V našom 18-tisícovom meste sa to v druhej polovici 80-tych rokov na hlavnej ulici poobede vyslovene hemžilo deťmi. Z oboch strán cesty robili hradbu osemposchodové paneláky a po hlavnej ceste jazdilo mnohonásobne menej dopravných prostriedkov.
Socialistický babyboom mal za následok, že sme jeden rok navštevovali školu v poobedných hodinách. V pamäti zostáva aj spomienka na časy strávené na vyučovaní v skutočne provizórnych podmienkach, v zime sme sedeli v bundách na stoličkách a laviciach, ktoré si skutočne veľa pamätali. Žiaci sme boli v podtate vzorní, vhodné správanie bolo vynucované, v prípade protestu nasledovali spravidla fyzické tresty. V našej škole mala konečné “slovo” obávaná statná zástupkyňa. Povrávalo sa, že prísť k nej na koberec znamená nekompromisný preplesk, ktorý zanechá líca červené rekordne dlhý čas. Historky o fyzických trestoch boli veľmi časté a časom stratili u žiakov punc niečoho výnimočného.
Školský systém bol v mojich očiach zmesou vynucovania strachu, stresu. Na prvého mája sme samozrejme pochodovali pod tribúnou a vtedy sme mali mávať najsilnejšie a usmievať sa na miestnych predstaviteľov vedúcej strany.
Jáj. Detstvo v socializme znamenalo rôzne v dnešnom ponímaní bizarné skutočnosti. Ako deti sme zbierali plechovky. Mať v detskej izbe prázdne plechovky bol skutočný hit. V Maďarsku som si vyprosíkal zakúpenie nášivky – bol to krásny obdĺžnik pozostávajúci z bieločervených pásikov a hviezdičiek v menšom modrom štvorčeku a cez to bol šikmo čierny nápis Hair. Že jéj, aké veselé a pestré farby! Ako v cirkuse… Ale čo to! Zrada. Nášivka sa doma záhadne vyparila. Nikdy mi ju mama nenašila. Až po rokoch mi došlo, že nosiť americkú zástavu by som proste v Československu nemohol nosiť bez toho, aby to nevyvolalo nejaké reakcie, ktoré rodičia po zvážení nechceli riskovať. Inak, ako desaťročný som zrejme nespoznal, že sa jedná o americkú zástavu. Možno som dokonca americkú zástavu ani vôbec nepoznal.
Na záver by som spomenul, že väčšina spolužiakov mala v desiatich rokov oproti dnešným deťom omnoho horší stav chrupu. Dospelo to do takého stavu, že zúfalá lekárska komora nám posielala asi raz ročne v bandaskách nejakú záhadnú tekutinu, zrejme fluórovú vodu a celá trieda sme si ju povinne na školskom dvore napustili do pohárikov a kefkou drhli svoje amalgámové plomby dovtedy, kým sme pohár nevyprázdnili namáčaním kefky.
Poznal som zato sovietsku zástavu, jeden rok som sa dokonca učil ruštinu, ktorá bola vtedy povinná. Tak ako je dnes povinná angličtina. Tým by som to pre dnešok zakončil. Nehodnotím socializmus ako zlý či dobrý. Len popisujem to, čo som zažil.
.JPG "Marek")
.JPG)
.jpg)
