Slovákom sa v roku 1993 splnil sen bardov histórie. Druhý krát od čias Svätopluka získali vlastnú štátnosť. Spolu s nimi sa v tomto zriadení ocitli národnostné menšiny a nostalgickí Čechoslováci. Jedným slovom – z hľadiska vnútornej politiky pre vládu nastali– takmer laboratórne podmienky. Na jednej strane „Mať svoj štát znamená život“ na druhej strane Pandorina skrinka. Prečo Pandorina? Lebo ak ju otvorí ktorákoľvek nespokojná súčasť štátu, môže vypustiť lavínu zhubného hnisu. Práve preto by vládu mali viesť vzdelaní štátnici rešpektujúci zákony ekonomiky, medzinárodnej diplomacie a nie politickí nominanti.

Po tridsiatich rokoch je Slovenská štátnosť slabá, ekonomika zúfalo závislá, rezervy vyčerpané, demografia na dramatickom zostupe, susedia nežičliví. Štát je na trajektórii zhoršovania sociálnych istôt čo celkom prirodzene neprospieva medziľudským vzťahom.

Ak my, občania tento stav budeme iba konštatovať a devastácia bude pokračovať, štát sa cez zahraničné banky dostane do nútenej správy čím o štátnosť prakticky prídeme, alebo si uvedomíme, že nás k tomuto stavu od roku 1993 priviedli všetky naše vlády a systém zmeníme. Veď to boli systémom zvolené vlády čo zničili školstvo, priemysel, poľnohospodárstvo, atď., boli to naše vlády čo rozpredali strategické podniky, včlenili nás do pochybných paktov, zaviazali nevýhodnými zmluvami a čo je najhoršie, všetko vykonali s našim súhlasom vyjadreným vo voľbách.

Ako sa to mohlo stať? Odpoveď je jednoduchá. Všetko sa dialo tým, že sme spravovanie štátu prostredníctvom volebných lístkov odovzdali zástupcom do zákonodarného zboru. Oni následne vytvorili vládu a prostredníctvom delegovanej moci politickými nominantami obsadili všetky rozhodujúce pozície v polícii, na prokuratúrach, v súdnictve. Tým zmenili základný princíp demokratického fungovania štátu. Politické strany prakticky zrušili trojdelenie moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a nahradili ju mocou politického chaosu. Strany vznikajú a zanikajú, ale rozhodnutia a zákony ktoré vykonajú ostávajú. Nakoľko strany nenesú trestnú zodpovednosť všetky škody zlých rozhodnutí musíme hradiť my, občania, často za cenu zníženej životnej úrovne. Sme v takmer konečnom štádiu pričom o reálnej zmene nikto zodpovedný nehovorí. Naopak, chyby systému spravovania štátu pokračujú.

Stručne, schéma vlády : voľby – zákonodarný zbor – vláda. Systémová chyba je ukrytá v prvom gombíku zle zapnutej košele – v systéme delegovania moci – teda v princípe volieb. Iba pripomeniem. Kandidátom do zákonodarného zboru sa môže stať každý občan SR netrestaný za úmyselný trestný čin starší ako 21 rokov. Bodka. Už nič iné nemusí splniť. Predseda politickej strany takého človeka môže nájsť na ihrisku, na schodoch, pod mostom a ak uzná za vhodné, napíše ho na kandidátku. Zlý gombík je pre voličov neznámy, môže byť hoc aj negramotný, ale systém mu dá silu hlasu, lebo my volíme stranu. Môžeme síce krúžkovať, ale kandidátov strany je 150. Od prvých volieb sme mali ix krát možnosť poznať systémom delegované zlé gombíky v kreslách poslancov a zákonodarný zbor tento nedostatok systému neopravil. Gombík sme prišili na celé funkčné obdobie bez možnosti ho demokraticky odpárať.

Ďalšia chyba spravovania štátu spočíva v overenej beztrestnosti v prípade, ak štatutár poškodí štát, či už sa to zistí hneď, alebo aj o niekoľko rokov. Vylúčiť z majetku štátu jedinú rafinériu je rovnaký zločin ako ho odzbrojiť či pozbaviť vlastnej meny. Určite nemusím pripomínať situácie, keď konkrétne osoby v rozhodujúcich pozíciách pripravili štát o majetok a občania ten majetok sanovali, aby ho následne opäť známa osoba predala. Ani tento nedostatok systému zákonodarný zbor neopravil.

Samotné rozdelenie parlamentu je neústavné. Vidia to všetci. Koalícia je odkázaná na hlasovaciu väčšinu čím jednak vytvára priestor na vydieranie a korupciu, jednak odsúdi výraznú časť poslancov do menejcenného postavenia. Vyrobí tak skupinu ktorá nie len môže, ale to aj robí torpéduje systém tvorby a prijímania zákonov. Nikomu to nevyhovuje, ale o účinnej zmene ani neuvažujú.

Rokovanie dnes: Koalícia prednesie návrh zákona a jej väčšina opustí rokovaciu sálu. Opozícia zákon pitve, znevažuje, niekedy aj doplňuje či upravuje, kým nevyčerpá rokovacie limity. Pred hlasovaním sa sála naplní. Všetky návrhy opozície koalícia 78 hlasmi odmietne a zákon prijme. Zákony, na ktoré koalícia nemá istú vnútornú väčšinu aspoň 76 hlasov posunie na ďalšiu schôdzu. Na tejto schôdzi má balík takmer 190 tich zákonov. Potrebujeme viacej dôkazov nefunkčnosti systému ak pracuje iba na neistých 50%?

Posledný zádrhel spravovania štátu leží v štvorročnom volebnom období. Ak sa čírou náhodou podarí vláde obsadiť miesto ministra schopným človekom a ministerstvo začne plniť očakávania, nasledujúca vláda, teda o 4 roky, s overenou pravidelnosťou čo môže zmení. Ešte sa nestalo, že ďalšie voľby dopadnú rovnako. Naopak. Časť poslancov súčasnej koalície obsadí lavice opozície a nakoľko predchádzajúca opozícia všetky kroky koalície kritizovala, teraz, keď sa znej stala koalícia, na dôkaz svojej pravdy a moci zruší všetko čo môže. Urobí to beztrestne a bezohľadne. To je princíp, ktorý má veľký podiel na klesajúcej životnej úrovni občanov Slovenska.

Zhrnuté a podčiarknuté: systém umožnil voľbu poslancov bez pravidiel, rozdeliť parlament, zrušiť trojdeliteľnost moci, vlády bez zodpovednosti, ministrov bez odborný vedomostí a praxe, politické strany bez zodpovednosti a beztrestnosť najvyšších štátnych úradníkov. Čo viac si želať, ak chcete zničiť štát?!