Spomienky na koniec socializmu

V našom 18-tisícovom meste sa to v druhej polovici 80-tych rokov na hlavnej ulici poobede vyslovene hemžilo deťmi. Z oboch strán cesty tvorili hradbu osemposchodové paneláky a po tejto hlavnej ceste jazdilo mnohonásobne menej dopravných prostriedkov ako je tomu dnes.

Socialistický babyboom mal za následok, že sme jeden rok navštevovali školu v poobedných hodinách. V pamäti zostáva aj spomienka na časy strávené na vyučovaní v skutočne provizórnych podmienkach, v zime sme sedeli v bundách na stoličkách a laviciach, ktoré si skutočne veľa pamätali. Žiaci sme boli v podstate vzorní, vhodné správanie bolo vynucované, v prípade protestu nasledovali spravidla fyzické tresty. V našej škole mala konečné “slovo” obávaná statná zástupkyňa. Povrávalo sa, že prísť k nej na koberec znamená nekompromisný preplesk, ktorý zanechá líca červené rekordne dlhý čas. Historky o fyzických trestoch boli veľmi časté a časom stratili u žiakov punc niečoho výnimočného. 

Školský systém bol v mojich očiach zmesou vynucovania strachu, stresu. Na prvého mája sme samozrejme pochodovali pod tribúnou a vtedy sme mali mávať najsilnejšie a usmievať sa na miestnych predstaviteľov vedúcej strany. Povinný lampiónový sprievod na počesť VOSR mal svoje čaro. Tuším v roku 1988 ma však na jeho konci čakal šok, prvé náznaky anarchie, strata síl systému. Zakončenie trasy sprievodu bolo tradične pri hoteli a tu zrazu – trma, vrma, nejaký mladík mi agresívne vytrhol môj drahocenný lampión, pred mojimi očami ho zlomil a hodil do čerstvo rozhorenej, ale už značne veľkej vatry. Všetci sme stadiaľ utekali kade ľahšie.

Jáj. Detstvo v socializme znamenalo rôzne v dnešnom ponímaní bizarné skutočnosti. Ako deti sme zbierali plechovky. Mať v detskej izbe prázdne plechovky bol skutočný hit. Získať plechovku znamenalo postaviť sa k ceste a kamionistovi gestom prosíkania naznačiť, aby cez otvorené okno plechovku vyhodil. Málokedy sa to darilo, pretože konkurencia bola silná, ale vidieť vypadávať plechovku z okna bol nefalšovaný zážitok, ktorý oblažil dušu socialistického dieťaťa ako máločo iné. V Maďarsku som si od rodičov vyprosíkal zakúpenie nášivky – bol to krásny obdĺžnik pozostávajúci z bielych a červených pásikov a hviezdičiek v menšom modrom štvorčeku a cez to bol šikmo čierny nápis Hair. Že jéj, aké veselé a pestré farby! Ako v cirkuse… Ale čo to! Zrada. Nášivka sa doma záhadne vyparila. Nikdy mi ju mama nenašila. Až po rokoch mi došlo, že nosiť americkú zástavu by som proste v Československu nemohol bez toho, aby to nevyvolalo nejaké reakcie, ktoré rodičia po zvážení nechceli riskovať. Inak, ako desaťročný som zrejme nespoznal, že sa jedná o americkú zástavu. Možno som dokonca americkú zástavu ani vôbec nepoznal. Poznal som zato sovietsku zástavu, jeden rok som sa dokonca učil ruštinu, ktorá bola vtedy povinná. Tak ako je dnes povinná angličtina.

Na záver by som spomenul, že väčšina spolužiakov mala v dvanástich rokoch oproti dnešným deťom omnoho horší stav chrupu. Dospelo to do takého stavu, že zúfalá lekárska komora nám posielala asi raz ročne v bandaskách nejakú záhadnú tekutinu, zrejme fluórovú vodu a celá trieda sme si ju povinne na školskom dvore napustili do pohárikov a kefkou drhli svoje amalgámové plomby dovtedy, kým sme pohár nevyprázdnili namáčaním kefky. 

Niekedy okolo roku 1988 sme pri ceste z Rumunska zobrali na rumunskej hranici pána v stredných rokoch, v jednom kuse niečo hovoril, rodičia sa tvárili, že ich to veľmi baví počúvať, len žiaľ, po maďarsky som ja nerozumel. Keď sme ho za Budapešťou vysadili, dozvedel som sa, že to bol nejaký záhadný, zasvätený človek, ktorý hovoril o štátnych záležitostiach, geopolitike a tvrdil, že čoskoro sa komunizmus, socializmus skončí. Že sa na to vraj môžeme spoľahnúť. Mne sa to nezdalo a rodičia boli z tej informácie takisto zaskočení.

Keď už som spomenul Rumunsko, tak práve tam som videl, kam môže viesť socializmus a bolo to naozaj niečo veľmi, veľmi smutné. Bola to krajina v totálnom úpadku, hotová krajina tretieho sveta.

Teraz k pointe. Pre každého človeka sú prežitia povedzme počas prvých 6 rokov života veľmi dôležité. Ovplyvňuje to psychiku na zbytok života. Oceňujem dnešný systém na Slovensku, ktorý umožňuje deťom prežiť prvé 3 roky s mamou. Minulosť nezmeníme, v bývalom systéme boli veci pozitívne aj negatívne. Takisto je to aj dnes. Avšak hedonizmus a nihilizmus je v týchto desaťročiach na vrchole. A to je veľmi zlé.