Sme Slováci, ale je v každom z nás čo i len kvapka aj „inej“ krvi, teda boli sme aj – podľa abecedy: Ambronmi, Antmi, Árijcami, Bastarnmi, Getmi, Gótmi, Chaukoviami, Keltmi, Kotínmi, Kvádmi, Luigiami, Marharmi či Marehanmi, Markomanmi, Moravanmi, Osmi, Peucinmi, Sclavinmi, Sidónmi, Suovenmi, Slovenmi, Suavmi, Tótmi, Uhrami, Umrami, Vanmi, Venetmi, Venonmi, Vindilikmi – a privádzali nás na svet naše pekné mamy, staré a prastaré mamy od nepamäti pod Tatrami. Tu sú naše kolísky. Z analýz ženskej mitochondriálnej DNA (mtDNA), ktorá sa dedí po matke, sa zistilo, že na Slovensku je najrozšírenejšia haploskupina H (hovorí sa o „klane Heleny“), do ktorej patrí približne 40% našich žien. Ženský genofond Slovenska zostal za posledných niekoľko tisíc rokov prakticky nezmenený. Zatiaľ čo muži prichádzali a odchádzali, menili bohov a kráľov, ženy zostali strážkyňami starovekého biologického kódu. Sú pokojným morom, v ktorom sa utopili všetci útočníci. Genetická história Sloveniek vedie priamo k prvým neolitickým roľníkom, ktorí prišli k nám z Anatólie pred 7 tisíc rokmi.
Na otázku „odkedy sme Slovenmi?“ odpovedal František Sasinek takto: „Je pravda, že meno Slavini alebo Slaveni až v polovici 6. stoletia po Kristu Pánu vyskytuje sa v dejepisoch carihradských; ale Prokop Caesarejský hneď tehdy poznamenáva, že Slaveni predtým nazývali sa po grécky Sporoi čili Sievači (Roľníci); Theophylakt (rok 629) a za ním patriarcha Photius (zomrel 891) dokladajú, že Slaveni predtým nazývali sa u Grékov Gétes čili Roľníci. Keď je tak, teda dejepis Getov je tiež dejepisom starobylých Slovákov.“
Kde hľadať základ nášho mena „Slov“ či „Slav“? Otázka je to vážna, na kultúrnom Západe je meno konvenciou, vecou dohody, na kultúrnom Východe nie je meno len konvenciou, vyjadruje podstatný, doktrinálny vzťah k danej veci. Naše meno, mená našich predkov na samom úsvite našich zapísaných dejín je zrejme vážnou vecou, veď stačilo, aby si Robert Fico dovolil 2. januára 2008 pripomenúť „starých Slovákov a ich kráľa Svätopluka“ a hneď to rozbesnelo našich „medzinárodne (rozumej v Česku) uznávaných historikov“. Lebo… Fico preukázal podstatný vzťah „k danej veci“, ku Slovákom a ku Slovensku. A aké búrky nevôle vyvolal text na Jazdeckej soche kráľa Svätopluka, ktorú odhaľovali v roku 2010 na Bratislavskom hrade, všakže. Vtedajší predseda Národnej rady Richard Sulík napokon, naveľa, súhlasil s ponechaním sochy na hradnom nádvorí, ale označenie Svätopluka ako kráľa starých Slovákov, muselo zmiznúť.
Základ nášho mena – slov / slav – niektorí spájajú so slovom sláva; takýto výklad k dokonalosti priviedol Ján Kollár: Slávme slávne slávu Slávov slávnych. Zdá sa však, že väčšina sa prikláňa k slovu: Sloveni sú tí, ktorí používajú slovo na rozdiel od „nemých“ Nemcov. Oxford English Dictionary vychádza z domnienky, že počiatkom všetkého je slovo sloviti, ktoré znamená hovoriť. Iný výklad: koreňom slova Sloven je sou, suo, svo vo význame svoj, rodný, my, svoji, naši. Sloveni sú teda naši rodní, my: „Sme svoji“ spieva sa v jednej našej populárnej pesničke. Sloven – Slovan – Slovák má podľa niektorých pôvod v slove van s kaukazským „nádychom“, skade prišli Vanovia (tak Slovanov nazývali škandinávske národy) s povozmi a koňmi na poľské územie viac ako 3000 rokov pred narodením Krista. Od koreňa van je blízko aj k Ven-edom či Vin-idom. Iní meno Sloven spájali s koreňom slov s významom tiecť, plynúť, zvlažovať, kropiť, polievať, umývať, čistiť – uviedol Vlado Uhlár: „V poľskej a ukrajinskej oblasti je veľa miestnych a vodných názvov zo základu slov-, resp. sláv-, napr. Slovna, Neslovka, Slova, Slavec, Slavečín a iných.“ Tu sa zrejme inšpiroval Matúš Kučera, keď začiatkom júna 2009 napísal, že pomenovanie Slovan pochádza od blata z pripjaťských močiarov (Vstup Slovanov do európskych dejín, Kultúra č. 11 / 2009).
Cyril A. Hromník, rodák z Hrabušíc, žijúci v juhoafrickom Kapskom Meste, prišiel s teóriou, že meno Sloveni dali našim predkom tamilskí (dravidskí, juhoindickí) obchodníci, ktorí kupovali pod Tatrami železo a zlato pred 5 tisíc rokmi. Uvádza, že pôvod slovenských turíc, slovenskej vatry alebo slovenskej veľkonočnej kúpačky siaha do doby bronzovej, teda okolo 3 tisíc rokov pred Kristom. Našiel podobnosť medzi mnohými slovenskými a tamilskými výrazmi: vianoce a dravidské „viyan-ósai“ – čítaj „vianose“ – vo význame „zázrak slova“ (narodením Krista sa slovo telom stalo). V indickej tamilčine, ktorou dodnes hovoria Dravidi v južnej Indii sol znamená slovo, ale aj sláva, velebenie a „veni“ husté vlasy, vlasatý: Sol-veni / Slo-veni sú tí, ktorí velebia vlasatého boha. Ich prapôvodný domov je identifikovaný v Karpatskom oblúku, ktorý odvodňuje Ister – Rieka života. Hory nesúce tajomné mená Tatra, Matra a Fatra definujú nukleárnu oblasť stredoeurópskej bronzovej doby a reprezentujú kolísku prvorodených Slovenov.
… napokon český etymologický slovník cudne priznáva, že meno Slovan (Slovák, slovenský, Slovinec) je „dosud pevně nevyloženo“.
Odkedy sme Slovanmi a odkedy Slovákmi?
Podľa Šimona Ondruša medzi 12. a 14. storočím vznikla popri origináli Slovän aj podoba Slovan a paralelne s ňou aj variant Slovák, v 15. storočí písmeno „ä“ v pomenovaní Slovän vystriedala graféma „e“, zo Sloväna sa stal Sloven a zo slovänského jazyka slovenský. Prečo a kto chcel, že sme boli Slovenmi a sme Slovákmi? Prečo Slovák a nie Sloven, ak naše ženy ostali Slovenkami (a nie Slováčkami) a žijeme na Slovensku (a nie Slovácku)? Na túto otázku odpovedá Tomáš Veteška (1921 – 2009) prostoreko: „Meno Slovák je čechizmus z 15. storočia zosmiešňujúceho, dehonestujúceho významu ako vandrák, všivák, husák, babrák“ (Samovražedné rozvracanie? In: Slovenské národné noviny 35 / 1997). Akoby chcel povedať, že práve naši západnú susedia – mladší bratia – robili všetko preto, aby nám preinačili meno: namiesto Slovenov, teda „základnej bunky“ Slovanov, najprv z nás urobili Slov-ákov (na naše ženy, Slovenky, zabudli, alebo „len“ sa ich báli?) a neskôr ešte aj z našich slovenských predkov urobili Slov-i-enov. Nech je akýmsi dôkazom aj po srbsky spievajúca Lepa Brena s pesničkou, ktorej hrdo vyhlasuje: „Ja som Jugoslovenka“ (a nie Jugoslovanka).
Termín Slověni, staroslověnština zaviedla pražská lingvistická škola, konkrétne Jiří (Georg) Polívka (1858 – 1933). V roku 1883 v štúdii Kterým jazykem psány jsou nejstarší památky jazyka slovanského – starobulharsky či staroslovensky? navrhol, aby sa namiesto dovtedy všeobecne používaného pojmu „staroslovenský jazyk“ začal používať termín „staroslověnský jazyk“. Aj keď Polívkov pokus odmietali najmä poľskí slavisti, jeho českí kolegovia návrh prijali, lebo vedeli, o čo ide. A ich učenliví slovenskí žiaci, nevediac o čo ide, prevzali grafému „ě“ a neskôr „ie“ a začali používať tvary Slovieni, sloviensky, staroslovienčina, hoci to nemá žiadne historické ani filologické opodstatnenie. Cieľom Polívkovej navonok „malichernej“ gramatickej novoty, na ktorú sme si už väčšinou zvykli, mal byť pokus o pretrhnutie súvislosti medzi slovenčinou a najstarším kultúrnym jazykom Slovanov – Slovänov – Slovenov – Slovákov. Malá, nebadaná zámena „e“ za „ě“ a „ie“ prispela k zoslabeniu starých národných tradícií Slovákov. Ignorácia slovenského národa nijako nemohla pripustiť jeho dávnu existenciu, dokonca jeho politický, kultúrny a náboženský primát v priestore západných Slovanov pred 9. a 10. storočím, prejavujúci sa v jeho mene. Napokon pozrime sa na to z druhej strany: stačí namiesto novotvaru sloviensky použiť slovenský a všetko má iný, pôvodný, slovenský význam a zmysel: staroslovenčina, starí Sloveni (Slováci), slovenská cirkev.
A prečo toto všetko? Lebo… viacerí autori, medzi nimi aj Nestor v 12. storočí a iní, predovšetkým ruskí bádatelia, považujú Slovensko za pôvodné územie Slovenov – Slovanov, a slovenčinu za „matku“ slovanských jazykov. Ruský vedec Vasilij Trubačov pobozkal zem na Devíne, ako kolísku Slovanstva. Takže všetci ostatní Sloveni / Slovania – aj Česi, aj Poliaci, aj Rusi a všetci, nemôžu nebyť našimi mladšími bratmi. „Slováci sú jedným z najautentickejších národov strednej Európy“, tvrdia ruskí genetici: „Pod rúškom slovenského jazyka sa skrývajú ľudia, ktorí vstrebali to najlepšie z keltskej podnikavosti, germánskej odolnosti a slovanskej oduševnenosti, no zároveň zostali verní svojim najhlbším, takmer paleolitickým koreňom.“
Vďaka čomu dokázal tento národ vzdorovať a prežiť? Kde vzal na to silu? V cyrilometodskej tradícii? Pomáhali mu „ľudomilné“ banky? Pomáhala mu tlač ako celkom prirodzený „súpútnik“ politiky a politikov? Zachránilo ho používanie slovenčiny. V roku 1898 mali Slováci 21 časopisov a do roku 1909 vzrástol ich počet na 41, čo znamená, že bolo na prelome 19. a 20. storočia viac „slovensky orientovaných“ médií, ako je ich v súčasnosti? Odpoveď je predovšetkým „v najhlbšej vrstve slovenského genetického kódu, ktorá je zodpovedná za neuveriteľnú, takmer nadľudskú schopnosť prispôsobiť sa bez straty svojej vnútornej podstaty“, hovoria ruskí genetici. Tento ľud žil v cudzích ríšach, pod cudzími korunami, zbavený vlastného vyššieho vzdelania a úradného jazyka, niekedy sa zdalo, že slovenský národ je odsúdený na zánik v rakúskom, maďarskom či českom kotli. Zatiaľ však čo elity menili svoje erby i nárečia, zatiaľ čo šľachta prijala latinčinu a potom maďarčinu, ľud, nositeľ starodávnych génov, zostal „nehybný“, verný sebe a slovenčine. Táto naša genetická kotva nás chránila, chráni i zachráni. Prežili sme aj bez sôch, ľudí z bronzu a kameňa, ktorými sú preplnené námestia všetkých hlavných miest sveta; náš juh okrem toho aj drevenými vtákmi (turulmi). Preto sme postavili na pamiatku svojich veľkých osobností a dejinných udalostí tak málo sôch, lebo „sme sami sebou“ aj bez nich? Nepotrebujeme sochy, lebo sme sa naučili byť neviditeľní a – prežili sme?
Toto všetko je z knihy Rehabilitácia slovenských dejín, ktorá čoskoro vyjde vo vydavateľstve Torden.
7. júla 2026.
.jpg)
.JPG)
