Až počas spisovateľského pobytu v USA som si všimol ten paradox. My sa na nich pozeráme zvrchu, ako na tých, čo sa ženú len za Mamonom. Tak sa nazýva nadmerná túžba po bohatstve. Ibaže oni myslia aj na ďalšie generácie. Názorným príkladom sú tí úspešní univerzitní profesori, pre ktorých je samozrejmosťou, že finančne podporujú nejaký talent – napríklad mladú huslistku, alebo začínajúceho výtvarníka. Veď to bolo aj u nás historicky zakorenené – talentovaných žiakov v minulých storočiach podporovali obce, župy, bohatí šľachtici. Spoločnosť sa o svoje mladé talenty starala.
Pozrime sa dnes, čoho sú naše médiá plné – bolesť, utrpenie, natrčená dlaň. Nielen komerčné médiá, ktoré z tragédií žijú, ale aj tie verejnoprávne na týždennej báze vydierajú verejnosť srdcervúcimi príbehmi detí, ktoré sú pre zdravotné problémy na hrane prežitia. Takmer denne preto niekto natŕča dlaň a pýta peniaze na zahraničné lieky a operácie s nezaručeným výsledkom. A aj v prípade úspechu hovoríme o dieťatku, ktorého kvalita života bude už navždy poznačená nepriazňou osudu.
To všetko k vyspelej spoločnosti, žiaľ, už patrí, ale nemalo by sa v nej uprednostňovať a dávať do centra pozornosti, ako jediná ústredná občianska téma. Zákonite je totiž potom tá nádejnejšia časť spoločnosti v mladých talentoch všetkého druhu na okraji pozornosti! Na podporu talentovaných detí už totiž miesta v našich médiách niet! A tak je nemálo príkladov napríklad v športe, že nebyť až samovražedného sebaobetovania rodičov, nikdy by sme o nich nepočuli. Ale ich výkonmi sa potom celá spoločnosť hrdíme?
Mnohé kampane v našich médiách sú cynickým zneužívaním prirodzenej ľudskej solidarity. A opäť je nemálo príkladov, že sa takýchto kampaní chytajú aj podvodníci, ktorí by inak nemali šancu hanebne ten súcit zneužívať.
V tomto sú USA príkladom, kedy nie štát, ale samotné spoločenstvo občanov zachováva tradičné hodnoty, keď účinne investujú do vlastnej budúcnosti. A čo my?
.JPG)
.jpg)
