Necelé dva roky od Pribinovej smrti sa Dunajom plavila Byzantská misia k Slovienom. Ich cieľ bola Dowina, kde ich mal vítať samotný knieža Rastislav. Tri galéry pretínali vodnú hladinu proti prúdu rieky. Horúce letné Slnko spaľovalo obnažené tela veslárov, zatiaľ čo sa pod tmavými baldachýnmi na palube ukrývali v chládku dvaja bratia v kňazských rubachách.
Starší Michal pozoroval rybárov na nábrežiach Dunaja a dumal. Načo to bolo všetko? Ako mladý chcel kráčať v šľapajach svojho otca, drungaria Leva, ktorý slúžil dlhé roky v cisárskom loďstve. Jeho otec mu od detstva vštepoval nenávisť k Slovanom. Vstúpil do Byzantskej vojenskej služby, ako mladík si vybudoval sľubnú kariéru a vydobyl povesť krutého vojvodcu. Nie však odvahou na bojiskách, ale neľútostným vraždením bezbranných a nevinných. Preto ho nepriatelia volali Strachota, a táto prezývka mu prischla na celý život.
Jeho mladší brat bol jeden z mála, čo ho ešte oslovoval skutočným menom. Pre ostatných ostal už len Strachota, v ich gréckom jazyku Metus. Skončiť s vojenskou kariérou v hodnosti stotníka ho presvedčil jeho mladší brat, ktorý sedel neďaleko pri truhlici s ostatkami svätého Klimenta, ktoré objavili v Chersone.
Neskôr aj správu Olympského kláštora Polychron zanechal kvôli bratovi a vybral sa na žiadosť Cisára Michala III. na Velikú Maráviu. Svojho brata sprevádzal aj preto, že bol od narodenia chorľavý, poblednutý a slabý. Niekedy sa nedokázal postaviť ani na vlastné nohy. Dostával časté záchvaty kašľa, alebo trpel nevoľnosťami. Aj napriek tomu žil vzhľadom na svoje slabé zdravie dosť dlho. Vek tridsaťšesť rokov bol privysoký vek pre chorobu, ktorá ho od detstva gniavila. Každý, dokonca aj Strachota, len očakávali jeho poslednú hodinu zo dňa na deň. Keď už bol slabý a chorý, mal iné prednosti. Bol horlivý v Kristovi. Priam až nebezpečne fanatický, čím ovplyvnil aj svojho staršieho brata. Veľa premýšľal a bol bystrý. Istý čas pôsobil ako profesor v Carihrade. Ukážkový múdry muž. Čo nedokázal silou, dosahoval umom a rozumom. Preto ho prezývali aj Filozof. Nebyť však jeho brata Michala, nebol by precestoval veľkú časť známeho sveta.
Pred cestou k Slovienom bratia absolvovali cestu do Chazárského kaganátu. Bolo to ešte rok pred Pribinovou smrťou, keď sa vydali na diplomatickú cestu s cieľom získať v Chazároch spoľahlivých spojencov Byzancie proti Rusom.
V tej dobe boli Filozof so Strachotom len menej významní duchovní členovia diplomatickej misie. Cisárovi ich odporučil patriarcha Fótios, ktorý bol oboch bratov učiteľom. Začiatkom zimy vyplávali po mori na Tauridský polostrov, kde ležal významný prístav Cherson, kedysi dobytý Byzantským loďstvom. Keď v Chersone trávili zimu, postrehlo ich šťastie v podobe objavu pozostatkov svätého Klimenta, ktoré nakoniec s nimi putovali aj k Slovienom.
Ich cesta ale nekončila. Preplavili Kerčský prieliv a ďalej putovali do Itylu, hlavného mesta Chazárov, kde mal Filozof možnosť naplno preukázať svoj potenciál.
Misia uspela aj vďaka týmto bratom a predovšetkým Filozofovi. Chazári prisľúbili Byzantíncom možnosť vybudovať si pevnosť na rieke Volga zvanú Sarkel ako strategický významný bod pri výbojoch proti nenávidenej Kyjevskej Rusi.
Filozof si s bratom Michalom zase vykonávali svoju duchovnú úlohu. Aj keď bol Chazárský Kagan Židovskej viery, nariadil dvesto svojim veľmožom prijať Kristovu vieru. Z politických dôvodov boli vybraní muži ochotní sa dať Filozofom pokrstiť.
Na znak úcty obdaril Chazárský vladár byzantských vyslancov darmi, väčšinou z koristi získanej výbojmi proti Rusom. Medzi nimi Filozof objavil zvláštnu knihu s čiernym koženým obalom, s krajkami vyšívanými zlatou niťou. Kým ostatní vzali od kagana svetské dary ako zbrane, či šperky, on si vzal len tú knihu. Ani sa nezamýšľal odkiaľ pochádzala. Veď len to, že bola pôvodne z Kyjevskej Rusi. Možno z nejakého vyplieneného Slovanského chrámu, alebo z kniežacej hrobky. To už vedeli len Chazári.
Večne chorľavý Filozof bol tou knihou akoby posadnutý. Dennodenne študoval povedomé znaky na pergamenových stránkach knihy. Pripomínali mu to, čo sa objavovalo aj v okolí ich rodného Solúnu po Slovanských nájazdoch. Michal a jeho brat, aj vďaka Slovanom žijúcim v blízkosti ich rodiska rozumeli ich reči a jasne pochopili, že toto je jedno ich písmo – Staroslovienska bukvica.
To Filozofovi vnuklo brilantný nápad. Spomenul si ako už patriarcha Fótios sa zahrával s myšlienkou zotročenia Slovanských kmeňov cez ich mysle. Na počiatku predsa bolo Slovo a každý národ od jemu blízkeho slova pochádzal, myslel si Fótios. Nebolo by lepšie zničiť ich písmo, slovo, zmienky a tým pádom pamäť na ich pôvod, než ich kántriť ohňom a mečom vo vyčerpávajúcich vojnách?
Raz sa Filozof so svojim nápadom zveril Fótiovi a ukázal mu knihu: „Slovanské písmo! Slovo býva silné. Dokáže dojať, rozveseliť, uraziť a dokonca prebudiť hnev. Každé slovo, slabika a písmo má význam. Najprv treba Slovanom zobrať význam ich vlastných slov a to dokážeme vtedy, keď zmeníme ich písmo. Prekrútime význam ich slov, zničíme silu hlasu v ich písme a to jedine vtedy, keď ich písmo zameníme za našu lživú podobu ich znakov! Ak prevezmú naše falošné znaky, prestanú rozumieť svojmu pôvodu a odtrhneme ich od koreňov. Budú nakoniec myslieť ako chceme my a tak si ich podmaníme!“
Fótiovi sa Filozofova myšlienka zapáčila a nariadil mu aby začal svoje zámery realizovať. Prvá príležitosť uplatnenia Filozofovho a Fótiovho plánu sa naskytla, keď knieža Rastislav vyslal do Konštantínopolu poslov s darmi pre Cisára Michala III. a ponukou o uzavretie spojenectva. Byzantíncom sa ponuka spojenectva celkom pozdávala, keďže chceli rozšíriť svoj vplyv a vytlačiť Franské záujmy zo Slovienskej Rusi. Vtedy radil Cisárovi aj Fótios a Slovienom navrhli, nech im umožnia založiť na ich území Byzantskú arcidiecézu. Posli však riekli, že na ich území pôsobia už franskí kňazi a tí hlásajú Kristovu vieru vo svojom jazyku, ktorému ľud nerozumie, za čo zavádzajú na ich území teror. Ponemčiť ich chceli a proti tomu sa vždy zvykli búriť. Načo potom Byzantskí popi chcú zriadiť u nich svoju arcidiecézu, keď tiež majú výklad vo vlastnej reči proti ktorej sa tiež môžu Slovieni búriť, aby ochránili svoju reč a písmo?
Fótios Cisárovi odporučil Filozofa so Strachotom a jeho myšlienku. Vtedy Byzantský cisár rozhodol a prisľúbil týchto dvoch bratov ako nositeľov slova, ktoré by malo spojiť reč Sloviensku s tou Byzantskou. Aspoň tak to bolo vysvetlené Slovienským poslom, ktorí sa vrátili do Velehradu, aby to iste odkázali Rastislavovi.
Slovieni sa začínali zaťahovať do ich hry.
Po necelom roku od týchto udalosti sa ocitali Michal s bratom Filozofom v galére na Dunaji. Filozof sa tiež od spomienok na tieto chvíle strhol. Tú knihu, čo získal v Ityle, mal pri sebe. Zrovnal si zvitky na malom pracovnom stole a zakryl nimi kožený obal Slovienskej knihy. Strachota si všimol bratovu ducha neprítomnosť a oslovil ho jeho skutočným menom. „Konštantín, myslíš si, že to pohanské plemeno naozaj pristúpi na našu hru o písme? Neprekuknú nás?“
„Nie! Ak im zavedieme osídlia mysle pomaly, ani si to nevšimnú, že budú mať zotročeného ducha,“ chrapľavo si odkašľal Konštantín Filozof. Michal skrivil pery. „Pomaly… Pomaly sa toho vzhľadom na tvoje zdravie nemusíš dožiť a tvoje dielo ešte nieje v celku…“
„Pamätaj: čo povedali vtedy ich vyslanci na Cisárskom dvore? Ľud ich má vo zvyku búriť sa, ak sa im niekto pokúša cudziu reč nanútiť. Hneď to nepôjde. Toto je iná vojna, nie tá ktorú si viedol ty, braček. Sám si predsa neobrátil žiadneho z nich, keď si nad ich hlavami pozdvihol meč.“
„Veď to. Meč nieje účinný na týchto barbarov. Ako bude účinné tvoje písmo, keď iné nechcú a svoje písmo si chránia?“ spýtal sa Strachota. Mladší Filozof sa usmial. „Nahovoríme im, že písmo je určené pre našich kňazov, aby sa ľahšie učili ich reči a postupne ich budeme presviedčať, že ak zase chcú porozumieť reči našich kazateľov, musia sa naučiť našu Hlaholiku. Keď už budú vtiahnutí do našej hry, nakoniec zamenia svoje znaky za naše a potom si môžeš uplatniť svoje metódy, vďaka ktorým ťa volajú Strachota!“
Ten slaboch je naozaj veľmi bystrý. Schováva v sebe obrovského génia! Zamýšľal sa Michal a škrabal sa po svojej hustej čiernej brade, keď zazneli na galérach poľnice. Konštantín sa pokúšal zodvihnúť, ale vtedy ho premohla častá slabosť spôsobená chorobou. „Prosím ťa, Michal, brat môj, pomôž mi vstať! Zase ma akási nevoľnosť gniavi!“
Michal ho chytil pod rameno a brata sucho odkašliavajúc si zdvihol od pracovného stolíka. Obaja vyšli z tieňa baldachýnu a zazreli veľké kamenné opevnenie vybudované na skalách v blízkosti sútoku Maravy do Dunaja. Pred nich predstúpil lodný kapitán. „Vaša svätosť Konštantín a Michal, hľa! Dosiahli sme Dowinu!“
„Musím sa dať do poriadku!“ ťažko sa Filozofovi dýchalo. „Knieža Rastislav na nás čaká. Vraj zvykne byť netrpezlivý.“
Ako sa k byzantským galéram, ktoré zakotvili pri blízkej colnej stanici, približoval dav v čele s kniežaťom Rastislavom, pozoroval z hradieb Dowiny žrec Odoleň. Zamračene sledoval ako z jednej z galér vystúpili dvaja kňazi v sprievode stráži a ženy v bielych krojoch im okamžite ponúkali chlieb a soľ. Odoleň si všimol ako ten starší pop pomáha tomu druhému kvôli jeho zdravotným ťažkostiam, čo mu privodilo vrásky na jeho vysokom čele. Vtedy si spomenul na obavy svojho spoločníka Zumbora na Velehradskom dvore, keď knieža Rastislav súhlasil s ponukou Byzantíncov. To viedlo k sporu medzi kniežaťom a Zoborským žrecom. Od tej doby Zumbor na Velehradský dvor nezavítal a neteší sa Rastislavovej priazni.
„Tak predsa! Dvaja černokňažníci sú tu!“ zaškrípal zubami Odoleň. „A nad jedným z nich visí prekliatie v podobe nevyliečiteľnej choroby!“
Nakoniec si tento žrec s vysokým čelom a bielymi vlasmi dal zavolať posla. „Odcestuj na Zobor a vyhľadaj žreca Zumbora. Odkáž mu, že proroctva vedmy sa začali vypĺňať. Noc Svaroga sa blíži!“
.JPG)
