Správa z novín
Do tridsať ľudí bolo prítomných na poprave prezidenta, ktorý sa vo veľkom boji celého ľudstva proti hitlerovskému a fašistickému zlu dal do služieb toho zla a ani po výsledku druhej svetovej vojny, keď na území nášho Slovenska stál pred ľudovými sudcami bratislavského Národného súdu, nevedel nájsť slová ľútosti nad nešťastím, ktoré mu kládli za vinu a ktoré mal na svedomí. Nevedel nájsť slová, ktorými by sa bol pokúsil zmyť zo seba hanbu za všetko to, čo svojou politickou činnosťou spôsobil a zavinil svojmu národu.
Nevedel vypustiť slzu, aby si aspoň tí, čo ho súdili a pri rokovaniach Národného súdu pozorne sledovali, mohli povedať, že sa v ňom predsa len ozval človek a ľudský cit, ba čo viac, nevedel sa priznať ani k tomu, čo by mu azda bolo prípadne mohlo aspoň trošku poľahčiť, ale radšej volil cestu zrady a opustenia svojho niekdajšieho aspoň teoretického dobrého ja. A tak skonal na popravisku radšej, ako by sa priznal, že bol v službách zla.
1. kapitola
Tú správu mu chcel zvestovať jeho obhajca. Keď ho však privedú do pochmúrnej vyšetrovacej miestnosti, obhajcovi sa nepodarí povedať nič. Zlomí sa mu hlas a slová mu uviaznu v krku. Len záporne pokrúti hlavou a stisne plecami. Oči sa mu pri tom lesknú.
Porozumie. Prikývne.
Tu sa s hrmotom otvoria zelené dvere a stojí v nich útly muž, v ktorom spozná prísediaceho senátu. Vie, že tento človiečik pochádza zo slováckych Mikulčíc, čo mu v tej chvíli pripomenie neúspešný pokus pripojiť moravské Slovácko k Slovensku hneď po marci tridsaťdeväť. Dosiaľ pri každom väčšom, ale aj menšom a aj úplne malom delení sveta prichádzalo Slovensko o svoje územie i o svojich obyvateľov, Slovákov. Bolo tak od nepamäti, od odtrhnutia Moravy od Pribinovej Nitravy v roku osemstotridsaťšesť, po smrti kráľa Svätopluka v roku osemstodeväťdesiatštyri, a potom zas a zas, v roku tisícdeväťstodvadsať mu odťali kus severnej Oravy a severného Spiša Poliaci výmenou za Tešínsko v prospech Beneša, na jeseň tisícdeväťstotridsaťosem stratilo veľký kus južného Slovenska, a deväť dní po vyhlásení samostatnosti Horthyho Maďari, ktorí prví uznali nový štát, no s tichým súhlasom Hitlera zákerne zabrali ďalšiu časť východného Slovenska. Ledva vyčkali na odchod českých vojsk. Na konci vojny získalo Slovensko naspäť juh, ale stratilo sever. Vlani, nadránom šestnásteho marca tisícdeväťstoštyridsaťšesť, rok po vojne poľskí partizáni vedení akýmsi Ogieňom, surovo zastrelili štyroch Slovákov v Novej Belej. Len preto, že boli Slovákmi. V utláčaní Slovákov sa Poliaci vyrovnajú Maďarom. Po marci tridsaťdeväť sa mnohí Slováci nádejali, že prišiel čas, keď si môžu konečne niečo aj prinavrátiť. O spojenie Slovácka so Slovenskom sa osobitne usilovali Úprkovci, vzácni muži. „Dyť já sú Slovák!“ – argumentoval maliar Joža Úprka. O Slovácko sa usiloval aj Čatloš, aj Tuka, Nemci však celú vec odbili tým, že až po vojne. Zuerst nach Kriege. Naozaj si mysleli, že aj po vojne budú rozhodovať o osudoch Európy a sveta?
Pri pohľade na drobného človiečika, ktorý vyťahuje list a pripravuje sa ho prečítať, si uvedomí, že sa veru nemýlil, že Slovácko nedodalo Slovensku len umelcov Úprkovcov, ale aj takých, akým je tento komunista od špiku kosti. Človek, ktorý balamutil hlavy slovenským robotníkom a hnal ich do nezmyselného odporu, pri ktorom tiekla krv. Stojí pred ním vetchý stolár z Mikulčíc, navonok uhladený muž s dlhým rovným nosom a s neskrývaným chladom v mramorových belasých očiach.
Ludvik Benada už číta slovo po slove z úradného listu, ktorý dorazil z Prahy poobede. Pritom habká. V škole ho nenaučili poriadne čítať:
– … vláda se ve sve schůzi ze dne šesnácteho dubna devatenáctsedmaštyřicet… – nadvihne hlavu: – To znamená ze včera, – a pokračuje: – … usnesla nedoporučiti, aby prezidentu dru Josefu Tisovi… odsouzenému Národním soudem v Bratislavě rozsudkem ze dne patnácteho dubna letošního roku k trestu smrti…, – trochu sa mu predsa len zachveje hlas, – byla udělena milost. Vzhledem k tomuto usnesení vlády milost neudělují… V Praze dne šestnácteho dubna devatenáctsedmačtyřicet. Podepsán Klement Gottwald a doktor Edvard Beneš. Toť vše.
Vyšetrovaciu miestnosť, sivú a zelenú zároveň, zaplní pod ťarchou toho, čo práve odznelo, fialové ticho, trhajúce ušné bubienky.
Prvý ho preruší ten, koho sa priamo dotýka:
– Zamietol, no dobre! – a pocíti závan blízkej smrti, v tvári zbledne, akoby taký výrok nečakal. A aj keď ho čakal, akoby si ho nedokázal naozaj predstaviť, on by o milosti pre kohokoľvek nezapochyboval, on vie, že začiatok i koniec ľudského života patrí Bohu a bez chesedu, hebrejského princípu milosrdenstva, dobroty, láskavosti a milosti, je spravodlivosť nespravodlivá. Aj keď nepochyboval, že to dopadne tak, a nie inak, vrabce na červených strechách to čvirikali a Beneš sa tým nijako netajil, ortieľ, ktorý počul ho zamrazil.
Navonok celkom pokojne prikývne, ale sám pre seba si povzdychne: „Všemohúci Pane, cez bránu oddeľujúcu život na zemi a na nebi prejdem teda násilne, zomriem potupne, ako zločinec s povrazom na krku, možno v neznesiteľných bolestiach. Netuším, ako je to umierať a pritom visieť na povraze. Do tajomstva života i do tajomstva svojho vlastného života môže človek preniknúť iba po určitý bod. Viem však, Pane, keby si ma ešte považoval za užitočného tu na zemi, iste by si nedopustil túto moju smrť. Tu však už nič nedokážem, viem… Milosrdný Bože, daj mi silu prekonať dôstojne neľahký koniec života, ktorý ma čaká a prejsť na druhý breh. Moje posledné sekundy života s povrazom na krku budú v tvojich rukách, Pane! A potom mi dožič, aby som spočinul v tvojom náručí…“
Po chvíľke povie nahlas:
– Nuž smrť. Umrie každý, ja však viem kedy, a mám vďaka Bohu dostatok času pripraviť sa.
Benada mu ešte sucho pripomenie:
– Nasledujúceho rána v päť hodín, – takto nespisovne a nešetrne to vysloví, – nasledujúceho rána „v päť hodín“ budete obesený. Máte nejaké posledné želanie?
O Benadovi sa vedelo, že sa v Turčianskom Svätom Martine stretával v čiernych čižmách a kožaku s klobúkom na hlave s ruskými partizánmi. Vedelo sa, že bol komunistickým tajomníkom v Banskej Bystrici, že podnecoval štrajky stavebných robotníkov ešte za prvej republiky, a že potom utiekol pred trestom do Sovietskeho zväzu. Údajne sa mu tam veľmi ľúbilo. Dokonca aj dal na papier, že tamojší život, založený v každom ohľade na vedeckom podklade, sa mu zapáčil. Nuž ale – vrátil sa. Ú-eš-bé vedela o ňom všetko, aj preto ho neraz ochránila pred Nemcami a dokonca aj pred partizánmi. Aj pred partizánmi… Keď ho v lete štyridsaťštyri partizáni zo Sklabine chceli v Martine zastreliť, lebo oni strieľali, keď mali náboje a chuť aj z pasie, slovenský žandár Gregor zasiahol v jeho prospech, umožnil mu uniknúť a zachrániť si život. Aby sa ho teraz tento človek mohol spýtať na jeho posledné želanie…
– Želám si, – ani chvíľku nezaváha, – aby mi zavolali spovedníka… Ale nech to nie je tunajší salezián, ktorý je väzenským kaplánom, ale nech je to kapucín.
Keď sa naňho nechápavý Benada skúmavo zapozerá, vysvetľuje:
– Lebo odkedy mi dovolili slúžiť svätú omšu v cele, používam na to oltárik, ktorý mi darovali práve kapucíni v Altöttingu. Aj preto žiadam, aby ste potom… – preglgne – odovzdali tento oltárik a aj ostatné moje veci práve reholi kapucínov.
To, že hlavným dôvodom jeho priania je ochrana saleziánov pred akoukoľvek kompromitáciou, to zamlčí. V tej chvíli myslí na to, že saleziáni vykonávajú vzácnu výchovnú činnosť medzi mládežou, a tá ich práca, a teda aj oni, budú teraz ešte potrebnejší. Netuší, že o niekoľko rokov budú zlikvidovaní jedni i druhí. Kapucíni i saleziáni. Všetci mnísi. A dodá:
– Ešte si želám, aby som bol pochovaný podľa cirkevných obradov v mojej farnosti v Bánovciach nad Bebravou.
– A želáte si aj návštevu príbuzných?
– Želám… A zároveň požadujem, prosím…, – privrie oči, a vidno, že trpí, – aby k výkonu trestu nepripustili nikoho z mojich príbuzných.
– A teraz prikazujem, aby ste odsúdeného odviedli do jeho cely! – príkro ukončí stretnutie súdny prísediaci Benada.
Odvedú ho do nevľúdnej, ledva osvetlenej neveľkej miestnosti, kde prežil už dvadsať mesiacov a kde má pretrpieť už len niekoľko málo posledných hodín svojho života. Dvanásť. V chladnej väzenskej cele nie dlhšej ako tri metre a nie kratšej ako dva metre, s jedinou hompáľajúcou sa žiarovkou pod stropom, a oknom rovnako vysoko, a nie v kláštore, ako o to na samom začiatku procesu márne prosil pražskú vládu pápež Pius XII. Aby si ctila jeho kňazskú hodnosť.
Len čo dozorca zavrie masívne dvere, zbadá v kúte cely naľavo pod oknom muža.
– Je tu niekto? – opýta sa a prekvapene si pretrie si oči. Pomyslí si, že asi má niekoľko hodín pred popravou halucinácie. Keďže nevítaného hosťa vidí aj naďalej, nahlas protestuje:
– Tento čas som chcel prežiť už len so Všemohúcim, venovať sa už len jemu a svojej duši!
Ticho. A tak sa rázne obráti na neznámeho návštevníka v prítmí. Stále neverí tomu, čo vidí, veď napokon zakaždým smeli za ním prísť len dvaja naraz, a tento je sám:
– Kto teda ste a kto vás sem poslal?
– Kto som…? – špekuluje hosť, akoby sa chcel vyhnúť odpovedi. No keď mu oznámi: – Ja sa narodím v deň, keď vy zomriete, – Tiso urobí grimasu, že nič nechápe, obráti sa k dverám a začne sa nahlas modliť.
V tej chvíli pocíti na svojom pleci ruku neznámeho muža:
– Pán prezident, dovolávali ste sa v záverečnej reči súdu celého slovenského národa, chceli ste, aby vás súdil celý národ a nie Benešom vyfabrikovaná popravčia rota. Preto som tu. Ja som Svedomie národa. A narodím sa až zajtra ráno.
(Z románu Tiso – posledných 12 hodín života, Torden 2022)
18. apríla 2026.
.jpg)
