Ako zistiť, či „pandémia“ koronavírusu je podvodom na globálnej úrovni ? Ak je podvodom, prečo tak musí byť ? Časť III.

V tejto časti si dovolím uviesť jednu z rôznych možných hypotéz, prečo môže byť „pandémia“ koronavírusu globálnym podvodom. Zároveň naznačím, že podľa politického liberalizmu sa politické konanie globálnej a národnej moci úplne vzdialilo od konania klasického obdobia kapitalizmu. Boj proti „pandémii“ koronavírusu je dostatočným príkladom toho, ako sa spoločnosť nemá riadiť a organizovať a na čom sa nesmie zakladať sociálna spolupráca všetkých zainteresovaných, respektíve ich vylučovanie z politických procesov.

I.

Pozorne som si preštudoval knihu s názvom „Po kapitalizme ekonomická demokracia“, ktorú napísal americký filozof David Schweickart. Je to veľmi zaujímavá kniha, v ktorej autor jasne načrtáva, čo môže nasledovať po kapitalizme, ak sa dostaneme za jeho hranice. Kapitalizmus poskytol šancu na ozajstný humánny svet, no kým sa nedostaneme za jeho hranice, nie je možné túto šancu využiť. Vo svojej IV. kapitole sa zaoberá zlými stránkami kapitalizmu. Pozornosť venuje týmto zlým stránkam: nerovnosť, nezamestnanosť, prepracovanosť, chudoba, demokracia, environmentálna degradácia. Z analýzy zlých stránok podľa filozofa jasne vyplýva, že kým má vo svete globálny kapitalizmus prevahu, tak nepôjde zásadným spôsobom vyriešiť ani jeden z nich ( znakov ).

Napriek tomu, že globálny kapitalizmus svoje zlé stránky nemôže vyriešiť, tak sa pustil do organizovania politiky strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. A čo je doterajším výsledkom boja proti koronavírusu ? Narástla nerovnosť v distribúcií bohatstva v prospech kapitalistov. Narástla nezamestnanosť v národných štátoch, pričom štátne výdavky dostali prioritu na boj s koronavírusom. Globálna chudoba ešte viacej narástla, ale nikoho to nezaujíma, pretože koronavírus. Kapitalizmus nie je zlúčiteľný z demokraciou a preto ide skôr o polyarchiu. Základné ľudské práva a slobody sú potláčané, pretože koronavírus. Rovnako nie je možné riešiť zásadné ekologické problémy, pretože globálny kapitalizmus by sa musel vzdať svojej expanzívnej kapitalistickej dynamiky, neobmedzenej mobility kapitálu či námedznej práce. Kapitalizmus nemôže zaviesť ani skutočnú demokraciu, pretože priepasť medzi bohatstvom a požiadavkou politickej rovnosti je obrovská. Ak globálny kapitalizmus je bezradný v riešení svojich zlých stránok, prečo sa potom pustil do globálnej záchrany zdravia a životov ľudí na základe masívneho testovania a masívnej vakcinácie ? Z logického hľadiska je to jasné: bojom proti koronavírusu globálny kapitalizmu nič nezíska pre zlepšenie fungovania kapitalizmu ako ekonomického a spoločenského zriadenia ( systému ), ktorý má byť prospešným pre všetkých jej členov.

Kde teda hľadať výhody organizovania politiky strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu ? Zdá sa mi, že je potrebné vychádzať z faktu, že v kapitalizme je hlboko zakorenená ideológia antikomunizmu. V tomto momente sa spojenie antikomunizmu a „pandémie“ koronavírusu zdá ako úplná hlúposť. Lenže je dôležité to, čo v súvislosti s ideológiou antikomunizmu tvrdí americký filozof D. Schweickart. Tento filozof v svojej knihe tvrdí, že vojny, štátne prevraty, utrpenie, teror a zabíjanie v mene antikomunizmu pripravili o život prinajmenej toľko ľudí ako Hitler a Stalin. Toto tvrdenie však nie je najpodstatnejšie. Filozof si postavil otázku, prečo kapitalizmus nenávidí komunizmus.

Podľa filozofa na prvý pohľad je jasné, že je to z ekonomických dôvodov. Lenže skutočná motivácia nenávisti je iná !!! Kapitalistická trieda sa bojí, že komunisti by mohli mať v niečom pravdu. Táto trieda bojí sa toho, že kapitalizmus neznamená koniec histórie, že ľudstvo čaká krajšia budúcnosť po kapitalizme a väčšina spoluobčanov si to skôr či neskôr začne uvedomovať !!! Táto krajšia budúcnosť musí byť zákonite spojená s vytvorením nového ekonomického poriadku, čo môže znamenať, že vôbec nemôže byť – a to v žiadnom prípade – „priateľom globalizovaného kapitalizmu. Americký filozof hovorí o novom ekonomickom poriadku – ekonomickej demokracií – ako o kontraprojekte, do ktorého bude potrebné zaangažovať milióny ľudí, aby narušili jednotu nežiaducich elít.

Nástupnický systém nie je programe dňa v žiadnom národnom štáte, napríklad na našom „demokratickom“ Západu, pretože zatiaľ ( kontraprojekt ) úplne absentuje medzi súčasnými ľavicovými praktikami politických strán. Americký filozof si všimol, že všetky pokrokové zápasy sa dnes chápu ( a organizujú ) v rámci predstáv a koncepčných horizontov kapitálu. V tom má pravdu. Toto sa týka aj samotnej politiky spojenej s „pandémiou“ koronavírusu. Globálny kapitál nepotrebuje žiadny nový ekonomický poriadok, ktorý by ho mal nahradiť. Preto aj samotný filozof došiel k záveru, že kým budú existovať štruktúry globalizovaného kapitalizmu, nenájdeme žiadnu alternatívu. V rámci daného ekonomického poriadku nemôžeme robiť nič bez reštrukturalizácie kapitalistických ekonomických inštitúcií. Z pohľadu globálneho kapitálu krajšia budúcnosť po kapitalizme nesmie ( ! ) existovať ! Toto pokladám za najzákladnejšie stanovisko „Triedy 1%“. Z pohľadu amerického filozofa potreba zaangažovania miliónov ľudí do nového ekonomického poriadku, ktorý nazval ekonomickou demokraciou, je spojená s požiadavkou výrazného prehĺbenia demokracie v spoločnosti.

Lenže ak z pohľadu globálneho kapitálu krajšia budúcnosť po kapitalizme nesmie existovať, potom zaangažovanie sa miliónov ľudí spojené s výrazným prehĺbením demokracie, sa nesmie zrealizovať. Takúto možnosť, aby sa dejiny mohli odohrávať aj po kapitalizme, musí globálny kapitál v predstihu odstrániť. A dá sa to zrealizovať iba tak, že bude potrebné v modernej spoločnosti preformovať ľudské zdroje v masovom meradle, ktoré sa bude týkať ich pocitov, emócií, myšlienok a správania. Ľuďom bol od začiatku minulého roka postupne ponúknutý nový – globálny príbeh o ochrane ich zdravia a životov. Ak budú ľudia dodržiavať v každom národnom štáte rovnaké predpisy a pravidlá týkajúce sa ochrany zdravia a životov, bude im zo strany štátu poskytnutá zdravotná bezpečnosť ( pozor, nie starostlivosť ).

Je možné predpokladať, že hrozbami a sľubmi sa globálnemu kapitálu podarí vytvoriť pomerne stabilný imaginárny poriadok, v ktorom rešpektovanie ústavného poriadku, orientácia na kapitalistickú demokraciu či ľudské práva stratia zmysel. Obávam sa, že zdravotníctvu hrozí, že bude globálnemu príbehu úplne podriadené. O to viac ma znepokojuje, že väčšine lekárom a odborníkom to nevadí a ochotne sa všetkým nariadeniam a príkazom zhora podriaďujú. Jednotný globálny príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí v každom národnom štáte si vyžaduje mať k dispozícií určité jasné vizuálne znaky. Vieme sa učiť aj od fašistov a preto jedným z prvých opatrení muselo byť nosenie rúška k prekrytiu horných dýchacích ciest. Tento vizuálny znak sa dá jasne čítať, môže byť vyjadrený rôznymi pojmami, ktoré v skutočnosti iba potvrdzujú súhlas s globálnym príbehom, ktorý si však ľudia v bežnom rytme života neuvedomujú.

Doterajšie výsledky politiky organizovania strašenia obyvateľstva „pandémiou“ koronavírusu jasne dosvedčujú, že politické elity pod vedením samozvaných predstaviteľov globálnej moci a za aktívnej účasti národných vlád nastúpili cestu likvidácie základných práv a slobôd a z proklamovanej demokracie v kapitalizme akosi veľa toho ubúda. V podstate teda ide o záchranu globálneho kapitálu, „Triedy 1%“ a prisluhovačov s týmto kapitálom spojených. Podľa neoliberálnej ideológie globálny kapitalizmus potrebuje vyústiť do nového svetového poriadku, ktorý bol už dávnejšie oficiálne vyhlásený. Podľa predstáv kapitálu globálny kapitalizmus nepotrebuje existenciu národných štátov a z tohto dôvodu postupne sa moc národných štátov oslabuje, strácajú štátnu suverenitu. Z tohto dôvodu sa na národné záujmy, spojené so záujmami nás, občanov, neprihliada.

Najsvetlejším príkladom je samotná EÚ, ktorá so svojou rozvetvenou administratívou a inštitucionálnou štruktúrou na likvidácií národných štátov „demokratický“ pracuje. Spomeňme si na verejnú výzvu Angely Merkelovej, aby sa národné štáty definitívne vzdali všetkej svojej suverenity v prospech EÚ. V súvislosti s „pandémiou“ koronavírusu došlo k ďalšiemu kroku v odstraňovaní suverenity štátov salámovou metódou – teraz v rámci potreby ďalšieho zadlžovania sa štátov a ich záruk za európsky dlh. Iba si dovolím ešte pripomenúť, že americký filozof vidí prednosť nového ekonomického poriadku založeného na ekonomickej demokracií aj v tom, že jej základné inštitúcie sú či môžu byť späté iba s víziou národného štátu. Samotná EÚ je „európske politické teleso“, ktoré je orientované v smere ustanovenia svetovej vlády, potrebnej pre nový svetový poriadok.

Keďže z pohľadu globálneho kapitálu nesmie existovať krajšia budúcnosť po kapitalizme, tak potom takejto možnosti je potrebné zabrániť ! Nesmie a nemôže sa to urobiť žiadnym oficiálnym spôsobom a teda podľa akéhosi programového vyhlásenia vlády a jeho plnenia, ale musí sa nájsť spôsob, ktorým sa občanov podarí oklamať a nájsť spôsob, aby sa prispôsobili záujmom bohatých a mocných v prvom rade. Treba pripomenúť, že spôsob, ako nakladať s ľudskou masou, bol už vynájdený dávnejšie. V závere svojho príspevku spomínam ideológa globalizácie J. Attaliho z Francúzska. Ten už v roku 1979 predostrel svoj plán zavedenia zdravotníckej diktatúry, pričom najlepším spôsobom sa mu javilo to, aby vznikla veľká epidémia. Attali navrhol zaviesť absolútnu formu diktatúry, v ktorej každý človek bude slobodne plniť úlohy podľa stanovených noriem.

Globálny kapitalizmus sa postaral o to, aby bol spustený globálny proces politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Zvláštnosťou tejto globálnej operácie je to, že sa spustila nevyhlásená vojna – ofenzíva proti obyvateľstvu národných štátov. Všimnime si, že až do tohto okamihu ofenzíva kapitálu bola orientovaná na čiastkové ciele, napríklad proti odborom, proti antitrustovej a finančnej regulácií a teda proti určitým oprávneným ( neoprávneným ) zásahom štátnej moci. Dlhodobo ofenzíva globálneho kapitálu je orientovaná v smere postupného oslabovania štátnej suverenity. Čitateľ už sám najlepšie vie, že bohatí a mocní ovplyvňujú volebnú súťaž, že si zakladajú rôzne súkromné nadácie, ktoré vraj slúžia verejnému záujmu, že organizujú rôzne školenia, okrúhle stoly, zakladajú rôzne inštitúty, politické výskumy, majú rozvinutý lobing. Mimoriadne dôležitú úlohu v ťažení proti obyvateľstvu národných štátov zohrávajú média v súkromných rukách. A čo je zaujímavé, všade dochádza k tak rozsiahlemu ovplyvňovaniu národnej vlády, že tá je pod ťarchou určitých sľubov verejnosti ochotná prisluhovať kapitalistickej triede či rôznym nadnárodným ekonomickým štruktúram.

Ofenzíva proti obyvateľstvu národných štátov je založená na zavedení globálnej diktatúry, ktorú je možné nazvať ako absolútnu formu zdravotníckej diktatúry. Prečo ide o nastolenie zdravotníckej diktatúry ? Oficiálnym dôvodom, aj keď sa diktatúra nespomína, je to, že je potrebné na globálnej úrovni organizovať boj proti „pandémii“ koronavírusu a teda je potrebné ochraňovať zdravie a životy ľudí. V skutočnosti je to obrovská lož a propaganda. V „mierovom období“ života ľudí v kapitalistickej spoločnosti až donedávna ( do konca roka 2019 ) platilo, že ochrana zdravia a životov je v prvom rade záležitosťou každého národného štátu v rámci ním zavedeného bežného systému zdravotnej starostlivosti. V tomto systému všetko fungovalo na základe personálneho vzťahu Občan ( pacient ) – Lekár aj s klinickým vyšetrením. Tento spôsob starostlivosti o zdravie ľudí som nazval, že ide o individuálne príbehy každého človeka.

Aby bolo možné spustiť ofenzívu proti obyvateľstvu národných štátov, bolo potrebné niečo podstatného zmeniť, upraviť, odobrať. Bolo potrebné narušiť personálny vzťah pacient – lekár s klinickým ošetrením iným dvojstranným vzťahom, v ktorom na jednej strane je štátna moc aj so svojimi represívnymi prostriedkami a na strane druhej občan – „pacient“, ale bez klinického vyšetrenia. Štátna moc sa v prípade koronavírusu pasovala do pozície rozhodujúcej odbornej zdravotníckej ustanovizne, ktorá proklamovaný zámer globálnej moci o ochrane zdravia a životov ľudí vie účinne liečiť represívnymi prostriedkami, porušovaním ústavy, ústavných zákonov a zákonov cez rôzne nariadenia a vyhlášky vrátane neustáleho testovania a vakcinácie.

Štátna moc ako tretí člen pôvodného dvojstranného personálneho vzťahu získala si, vzhľadom na svoju moc, rozhodujúce postavenie, z pozície ktorého v záujme boja proti koronavírusu preorientovala a v mnohých smeroch zmenila organizáciu práce všetkých zdravotníckych zariadení v štáte a zároveň aj upravila a zmenila spôsob života a denný režim obyvateľstva vrátane deti a mládeže. To, že štátna moc sa pasovala do role lekára – autority, ktorá zmenila režim ochrany zdravia a životov ľudí podľa obrazu globalistov, tak tento príbeh, ktorý sa už odohráva druhý rok, som nazval globálnym príbehom o ochrane zdravia a životov ľudí. Obidva príbehy – individuálne príbehy každého človeka a globálny príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí analyzujem v samostatnom časti príspevku.

Ofenzíva proti obyvateľstvu národných štátov založená na globálnej diktatúre nemôže byť založená na individuálnych príbehoch každého človeka, pretože z tejto základnej úrovne – zdola – nie je možné organizovať použitie donucovacích a propagandistických prostriedkov pre ovplyvňovanie ľudskej masy. Nie je to môj lekár a ani lekár každého ďalšieho človeka, ktorý nás bude, každého individuálne, nútiť nosiť rúška, testovať sa bez klinického vyšetrenia, pokutovať a podobne. Ofenzíva proti obyvateľstvu národných štátov musí byť založená na globálnom príbehu o ochrane zdravia a životov ľudí. V takomto príbehu je človek vyňatý z personálneho vzťahu so svojim lekárom a z klinického vyšetrenia a musí podliehať vládnemu či zákonodarnému rozhodnutiu.

V celom globálnom príbehu o ochrane zdravia a životov ľudí môže ísť o to, aby sa otázka nastolenia krajšej budúcnosti po kapitalizme, napríklad na spôsob ekonomickej demokracie, nedostala na program dňa, aby si väčšina ľudskej populácie či obyvateľstva v každom národnom štáte to ani nezačala uvedomovať. Znamená to, že nikdy nesmie dôjsť k tomu, aby sa svetom šírila výzva na vytvorenie nového ekonomického poriadku založeného na ekonomickej demokracií a jej základných znakoch. Dá sa tušiť, že kapitalizmus by mal byť akýmsi koncom dejín, pretože jeho úspešne zavŕšenie nadobudne črty nového svetového poriadku na čele so svetovou vládou a s poddajnou masou ľudskej populácie, ktorá bude najskôr zotročená. Dá sa teda očakávať, že bude dochádzať, ako to zdôraznil aj americký filozof, k ďalším deštruktívnym tendenciám kapitalizmu. Bezuzdný kapitalizmus bude naďalej prehlbovať priepasť medzi globálne majúcimi a globálne nemajúcimi, takže život obyčajných ľudí bude ešte zúfalejší, a to dokonca aj v bohatých krajinách. Predpoveď filozofa sa, žiaľ napĺňa. Veľmi významne k tomu prispieva práve globálny príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí. K tomu akoby aktéri tohto príbehu mali svoje heslo: V mene záchrany zdravia ľudí vpred za zatročenie ľudskej masy a nastolenie nového životného a svetového poriadku !

II.

Je potrebné si uvedomiť, že globálna moc a národné vlády sa rozhodli zrušiť poňatie občanov a osôb podľa klasického liberalizmu. Ide o teoreticko – praktické otázky, ktoré majú veľký dopad na život ľudí a fungovanie celej spoločnosti. Takéto zrušenie sa neprijíma priamo uznesením vlády, ale vyplýva z rôznych rozhodnutí, dokumentov vládnej a zákonodarnej moci, usmernenia činnosti všetkých dôležitých stránok života spoločnosti. Iba naznačím, k akému zrušeniu poňatia občanov a osôb podľa klasického liberalizmu došlo či dochádza a ako to súvisí s dvoma princípmi spravodlivosti platnými pre klasické obdobie liberalizmu.

1. Kapitalizmus sa pokladá za modernú spoločnosť, ktorá však musela byť aspoň v rozvinutých krajinách niečim, oproti ekonomickému systému, vyvážená. Protiváhou požierajúceho a chaotickému systému sa stal humanizmus so svojim uctievaním ľudstva a to z pohľadu, že Boh už nie je najvyšším zdrojom zmyslu a autority. Z hľadiska humanizmu preto rozhodujúcim zdrojom zmyslu sme my, ľudia (občania ), a naša slobodná vôľa. Znamená to, že je dôležité, čo si človek myslí o sebe, o spoločnosti a aj o tom, ako chce chrániť svoje zdravie. Moderný trh je založený na hesle Náš zákazník, náš pán ! Znamená to, že vládna moc nesmie nútiť občanov, aby si niečo kupovali proti svojej vôli. Globálny príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí je z veľmi veľkej časti obchodom v prospech nadnárodných spoločnosti na čele s farmaceutickým Kartelom. Vládna moc doslova núti občanov ako zákazníkov na trhu so zdravotníckym materiálom, liekmi a vakcínami, že si musia „kúpiť“ tovar podľa jej nariadení. Dokonca všetky dôležité produkty pre boj s „pandémiou“ koronavírusu, nie sú doporučované, ale je ukladaná povinnosť ich podľa určitých organizačných schém a vykonštruovaných semaforov používať. Klasický liberalizmus uznával, že individuálna slobodná vôľa má byť oveľa dôležitejšia než samotné štátne záujmy, pod ktorými sa môže skrývať hocičo nekalé.

2. Musíme si všimnúť, že v ľudskom svete, v národných štátoch, existuje niekoľko druhov reality, ktoré majú veľký význam pre samotný život jednotlivca a pre každú národnú spoločnosť. Obyčajne si človek všíma, že je niečo veľké a dôležité mimo neho samého, teda niečo objektívne. Zároveň každý deň vie pozorovať, čo sa odohráva v ňom samom, teda niečo subjektívne. Ako ľudská bytosť je preto prirodzene orientovaná v smere, že musí na základe určitých svojich schopnosti a možnosti riešiť vzťah objektívneho a subjektívneho, aby úspešne prežíval a dosahoval svoje individuálne ciele. Na tejto úrovni reality sveta si každý z nás vie zabezpečiť, aby bol riešený aj problém spojený so zachovaním jeho zdravia a samotnej dĺžky života. V realite objektívneho a subjektívneho sa odohrávajú individuálne príbehy každého človeka vrátane ochrany zdravia.

Nevšímame si, že existuje aj tretia úroveň reality nášho ľudského sveta. Táto úroveň bola poňatá ako intersubjektívna úroveň. Z môjho pohľadu je skôr možné hovoriť o nadnárodnej úrovni rôznych entít, štruktúr a podobne. Kapitalisti aj so svojimi prisluhovačmi dokázali túto intersubjektívnu úroveň reality využiť v svoj prospech. Aj keď sa tvrdí, že táto úroveň závisí od komunikácie medzi ľuďmi, ťažko si viem predstaviť, že je to niečo, čo má fungovať a funguje iba medzi individualitami. Intersubjektívnu úroveň chápem ako nadľudskú, nadnárodnú úroveň, na ktorej sa celkom zámerne a plánovite tvoria rôzne entity ( združenia, organizácie, inštitúty, inštitúcie, korporácie, Kartely, banky, školiace centra a podobne ), ktoré majú za úlohu tvoriť a udržiavať a rozvíjať svoje vlastné príbehy, ktorými sme my, ľudia, potom zosieťovaní tak, aby sme sa z ich ( príbehov ) a od nich ( entít ) nedokázali vymaniť.

V rámci Európy takou najznámejšou, najvýznamnejšou a rozhodujúcou entitou sa stala EÚ. Čitateľ si iste spomenie, ako sme boli obšťastňovaní príbehom o tom, že EÚ bola založená iba kvôli tomu, aby zabezpečila mier v Európe či vo svete a lepší život pre všetkých. Aj v súčasnosti máme veriť príbehu o tom, že životným priestorom Slovenskej republiky je EÚ, že sa musíme udržať v akomsi jadre EÚ a že ak ide o pozitívnu stratu suverenity, tak máme byť ústretoví ( Róbert Fico ). Podľa vládnej moci sa budú musieť prijímať rozhodnutia, ktoré budú mať európsky charakter, a teda nie slovenský charakter. Existuje však aj iný príbeh o EÚ, ktorý sa pred obyvateľstvom členských štátov EÚ a pred svetom tají, o ktorom sa praktický nesmie rozprávať a ani uvažovať. Je to príbeh o tom, že EÚ bola založená na koalícií nacistov a farmaceutického Kartelu. O tomto príbehu si čitateľ, ak sa k tomu vôbec dostane, nájde všetky potrebné informácie v knihe s názvom „Nacistické korene bruselskej EÚ“.

Tento príbeh je založený na odtajnení dokumentov Norimberského procesu po druhej svetovej vojne. Politické elity a súkromné média neorganizujú obyvateľstvo členských štátov EÚ k tomu, aby verili tomuto zatajovanému príbehu o tom, na akých základoch je postavená EÚ a aké skutočné ciele sleduje. Pre politické elity a celé pozadie nadnárodných štruktúr je charakteristické, že ich úsilie je orientované v smere, aby obyvateľstvo členských štátov verilo oficiálnemu príbehu o EÚ a jej nezastupiteľnej úlohe pre život každého jednotlivca. Lenže zatajený príbeh o koalíciu nacistov a farmaceutického Kartelu nie je výmysel, pretože tento príbeh sa dá z odtajnených dokumentov vyčítať ( analyzovať ) a mimo toho bol aj základom pre nástup a prax fašistického Nemecka. Je na čitateľovi, ako to všetko zhodnotí v rámci svojich pocitov a svojej mysle, ale je ťažko nepoložiť si otázku, ako môže zatajený príbeh ovplyvniť súčasnosť v zmysle toho, koho budú predstavitelia EÚ počúvať v prvom rade.

Nemám pochybnosť, že Brusel bude v prvom rade počúvať tých, ktorí držia opraty pre celý inštitucionálny systém EÚ. Ak sa farmaceutický Kartel podieľal ( a úspešne ) na ustanovení EÚ a na tvorbe všetkých jej politík, tak tento Kartel zažíva v tomto období akési „žatevné obdobie“, keď doslova sa podarilo presadiť všetko, o čom už roky sníval. Varovanie ľudstva zo strany autorov knihy „Nacistické korene bruselskej EÚ“ pred plánmi farmaceutického Kartelu vyšlo nazmar a teda ľudstvo sa nepoučilo ani z dokumentov Norimberského tribunálu. Neprekvapuje preto, že EÚ je jednoznačne jedným z najdôležitejších hráčov na poli globálneho príbehu o ochrane zdravia a životov ľudí. EÚ k realizácií tohto príbehu využíva na plný úväzok našu vládnu moc. Ak podľa Róberta Fica ide tu o rozhodnutia, ktoré majú európsky charakter, tak zrejme nejde o nič menšieho ako o naplnenie jeho predstavy o potrebe pozitívnej straty suverenity.

Ukázalo sa a ukazuje sa, že tretia úroveň reality – intersubjektívna ( nadnárodná ) je veľmi silná, ktorá v mnohom ohrozuje existenciu národných štátov a tým aj demokraciu a ľudské práva, pretože na tejto úrovni je evidentná snaha pracovať pre dobro a záujmy globálneho kapitálu. Je potrebné si uvedomiť, že z tejto úrovne neexistuje žiadna snaha o poctivú komunikáciu s občanmi národných štátov. Aby bolo možné spustiť globálny príbeh o „pandémii“ koronavírusu a teda o ochrane zdravia a životov ľudí, musí k tomuto zámeru na úrovni tretej reality rozvinutá spolupráca všetkých zainteresovaných entít. Zaujímavosťou je, že prirodzenou prekážkou nadmerných túžob nadnárodných entít – viazaných predmetovo či koncepčne – má byť kontrolná moc každého národného štátu, ktorý má v rukách legislatívu a donucovaciu moc a má pracovať v záujme občanov štátu. Namiesto toho bola vymyslená politická hra na význam súkromno – verejných partnerstiev, v ktorých hlavnú pozíciu majú nadnárodné entity. Národná – vládna moc sa zmenila len na lokajov, ktorí plnia úlohy svojich pánov.

3. Absencia poctivej komunikácie s občanmi národných štátov má ďalekosiahle následky pre život každej národnej spoločnosti. Táto absencia komunikácie má vplyv na potrebu konštruovania sociálneho spojenia zainteresovaných skupín v štáte, pretože samotné sociálne spojenie by sa malo zakladať na spoločnej verejnej koncepcií rozvoja spoločnosti, ktorá bude vyhovovať občanom demokratického štátu ako slobodných a rovnoprávnych občanov. V kapitalizme je potrebné mať určitý zmysel pre spravodlivosť, ktorá vyplýva z toho, že takýmto zmyslom má disponovať každá osoba ( a teda aj kapitalista ) ako svojou prvou morálnou vlastnosťou. Existujú veľmi silné dôvody k tomu, aby sa od jednotlivcov, skupín, či triedy požadoval zmysel pre spravodlivosť.

Politický liberalizmus uznáva tri dôležité dôvody: a) výhoda spravodlivého a stabilného systému spolupráce pre koncepciu dobra každej osoby, b) najstabilnejšia koncepcia spravodlivosti je tá, ktorá je vymedzená dvoma princípmi spravodlivosti, ktoré uvediem v samostatnom bode, c) má byť vybudovaný systém spravodlivej sociálnej spolupráce a nie systém mechanizmov trestných postihov a rôznych nariadení. Nech si čitateľ uvedomí, či kapitalisti a ich prisluhovači, keď sa každý rok schádzajú napríklad v Davose na Svetovom ekonomickom fóre, či je to z ich strany výrazom zmyslu pre spravodlivosť a či majú záujem sa s niekym baviť – komunikovať, ako systém spravodlivej sociálnej spolupráce vybudovať. Rovnako si čitateľ sám môže na základe uvedeného analyzovať, či Veľký reset prijatý v Davose v roku 2020 je dokumentom, ktorý spravodlivú sociálnu spoluprácu podporuje alebo ju rozrušuje, neumožňuje. A štátna moc, ktorá je z princípu ústavných záruk viazaná k tomu, aby vytvárala podmienky pre napĺňanie zmyslu pre spravodlivosť, je v tomto smere úplne impotentná. A je to z dôvodov nevedomosti alebo lokajstva ?

Je ešte iný, ďalší dôvod k požadovaniu zmyslu pre spravodlivosť. Tento dôvod spočíva v zásadnom význame sebaúcty pre každého občana. Z hľadiska politického liberalizmu sebaúctu môžno najlepšie podporovať dvoma princípmi spravodlivosti ( ktoré uvediem nižšie ) a posilňovaním slušnej hodnoty politických slobôd. Teraz mi nejde o samotný pocit jednotlivca o sebe samom, ale o to, že pre samotnú spoločnosť sú dôležité sociálne základy sebaúcty. A sociálne základy sebaúcty súvisia s existenciou základných inštitúcií v štáte a s tým ako spolu fungujú. Potrebujeme teda, aby v každej národnej spoločnosti boli zo strany ľudí verejné znaky základných inštitúcií akceptované a na základe ktorých môžu pristupovať k sebe navzájom.

Globálnym príbehom o ochrane zdravia a životov ľudí vládna moc jasne ukázala, že tak z nevedomosti ako aj z lokajstva k nadnárodným štruktúram má problém udržať podmienky pre naplňovanie zmyslu pre spravodlivosť a že svojou politikou organizovania strašenia obyvateľstva „pandémiou“ koronavírusu úplne narušila doteraz platné sociálne základy sebaúcty a zmenila charakter týchto sociálnych základov. Nech čitateľ uváži, ako sa od začiatku roka 2020 začalo meniť správanie ľudí, ak sa začali podriaďovať rôznym nariadenia a príkazom či rozhodnutiam vládnej a zákonodarnej moci, zásluhou ktorých sa zmenili aj predstavy ( teória ) o ľudskej podstate a teda o tom, ako má ľudská bytosť fungovať v každodennom živote podľa nariadených schém správania a potenciálnych aktivít. Z globálneho príbehu o ochrane zdravia a životov ľudí vyplýva základná axióma či zásada existencie ľudskej bytosti: Nikto si nesmie myslieť, že je zdravý, preto sa musí podriaďovať rôznym kontrolným mechanizmom, ktoré vládna moc zavádza !!! Táto axióma či zásada, potrebná pre „nový“ život človeka v spoločnosti, je potom doplňovaná podskupinou rôznych usmernení a štátnej reklamy za peniaze daňových poplatníkov.

Sociálne základy sebaúcty ovplyvnili v spoločnosti takmer všetky povolania, takmer všetky skupiny obyvateľov, prácu zákonodarného zboru, ústredných orgánov štátnej správy, samosprávne orgány a združenia, ekonomický, sociálny a kultúrny život spoločnosti. Zdravotnícke zariadenia, zamestnávatelia, úrady, vedenia škôl, rôzne spoločnosti a podobne zmenili svoj prístup k svojim zamestnancom, k deťom, k mládeži, k zákazníkom, k obyčajným ľuďom a samotní ľudia k sebe navzájom, pretože koronavírus. Stratila sa vzájomná úcta, dôvera, pocit istoty, vytratila sa radosť zo života, zmysel života sa razom preorientoval na chimérickú predstavu o dôslednom boji celej spoločnosti za dosiahnutie zdravotnej bezpečnosti, hoci v chorobnosti obyvateľstva a v posilňovaní imunity ľudského tela sa v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi nič nezlepšilo, možno práve naopak. Táto zmena charakteru sociálnych základov sebaúcty nie je výsledkom útoku žiadneho prírodného vírusu na ľudskú populáciu, ale je výsledkom neutíchajúceho úsilia ponerizovaných ( zlom nasiaknutých ľudí ), ktorí sa využívajú v svojich patologických aktivitách, pretože dostali k tomu mandát od svojich globálnych pánov.

Pre ponerizované skupiny ľudí zmysel pre spravodlivosť, o ktorých veľmi jasne pojednáva politický liberalizmus, nemá žiadny význam a jeho uplatňovanie v živote spoločnosti ani nie je v terajšej dobe z ich strany potrebné. Vyššie som uviedol, že požadovať zmysel pre spravodlivosť, znamená mať k tomu dobre dôvody. Jedným z niekoľkých spomínaných dôvodov je ten, že najstabilnejšia koncepcia spravodlivosti je tá, ktorá je založená na dvoch princípoch spravodlivosti. Tieto princípy si dovolím priamo citovať z knihy „Politický liberalizmus“ od Johna Rawlsa. Tieto dva princípy by mal ovládať každý politik, každý zástupca občanov, ktorý bol zvolený za poslanca NR SR, každý člen prezidentského úradu, každý člen súdnej moci. Citujem:

„a. Každá osoba má právo na plne adekvátny systém rovnakých základných slobôd, ktorý je kompatibilný s podobným systémom slobôd pre všetkých.

b. Sociálne a ekonomické nerovnosti majú spĺňať dve podmienky? Po prvé, musia sa viazať na funkcie a miesta, ktoré sú prístupné všetkým v podmienkach slušnej rovnosti príležitosti, po druhé, musia prinášať maximálny prospech najviac znevýhodneným členom spoločnosti.“

Je potrebná poznámka k prvému princípu spravodlivosti, že rovnaké základné slobody sú vymedzené takto: „sloboda myslenia a sloboda svedomia, politické slobody a sloboda združovania, ako aj slobody vymedzené slobodou a integritou osoby, a napokon, práva a slobody pokryté mocou zákona.“

Ak som teraz uviedol dva princípy spravodlivosti ako základu pre fungovanie demokratického právneho štátu, tak je možné si spresniť, čo znamená mať zmysel pre spravodlivosť. Podľa politického liberalizmu zmysel pre spravodlivosť predstavuje schopnosť pochopiť, uplatňovať a normálne sa riadiť túžbou konať na základe uvedených dvoch princípov. Predstavuje to jednu z dvoch vlastnosti mravnej osobnosti ako aj fundamentálnu požiadavku pre základnú štruktúru spoločnosti ( ústava, ekonomický systém, právny poriadok ) a prácu štátnych orgánov a rôznych vnútorných inštitúcií a úradov. Globálny príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí sa nezakladá na rešpektovaní zmyslu pre spravodlivosť a tým základná štruktúra spoločnosti bola vážne nabúraná.

Treba pripomenúť aj druhú vlastnosť mravnej osobnosti. Je to schopnosť utvoriť si koncepciu dobra, ktorú je možné chápať ako schopnosť sformovať, korigovať a racionálne uskutočňovať takúto koncepciu. Globálny príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí je tiež koncepciou dobra, ale z pohľadu tej skupiny ľudí, ktorá dobro potrebuje pre zabezpečenie svojich záujmov a potrieb v globálnom rozsahu, čo je nezvyčajné, pretože o skutočné dobro je skôr potrebné sa usilovať na národnej úrovni. Ostatná, absolútne väčšinová spoločnosť sa do nastolenej koncepcie nesmie miešať a kritizovať ju, iba spolupracovať na jej zrealizovaní. Lenže okrem teritoriálneho kritéria sa posúdenie toho, či sformovaná koncepcia je skutočne dobrou koncepciou, existuje ešte jedno a podstatné kritérium.

Týmto kritériom je posúdenie otázky rovnoprávnosti občanov v národnom štáte. Ide o to, či globálny príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí ako koncepcia, ktorú sformovali predstavitelia a podporovatelia globálneho kapitálu, sa stane predmetom posúdenia občanov národného štátu v záujme ich účasti na sociálnej spolupráci podľa navrhnutých slušných podmienok spolupráce na základe vzájomnej úcty. Globálny príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí otázku rovnoprávnosti občanov národných štátov neakceptoval a teda ani nebolo možné vopred a včas posúdiť, či koncepcia sformovaná mocnými a bohatými spĺňa podmienku dobra pre spoločnosť. Akoby sa asi cítili živnostníci a podnikatelia, keby sa s nimi vopred a včas hovorilo o tom, že ich ekonomické aktivitu budú z dôvodov koronavírusu podstatne obmedzené. Akoby asi reagovali učitelia a rodičia žiakov a študentov, keby sa vopred z obsahu sformovanej koncepcie „dobra“ dozvedeli, že deti a mládež budú mať obmedzený režim vyučovania a školskej dochádzky, musia ostať doma a zvykať si na dištančné vzdelávanie. Akoby sa cítili všetci občania, keby sa im vopred a včas navrhlo, či budú nosiť niekoľko mesiacov či rokov rúška, pravidelne sa dávať testovať a musia sa dávať očkovať. A kto by potom vedel zodpovedať na otázku, čo všetko bude nasledovať po permanentnej vakcinácií obyvateľstva národných štátov ?

Z hľadiska politického liberalizmu nie je možné globálny príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí prijať ako koncepciu skutočného dobra. Takýto príbeh by bol obyvateľstvom národných štátov zamietnutý, pretože v demokratickej spoločnosti sa akceptuje pluralita koncepcií dobra, ak sú rešpektované hranice vymedzené dvoma princípmi spravodlivosti. Tieto hranice globálny príbeh nerešpektoval a nerešpektuje a ďalej sa v tomto príbehu za každých okolnosti pokračuje. Globálny príbeh o ochrane zdravia a životov obídením rovnoprávnych občanov nemohol zabezpečiť sociálne spojenie, ktoré sa má zakladať na spoločnej verejnej koncepcií, ktorá má zase vyhovovať koncepcií občanov demokratického štátu ako slobodných a rovnoprávnych občanov.

Globálny príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí je politickým rozhodnutím. Napriek tomu, že išlo a ide o všetkých obyvateľov národného štátu, títo nedostali a nedostávajú príležitosť včas ovplyvniť návrh rozhodnutia a samotné rozhodnutie. Ochrana zdravia a životov ľudí sa globálnym príbehom nemôže zabezpečovať, pretože z určitých dôvodov nahradzuje vlastnú koncepciu dobra každej osoby. Nie je žiadnou teóriou, že každý človek uvažuje o sebe, uznáva svoj spôsob života a verí v svoje intelektuálne a morálne schopnosti. V rámci svoje individuálnej koncepcií dobra pevné miesto zaoberá aj starostlivosť o ochranu zdravia a života a to aj za pripomienky, že samotná potreba ochrany má svoje nedostatky. V každom prípade koncepcia dobra má byť našou vlastnou koncepciou a nie koncepciou, ktorú nám dáva štátna moc či – ešte horšie – rôzne nadnárodné entity, pre ktorých je životným priestorom globálny kapitalizmus.

Z tohto dôvodu bežný zdravotný systém v každom národnom štáte je dostatočnou podmienkou k tomu, aby sme mohli tvrdiť, že existuje spravodlivý a stabilný systém spolupráce, v ktorom nebudú dominovať politické rozhodnutia, ale bude dominantným vzťah pacient – lekár s klinickým vyšetrením. Pripomeniem jeden z hlavných pokynov z úrovne globálnej štruktúry farmaceutického Kartelu pre každý národný štát: organizovať simulačné cvičenia, aby udržali všetkých obyvateľov a celú spoločnosť v stave pripravenosti na nebezpečný patogén. Štáty majú zaručiť zreteľnú úlohu a zodpovednosť OSN po celom svete, musí sa zaručiť celosvetové vedenie OSN za účelom pripravenosti, vrátane použitia simulačných cvičení. Čerešničkou na torte je požiadavka, že hlavy štátov musia ( ! ) ustanoviť vysoko postaveného dozorcu, ktorý bude mať patričnú autoritu, aby mohol viesť celú vládu a celú ľudskú spoločnosť štátu a mohol bez námahy uskutočňovať mnoho – dielne simulačné cvičenia ! A k tomu všetkému sa vedúci predstavitelia štátov majú zaručiť, že budú prednostne a opakovane venovať finančné zdroje na pripravenosť. Poznamenávam, že takéto pokyny sa presadili a nie je mi známe, že by sa naša vládna moc proti tomuto radikálnemu usmerneniu protestovala. Vie si čitateľ predstaviť, že také niečo by mohli vymyslieť a presadzovať naši všeobecní lekári na úrovni bežnej zdravotnej starostlivosti ?

Politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu sa vo svete presadzuje cez súkromno – verejné partnerstvo, v ktorom dominuje vzťah nadnárodných entít a národných vlád. V tomto vzťahu slušné podmienky pre spoločné partnerstvo sú založené na podriadení sa národnej vlády ( štátnej moci ) záujmov a pokynom či nariadeniam z úrovne globálnej moci. Z tohto dôvodu takýto vzťah umožňuje pomenovať vládnu moc ako čisté, nefalšované lokajstvo, ktoré umožňuje presadzovať globálnu diktatúru na každej národnej úrovni. Vzhľadom na znak podriadenosti v – deklarovanom – nedeklarovanom partnerstve, potom nemôže byť ani reč o slušných podmienkach spolupráce. Z globálnej úrovne všetko je organizované iba tak, čo musia ( ! ) národné vlády urobiť, zabezpečiť, vykonať. Táto politická submisívnosť národného štátu je priam zarážajúca, pretože všetci jej predstavitelia sľubovali, že budú presadzovať záujmy občanov SR a nie cudzie záujmy.

Presadzovať záujmy občanov nie je možné bez sociálnej spolupráce. Keďže na úrovni súkromno – verejného partnerstva ( Kartel – štát ) žiadne slušné podmienky spolupráce neexistujú, má to vplyv aj na samotnú národnú úroveň riadenia spoločnosti. Vo vzťahu k občanom ako k slobodným a rovnoprávnym občanom, žiadne slušné podmienky neboli predmetom sociálnej spolupráce. Na úrovni Kartely – Štátna moc boli najskôr dohodnuté neslušné podmienky pre presadenie záujmov globálneho kapitálu, pretože na strane takého partnera ako Štátna moc oficiálne neboli formulované žiadne záujmy. Uvediem príklad neslušných podmienok „spolupráce“: Vytvoriť podmienky pre rozvinutie globálnej korupcie na úseku ochrany zdravia a životov ľudí v záujme naplnenia ziskov pre dôležité korporácie ( Kartely ) a nárast bohatstva a moci pre mocných a bohatých.

Sociálna spolupráca v podmienkach národného štátu si od jej účastníkov vyžaduje: a) že sa musia verejne dohodnúť na slušných podmienkach spolupráce, ak chcú realizovať spoločný zámer, b) musí ísť o racionálne výhody každého účastníka sociálnej spolupráce, teda čo chcú účastníci dosiahnuť buď ako jednotlivci alebo ako určité skupiny. Na národnej úrovni sa sociálna spolupráca nemôže zakladať na myšlienke o podpore globálnej korupcie na úseku ochrany zdravia a životov ľudí, rovnako sa nemôže zakladať na myšlienke čo najviac miliónov ľudí preočkovať ( zabezpečiť masívnu vakcináciu ) a neustále v tom pokračovať. Podpora samotnej globálnej korupcie si totiž vyžaduje, aby štát aj za cenu nesmiernych dlhov a zo štátneho rozpočtu financoval všetky náklady spojené s použitím farmaceutických a nefarmaceutických prostriedkov ochrany zdravia vrátane nákladov na propagandu a reklamu, pričom samotné zisky si do svojich „zlatých mechov“ bude hrabať iba súkromný partner – predovšetkým farmaceutický Kartel.

Je to presne v duchu globálneho kapitálu. Náklady na ochranu svojho zdravia a životov si budú hradiť občania v rámci záväzkov štátnej moci a všetky zisky sa postupne musia privatizovať v mene nárastu bohatstva a mocí kapitalistickej triedy a jej prisluhovačov. Koncepcia dobra z pozície „Triedy 1%“ a jej prisluhovačov ( politikov, vedcov atď ) založená na globálnom príbehu o ochrane zdravia a životov ľudí nie je vhodná pre sociálnu spoluprácu v podmienkach národného štátu, pretože určitá jednota sociálnej spolupráce má spočívať na osobách a skupinách, ktoré majú schopnosť a možnosť pochopiť, čo znamenajú slušné podmienky. Môžeme si všimnúť, že zaužívaný bežný systém zdravotnej starostlivosti v národnej spoločnosti v oblasti zdravotníctva predstavuje slušné podmienky sociálnej spolupráce.

Globálny príbeh o „pandémii“ koronavírusu rozbil v tomto jednom prípade sociálnu spoluprácu, pretože vládna moc svojimi nariadeniami a príkazmi zrušila vzťah účastníkov sociálnej spolupráce ako nežiadúci, pretože v tomto prípade sledovala a sleduje svoj zámer, aby ochrana zdravia a života nesúvisela s individuálnymi príbehmi každého zainteresovaného občana v rámci bežnej zdravotnej starostlivosti. Konštatujem, že globálnym príbehom o ochrane zdravia a životov ľudí globálna moc v súčinnosti s národnými vládami iba dokázali to, že nemali a nemajú záujem o sociálnu spoluprácu s tými, o ktorých vyhlasujú, že chcú chrániť ich zdravie a životy. Nejde teda o spoločnú koncepciu dobra v oblasti zdravotníctva, dohodnutú všetkými zúčastnenými stranami, ale o koncepciu dobra, ktorú ako hotovú vec začala realizovať a realizuje vládna moc pod taktovkou globálnej moci. Politický liberalizmus pokladá schopnosť sociálnej spolupráce za fundamentálnu záležitosť, pretože základná štruktúra spoločnosti ( ústava, ekonomický systém, právny poriadok ) sa berie za primárny objekt spravodlivosti v spoločnosti.

Príbehom o „pandémii“ koronavírusu vládna moc od minulého roka významne narušila pomerne dobre vybudovaný systém spravodlivej sociálnej spolupráce tým, že zaviedla do života spoločnosti systém rôznych regulácií, zákazov, príkazov, obmedzení rôznych dôležitých životných aktivít, trestných postihov a podobne. Pritom vôbec nebrala do úvahy dva princípy spravodlivosti, ktoré boli v určitej kvalite v našom štáte aplikované na ústavnej, legislatívnej a súdnej úrovni a ktoré som vyššie uviedol. Tieto princípy sú základom demokratického právneho poriadku a preto majú byť verejne a vzájomne uznávané s tým, že požadujú základné slobody priamo. Tieto slobody nezávisia od rôznych špekulácií týkajúcich sa rôznych záujmov a schopnosti skupín ich presadzovať.

Pre politikov a občanov je dôležité poznať hlavný znak základných slobôd a ich priority. Podľa politického liberalizmu priorita slobody je v tom, že prvý princíp slobody ( viď vyššie ) priraďuje status základným slobodám tak, ako sú dané zoznamom ( či zapísané v ústave ). Majú absolútnu váhu vo vzťahu k príčinám verejného dobra a k perfekcionistických hodnôt. Základné slobody sa nikdy nemôže obmedziť z dôvodov verejného dobra. Má to svoju logiku, pretože pod zástavou verejného dobra sa môžu diať pokusy základné slobody obmedziť, respektíve zrušiť. Je evidentné, že globálny príbeh o „pandémii“ koronavírusu, tak ako bol a je realizovaný v jednotlivých národných štátoch, prvý princíp spravodlivosti jasne porušuje. Zároveň sa ukázalo, že potrebná inštitucionálna ochrana systému základných slobôd je nefunkčná.

Potvrdzuje sa, že ak dva princípy spravodlivosti každý rešpektuje a majú prednosť v rámci svojej priority, tak môžeme počítať s tým, že budú chrániť množstvo konkrétnych koncepcií dobra jednotlivcov a skupín vrátane individuálnych príbehov o ochrane zdravia a životov každého jednotlivca. Zaujímavosť tejto doby je to, že občania vôbec nemajú príležitosť ovplyvňovať výsledky politických rozhodnutí, ktoré sa dejú na úrovni vládnej moci a zákonodarného zboru. Súkromné média zneužívajú svoju pozíciu k tomu, aby sa na obrazovkách neorganizovali otvorené, racionálne, verejné a kritické diskusie. V prvom princípe spravodlivosti musia byť preto zahrnuté záruky, že politické slobody sú slušnou hodnotou, ktorá je pre všetkých občanov približne rovnaká.

Politický liberalizmus odpovedá na otázku, ako zaručiť slušnú hodnotu politických slobôd. V prvom rade strany musia byť nezávisle od veľkej koncentrácie súkromnej ekonomickej a spoločenskej moci a v druhom rade musí existovať nezávislosť strán od štátnej kontroly a byrokratickej moci. Tieto uvedené záruky v našej národnej spoločnosti praktický nefungujú. Tiež je potrebné zdôrazniť, že základným znakom slušnej hodnoty politických slobôd má byť prístup k využívaniu verejnej ustanovizne určenej k tomu, aby slúžila konkrétnym politickým cieľom. Čitateľ nech si spomenie napríklad na samotný zákon o voľbách do NR SR, či tento zabezpečuje potrebu rovnakého prístupu k tomu, aby sa bolo možné dostať do NR SR, ak je to vymedzené len pre kandidátov politických strán.

Ak chceme skúmať, v čom je pozadie toho, že po posledných parlamentných voľbách vládna moc veselo pokračovala v politike organizovania strašenia svojho obyvateľstva „pandémiou“ koronavírusu bez akýchkoľvek výčitiek, že to robí, potom odpovede treba hľadať aj v tom, že koaličné strany vôbec nie sú nezávislé od veľkej koncentrácie súkromného kapitálu (od oligarchov ) a tiež v tom, že štátna moc je prerastená straníckou politikou a že v spojení so zákonodarným zborom ide o konflikt záujmov, o ktorom sa nehovorí a ktorý sa v zmysle prvého princípu spravodlivosti ani nerieši. Už roky platí, že v demokratickej spoločnosti, za akú sa v kapitalizme pokladáme, bez záruky slušnej hodnoty politických slobôd potom dochádza k tomu, že tí, ktorí majú viac prostriedkov ( vrátane súkromných médií ), sa spájajú k tomu, aby vylúčili tých, čo ich nemajú.

Globálny príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí vôbec pre svoju realizáciu nepotrebuje žiadne záruky pre slušnú hodnotu politických slobôd a ani samotné politické slobody. Život v národnej spoločnosti sa podriaďuje rôznym novelám zákonov a novým zákonom v rámci skráteného legislatívneho procesu. Základné slobody a ich priorita v spoločnosti sa z úrovne vládnej moci nerešpektujú. Od dodržiavania či aplikácie dvoch princípov spravodlivosti na základnú štruktúru spoločnosti sa upustilo, čo znamená, že občania nemôžu uplatniť svoj prístup k tomu, ako môžu ako morálne osobnosti naplniť svoje predstavy o zmysle pre spravodlivosť. Okrem aplikácie dvoch princípov spravodlivosti základné slobody a ich priorita majú vytvárať podmienky, aby občania aplikáciou princípov rozumu usmerňovali svoje správanie po celý život a teda mali schopnosť utvoriť si koncepciu dobra. K takémuto postupu vôbec nepotrebujú politikov aj na čele s ústavnými činiteľmi, s predstaviteľmi politických strán a ani ich výzvy dať sa napríklad očkovať, pretože úroveň zaočkovanosti v SR, ako o tom sa zmienila prezidentka SR, je jedna z najnižších v rámci členských štátov EÚ. To už patrí medzi politické ciele a najme prezidentka SR má veľké obavy z toho, že predstavitelia štátu sa nebudú môcť s vysokou zaočkovanosťou pochváliť v Bruseli.

A k tejto druhej fundamentálnej požiadavke patrí aj to, aby si každý človek vedel ustrážiť na základe svojho rozumu a poznania svojich schopnosti a svojich morálnych vlastnosti, ako si zabezpečí svoj individuálny príbeh o ochrane svojho zdravia a života. Túto druhú fundamentálnu podmienku záruk základných slobôd a ich priority vládna moc narušila a praktický ju svojimi opatreniami problematizuje. Pre každého občana je dôležitá a povinná koncepcia dobra, ktorá je založená na globálnom príbehu o ochrane zdravia a životov ľudí ako verejného dobra, ktoré má pred všetkými ostatnými koncepciami dobra jednotlivcov či skupín absolútnu prioritu, ktorá sa má a musí vyznačovať využívaním trestných mechanizmov.

Štát teda nanútil celej národnej spoločnosti svoju celonárodnú koncepciu dobra, pretože je založená na tom, čo požaduje globálna moc a na čom je založená globálna korupcia v oblasti farmaceutického Kartelu. Štát nanucuje každému jednotlivcovi správať sa podľa toho, čo si praje farmaceutický Kartel, ktorý v honbe za bohatstvo a mocou nemá žiadne zábrany a na všetkých opatreniach globálneho príbehu sa neskutočne obohacuje, pričom sa vôbec neprihliada na ekonomické, sociálne straty, na životy obyvateľstva národných štátov. Základné slobody a ich priorita boli z úrovne vládnej moci zredukované na akési medicínske poňatie slobody. Dnes je obyvateľstvo masírované deň čo deň heslom „Vakcína je sloboda !“ Figuranti propagácie takejto slobody sa už mohli rovno postaviť pred vchod do koncentračného tábora v Osvienčime, kde bolo umiestnené rovnako podobné heslo „Prácou k slobode !“

Ukazuje sa, že cynizmus vládnej moci je nekonečný. V politickom liberalizme nájdeme aj otázku, kedy je sloboda signifikantná. A nájdeme aj odpoveď na postavenú otázku. Odpoveď je založená na dvoch dôležitých prvkoch: a) či je zásadne obsiahnutá v uplatňovaní morálnych vlastnosti osobnosti, b) či je viac menej nevyhnutným inštitucionálnym prostriedkom na ich ochranu v jednom z fundamentálnych prípadov, t. j. prípadoch aplikácie princípov spravodlivosti na základnú štruktúru spoločnosti a jej sociálnu politiku. V prípade bodu a) otázka uplatňovania morálnych vlastnosti súvisí s dvoma vlastnosťami mravnej osoby. Sloboda mi má za úlohu v prvom rade umožňovať rozvíjať svoju schopnosť zmyslu pre pravdu a spravodlivosť a teda je to schopnosť rešpektovať slušné podmienky sociálnej spolupráce. V druhom rade sloboda mi má za úlohu umožňovať rozvíjať schopnosť sformovať, utvoriť si koncepciu dobra pre môj život. V prípade bodu b) má byť sloboda inštitucionálnym prostriedkom určeným na ochranu dvoch morálnych vlastnosti, ktorými ako osoba mám disponovať a ktoré som v rámci bodu a) uviedol. Jednoducho napísané, ide o to, či ako osoba, človek, občan, obyvateľ národného spoločenstva mám také slobody, aby som na základe nich mohol disponovať schopnosťou pre utváranie spravodlivých podmienok života spoločnosti ( ich posudzovania ) a schopnosťou sformovať, korigovať a racionálne uskutočňovať svoju koncepciu dobra.

Vakcína ako sloboda nič také nerieši, pretože dať sa očkovať postupne, priebežne je vedomým či nevedomým prejavom toho, že človek ako osoba, ako občan rezignoval na svoju slobodu uplatňovať dve základné morálne vlastnosti a prijal – stotožnil sa s globálnym príbehom o ochrane zdravia a životov ľudí a zároveň prijal za svoje, že skutočné základné slobody a ich priorita pre neho nemajú žiadny význam. Skutočná sloboda si od človeka vyžaduje o niečo sa usilovať, za niečo sa angažovať a bojovať. Prijať heslo „Vakcína je sloboda !“ znamená nastaviť iba rameno, poprieť všetko ľudské a spoločenské, zabudnúť na svoje morálne potreby a zásady, vzdať sa myšlienky usilovať sa o vlastné vnútorné osvietenie a snívať o krajšom živote pod vedením nadnárodných spoločnosti, nie pod vedením národného štátneho telesa a jeho štátnej suverenity konštruovanej na základe suverenity občanov a ich záujmov.

Otázky ochrany zdravia a životov ľudí pred koronavírusom mali ostať na doteraz celoštátne platnej úrovni zabezpečenia bežnej zdravotnej starostlivosti s personálnym vzťahom Občan – Lekár s klinickým vyšetrením. Všetky štatistické údaje sa mali odvíjať od skutočných výsledkov z tohto personálneho vzťahu starostlivosti o zdravie a život človeka, teda zdola, a mali byť výrazom schopnosti človeka, ako jeho starostlivosť o zdravie zapadá do celkového úsilia o naplnenie vlastnej koncepcie dobra, ktorá zodpovedá liberálnemu poňatiu osobnosti. Štatistické údaje mali byť založené na výsledkoch klinického vyšetrenia a obsahu zdravotnej dokumentácie, nie na základe testovania a represívnych opatrení vládnej moci. Bolo teda potrebné vychádzať zo skutočných záujmov obyvateľstva národného štátu, ktoré vychádzajú z individuálnych príbehov o ochrane zdravia a života človeka.

Spomenul som si, že pri čítaní knihy od Dmitrija Merežovského „Leonardo da Vinci“ som natrafil na vetu, ktorú povedal Machiavelli Leonardovi: „Vždy som vravieval, že treba byť v údolí, aby sme videli vrchy, treba byť s ľudom, aby sme poznali panovníka.“ Aké pravdivé poučenie by sa dalo zobrať z tejto jednej jedinej vety Machiavelliho ? Zo štítov vysokých hôr, zvrchu ( a teda z úrovne globálnej moci, z globálneho pohľadu ) nie je nič vidieť, čo sa skutočne deje v údolí, v ktorom život doslova kypí. V tomto údolí žije všetko obyvateľstvo a každý človek, každá ľudská bytosť má svoj individuálny príbeh o ochrane zdravia a života, ktorý je súčasťou jeho celkovej koncepcie dobra . Múdry panovník ( vládna moc ), ak sa zaujíma o podmienky života svojich ľudí, svojho obyvateľstva, môže sa zaujímať iba o analýzu výsledkov individuálnych prípadov o ochranu zdravia a životov ľudí, pretože zo zovšeobecnenia individuálnych prípadov získa najlepší prehľad o tom, ako môže ako panovník ( ako vládna moc ) riešiť otázku skvalitnenia zdravotnej starostlivosti obyvateľstva národného štátu.

Treba si uvedomiť, že „pandémia“ koronavírusu nebola vyhlásená na základe skutočného poznania pomerov v údolí, kde žije obyvateľstvo. „Pandémia“ koronavírusu bola vyhlásená preto, že pohľad zo štítov hôr ( z vrcholu – globálnej úrovne ) na život v údolí sa javí úplne inakšie ako pohľad opačný a zvádza tých, čo sú na vrcholku svojej moci a bohatstva, aby prijímali riešenia podľa seba, svojej koncepcie dobra. Zo štítov hôr sa zdá, že svet ako údolie plne ľudí je možné ľahko ovládnuť, ak sa bohatí a mocní nebudú zaoberať ich individuálnymi problémami a príbehmi a ak využijú všetky potrebné nástroje, ktoré je možné rozprestrieť na údolím, v ktorom žijú ľudia. Zo štítov hôr ( z úrovne globálnej moci ) je možné bez problémov vyhlásiť nad celým údolím pandémiu, je možné a potrebné použiť súkromné média, ktoré slobodu tlače zneužívajú v prospech bohatých a mocných. Tí, čo bezstarostne žijú vo vrchoch, zvyčajne majú svoj záložný obslužný personál v údolí ( vládnu moc ). A k dispozícií sú moderné technológie, ktoré sa môžu tak z úrovne globálnej moci ako aj obslužného personálu ( vládnej moci ) využívať. Zo štítov hôr nikto nemal záujem zaujímať sa o podmienky života ľudí v údolí, o analýzu ich individuálnych príbehov o ochrane zdravia a života každého.

Politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu je globálnym príbehom o ochrane zdravia a životov ľudí. Z toho, čo som doteraz uviedol, mi vyplýva, že v skutočnosti nejde o žiadnu potrebnú a žiadanú ochranu zdravia a životov ľudí, pretože to môže byť iba podvodom, ktorý slúži k realizácií skutočných cieľov a záujmov skupiny bohatých a mocných z prostredia globálneho kapitalizmu. Ľudia z údolia veria tomu, že hory a štíty hôr im neublížia a preto aj samotná „pandémia“ koronavírusu je založená na myšlienke, že vírus z prírody je nepriateľom ľudstva a je potrebné nad ním zvíťaziť, keďže nikto z mocných a bohatých nemá záujem ubližovať, ale pomáhať. Musíme si postaviť provokatívnu otázku: Ozaj náš ľudský svet ničí prírodný vírus a bohatí a mocní z petrochemického a farmaceutického Kartelu či ďalších – technologických Kartelov, sú svätí a majú záujem pomáhať ľuďom praktický z celej planéty ?

Globálny príbeh o ochrane zdravia a životov ľudí je treba odsúdiť ako príbeh, v ktorom sa v masovom meradle realizujú zločiny proti ľudskosti. Takýto príbeh je možné a potrebné odsúdiť a jednoducho ho aj zrušiť. K tomu je potrebná iba odvaha tých, čo zastupujú nás, občanov a ktorí svoje štátnické funkcie vykonávajú na základe prísahy o vernosti SR a záujmom občanov. Ochranu zdravia a životov ľudí je potrebné nechať na údolia, v ktorom žijú ľudia a majú svoje individuálne životné príbehy. Politický liberalizmus uznáva koncepciu občanov ako rozumných a racionálnych osôb, ktoré sa vyznačujú určitými morálnymi vlastnosťami, majú určité intelektuálne schopnosti usudzovania, myslenia a uvažovania, tvoria si svoje koncepcie dobra v každom časovom období svojho života, majú schopnosti byť kooperujúcimi členmi spoločnosti, sú pripravení a ochotní navrhovať slušne podmienky sociálnej spolupráce. Koncepcia občanov nemôže byť založená na predstave, že ide o stádo, ktoré treba „vykrmovať“ vo veľkokapacitných obchodoch ( supermarketoch ), ktorých treba neustále podrobovať testovaniu vo veľkokapacitných testovacích staniciach a menších mobilných staniciach, ktorých treba neustále očkovať na základe vymyslených dôkazov vo veľkokapacitných očkovacích centrách v každom kraji na Slovensku, ktorých treba nútiť žiť moderným, „prirodzenejším spôsobom“ – filtrovaním čistého kyslíka cez rúška, ktorých treba vyzývať a hnať k zodpovednosti, aby stádovitý spôsob života bol ešte viacej podriadený disciplíne a predstavám ponerizovaných, zlom nasiaknutých politikov a ich „vedeckých a odborných“ prisluhovačov.

Koniec časti III.

Pokračovanie v časti IV.

Dušan Hirjak