K historiografii, teda popisu histórie, sa pristupuje prevažne dvomi spôsobmi. Jeden je dlhodobý, akademický a premieta sa do vyučovacieho procesu na školách cez štátom schválené (v skutočnosti nariadené) osnovy učebníc. A tým druhým sú okamžité vyhlásenia súčasných politikov a komentátorov zaznievajúce v médiách pri rôznych príležitostiach. Jestvujú aj ďalšie spôsoby referovania o histórii, ako sú napríklad neakademické knihy alebo svojpomocné videá a blogy (ako je aj tento), ale tieto vplývajú na historické povedomie más nepatrne.
Mediálnu príležitosť na zamyslenie nad našimi dejinami nám pred niekoľkými dňami ponúkol predseda vlády Maďarska Viktor Orbán, ktorý zase raz oslovil menšinu slovenských občanov maďarského pôvodu a pri tej príležitosti, okrem toho, že ich vyzval na väčšiu jednotu, hovoril aj o „práci pre vlasť na odtrhnutých územiach“.
Pripomeňme si najprv, že našim akademikom a historikom sa akosi „nechce“ diskutovať o 1. ČSR a o 1. Slovenskom štáte, mnohým z nich zrejme ide v prvom rade o miesta a pozície. Skúsme sa preto tentokrát zamyslieť bez nich s tým, že nevynechávame my ich, ale spôsobujú to oni sami a „systém“.
Komunikačný odbor Ministerstva zahraničných vecí SR zareagoval na Orbánov výrok vyhlásením, v ktorom sa hovorí že „Československo (a neskôr Slovensko) či Maďarsko sú rovnakými nástupníckymi štátmi Rakúsko-Uhorska. Od dnešného Maďarska teda nemohlo byť nič odtrhnuté“.
Ozvali sa aj viacerí politici a takpovediac svorne Orbánov výrok odsúdili. Dokonca aj taký Michal Šimečka z PS, ktorého identifikovať s nejakou náklonnosťou k „tejto krajine“ by bolo veľkým preháňaním, sa vyjadril, že „rozprávať o Slovensku ako spravil Orbán, je neprípustné“.
A v tzv. „alternatívnom médiu“ Slobodný vysielač („Čo týždeň dal 29 – 2023-0810“) som si vypočul, že by sme Orbánovi mali pripomenúť 1000-ročný útlak Slovákov Maďarmi. To je samozrejme nezmysel vychádzajúci z neznalosti histórie Uhorska a Slovenov, žiaľ často opakovaný. Na pripomenutie: Maďari a maďarstvo boli „vynájdení“ a „vynájdené“ až na konci osvietenstva, koncom 18. storočia. Dovtedy staromaďarčinou hovorilo len jednociferné percento ľudí v Uhorsku, prevažne sedliakov. Uhorsko bolo zrovnoprávnené s Rakúskom r. 1867 a až potom sa začala silná maďarizácia, a to nielen Slovákov, a tá trvala prakticky až do konca 1. svet. vojny r. 1918, takže približne „len“ niečo vyše 50 rokov. To, že sme sa pomaďarčovaniu nedostatočne bránili, si potom „odniesli“ Sudetskí Nemci v 1. ČSR a prispelo to k príčinám 2. svet. vojny.
A teraz k udalostiam bezprostredne po 1. svet. vojne. Víťazné mocnosti sa s Nemeckom vysporiadali Diktátom vo Versailles r. 1919 a s Uhorskom Diktátom v Trianone r. 1920.
Trianonom bolo Uhorsko rozdelené do viacerých nástupníckych štátov, vznikla aj Československá Republika a Maďarské kráľovstvo bolo vytýčené podľa toho ako sa skončili boje v novembri a decembri r. 1918. V okolitých štátoch sa vtedy ocitlo zhruba 3.3 milióna Maďarov. Ale aj v Maďarskom kráľovstve sa ocitli napríklad aj státisíce Slovákov. Maďari mali zaplatiť okolitým krajinám aj nejaké reparácie.
Nemecko pristúpilo na zastavenie bojov 11.11.1918 na základe 14 bodov prezidenta Wilsona. Nemci prišli o viaceré územia, ale čo bolo najhoršie, v cudzine sa ocitlo ďalších 7 miliónov Nemcov (okrem 3 miliónov Sudetských Nemcov). 14 bodov prez. Wilsona sa nedodržalo (bod XIII: „An independent Polish state should be erected which should include the territories inhabited by indisputably Polish populations”). Nemci museli platiť astronomické reparácie. A toto všetko napriek tomu, že v 1. svet. vojne údajne nepadol ani jeden výstrel na nemeckej pôde.
Na rozdiel od Nemecka, z maďarskej strany pravidelne počuť sťažnosti o tom, že Trianon bol ku nim nespravodlivý a treba ho revidovať, najmä čo sa týka území s ľuďmi maďarského pôvodu. Nie som si vôbec istý, či si Maďari celkom uvedomujú, že čo tu riskujú. Ťažko si totiž predstaviť, že by niekto znovuotvoril a „naprával“ Diktát z Trianonu. A ak by sa tak aj stalo, že by sa to obišlo bez znovuotvorenia a „naprávania“ Diktátu z Versailles.
To je nerealistické a maďarskí predstavitelia to veľmi dobre vedia. Z tohoto celého mi vychádza ako najpravdepodobnejšia možnosť, že o nijaké znovuotváranie Trianonu sa nesnažia, ale narážkami na Veľké Maďarsko politicky hrajú najmä na city vlastných domácich obyvateľov a voličov. Je to nebezpečná hra, proti ktorej sa treba rázne postaviť politicky na najvyššej úrovni (prezident(ka), premiér) a akademicky (vysvetľovaním histórie Uhorska, maďarizácie a 1. ČSR). Nevidím však ani jedno ani druhé.
Linky:
Korene dnešnej doby (video)
Problémy dnešnej doby (video)
Genesis of the Western Worldview (kniha; kto má kindle, tak zadarmo)