Žijeme v spoločenstve ktoré sa nazýva štát. Štát plní množstvo úloh. Všetky jeho kroky by mali smerovať k blahobytu jeho zakladateľov a pospolitého obyvateľstva. Veď práve preto sme štát založili. Základnou podmienkou existencie štátu je hospodárstvo, presnejšie národohospodárstvo. Jedným slovom – peniaze. Štát peniaze môže získať zo štátnych podnikov, z daní a odvodov pracujúceho obyvateľstva a z pôžičiek.

Takto to fungovalo do roku 1990. Potom prišiel mudrlant z Prahy a usporiadal najskôr jednu a keď to nestačilo aj druhú štátnu veľkolúpež. Hovorím o privatizáciách vedľa ktorých bola Veľká vlaková lúpež malicherná pidizlodejina. O tej boli natočené filmy, ale o tých našich ani jeden, pričom záporných hrdinov bolo ako maku. A štát sa v tichosti rozdelil. Slovenskí predstavitelia pri delení neprekročili tieň históriou už veľakrát overený. Kým sa česká strana pripravovala naši cestovali a kriesili federáciu. Čo bude s hmotným a nehmotným majetkom neriešili. Nastal deň „D“, a rozvod bol úspešný iba pre jednu stranu.

Slovensko ostalo stáť v „spoďároch“ ako ohrdnutý ženích. Devastácia národného bohatstva pokračovala. Suverenitu, teraz už bývalej českej vlády nazývanej Československá, nahradila nová, euroúnijná. Hrdo sme sa vzdali vlastnej meny pod heslom „Ceny ostanú iba mena sa zmení“ a vlády nazývané slovenské v rozpredávaní štátneho majetku pokračovali. Vladimír Mečiar, už poučený z milosti, sa pričinil o prijatie zákona o nepredajnosti štátnych monopolov, ale po jeho politicko-účelovom odstavení ďalšie vlády predali aj to. Zrušili družstevníctvo, vinohradníctvo, atomizáciou znehodnotili štátnu autobusovú a železničnú dopravu, zdravotníctvo. Rozpredali štátne stavebné firmy čím zanikli aj zabehané revízne a údržbárske systémy ciest a mostov každej triedy .

Bolo by ešte veľa čo pripomínať, ale načo. My, dnes už dôchodcovia, to všetko poznáme a so zármutkom sledujeme. Zažívame nemožnú lokálnu, najmä však medzimestskú železničnú a autobusovú dopravu, sledujeme kamióny so zahraničnými potravinami, pasujeme sa s ťažkosťami v zdravotníctve aj pohrebníctve. Vidíme nefunkčnú bytovú politiku aj katastrofálnu demografickú krivku. Porovnávame čo bolo, keď sme pracovali, čo s toho ostalo a vidíme ako vraj zvrchovaný štát smeruje do finančného vazalstva.

 Vidíme aj beztrestnosť tých, čo to majú na svedomí. A štve (radšej čechizmus ako vulgarizmus) nás to. Rozčuľuje nás, že miesto osobnej zodpovednosti za zlodejčiny, rozkrádačky, predaje pod cenu, rodinkárstvo, prijímanie účelových zákonov, povinnosť dokazovania nadobudnutia majetku, sa politikmi a médiami obracia nevôľa voči tým, kto dnes už zdecimované hospodárstvo budovali.

Veď len našim pričinením, našou pracovitosťou, našou skromnosťou, mohli z nami pre štát vytvoreného majetku za tridsať rokov vlád neodborníkov, nenárodohospodárov, neštátnikov zato ale podkutých egomanov vyrobiť 25 000 až 30 000 dolárových milionárov (0,5 až 0,7% dosp. populácie), 100 až 200 osôb multimilionárov (viacej ako 30 mil.), 2 až 5 miliardárov.

Je hanebné, že orgány na to určené nezisťujú spôsob akým títo ľudia majetok získali, kto z vlády im k tomu dopomohol, kam zisky odparentovali, ale účelovou nečinnosťou prispievajú k tomu, aby nízkymi dôchodkami štát trestal dôchodcov. My nepotrebujeme trinásty ani štrnásty dôchodok. Máme nárok na dôchodok dôstojný, stanovený podľa vytvorených hodnôt. Štát spravovaný politickými stranami, politickými nominantmi a politikmi dosadenými nevedkami v štátnej správe, teda konkrétnymi osobami, je zodpovedný za súčasný stav.

Dnešná pracujúca verejnosť má oprávnené obavy o svoje dôchodky. Oprávnené preto, lebo ten štát, ktorý sa handrkuje o každé euro na náš dôchodok, spravuje aj Ich tri dôchodkové piliere. Upozorňujem Vás, že my, súčasní dôchodcovia situáciu nezlepšíme ani keby sme všetci zajtra spáchali harakiri. Štát by nemal ani nato, aby nás pochoval dôstojne.

Systém spravovania štátu je chorý, je nefunkčný a je neopraviteľný. Štát sa nerúti do skazy kvôli našim dôchodkom a tobôž nie kvôli tomu trinástemu. Chytá skazu kvôli tej najdôležitejšej inštitúcii – kvôli Národnej rade, konštituovanej volebným systémom a politickými stranami. Strany vznikajú a zanikajú, strany nenesú zodpovednosť za žiaden zákon, ale majú moc zákon navrhnúť a prijať. To strany a ich „lídri“ umožnili, často bez porušenia zákona (veď práve preto ho v parlamente prijali), rozkradnúť spoločný majetok a zneho vytvoriť milionárov a multimilionárov. Strany delegujú do zákonodarného zboru to, čo môžeme pri každom priamom prenose z parlamentu sledovať. Oni nechcú ani počuť o zmenách, ktoré by situáciu mohli zmeniť. To „lídri“ strán dosiahli stav, že nie 150 poslancov o zákone rozhoduje, ale stačí 76. To mi pripomína príbeh, keď chrám miesto k službe Bohu slúžil mamonu. Aj v tom našom stánku pred každým zákonom prebieha kupčenie a až po ukončených obchodoch je zákon predložený a prijatý.

Voľby, ktoré o rok a niečo prebehnú podľa súčasných pravidiel nič nezlepšia. Preto sa Vy, terajšia pracujúca verejnosť bojíte oprávnene. Nebude na Vaše dôchodky. Ak tie naše nie sú dôstojné tie vaše budú ešte biednejšie, ak sa svojimi naliehavými hlasmi a hoc aj občianskou neposlušnosťou nepričiníte o zmenu volebných pravidiel. Politici dosiahli vytúžený sen – štát nevlastní nič. Tým je splnený slogan Dzurindu a Mikloša. Nasledovníci ho ešte vylepšili – štát vlastní pôžičky a Vy ich budete musieť splácať. Vy, nie my, súčasní dôchodcovia ani politické strany.