Potrebujeme z Európskej únie urobiť centralizovaný štát ( super štát ) ?

Referendum o vystúpení  Veľkej Británie z EÚ sa uskutočnilo tak, ako to sľuboval D. Cameron. Výsledok referenda je známy a v matematickom vyjadrení predstavuje výhru pre tých, ktorí hlasovali za odchod z EÚ. K tomuto výsledku bude potrebné prijať politické rozhodnutie na dvoch úrovniach. Na národnej úrovni sa má prijať rozhodnutie, či sa uznajú výsledky referenda a či sa začne proces odchodu Veľkej Británie z EÚ. Na úrovni nadnárodnej ( úrovni Bruselu ) sa môže prijať politické rozhodnutie, ako ďalej bude  EÚ fungovať. Na prijatie politických rozhodnutí na obidvoch úrovniach je potrebný určitý čas, aby došlo k zreniu názorov, k rozvinutiu schopnosti kritický myslieť, aby sa naštartovala určitá sebareflexia v práci EÚ, aby sa rozvinula schopnosť verejného zdôvodňovania politických rozhodnutí.

Referendom vo Veľkej Británii vznikla nová situácia, ktorú môžem charakterizovať ako mimoriadne významnú príležitosť reformovať EÚ v smere byť spoločenstvom kooperujúcich národov Európy. Ak by sa EÚ aj s členskými krajinami rozhodla vydať týmto smerom, následky politických opatrení by boli veľmi pozitívne a v prospech obyvateľstva Európy. Vzhľadom na túto možnosť reformovania EÚ nie je potrebné vyjadrovať ľútosť z rozhodnutia britských obyvateľov. Kto vyjadruje ľútosť už teraz, bez času na nové a podnetné politické rozhodnutia, ten iba určitým spôsobom potvrdzuje svoju pozíciu, že rozhodnutím  britských obyvateľov sa niečo „bruselské“ oslabuje a komplikuje v takej podobe, ktorá sa nesmie meniť ( zoslabnúť ), ale iba posilniť. Názorne povedané, ide o zachovanie cesty bez reformného úsilia, na ktorej je dôležité dosiahnuť silnú federalizáciu Európy. Ľútosť je spájaná iba s týmto „spoločným projektom“ členských krajín EÚ, bez ktorého ich politické elity ani nevedia žiť, či spravovať veci verejné.

Ak sa EÚ aj s členskými krajinami vydá smerom k úplnej federalizácií Európy, tak následky z politických opatrení Bruselu budú pre obyvateľstvo Európy veľmi negatívne. Nemôže to zmeniť ani presvedčenie vyvolených o silnej Európe, pretože silná Európa nemôže byť identická s pozíciou Bruselu ako silného centralizovaného štátu. Vyjadrenie ľútosti z výsledkov hlasovania Britov je ešte veľmi jemným postojom. V takom denníku Pravda, napríklad v komentári Martina Kováčika zo dňa 2.7.2016 sa môžeme dočítať o nezmyselnom hlasovaní Britov, o tom, že „…extrémisti vezúci sa na šialenej mediálnej vlne napokon zvíťazili. Bulvár porazil serióznosť, uspeli populisti a nie tí, čo majú rozum“. Brexit sa pokladá za varovanie, aby sa nepodceňovala lacná demagógia. Podľa Nancy Závodskej z týždenníka PLUS 7 dní, rozpad EÚ by znamenal pre Slovensko katastrofu. Toto jej tvrdenie je veľmi jednoducho spojené s ďalším jej mimoriadne dôležitým odhalením. Pani Závodská je presvedčená, že extrémisti, ktorí volajú po ďalších  referendách, prípadne exitoch, sú pre našu budúcnosť  nebezpeční !

Ak by sme sa mali riadiť podľa názoru redaktora Pravdy Kováčika, tak Nancy Závodskú môžeme zaradiť k tým stúpencom EÚ, ktorí majú rozum. Lenže je možné, aby rozumný človek pokladal verejnosť, ktorá číta týždenník PLUS 7 dní, zavadzal takým spôsobom, že človek, ktorý žiada či bude žiadať referendum napríklad o vystúpení z  EÚ, bol pokladaný za extrémistu a ešte k tomu pre Slovensko za nebezpečného? V názore Nancy Závodskej sa skrýva jasná výstraha tým „extrémistom“, ktorí sa zahrávajú s myšlienkou volať po nejakom ďalšom referende súvisiacom s EÚ. Človek s rozumom po Brexite má urobiť potrebné kroky k záchrane EÚ. Treba zastaviť snahu „extrémistov“ získať určité pozície k tomu, aby sa EÚ zaoberala určitou sebareflexiou, aby sa mohlo hovoriť o reforme EÚ a o tej správnej a najspravodlivejšej ceste pre spoločnú Európu.

A teraz už môžeme postaviť túto otázku: Čo absentovalo pred Brexitom a absentuje aj po Brexite a čo je veľmi dôležité pre chápanie politik EÚ a politických procesov v rámci EÚ a pritom to patrí k základným princípom liberálnej spoločnosti? Odpoveď: Je to verejné zdôvodnenie použitia politickej moci na národnej a nadnárodnej úrovni. Je to otvorené a kritické posudzovanie problémov, ktoré ovplyvňujú život obyvateľov jednotlivých členských krajín a do ktorých sa im nedovoľuje zasahovať či už slovom, návrhom, účasťou. Je to systematické potláčanie demokracie politickou mantrou o ochrane európskych hodnôt. Je to neschopnosť hovoriť o problematike EÚ úplne otvorene ( bez obáv ), kritický, zásadne, je to o neschopnosti komunikácie  ako politickej aktivity s verejnosťou.

Ak chceme názorný príklad, stačí si všimnúť rozhovor s Róbertom Ficom, predsedom vlády SR, ktorý bol uverejnený dňa 2.7.2016 v denníku Pravda. Bola postavená jasná otázka: Ako konkrétne ( ! ) by sa mala EÚ zmeniť? Jeho odpoveď na položenú otázku je úplne mimo reality. Čitateľ sa vôbec nič nemohol dozvedieť o tom, akú predstavu má Róbert Fico či aké je alebo aké by malo byť stanovisko vlády SR. Jeho odpoveď je výsledkom akýchsi momentálnych duševno-duchovných poryvov. Môžeme si všimnúť z jeho odpovede, že sa spustí vnútorná komunikácia a diskusia o budúcnosti EÚ, že sú krajiny, ktoré nechcú nič meniť a krajiny, ktoré tvrdia, že všetko je zlé. Slovensko má byť niekde v strede ( čo to je? ). Nefunguje nám migračná politika. Sú v nej dobre veci, veľa ľudí v Európe nesúhlasí  s migračnou politikou. Summit v Bratislave sa považuje za jeden z vrcholov slovenského predsedníctva. Tento summit bude výnimočný  v tom, že sa premiéri stretnú mimo     Bruselu ( !!! ).

Čitateľovi sa obvykle vždy v jednoduchej podobe predloží slovné spojenie „prehlbovanie integrácie“. Ak ide o pána premiéra, tak z jeho postoja, že členstvo Slovenska v únií je úspešným príbehom, dá sa pochopiť, že je za prehlbovanie integrácie EÚ, pretože to spája hlavne s výhodami jednotného trhu, energetickou a bankovou úniou. O posilňovaní úlohy národného štátu premiér neprejavil veľký záujem. K tomu má zrejme svoje dôvody. Lenže existujú však aj dôvod tzv. metodologického charakteru.  Už redaktor denníka Pravda pracuje spôsobom, keď otázku predsedovi vlády SR kladie tak, aby sa ten mohol prikloniť na niektorú z dvoch strán. Buď prehlbovanie integrácie alebo posilňovanie úlohy národného štátu. Toto buď – alebo zodpovedá rešpektovaniu princípu, o ktorom si mnohí myslíme, že je najspravodlivejší. Je to princíp víťaz – porazený. Je to zásada, podľa ktorej sa máme rozhodovať. Buď – alebo ! Buď posilňovanie integrácie alebo posilňovanie národného štátu.

Zástancov takejto metódy usporiadania mocenských vzťahov ani nenapadne, že je možné sa pridržiavať  princípu: uspokojený – uspokojený, kde jedna inštitúcia nie je usporiadaná na úkor druhej inštitúcie, ale vzájomne existujú v určitej rovnováhe, pričom z podstaty samotného založenia  únie  je jednoznačne určené, že zakladajúci člen nemôže byť zrušený, zbavený moci na úroveň formálneho jestvovania, zbavený práva podieľať sa na určovaní podmienok  existencie a právomoci  u založeného novotvaru ( združenia, spoločenstva, únie a podobne ). Pridržiavať sa druhého princípu ( uspokojený – uspokojený ) znamená riešiť postavenie ( posilňovanie ) úlohy národného štátu určitými formami integrácie, ktoré významne posilnia kooperáciu a súčinnosť členských krajín. Vzťah členských krajín k ich spoločne založenej novej organizačnej zložke nemôže fungovať na princípe presýpacích hodín: čo jeden stratí, to druhý získa.

Nová organizačná zložka ( Únia ) nemôže byť žiadnym novým členským štátom, ktorý spoluvytvára túto  zložku. Rovnako nemôže  sa z princípu stať super štátom, ktorý bude ovládať všetkých zakladajúcich členov. Z tohto dôvodu zakladajúce členské štáty majú mať dostatočnú kontrolu nad politickým procesom, v ktorom sa politické sily či elity za každú cenu snažia dosiahnuť akési  víťazstvo „konkurenčného boja“: potlačiť postavenie zakladajúcich členských krajín do úzadia z dôvodov, že vedia lepšie spravovať verejný život či vytvárať podmienky pre vzájomne výhodne spolunažívanie ľudských spoločenstiev. Do problematiky združovania sa členských krajín Európy nemôže byť „nainštalovaný“ a potom aj funkčný princíp konkurenčného boja ( kto z koho ), ktorý v zásade sleduje iba jedno: aby nadnárodné organizačné štruktúry ( ako nová organizačná zložka ) boli koncipované s postavením  byť nadriadeným štátnym orgánom, vyšším orgánom, ktorému členské krajiny ( ako zakladajúce ) dajú k dispozícií svoju moc pochádzajúcu od občanov a územia, ktoré týmto občanom patrí.

Z vyjasňovania metodologických otázok zakladania a charakteru novej organizačnej zložky pre potreby členských krajín Európy sa môžeme dostať aj k otázke, či súčasný trend integrácie v rámci Európy môže uspokojovať záujmy členských krajín. Integrácia v súčasnosti je naštartovaná a naplánovaná v takom poňatí, aby jej zavŕšením bol vznik super štátu v Európe. Argumentácia v prospech super štátu  je zameraná na faktor výhod pre každý členský štát, nech náklady na uspokojovanie výhod budú akékoľvek. Lenže ani samotné ( na prvý pohľad ) výhody ako napríklad jednotný trh, otvorené vnútorné hranice, eurozóna, nezakladajú potrebu vybudovania super štátu so sídlom v Bruseli. Argumentovať v prospech silnej integrácie iba výhodami je preto určitá demagógia, ktorou za „lacné slovo“ chceme získať prívržencov super štátu. Na tento faktor výhod sa odvoláva aj náš predseda vlády SR, ak zdôrazňuje, že Slovensko mimoriadne profitovalo z EÚ.

Z hľadiska metodologického charakteru integrácie do jednotnej EÚ je však dôležitá a najdôležitejšia nie otázka výhod, ale otázka demokratického právneho štátu tej – ktorej členskej krajiny.  Za určité výhody ( aj dočasné ) nemôžeme sa vzdať a vzdávať  práve pozície spravovania krajiny ako demokratického právneho štátu. Je preto potrebná dostatočná kontrola politických procesov odohrávajúcich sa v rámci  vnútornej politiky štátu, či naša vládna moc bez problémov a bez prekážok   vychádza v ústrety požiadavkám tých politických a elitných síl, ktoré jednoznačne trvajú na vybudovaní super štátu v Európe či na federalizácií Európy.

Takáto dostatočná kontrola neexistuje, pretože sme sa uspokojili výsledkom referenda o vstupe do EÚ a to politickým elitám postačuje. Žiadne referendum však neriešilo a nemôže riešiť praktické otázky demokratického právneho štátu. Niekoľko ministrov vládnej moci aj s našim prezidentom nás môže pri absencií kontroly politických procesov a pri absencií určitých predpokladov etického charakteru, zapredať do „otroctva“ super štátu a zistíme to, až keď bude neskoro.

V oblasti členstva Slovenska v EÚ a rozbehnutého integračného procesu dochádza k takej istej metodologickej chybe ako po novembri 1989 v oblasti ekonomiky, Vtedy sa otázky zmeny vlastníctva riešili na spôsob divokej privatizácie a bez dostatočných kontrolných mechanizmov, pretože bolo potrebné čo najrýchlejšie a bez väčších prekážok vytvoriť novú vrstvu boháčov. Teraz sa zmeny súvisiace s prechodom od národnej identity k európskej identite realizujú za tichého súhlasu vládnej moci, ktorá tým spôsobom „reprezentuje“ Slovensko a pomáha tak budovať pevné základy super štátu – EÚ.

Pre obidva prípady platí, že občan ako nositeľ štátnej moci bol odstránený od rozhodovania a tohto občana politici pri divokej privatizácií „demokratický“ zamestnávali kupónovou privatizáciou a pri otázkach integračných procesov v rámci EÚ politici občanov zamestnávajú propagandou výhod byť členom EÚ. Môžeme si už dlhšiu dobu všímať masívnu propagandu využitia štrukturálnych fondov v masovokomunikačných prostriedkoch, do ktorej sa investujú nemalé finančné zdroje.

Existovať v EÚ ako v štátnom zväzku s inými štátmi nie je možné iba na základe toho, čo určuje článok 7 Ústavy Slovenskej republiky, teda iba splnením podmienky prijatia rozhodnutia ústavným zákonom a jeho potvrdenie referendom. Keďže členské krajiny patria k tým štátnym subjektom, ktoré rozhodujú o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi, každá členská krajina má mať úplne jasnú predstavu, ako dohodnutý zväzok štátov bude fungovať. Z tohto dôvodu k ústavnému zákonu o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi a k výsledkom referenda sa volení zástupcovia  na čele s vládnou mocou majú postarať o prijatie takých politických opatrení, ktoré umožnia dostatočnú kontrolu politických procesov viazaných na EÚ a odohrávajúcich sa vo vnútri štátu.

Keďže štátna moc pochádza od občanov, bez nich kontrola politických procesov nemôže  efektívne fungovať, čo znamená, že vládna moc sa nemôže ani bez súhlasu občanov a bez odporu vzdávať štátnej moci ( suverenity ) v prospech novozaloženého útvaru ( zväzku ). Žiadna vládna moc si nezaslúži sto percentnú dôveru a preto musia existovať také politické opatrenia, ktoré neumožnia ani zlej vláde „rozpustiť“ vlastnú štátnu moc v spoločnom zväzku ( Únií ), respektíve v novo založenom zväzku. Z podstaty veci ( javu, problému, úlohy ) vyplýva, že všetci tí, čo sa dohodnú na spoločne vzniknutom novom útvare – zväzku, nemôžu dať tomuto zväzku také právomoci, ktorým sa sami budú inštalovať do pozície podriadeného subjektu. A v súčasnosti sa v EÚ deje práve toto. Tento dej, táto postupná zmena politickej a mocenskej pozície sa nedá odkontrolovať a efektívne riadiť, ak nie je jasne a konkrétne špecifikované, čo demokratický právny štát  musí za každých okolnosti  obsahovať, čo sa nesmie odovzdať do pôsobnosti niekomu inému. Mám silné podozrenie, že predstavitelia štátnych orgánov SR si v Bruseli konajú v určitých záležitostiach úplne ľubovoľne, podľa vlastného uváženia , podľa okolnosti, podľa sily svojich morálnych postojov a podľa rôznych vplyvných skupín administratívy Bruselu.

Potrebujeme mať na úrovni svojej vnútornej politiky prijaté politické opatrenia na spôsob smerníc, nariadení, zákonov ( aj ústavného ) a programového vyhlásenia vládnej moci k efektívnej účasti Slovenskej republiky v EÚ, ktoré budú rešpektovať a vychádzať z článku 2, ods. 2 Ústavy SR. Citujem: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Keďže štátna moc sa môže vykonávať občanmi aj priamo, rozsah a spôsob konania predstaviteľov štátnych orgánov je potrebné riešiť politickými opatreniami tak, aby základná štruktúra demokratického právneho štátu a vzťah k nadnárodnému zväzku členských krajín boli riešené za aktívnej účasti občanov. Občania ako nositelia štátnej moci majú právo napríklad ustrážiť preberanie právne záväzných aktov, ktoré  vyžadujú implementáciu v podmienkach SR.

Obávam sa, že EÚ ako novozaložený útvar ( zväzok štátov ) postupne, práve z dôvodov absencie kontrolných mechanizmov každej členskej krajiny, sa sformoval v samostatné, byrokratické teleso, ktoré za asistencie poddajných politikov vytvorilo „nezákonnú európsku štátnu moc“.  V tomto prípade štátna moc nepochádza od občanov, ale z pozadia politických, bankových a priemyselných elít ( Svätej Trojice ). Tragédiou je, že zakladatelia takéhoto útvaru sa dostali do pozície podriadeného subjektu. Tento novozaložený útvar s politickou mocou prevzal iniciatívu do svojich rúk a vystupuje  v úlohe nadriadeného orgánu, ktorý si veľmi rýchlo vybudoval administratívny aparát nesmiernej sily a s nesmierne silným finančným zázemím.

Za takejto situácie sme sa ocitli v bode, v ktorom sa stretávajú dva druhy pôvodu moci: 1. ide o štátnu moc, ktorá pochádza od občanov členských krajín EÚ a 2. ide o korporátnu moc, ktorá nepochádza od občanov, ale od korporácií, bankového sektora a volených a nevolených elít  ( Svätej Trojice ). Ak je pravda, že v EÚ sa prelínajú dva druhy politickej moci s prevahou moci, ktorá nepochádza od občanov, potom štátne orgány zakladajúcich členských krajín konajú či môžu konať v rôznych prípadoch nad rámec svojich ústavných právomoci a svoje svojvoľné pôsobenie v inštitúciách  EÚ berú skôr ako delegovanú štátnu moc. Aké to má politické dôsledky? Ak to zovšeobecním, tak prevaha korporačnej moci založená na pôvode moci mimo občanov EU veľmi ohrozuje práve charakter demokratického právneho štátu a národný princíp praktický potiera ako nežiaduci v každej zakladajúcej členskej krajine.

Takejto moci vládne nadnárodná ideológia. Dnes sa už neskrýva názor, že národné  štáty sú prekážkou vývoja. Prezident SR Andrej Kiska jasne zdôraznil, že ľudské práva nemôžu mať prednosť pred obchodnými záujmami.  Lenže obchodné záujmy nemôžu byť tými poslednými a najdôležitejšími záujmami žiadnej spoločnosti, pretože v konečnom dôsledku ide o ľudskú spoločnosť, o pluralitnú spoločnosť, v ktorej majú byť vytvorené dôstojné podmienky pre všetkých jej obyvateľov. Je potom divné, ak štátna moc, ktorá pochádza od občanov, si na svojom území, na úrovni svojej pôsobnosti, nemôže robiť opatrenia v zmysle záujmov svojich občanov, ale sa má prispôsobovať v čoraz väčšom rozsahu Bruselu. A keď štátna moc neposlúcha EÚ, tak sa jej nevolená Európska komisia  vyhráža žalobami. Čerstvým príkladom je aj prípad Slovenskej republiky, ktorá sa  konečne ( ! ) podvolila Európskej komisií vo veci predaja poľnohospodárskej pôdy zahraničným záujemcom.

Na úrovni národného štátu stráca  štátna moc  potrebné právomoci a aby všetko potrebné v zmysle nadnárodnej ideológie bolo zabezpečené, tak vlastný štát musí ( je povinný ) plniť čoraz viac úlohu, ktorú občania nepožadujú: vytvoriť efektívny systém boja proti extrémizmu. Viera v nadnárodnú ideológiu sa musí vhodnými nástrojmi aj posilňovať a ak nechceme tejto ideológií veriť, potom myšlienky a názory môžu byť bezpečnostnou hrozbou. Môžeme si to porovnať so stratou potravinovej bezpečnosti krajiny. Táto strata nikoho z vládnej moci netrápi a nie je hrozbou, pretože nadnárodné obchodné reťazce nás za naše peniaze nakŕmia a je to plne v súlade s nadnárodnou ideológiou.

Aby boli zachované všetky základné rysy demokratického právneho štátu, musí mať takýto štát k dispozícií určitý manévrovací priestor pre zachovanie svojej neutrality a štátnej suverenity. A k tomu je povinnosťou takéhoto štátu spolupracovať  s občanmi pri obhajobe spoločných záujmov. Lenže vládna moc na Slovensku nemá záujem zapojiť verejnosť do politických procesov, ktoré si vyžadujú podporu zdola a koná na vlastnú päsť. Od verejnosti si nestačí zadovážiť prieskum verejnej mienky, že má záujem o členstvo v EÚ, pretože tento záujem nie je štátotvorným záujmom pre niečo také robustné  ako je úloha premeniť európske krajiny na federálnu Úniu.

Nová korporátna moc, ktorá nepochádza od občanov, ale od Svätej Trojice, svoju politickú moc organizuje tak, aby vznikla silná medzinárodná  korporátna  diktatúra, ktorá bude vládnuť  obyvateľstvu Európy podľa svojich zámerov a hodnôt. Sila tejto korporátnej moci, ktorá vyrástla na myšlienke lepšej spolupráce národov Európy, sa už systematický prejavuje. Jej rozhodujúce slovo nájdeme  v takých projektoch EÚ ako energetická  únia, banková únia, tajné prípravy dohôd s USA – TTIP a TISA, konfrontačná politika s Ruskom, spolupráca s NATO, spôsob riešenia imigračnej krízy, európska susedská politika, eurozóna.  Štátna moc, ktorá pochádza od občana, v súčasnej dobe ťahá za kratší koniec. Predstavitelia tejto štátnej moci by mali mať schopnosť organizovať politické procesy takým spôsobom, aby to zodpovedalo záujmom národných štátov a ich obyvateľov.

Integračný proces v záujme posilnenia schopnosti spoločne riešiť rôzne problémy života obyvateľov Európy sa vymkol zakladajúcim členom ( štátnym útvarom ) z rúk, bol transformovaný do silného administratívno – byrokratického aparátu netušených rozmerov a výsadným postavením v Európe, ktorý si zo svojich „rodičov“ urobil prisluhovačov. Táto pozícia predstaviteľov štátnej moci členských krajín EÚ má pred verejnosťou dôležitú úlohu: zakrývať skutočný charakter integračného procesu v rámci EÚ, ktorý sa už dávnejšie vzdialil od toho, aby slúžil iba k slobode podnikania, cestovania, spoločnej mene, otváraniu hraníc a podobne.

Z toho, čo som doteraz napísal, vyplýva, že v rámci EÚ je potrebné sa vrátiť ( či nastúpiť ) k takým integračným procesom, ktoré nepovedú k žiadnej Únií ako super štátu či nebudú zakladať premenu národných krajín ( štátov ) na federalizovanú Európu. Pôjde o integračný proces, ktorý bude pripravený a riadený výlučne štátnou mocou, ktorá pochádza od občanov. Korporátna moc, ktorá pochádza od Svätej Trojice, musí byť demokratickými pravidlami jasne obmedzená. Takáto zmena integračného procesu v rámci Európy má byť spojená s požiadavkou, aby zástupcovia občanov, od ktorých pochádza štátna moc, prešli nevyhnutnou sebareflexiou toho, čo doteraz vykonali, čo zanedbali a čo ušlo ich pozornosti.

Ale môže sebareflexia zrealizovať a mať uspokojivé výsledky, ak sa do nej nezapojí verejnosť cez svojich aktívnych občanov a rôznych dobrovoľných či profesionálnych štruktúr vrátane územnej samosprávy, ktorá sa naďalej tvári, že sa jej nič politického v tomto štáte netýka? Sebareflexia či prijatie myšlienky osvietenstva si bude vyžadovať prípravu určitých radikálnych riešení v prospech obyvateľstva Európy. Má platiť zásada, že zakladajúci členovia  ( ako štátne útvary )  spoločného „združenia národov“ si nemôžu dovoliť vybudovať takú  jeho  štruktúru, ktorá sa osamostatní a bude si nárokovať mať moc nad svojimi zakladateľmi.     Aby integračný proces  v rámci  Európy mal svoj určitý postup, súlad a aby bol efektívny, musí každý  členský štát mať svoju jasnú predstavu o základnej štruktúre „združenia národov“, o povinnostiach a právomociach na papieri a táto základná predstava má byť diskutovaná najprv na  vlastnej úrovni, na národnej úrovni a to za demokratickej účasti občanov. Občan ako nositeľ moci má právo vyžadovať od politikov ako svojich zástupcov, aby základný dokument k účasti SR na reforme EÚ bol spracovaný a aby podliehal režimu verejného zdôvodnenia zo strany vládnej moci.  Iba potom sa môže  k tomuto dokumentu rozvinúť celospoločenská diskusia, čo si bude vyžadovať určitý časový harmonogram.

A čo na to všetko náš predseda vlády SR Róbert Fico? Jeho myslenie, na rozdiel od môjho, sa uberá  v inom smere a v iných súvislostiach, Predpokladám, že v rámci „nového“ integračného procesu bude potrebné sa zaoberať aj zmenami základných dokumentov, v ktorých bude potrebné určitým spôsobom „ukotviť“ pozíciu zakladajúcich členov  „združenia národov“ ako štátnej moci pochádzajúcej od občanov. Pán predseda vlády SR povedal toto: „Nemáme žiadny záujem na takýchto radikálnych krokoch, ale nemyslíme si, že by bolo správne skonštatovať, že všetko je v poriadku a nič nie je potrebné meniť.“ ( viď denník Pravda zo dňa 2.7.2016 ) Pán predseda vlády SR teda nemá žiadny záujem ísť do zmien základných dokumentov. A nie iba to. Nemá ani jasnú ucelenú predstavu o tom, čo všetko je potrebné v záujme zachovania demokratického právneho štátu riešiť.  Čo to môže znamenať v praktickej politike našej vládnej moci?

Reforma EÚ tak, ako som urobil stručný náčrt, by podľa Fica bola extrémnym očakávaním. Róbert Fico nemá záujem problém pôvodu moci EÚ zásadným spôsobom riešiť, pretože sa k tejto otázke ( aspoň verejne )   nedopracoval. Ak sa nebude problém pôvodu moci EÚ riešiť buď za nášho predsedníctva, resp. v ďalšom období, bude diskusia o európskych témach    oscilovať pod vedením korporátnej moci, jej ďalšieho posilňovania. Summit lídrov v septembri v Bratislave bude iba ďalším posedením, ktorý  sa nemôže stať prelomovým, pretože cez toto letné obdobie nikto nič rozumné nepripraví. Ak občan má podľa mňa právo požadovať vypracovanie základného dokumentu k účasti SR na reforme EÚ, tak to teraz nikto nepresadí, pretože nie je ani politická vôľa.  A ako obvykle, predsedovi vlády sedí najviac improvizácia, pretože sa pritom dá hovoriť o všeličom a zároveň o ničom.

Z môjho pohľadu vládna moc plne má zodpovedať za také vytvorenie politického prostredia, aby občan mal z čoho si vytvoriť  základnú predstavu o „združení národov“, ktorú si môže na podklade dokumentov od vlády po svojom interpretovať a pripomienkovať. Účasť politikov v masmédiách, v ktorých iba prednášajú politické mantry, nemôže potrebu ucelenej predstavy o reforme EÚ nahradiť.   Je isté, že do summitu lídrov členských krajín EÚ nebude čas na vypracovanie základného dokumentu a ani čas na celospoločenskú diskusiu. Tento summit nemôže byť prelomový, pretože na záležitosti EÚ je potrebné vyčleniť v každej členskej krajine určitý čas a neponáhľať sa.  O čom teda môžu lídri EÚ diskutovať?

V prvom rade zrejme budú diskutovať o Brexite. Aby som ďalej nevymýšľal,   je potrebné spomenúť dokument, ktorý predložili dvaja ministri zahraničných vecí Francúzska a Nemecka: Jean – Marc Ayrault a Frank – Walter Steinmeier. Dokument s názvom „Silná Európa vo svete neistôt“ popisuje predstavy ich vlád o budúcnosti EÚ ako centrálne riadeného super štátu. Tento dokument  sa už dostal na rokovanie Európskej rady v dňoch 28.-29.6.2016. Tí najvplyvnejší členovia  „združenia národov“ sa už poponáhľali   dať svoje stanoviska na papier a je teda jasné, že ani po Brexite si nikto nesmie dovoliť ubližovať korporátnej moci. V dokumente sa jasne zdôrazňuje, že Francúzsko a Nemecko budú postupovať ďalej v ústrety politickému zväzku  v Európe, pretože uznávajú svoju zodpovednosť  za posilňovanie solidarity a súdržnosti vo vnútri EÚ.

Náš pokorný  Róbert Fico týmto dostal jasné usmernenie a preto mohol doma hrdinský prehlásiť, že radikálnu zmenu únie Slovensko nechystá. Ani nemôže, pretože Francúzsko a Nemecko s takouto zmenou nepočítajú. Ak by v spomínanom dokumente bol iný obsah, bolo by aj iné vyjadrenie Róberta Fica. V dokumente obidvoch vlád je už na začiatku konštatovanie, ktorému ťažko niečo pri povrchnom pohľade možno niečo vyčítať. Ministri v dokumente zdôraznili, že námietky  nie sú proti existencií EÚ, ale ide o nesúhlas so spôsobom, ako EÚ funguje. Z metodologického hľadiska toto rozčlenenie problému EÚ je zámerné, pretože je to spôsob, ako sa odvedie pozornosť politikov a obyvateľstva iným smerom. Od čoho treba odviesť pozornosť?

Pozornosť je potrebné odpútať od pôvodu moci v EÚ, od základných dokumentov, na ktorých je existencia EÚ  postavená a od ktorej sa odvíja charakter politickej moci. Existencia EÚ – to je už jasná prevaha korporátnej moci, ktorá má svoj pôvod od Svätej Trojice a ktorej nezakryte pomáhajú  predstavitelia členských krajín ako štátov, ktorých moc pochádza od občanov. Byť za existenciu EÚ podľa stanoviska obyčajného človeka a byť za existenciu EÚ podľa názoru politických elít, to nie je to isté. V prvom prípade sa automatický berie, že existencia EÚ je založená na štátnej moci, ktorá pochádza od občanov. V druhom prípade si tvorcovia Únie uvedomujú, že musí byť založená na korporátnej moci. Ministrov zahraničných vecí, ktorí predložili dokument, môžeme s istotou zaradiť  k tej málo početnej, ale významnej skupine, ktorá existenciu spája s korporátnou mocou. Tento „podfuk“ v chápaní existencie  EÚ nám politické elity neprezradia a média  na ne neupozornia verejnosť.

Pre každého jednotlivca je dôležité, ako chápe existenciu EÚ. Z môjho pohľadu je dôležité, aby chápanie existencie bolo založené na poznaní pôvodu politickej moci v EÚ. Iba s týmto poznaním budeme schopní pochopiť súvislosť existencie EÚ so spôsobmi jej fungovania. Potrebujeme si v kritických, otvorených diskusiách v rámci národných spoločenstiev a potom aj na nadnárodnej úrovni  dohodnúť sa, v akej podobe má existovať EÚ  a nadväzne k tomu aj efektívne fungovať.  Ministri zahraničných vecí Francúzska a Nemecka otázku existencie odložili do úzadia, pretože nikto k tejto existencií vraj nemá námietky.  Z ich pohľadu to znamená, že nie je čo riešiť, čo je vlastne  odporúčanie pre všetkých 27 členov EÚ.

Ak to domyslíme ďalej, tak je to jasné. Pôvod moci v EÚ nie je pre jej existenciu z hľadiska ministrov zahraničných vecí dôležitý, zaoberajme sa iba problémami fungovania EÚ. Náš predseda vlády už s takýmto postupom súhlasil. A čo je ešte horšie – na Slovensku sa k problematike existencie EÚ z hľadiska pôvodu moci zásluhou vládnej moci ani nedostaneme. Môžem konštatovať, že sa postupnými krokmi začalo silné zjednocovanie EÚ  s pozíciou ďalšieho posilňovania korporátnej moci, ktorá bude mať záujem  fungovať tak, aby sa vytvoril silný super štát v Európe. EÚ nemá byť viacej demokratická, ale jednotná a silná.  Bude sa pokračovať v tom, čo tvrdia autori dokumentu o dvojitej úlohe: a) sústrediť sa na problémy, ktoré by mohli byť vyriešené  európskymi odpoveďami, b) zatiaľ čo ostatné budú ponechané národnému či regionálnemu rozhodovaniu a ich variáciám.

V naznačenej predstave o dvojitej úlohe EÚ v Európe je možné jasne badať zmenu prístupu k fungovaniu EÚ. Pre korporátnu moc je dôležité zachovať a posilniť riešenie  postavenia EÚ zhora od Bruselu v smere k národnému rozhodovaniu. Uvidí sa, čo bude ponechané na úroveň národného rozhodovania, ktoré  je jediné založené na tom, že štátna moc pochádza od občanov. Čiže nepredpokladá sa žiadna zásadná  reforma EÚ zdola, od zakladajúcich štátnych útvarov. Rámcovo to môže vyzerať tak, že keď Brusel sa porozpráva s našim Róbertom Ficom, ten sa nad tým aj so svojou vládou zamyslí a v záujme jednoty potom aj s úsmevom prikývne.

Ministri zahraničných vecí Francúzska a Nemecka nemajú žiadne pochybnosti o tom, keď tvrdia, že EÚ je jedinečný a nenahraditeľný rámec pre usilovanie sa o slobodu, prosperitu a bezpečnosť v Európe, pre formovanie mierových a vzájomne výhodných  vzťahov medzi ľuďmi a pre prispievanie k mieru a stabilite vo svete. Ich sebavedomie a namyslenosť nepoznajú medze, ak im  nič nehovorí vojna v Iraku, Afganistane, vojna v Sýrií, bombardovanie a rozbitie Juhoslávie, bombardovanie Líbye, príprava a zrealizovanie ukrajinskej krízy či konfrontačná politika s Ruskom.

Pre obyvateľstvo Európy EÚ vzhľadom na politické, hospodárske a vojenské procesy vo svete nemôže byť  žiadnou zárukou jedinečnosti, mieru či stability vo svete, pretože fakty sú jasné a v neprospech EÚ. EÚ je jedinečnou a nenahraditeľnou práve pre korporátnu moc a Svätú Trojicu a pre USA kvôli ľahšiemu ovládaniu Európy. Treba zdôrazniť, že záujmy korporátnej moci a obyvateľstva krajín EÚ sa nedajú zosúladiť v slobodnom a demokratickom politickom procese, pretože obyvateľstvu to nebude dovolené a korporátna moc má schopnosti zvládnuť 27 zástupcov členských krajín k svojej spokojnosti.

Ministri zahraničných vecí urobili významný posun v otázke, s kým je potrebné spájať preferovanie mierových a vzájomne výhodných vzťahov.  Niekedy bolo dôležité zdôrazniť, že v EÚ ako jedinečnej a nenahraditeľnej je dôležité preferovanie mierových a vzájomne výhodných vzťahov medzi národmi. Teraz bol dôraz položený na slovné spojenie „medzi jej ľuďmi“. Je to iba náhoda alebo to bol jasný úmysel potvrdiť zmenu, že ide o preferovanie mierových vzťahov medzi ľuďmi ? Podľa ministrov EÚ je jediná sila schopná poskytnúť vhodné kolektívne odpovede na premenlivé medzinárodné prostredie..  Tvrdenie o jedinečnosti EÚ sa nezakladá na žiadnych faktoch. Ukrajinská kríza, migračná kríza, konfrontačná politika s Ruskom, spolupráca s NATO, postoj k Sýrií, Líbyi, Juhoslávií – to všetko ukazuje, že to nemôžu byť vhodné kolektívne odpovede.

EÚ, ak má hľadať rozumné odpovede na premenlivé medzinárodné prostredie, tak sa pohybuje v slepej uličke. Vhodné odpovede a riešenia sa môžu nachádzať na národných úrovniach jednotlivých členských krajín. Ak Francúzsko a Nemecko chcú v EÚ presadzovať súdržnosť, potom táto súdržnosť nie je ničím iným len výsledkom úsilia podriadiť si niektoré členské krajiny svojim záujmom. Pozrime sa na nezmysel, ktorý navrhujú či požadujú ministri. EÚ potrebuje viacej súdržnosti a zároveň sa zdôrazňuje, že potrebujeme aj viacej asertívnu Európu. Lenže asertívna Európa neznamená nič iné ako to, aby takým bol Brusel. Takže v záujme podpory záujmov Francúzska a Nemecka súdržná  Európa bude len vtedy, ak si to svojou pozíciou ustráži samotný Brusel. Bolo by to v poriadku?

Myslím si, že nie. Pre korporátnu moc je toto spojenie potreby súdržnosti s požiadavkou viac asertívnej Európy veľmi  potrebné. Ministri zase zabudli na národné štáty ( členské krajiny ). Potrebujeme nie viac asertívnu Európu, ale viac asertívne členské štáty EÚ, aby si nenechali do všetkého rozkazovať Bruselom na čele s Francúzskom a Nemeckom. Ministri jasne dali ostatným na vedomie, čo sa bude požadovať od každého členského štátu: musí sa zdieľať spoločná analýza strategických prostredí a spoločné chápanie ich záujmov. To všetko z ich pohľadu má smerovať k integrovanej zahraničnej a bezpečnostnej politike.  Vlády jednotlivých členských krajín sa tak stanú úplne bezvýznamnou štátnou ustanovizňou, ktorá moc od občanov v „darčekovom balení“ odovzdá Bruselu. Už teraz sa ukazuje, že Francúzsko a Nemecko chcú vládnuť nad EÚ ( Európou ). Pritom je namieste otázka, či si môžu dovoľovať uchádzať sa o dostatočnú dôveru ostatných členských krajín.

Ministri Francúzska a Nemecka v dokumente jasne konštatujú, že na svetové javisko sa vrátila politika sily a konflikty sa prenášajú na náš kontinent ( do Európy ). Existujú vojnou rozvrátené oblasti po celom svete. Z toho ministri usudzujú, že úloha Európy je veľmi dôležitá, pretože Európa je dôveryhodnou mierovou veľmocou. Súhlasím s konštatovaním ministrov, že na svetové javisko sa vrátila politika sily, že existujú vojnou rozvrátené oblasti po celom svete a že sa konflikty prenášajú aj na náš kontinent. Nemôžem však v žiadnom prípade súhlasiť s tvrdením, že Európa je dôveryhodnou mierovou veľmocou.

Takéto tvrdenie ministrov ukazuje na zásadný etický problém – snaha zastierať fakty a vyvodzovať z nich politické konzekvencie. Na tom všetkom, čo sa vo svete deje, má veľký podiel aj taká politika, ktorí je realizovaná na základe princípu atlanticizmu, ktorým sa riadi demokratický Západ. Ten vo vzťahu k vonkajšiemu svetu je krutý, vojnový, zločinný, panovačný, koristnícky. Požadovaná solidarita a súdržnosť v reči „politiky krutosti“ znamená iba jedno: aby sa najmä krajiny strednej a východnej Európy úplne stotožnili so záujmami silných členov EÚ a so záujmami USA a NATO. Môžem konštatovať, že politický proces stotožňovania záujmov úspešne pokračuje, takže momentálne sa nedá očakávať, že sa nájdu politické sily, ktoré tomu budú brániť.

Demokratický Západ ako celok v skutočnosti vôbec nie je mierumilovný a v spolupráci s NATO ani na skutočne mierovej platforme nepracuje. Už len preto nie, lebo tento vonkajší svet okolo seba pokladá za svet reálnych hrozieb  a svojich reálnych záujmov. Preto podľa ministrov EÚ musí zasahovať stále častejšie, aby zvládla krízy, ktoré priamo ovplyvňujú jej vlastnú bezpečnosť. EÚ vraj potrebuje silnejšiu a viacej flexibilnejšiu  prevenciu kríz a schopnosti ich zvládnuť.

Na príklade Francúzska si môžeme ukázať, že sú to iba prázdne frázy, ktoré plnia svoj účel v zmysle posilňovania nadnárodného riadenia. Francúzsko nevie za posledné roky zabezpečiť pre svojich občanov dostatočnú bezpečnosť a trúfa si  na ochranu bezpečnosti občanov v rámci EÚ. Po každom teroristickom útoku sa zvyšuje úsilie obmedzovať slobody občanov, ktoré budú patriť medzi preventívne opatrenia. Treba odpovedať na otázku: Komu a čo robí Francúzsko vo svete zle, ak sa teroristické útoky opakujú? Tvrdí sa, že Francúzsko prepadlo do úlohy žoldnierskeho štátu nadnárodných korporácií, že je teroristickým štátom prinajmenej od roku 2011. Vie sa o tom, že prezident Hollande dal súhlas k leteckým akciám proti islamistickým povstalcom, ktorí postupovali v Mali na hlavné mesto Bamak  a ktorí pochádzajú z Líbye. Hovorí sa o tom, že Francúzsko každý rok inkasuje zo svojich bývalých kolónií v Afrike  440 miliárd eur. Je ťažko hovoriť o spravodlivosti, keď sa bývalé koloniálne mocnosti nemôžu zaobísť bez vydierania a vykorisťovania týchto krajín.

A za takýchto podmienok slušné a mierové Slovensko sa vinou svojich politikov pripojí k podpore Francúzska v Mali, či vôbec k boju proti medzinárodnému terorizmu. Ak sú uvedené príklady ( fakty ) pravdivé, tak prevencia proti teroristickým akciám vo Francúzsku je možná a potrebná a jednoducho spočíva v tom, že štátna moc musí zmeniť svoju zahraničnú politiku a vzdať sa niektorých svojich hodnôt. Ale môžeme očakávať taký zázrak v politike Francúzska? Pritom podľa vlády Francúzska EÚ potrebuje silnejšiu a flexibilnejšiu prevenciu kríz a schopnosti ich zvládať. Ako to môže potom rozumne fungovať, keď do čela tohto procesu sa stavia krajina, ktorá má veľmi ďaleko k tomu, aby bola príkladom?

Ešte jeden príklad k prevencií. Tretí výbor Valného zhromaždenia OSN prijal v minulom roku rezolúciu v boji proti glorifikácií nacizmu, neonacizmu a iných praktík, ktoré prispievajú k podnecovaniu súčasných foriem rasizmu, rasovej diskriminácie, xenofóbie a súvisiacich netolerancií. A čo k tomu krajiny EÚ? Zdržali sa hlasovania. Ďalší zaujímavý „ohryzok“ z politiky Západu. Veľká Británia, Nemecko a Francúzsko dostali od parlamentov súhlas na vedenie vojny v Sýrií. Teroristi, ktorých Západ podporuje v Sýrií, potrebujú pomoc. Všetky tri členské krajiny EÚ súhlasili s podporou Erdoganovho plánu prevádzať vojenské operácie v Sýrií.  Samotné Nemecko odmietlo spoluprácu s pravidelnou armádou Sýrie v boji proti Islamskému štátu a to vraj preto, že Asad a sýrska armáda prispeli k tomu, že stovky tisíc ľudí utieklo do Turecka a do Európy.

EÚ krízy nezvláda, ale ich skôr pripravuje. Príkladom môže byť ukrajinská kríza. Na Ukrajine EÚ pomáhala zorganizovať štátny prevrat a pomáhala docieliť zmenu politických nálad, na základe ktorých sa Kyjev stal strediskom rusofóbie. Zástupcovia vlád Francúzska a Nemecka  sa dokonca zúčastnili spoločne s opozíciou rokovania s prezidentom Janukovyčom a hoci bola prijatá dohoda, už vopred bolo dohodnuté, že opozícia túto dohodu nesmie plniť. EÚ nemá schopnosť  prispieť k zastaveniu občianskej vojny na Ukrajine, pretože to nie je jej politická úloha vzhľadom k tomu, čo je potrebné realizovať vo vzťahu k Ruskej federácií.

Vznik a trvanie gréckej krízy je učebnicovou ukážkou toho, ako sa môže kríza pripravovať, aby sa na jej riešeniach dosiahli plánované úspechy. Budem citovať P. C. Robertsa z USA: „Banksteri a ich agenti v EÚ a nemeckej vláde tvrdia, že grécky ľud mal z oných pôžičiek prospech a je preto zodpovedný za ich splácanie. Tie pôžičky si však nebral grécky ľud.“ ( Nová republika, 3.12.2015 ). Podľa Kancelárskeho aktu, dokumentu, o ktorom písal  bývalý veliteľ vojenskej kontrarozviedky NSR G.H. Komossa, Nemecko je v skutočnosti podriadené USA, je pod nadvládou USA. Ako nás potom môže minister zahraničných vecí Nemecka presvedčiť, že jeho krajina sa môže oslobodiť od závislosti na vojnovej politike USA? Kto má veriť tomu, že Nemecko bude načúvať novým členským krajinám EÚ a nie USA?

Podľa dokumentu predloženého ministrami zahraničných vecí oboch krajín EÚ chce zvládnuť krízy, ktoré ovplyvňujú jej vlastnú bezpečnosť. Najmä zaistenie bezpečnosti  občanov sa v dokumente pokladá za jeden z hlavných problémov dneška. Toto „naparovanie sa“ je iba predstieranie. Najlepšie je možné si to uvedomiť na príklade ilegálnej masovej migrácie. Do Európy. Človek sa nemusí vyznačovať žiadnym veľkým intelektuálnym výkonom, aby si uvedomil, že masová migrácia do Európy ohrozuje bezpečnosť jej obyvateľov. Za už rok trvajúcej masovej migrácie sme sa mohli presvedčiť, že predstavitelia EÚ nepokladajú túto migráciu  za ohrozenie bezpečnosti vlastných obyvateľov. Neexistuje žiadna politická vôľa túto migráciu zastaviť a to ani do budúcnosti, pretože je potrebné naplniť záujmy, ktoré súvisia s pozíciou korporátnej moci.

Zo spoločného dokumentu Francúzska a Nemecka vyplýva, že  riešeniu masovej migrácie do Európy je venovaná veľká pozornosť, lenže nie v záujme bezpečnosti obyvateľov členských krajín EÚ. Podľa tohto dokumentu masová migrácia do Európy sa nemá zastaviť. Ministri Francúzska a Nemecka predpokladajú, že  „…rozsiahle sťahovanie do Európy bude kľúčovou výzvou pre budúcnosť.“ Predpokladá sa vytvoriť stabilný kooperatívny rámec pre rokovania s migračnými a utečeneckými vlnami. Rovnako sa predpokladá, že Európa má ostať otvorená k migrantom z ekonomických dôvodov. Má existovať spoločná európska azylová a migračná politika, ktorá bude prijímať rôzne opatrenia v záujme zabezpečenia masovej migrácie do Európy. Super štát podľa dokumentu si jasne vyžaduje zdieľať spoločné chápanie záujmov Francúzska a Nemecka, v našej reči, záujmov korporátnej moci.

EÚ podporou masovej migrácie už teraz zakladá pre svoje členské krajiny zárodky nových krízových situácií a toto zakladanie určite nie je žiadnou prevenciou kríz do budúcnosti. Neprispeje to ani proklamovanému predsavzatiu posilňovať mier a stabilitu v globálnom meritku ako vraj nosného prvku európskeho projektu. Nepomôže tomu ani integrovaný prístup ( plán ) pre vnútornú bezpečnosť EÚ, ktorý bude mať za úlohu riešiť spoluprácu represívnych zložiek. Neustráži to ani Európska rada, ktorá sa má raz ročne zmeniť na Európsku radu bezpečnosti.

Je potrebné si zapamätať toto prehlásenie ministrov zahraničných vecí Francúzska a Nemecka: „Považujeme EÚ a európsky bezpečnostný poriadok za súčasť našich prvoradých záujmov a budeme ich ochraňovať za každých okolnosti.“  Keďže dokument bol vydaný po referende o odchode Veľkej Británie z EÚ, prehlásenie beriem za veľmi dôležité upozornenie pre všetkých zainteresovaných. Ochrana EÚ a ochrana európskeho bezpečnostného poriadku sú pre Francúzsko a Nemecko prioritami. To by veľmi nevadilo, pokiaľ sa na túto úlohu  či prioritu budeme pozerať  len z „turistického“ pohľadu, odľahčene a tak, že nás nebudú zaujímať rôzne súvislosti či otázka pôvodu moci EÚ.

Obsah dokumentu podpísaného ministrami zahraničných veci Francúzska a Nemecka svedčí o to, že ide o úlohy, ktoré má riešiť super štát. Ide teda o EÚ, v ktorej sa má korporátna moc definitívne upevniť a zavŕšiť. Silná EÚ má byť vybudovaná na pôvode moci pochádzajúcej nie od občanov, ale od Svätej Trojice. Národné či regionálne rozhodovanie nebude dôležité. Je možné očakávať, že stretnutie Európskej rady v septembri 2016 v Bratislave bude mať záujem zvrátiť pohľad dokumentu predstaveného vládami Francúzska a Nemecka?

Aký princíp navrhujú  použiť ministri Francúzska a Nemecka pre ochranu EÚ a európskeho bezpečnostného poriadku? Celkom to nie je jasné, ale v každom prípade bude založený na rozhodnosti: svoje záujmy chcú ochraňovať za každých okolnosti !!! Aké nástroje budú k tejto ochrane použité, môžeme zatiaľ iba hádať. Po Brexite môžeme počítať s tým, že žiadne referenda o vystúpení z EÚ nebudú. Môžeme počítať aj s tým, že dvadsať sedmička EÚ schváli všetko, čo korporátna moc navrhne. Môžeme počítať aj s tým, že občan ako nositeľ štátnej moci nedostane možnosť k ničomu zásadnému sa vyjadriť. Môžeme počítať s tým, že ak definitívne zvíťazí super štát, potom bude už neskoro.

Nedávno som si zapísal tvrdenie istého pána Róberta Kaplana: „Riadiť Európu znamená riadiť Britániu a Nemecko. Pokiaľ sa tak stane, všetko ostatné sa dostane na svoje miesto.“ Najprv som tomuto tvrdeniu nerozumel. Určité vysvetlenie sa mi začalo črtať neskôr, keď som si našiel článok od Stanislava Vozka s názvom „Brexit – najväčší podvod storočia“, uverejnený na serveri Nová republika dňa 19.7.2016. Referendum o vystúpení Veľkej Británie z EÚ nebolo vynútené zdola. Pochopil som, že referendum bolo prísľubom politickej elity, teda moci zhora. Na vysokej úrovni sa prijalo rozhodnutie vyhlásiť referendum a rozhodnutie, ako to má Cameron zinscenovať.

Veľkej Británií nevyhovuje nemecký model spravovania spoločnosti a ten je založený na silnom centralizovanom štáte s regionálnymi orgánmi. Britské spoločenstvo národov je voľné združenie  Spojeného kráľovstva a jeho bývalých kolónií a domínií. Brexit teda mohol poslúžiť ako uvoľnenie politického priestoru Veľkou Britániou pre razantné zavedenie nemeckého modelu spravovania spoločnosti. Tento model bol v určitej skratke  predstavený aj za súčinnosti Francúzska.

Z určitého pohľadu je to teda tak, že Brexit sa pripravoval preto, aby sa stal súčasťou opatrení za silnú Európu, za dobudovanie super štátu, za definitívne ukotvenie korporátnej moci. Čo bolo po referende o vystúpení Veľkej Británie z EÚ jedným z ďalších prvkov opatrenia pre posilnenie moci Bruselu? Dokument „Silná Európa vo svete neistôt“ od autorov – ministrov zahraničných vecí Francúzska a Nemecka, prezentovaný ako spoločný návrh vlád obidvoch krajín. Pán Stanislav Vozka v článku píše: „Ak má byť v Európe dovŕšené budovanie systému nepriameho totalitného riadenia spoločnosti, založeného na pravdepodobnostnej analýze budúcich kľúčových udalosti, ktoré nasadzujú pružnú, neviditeľnú, ale o to viacej zvieraciu kazajku deväťdesiatim percentám populácie, musí byť použitý nemecký model. Británia musí z kola von. I zrodil sa plán Brexit“.

Zjednotenie EÚ z dôvodov jej záchrany je podľa predstáv Svätej Trojice spojené so „…zavedením jednotného ekonomického a sociálneho priestoru s jedinou menou a jednotným zákonodarstvom, s centrálnou kontrolou výdajov, zjednotením daní a koordináciou sociálnej  politiky“. V súvislosti s Brexitom čo je zaujímavé?  Neodvolateľnosť výsledku referenda a to ani za situácie, že petíciu o opakovaní referenda podpísalo štyri milióny voličov. Predtým za vypísanie referenda nemusel dať podpis ani jeden jediný občan Veľkej Británie. Na príklade Veľkej Británie je možné v súvislostiach, ktoré som naznačil, aspoň tušiť, aký je priepastný rozdiel medzi tým, čo občanovi ako nositeľovi štátnej moci je dovolené vidieť či chápať a ako sa zásadné politické rozhodnutia môžu robiť  v tajných komnatách Svätej trojice či vládnej moci. To, čo už obyvatelia členských krajín EÚ môžu chápať, je, že komu sa otvára možnosť mať potrebu byť vedúcou silou v procese, čo ďalej bude s EÚ. Je to predovšetkým Nemecko v súčinnosti s Francúzskom.

Aby sme zabránili vzniku super štátu či federalizovanej EÚ založenej na silnom centralizme, musíme sa usilovať o radikálnu zmenu EÚ, musíme sa usilovať za každých okolnosti požadovať, aby naša vládna moc sa zasadila o zmeny základných dokumentov v EÚ, do ktorých má právo hovoriť občan ako nositeľ štátnej moci. Prvoradou úlohou našich volených zástupcov je rozvinúť otvorenú a kritickú  diskusiu na Slovensku o existencií a fungovaní EÚ. Pán Róbert Fico už sa jasne vyjadril, že Slovensko nechystá radikálnu zmenu únie, čo v skutočnosti znamená, že vládna moc aj na čele s ním nemá taký záujem a teda ani nie j ek tomu náležite pripravená. Lenže ani opozícia nie je na tom lepšie, pretože jej predstaviteľov tézy k EÚ nezaujímajú.

Takže sme na ceste k takej blízkej budúcnosti, v ktorej zástupcovia občanov definitívne podľahnú vplyvom Bruselu a korporátnej moci a budú konať v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, keď už podľa článku 1, ods. 1 nebude  možné udržať Slovenskú republiku ako zvrchovaný, demokratický a právny štát či splniť podmienku neviazať sa na žiadnu ideológiu. A nie iba podľa uvedeného článku Ústavy. V článku 12, ods. 3 je napísané, že „…každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. V súvislosti s týmto právom zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie  tohto rozhodnutia“. Podstatné je to, že zároveň sa zakazujú „…všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu“.

Budovanie super štátu v každom prípade predstavuje jeden z rozhodujúcich spôsobov nátlaku, ktorý smeruje k odnárodňovaniu. Za týchto okolnosti potom môže byť platný článok 32 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý občanom priznáva právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd. Právo na odpor je spojené s podmienkou „ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené“. V reči zdravého rozumu to znamená, že ak vládna moc podporuje vybudovanie EÚ ako silného super štátu, nevyhnutne je to spojené s vedomím potlačením národného štátu, ktoré je založené na nadnárodnej ideológií.

Procesom odnárodňovania sa postupne začali porušovať základné práva a slobody a tie v zmysle čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky sú nescudziteľné, neodňateľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Naša vládna moc na čele s Róbertom Ficom je povinná konať iba v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. A začatý proces odnárodňovania zastaviť. Odnárodňovanie sa však nedá zastaviť tým, že sa vyhneme radikálnym zmenám v existencií a fungovaní EÚ. Z môjho pohľadu odnárodňovanie ako pojem, ktorý sa uvádza v ústavnom dokumente, nie je možné stotožňovať so slobodným rozhodnutím sa o svojej národnosti. Pojem odnárodňovania ukazuje na obsahovo bohatý spoločensko-politický proces, ktorý je zameraný na dekonštrukciu určitých hodnôt daného národného spoločenstva ľudí, ktoré sa vyznačuje svojimi špecifikami a určitými tradíciami v politickej, ekonomickej, kultúrnej oblasti svojho života a ktoré svoju krajinu považuje za materské prostredie pre svoj život, pričom mieru svojich možnosti posudzuje podľa svojich záujmov, potrieb, predsavzatí či politických cieľov.

Proces odnárodňovania realizovaný krok za krokom v rámci EÚ ako super štátu je organizovaný tak, aby sa národnému spoločenstvu určovali úlohy, povinnosti, zákony, nariadenia podľa záujmov a potrieb ( politiky ) Bruselu a aby sa v konečnom zhodnotení mohlo tvrdiť, že ( konečne ) existuje európsky ľud. Proces odnárodňovania je procesom premeny vedomia a ducha obyvateľstva EÚ tak, aby sa miera jeho možnosti posudzovala podľa pravidiel a záujmov Bruselu. Procesom odnárodňovania sa má docieliť, aby sa jednotlivec úplne odpútal od svojej základnej predstavy, že je nositeľom štátnej moci vo svojej vlasti a že táto moc mu úplne postačuje k jeho národnému bytiu. Občan si má zvykať, že základom jeho blahobytu, prosperity, pokoja, práv a slobôd, politického systému, bezpečnosti a mieru, ekonomických úspechov či kultúrnych hodnôt  je a bude EÚ ako super štát, ktorého moc pochádza od Svätej Trojice.

Všetko národné sa má v očiach občana zdať nepodstatné, malicherné, zakrpatené, nerozvinuté, slabé, obmedzené, odsúdené na zánik. Jeden z princípov, na ktorých bola postavená aj samotná Ústava Slovenskej republiky, už nemá mať žiadny zmysel. Prirodzené právo národov na sebaurčenie a zotrvanie v tomto sebaurčení je vraj prežitkom, ktorý treba prekonať.  Odnárodňovaním  zahájeným EÚ v súčinnosti s vládnou mocou sa Slovenská republika, podobne ako ostatné národy, majú stať hračkou v rukách super štátu. Národný štát – Slovenská republika – postupne stráca  znaky zvrchovanosti a právneho štátu a v prípade, že sa budovanie super štátu nezastaví, tak tento proces bude dokončený.  Treba priznať, že proces odnárodňovania sme možno nechtiac formálne začali od dátumu schválenia Ústavy Slovenskej republiky, teda  skôr, ako sme sa stali členmi EÚ. V tomto smere sú veľmi diskutabilné niektoré ustanovenia článku 7 Ústavy Slovenskej republiky.

Jedno je isté. Ak proti procesu postupnej premeny Európskej únie na centralizovaný štát – super štát nevznikne politické hnutie odporu, tak vládna moc na čele s Róbertom Ficom nás zradí a zapredá záujmom Bruselu a Svätej Trojici. Na čele politického hnutia odporu sa mala postaviť Slovenská národná strana. Lenže tá si musí na čele so svojim predsedom užívať chvíle, v ktorých si vychutnáva svoj podiel na vládnej moci. Vzhľadom na význam tejto doby pre budúcnosť Slovenska, si SNS zamenila priority. Či úmyselne alebo nechtiac,  to môžeme iba hádať. Je možné, že zámena priorít bola vynikajúcim politickým ťahom niekoho zo „zadného dvora“ politiky, aby Slovensko ako predsedajúca krajina nerobila v rámci procesu posilňovania EÚ žiadne zásadné problémy.  V každom prípade je potrebné počkať si na summit členských krajín EÚ, ktorý sa bude konať dňa 16.septembra 2016 v Bratislave. Neverím, že sa obyvatelia členských krajín EÚ dozvedia, že bolo rozhodnuté, aby občania rozhodovali o tom, v akej Európe budú chcieť ďalej žiť.

Dušan Hirjak