Programové vyhlásenie vlády SR v oblasti zahraničnej a európskej politiky je založené iba na autorite štátnej moci, ktorá nemá problém podriadiť sa zase autorite nadnárodných štruktúr. Skutočnú platnosť a akceptovateľnosť programového vyhlásenia vlády je možné dosiahnuť iba vtedy, ak štátna moc samá iniciatívne prekročí prah pomysleného „sociálneho zmieru“ a cez verejné zdôvodnenie svojej politiky vtiahne občanov do aktívneho politického života. Až za tejto situácie je možné konštatovať, že zahraničná a európska politika slúži občanom. Zatiaľ môže platiť, že táto politika slúži iba záujmom predstaviteľov štátnej moci a je diskutabilné, či môžeme tvrdiť, že aj záujmom štátu ako takého. Prečo?
V politickom systéme spoločnosti výrazne absentuje jeho morálna stránka, ktorou sa zaoberá politická etika. Absencia morálnej stránky ukazuje, že je niečo ohrozené. Politické praktiky držiteľov politickej moci nedovoľujú poskytovať aktívnu politickú úlohu princípom a verejnému blahu. Výsledok toho je taký, že politika nemá dostatočnú „opozíciu“ v morálke a nehľadá žiadne svoje zakotvenia v určitých princípoch, ktoré ak sa dodržiavajú, dávajú dostatočný pocit či výsledok spravodlivosti. Povedané čo najkonkrétnejšie, politická elita nemá problém využívať politickú moc len ako nástroj na dosiahnutie svojich úzkych osobných záujmov.
Z môjho pohľadu politická moc na dosiahnutie či presadenie úzkych osobných záujmov ( vlastných a delegovaných záujmov ) sa využíva aj v oblasti zahraničnej a európskej politiky. Celý problém je potom „zabalený“ do takéhoto predsavzatia vládnej moci: a) podporovať rozvoj transatlantických vzťahov ako základný pilier zaručenia bezpečnosti, b) v rámci NATO presadzovať ako prioritu kolektívnu obranu a odstrašenie. Týmito predsavzatiami sa naša vládna moc zaviazala k poslušnosti k politickým a vojenským silám, ktoré existujú na nadnárodnej úrovni. Vládna moc sa však nezaviazala k rešpektovaniu záujmov občanov. Transatlantické vzťahy nie sú o ničom inom ako o tom, že sme sa prihlásili a zapojili do politiky, ktorú určujú USA, že sme ochotní rešpektovať všetko, čo USA vo svete stvárajú a presadzujú. Ich vojnové zločiny pod hlavičkou USA či NATO našich politikov vôbec nezaujímajú, hlavné je, že sme súčasťou „koalície ochotných“.
Podľa stanoviska našej vládnej moci vojnové zločiny napáchané USA a NATO vo svete slúžia záujmom aj obyvateľov Slovenska, keďže zahraničná a európska politika je tak nastavená. To je nehoráznosť, ktorá si vyžaduje, aby sa občan Slovenska ohradil proti takejto vládnej rétorike. Lenže nič sa nedeje! Zavalení konzumom sme ticho, naznačené súvislosti nás nezaujímajú, vojnové zločiny vo svete sa nás netýkajú, pretože ešte žijú naše rodiny, naše deti a vnúčatá. Vyzerá to, akoby sme v duchu mali pred svojim zrakom tu najodpornejšiu axiómu života: „Demokratický Západ pre zachovanie svojho životného štandardu musí mať pod kontrolou celý vonkajší svet a to aj za cenu vojnových konfliktov a ľudských obetí“.
Vyzerá to tak, akoby sme sa touto najodpornejšou axiómou života aj riadili. Tí predstavitelia vládnej moci, ktorí nás reprezentujú ( zastupujú ) na medzinárodnej úrovni, nemajú záujem potlačiť do úzadia svoje úzko osobné záujmy. V čom spočívajú? V tom, že nemajú záujem a ochotu na medzinárodných podujatiach rôzneho významu vstupovať do otvorenej kritickej diskusie, že nemajú potrebu vstupovať do potrebnej konfrontácie, ak ide o to vyjasňovať si, aké aktivity je potrebné presadzovať v medzinárodnom poriadku. V prvom rade sa vyznačujú poslušnosťou k silným „partnerom“, zhovievavosťou k vojnovým zločinom páchaných pod vlajkou USA či NATO. Politické elity, a nielen slovenské, majú záujem v prvom rade bez ujmy prežiť svoje funkčné obdobie, dobre sa reprezentovať pred politickými autoritami z USA, NATO či EÚ. Že im chýbajú také politické cnosti ako politická múdrosť či politická statočnosť, to im vôbec nevadí. V skutočnosti sa politické elity boja prejaviť svoju odvahu a čo len naznačiť, že podpora transatlantických vzťahov nám, obyvateľom v Európe, škodí, pretože pod vedením USA musíme byť jednotní a zomknutí v podpore politických a vojenských praktík USA.
Otvorene či skryte sa miešať do vnútorných záležitosti iných krajín v mene boja za demokraciu či v mene boja za demokraciu viesť vojny, dopúšťať sa ťažkých zločinov, to sú praktiky, ktoré sú v rozpore s Chartou OSN a nepatria do mechanizmu, ktorým sa dajú vytvárať mierové podmienky pre život jednotlivých národov vo svete. Napriek nesmiernemu množstvu faktov o vojenských agresiách USA vo svete v minulosti, napriek vojenským agresiám v Iraku, Afganistane, Líbyi čí Sýrií, stále sú naše politické elity presvedčené, že je potrebné podporovať politiku USA a NATO vo svete. Naši politici bez politickej statočnosti nie sú schopní na adresu svojich vojny chtivých partnerov vysloviť žiadne pripomienky, požadovať vysvetlenie, navrhovať zmeny, dištancovať sa od zločinných praktík a navrhovať, aby sa neopakovali.
Zo svojho úzkeho osobného záujmu nevidia inú perspektívu svojho politického vodcovstva len v tom, aby sa transatlantické vzťahy posilňovali. Toto posilňovanie je spojené s konfrontačnou politikou s Ruskom, s postupnou prípravou na vojnu. Posilňovanie transatlantických vzťahov vedie k niečomu, čo nie je v záujme Európy a ani jej obyvateľov. Je to vojenská kolonizácia Európy zo strany USA, ktorá sa úspešne rozširuje na východnom krídle NATO.
Prečo Programové vyhlásenie vlády SR nemá v svojom obsahu zakomponovanú prioritu obnovenia či posilňovania mierovej spolupráce s Ruskom cez posilňovanie bilaterálnych vzťahov? Toto je predsa lepšia alternatíva zahraničnej politiky a protiváha priority vlády SR posilňovať kolektívnu obranu a odstrašenie Ruska. Prečo vláda SR za svojich partnerov pokladá iba EÚ a NATO? Ak sa bojíme Ruska a ak nás Rusko straší, potom bilaterálne vzťahy s Ruskom sú veľmi dôležité. Na tieto a ďalšie otázky by mala vládna moc na Slovensku svojmu obyvateľstvu odpovedať, respektíve zdôvodniť, prečo pokladá svoje priority za tak veľmi dôležité.
Z môjho pohľadu je to preto, lebo vychádzajú z politiky USA a NATO a programové vyhlásenie vlády je základný dokument, v ktorom je deklarované, že aj Slovensko sa pripája k jednote a zomknutosti NATO, pevne stojí na strane šelmy ( USA ) a podporuje jej ( jeho ) záujmy ako rozhodujúcej sily NATO a svetovej veľmoci. Prihlásenie sa k posilňovaniu transatlantických vzťahov nedáva Slovensku a jeho vládnej moci priestor pre posilňovanie mierovej spolupráce s Ruskom na takej úrovni, aby bolo všetkým úplne jasné, že strašenie Ruskom nemá miesto a opodstatnenie vo vzájomných vzťahoch.
Posilňovanie transatlantických vzťahov so sebou prinieslo aj potrebu, aby demokratický Západ sa intenzívne venoval akejsi ideologickej a psychologickej príprave obyvateľstva Európy na vojnu. Do tejto prípravy zapadá aj článok uverejnený v denníku Pravda od Daniela Šmihulu, ktorý som zo svojho pohľadu analyzoval. Strašenie Ruskom zohráva v takejto, v skutočnosti nežiaducej činnosti, rozhodujúcu úlohu. Pod vedením EÚ sa doširoka rozvinul boj proti ruskej či proruskej propagande. Tomuto boju významne pomáhajú mimovládne bezpečnostné komunity a média a preto vládna moc má záujem s nimi spolupracovať. Na inom mieste svojho článku som zdôraznil, že vzťah vlády k verejnosti je založený na potrebe len informovať ju ( ! ) o výzvach a riešeniach zachovania bezpečnosti SR.
V podstate sa od verejnosti nič nežiada. Všetko je jasné. Zahraničná a európska politika bola „sprivatizovaná“ politickou elitou, ktorá posilňovanie transatlantických vzťahov hravo ustráži. V predvolebnom období otázky zahraničnej a európskej politiky sú vždy iba okrajovou záležitosťou. Mimovládne bezpečnostné komunity na Slovensku existujú len preto, aby plnili poslanie upevňovania transatlantických vzťahov a nie aby o zahraničnej a európskej politike hovorili otvorene, pravdivo a viedli verejnosť k aktívnemu občianstvu. Ani prezident SR nesklamal demokratický Západ a svojimi činmi a názormi sa zaradil do čela elitného sprievodu, ktorý sa pevne drží predpísanej úlohy posilňovania transatlantických vzťahov, ktoré sú výhodné predovšetkým pre USA.
Táto personálna harmónia je úžasný jav na Slovensku a zrejme aj v celom priestore EÚ. Ukazuje, že voľbami pri existujúcich zákonoch si nevieme vybrať či nájsť takých lídrov – politikov, ktorí svojim úsilím budú predstavovať alternatívu k súčasnému poňatiu zahraničnej a európskej politiky. A nejde iba o voľby či ich predvolebnú kampaň. Na úlohu nájsť alternatívu k súčasnej politickej praxi sa nemôže podujať ani parlamentná demokracia, pretože je veľmi malým priestorom pre potreby politického boja, ktorý sa vraj má tykať iba štandardných politických strán, v predstavách prisluhovačov, strán, ktoré sú orientovaní práve na posilňovanie transatlantických vzťahov.
Predpokladal som, že alternatívou k štandardným politickým stranám a tým aj k zahraničnej a európskej politike sa stane SNS – Slovenská národná strana. Lenže SNS sa transformovala na politickú stranu, ktorá posilňovanie transatlantického partnerstva s dominanciou USA pokladá za veľmi dôležitú úlohu. A mimo toho strana si vytýčila pre seba samu dôležitejšiu úlohu – získať podiel na vládnej moci. Za momentálnej politickej situácií na Slovensku nebolo možné predpokladať, že získanie podielu na vládnej moci je možné zrealizovať cez presadzovanie priority byť alternatívou k súčasnej zahraničnej a európskej politike.
Pestovať v domácom prostredí a neskôr aj vo vonkajšom prostredí ( na nadnárodnej úrovni ) politiku alternatívy k súčasnému stavu si vyžaduje od politikov politickú múdrosť a politickú statočnosť. Nádej na úspech existuje, len je potrebne tejto alternatíve v zahraničnej a európskej politike venovať čas, sily, prostriedky a trpezlivosť. Treba si uvedomiť, že alternatíva k súčasnému stavu sa hľadá v podmienkach parlamentnej demokracie, u ktorej sa ťažko môžu meniť parametre účinkovania v spoločnosti. Z jej prostredia v zahranično-politickej oblasti sa už nedajú očakávať žiadne podnetné návrhy na určité zmeny potrebné v prospech mieru a obyvateľstva Európy či sveta. Parlamentná demokracia je personálne dobudovaná takým spôsobom, že je priam nemožné dostať do jej lavíc ľudí, ktorí vidia poslanie zahraničnej a európskej politiky aj mimo silného poručníctva USA, aj mimo posilňovania transatlantických vzťahov.
Dušan Hirjak
Koniec jedenástej časti.