O kresťanských cirkvách je známe, že majú svoje centrum pre štúdium siekt, a v ňom sa venujú skúmaniu rôznych mimo kresťanských, alebo aj neštandardných kresťanských duchovných smerov a prúdov. Činnosť tejto inštitúcie spočíva vo vyhodnocovaní toho, v čom konkrétne sú posudzované duchovné smery nekompatibilné s pravoverným kresťanstvom. Hlavným účelom jej odborného posudku je pomoc kresťanskej laickej verejnosti, aby sa vyvarovala najrozmanitejším duchovným nástrahám, ktoré na ňu číhajú.
A pretože mňa osobne zaujímalo jej hodnotenie a jej názor na určitý duchovný smer, so záujmom som si preštudoval jej posudok. A práve to je dôvod, prečo vznikol tento text. Spomínaný odborný posudok sa totiž vyznačoval priam do očí bijúcou, základnou duchovnou negramotnosťou. Vyznačoval sa smutným nepochopením základných duchovných zákonitostí, ktoré by predsa mali byť každému, naozaj duchovnému človeku v dnešnej dobe už úplne jasné.
O čo konkrétne ide? Ide o karmu a reinkarnáciu, ktoré kresťanstvo neakceptuje a považuje za blud.
Žiaľ, ale opak je pravdou, pretože smutným, a v dnešnej dobe už neakceptovateľným bludom, je práve popieranie karmy a reinkarnácie. A čo je ešte zvlášť paradoxné je skutočnosť, že pri koreňoch kresťanstva bolo učenie o reinkarnácii, čiže o opätovnom príchode ľudskej duše na zem do fyzického tela, úplne prirodzenou súčasťou duchovného poznania prvých kresťanov. Dokonca aj v evanjeliách môžeme nájsť viaceré, priame i nepriame zmienky o existencii tohto poznania.
Celkom konkrétne napríklad v stati, v ktorej učeníci hovoria Ježišovi, že pred príchodom Mesiáša má prísť opäť prorok Eliáš, aby mu pripravil cestu. A Kristus im na to odpovedal: „Eliáš už prišiel, ale vy ste ho nespoznali a urobili ste s ním čo ste chceli“. A vtedy učeníci pochopili, že im hovorí o Jánovi Krstiteľovi.
Inými slovami povedané, v Jánovi Krstiteľovi prišiel na zem opätovne prorok Eliáš, čo si ešte dnes môže každý nezaujatý a vecne skúmajúci čitateľ prečítať v evanjeliách.
Duchovné poznanie o reinkarnácii bolo teda úplne prirodzenou súčasťou prvotného kresťanstva, a tak tomu bolo niekoľko prvých storočí po Kristu. Konkrétne až do koncilu v roku 553, na ktorom bola okrem iného prerokovávaná aj otázka reinkarnácie. Princíp reinkarnácie mal svojich zástancov i odporcov, a tak nakoniec, aby sa vec definitívne vyriešila, sa pristúpilo k hlasovaniu. Nepatrnou väčšinou hlasov zvíťazili odporcovia reinkarnácie, na základe čoho bolo potom toto poznanie vyčiarknuté z kresťanskej vierouky. I keď, ako už bolo spomenuté, v evanjeliách o ňom zostali zmienky.
Skúsme sa však pozrieť na danú problematiku trochu inak. A síce, z hľadiska skutočnej pravdy, pretože hrubá negácia tejto duchovnej zákonitosti, ktorá bola akceptovateľná v roku 553, je už absolútne neakceptovateľná v súčasnosti, kedy má byť ľudstvo duchovne znalé.
Celá táto otázka je totiž otázkou vzťahu k Pravde, čiže k tomu, ako sa veci naozaj majú a ako fungujú. Lebo to, ako sa veci majú a ako fungujú je predsa dielom Stvoriteľa. Jedine Stvoriteľ sám vložil do chodu univerza všetky zákonitosti. A negovať ich hlasovaním, a potom ich vymazať ako nejestvujúce, je absolútny nonsens. Je to pyšné stavanie vôle človeka nad Vôľu a určenie Stvoriteľa. To však v konečnom dôsledku neprináša škodu Stvoriteľovi, ale jedine človeku samotnému, ktorý má tým pádom fatálne medzery v pochopení fungovania najzákladnejších zákonitostí nášho univerza.
Kresťanský koncil v roku 553 sa mýlil, a súčasné, novodobé kresťanstvo 21 storočia naďalej zotrváva v tomto dávnom omyle. Kto však sám nestojí pevne v Pravde, nie je vôbec schopný objektívnym spôsobom posudzovať pravdivosť vecí tak, ako sa o to pokúšajú rôzne kresťanské centrá pre štúdium siekt. Kresťanstvo totiž nemá v tomto smere, ale žiaľ, i v mnohých iných smeroch oporu v Pravde, ale opiera sa iba o vlastné domnienky, tvrdenia, dogmy a nariadenia. A nemá oporu ani vo vlastnom vnútornom cítení jednotlivcov, pretože jeho voľnosť a slobodu spútava dogmami, omylmi a nemennými pravdami.
A práve na vnútorné cítenie čitateľa tohto textu by som chcel teraz apelovať. Chcel by som apelovať na jeho slobodu ducha, ktorý sa v ňom prejavuje cítením, a ktorý mu preto môže v jeho cite vnútorne napovedať, čo je Pravda. Lebo náš duch stojí v pravde Ducha Božieho, a preto, sám stojac v Pravde, dokáže rozlišovať to, čo je pravdivé. Len mu treba dať priestor a slobodu, a nenechať ho už dopredu spútať rozumovými argumentami a hotovými názormi kvázi kompetentných.
Skúsme sa preto teraz práve z tohto uhla pohľadu pozrieť na problematiku karmy a reinkarnácie.
Pojem karma hovorí o príčinnosti dejov a javov. Hovorí o tom, že všetko, čo sa v našom univerze deje, sa nedeje len tak náhodne, ale je to vždy zákonitým dôsledkom tomu zodpovedajúcich a predchádzajúcich príčin.
Vo stvorení všetko funguje na báze príčiny a dôsledku. Ukážme si dva príklady: Ak ma dnes bolí hrdlo znamená to, že som včera rozhorúčený vypil pohár ľadovej vody. Moja bolesť hrdla je preto dôsledkom, ktorému predchádzala konkrétna príčina. Alebo, ak sa trebárs momentálne cítim fyzicky a psychicky dobre znamená to, že som bol pred chvíľou na príjemnej prechádzke v prírode.
A takto by sa dalo pokračovať donekonečna, pretože zákonitosť príčiny a dôsledku platí ako vo veľkých, tak i v malých veciach. Platí ako v oblasti vnútornej, psychickej a neviditeľnej, tak i v oblasti vonkajšej, fyzickej a zjavnej. Osud, alebo karma, čiže všetko čo sa nám deje, je teda vždy len zákonitým reťazením dôsledkov, ktoré prežívame na základe im predchádzajúcich príčin.
Ak preto niekto koná pozitívne, či už v oblasti fyzickej a viditeľnej, alebo v oblasti duševnej a neviditeľnej, dôsledkom toho bude pozitívna karma, alebo pozitívny osud, ktorý ho očakáva.
Ak ale niekto koná negatívne, či už v oblasti fyzickej a viditeľnej, alebo v oblasti duševnej, myšlienkovej a neviditeľnej, nevyhnutným dôsledkom toho bude negatívna karma, alebo negatívny osud, ktorý ho očakáva.
Ale pretože ľudia o týchto veciach nevedia, alebo nechcú vedieť, konajú veci dobré i zlé, čoho dôsledkom je osud, v ktorom ich stíhajú veci dobré i zlé.
Všetko dianie v našom univerze je teda neustálym reťazením príčin a dôsledkov. A táto skutočnosť nie je otázkou nejakej viery v karmu. Je to otázkou vlastného osobného nezaujatého posúdenia, či veci okolo nás takýmto spôsobom skutočne fungujú. Ak však budeme pozorne pozorovať život okolo nás, a do tohto pozorovania zapojíme aj svoje cítenie zistíme, že to ani inak byť nemôže.
No a reinkarnácia, alebo opätovný príchod duše do pozemského tela, je len logickým pokračovaním zákonitosti karmy, pretože reťazenie príčin a dôsledkov nekončí našou smrťou. Pokračuje aj po nej na druhom svete, čiže v jemnejšej úrovni bytia. A to, či po smrti pôjdeme do úrovní svetlých, alebo temných, bude vždy len zákonitým dôsledkom toho, ako sme na zemi žili, čo v podstate uznáva aj kresťanstvo.
Kto sa po smrti dostane do svetlejších úrovní, môže sa ďalej rozvíjať v nastúpenej ceste dobra, a napokon môže vojsť do večného kráľovstva nebeského.
Kto sa však nedostane do svetlejších úrovní, nie je hneď zatratený, ale stále má možnosť sa rozvíjať a smerovať k Svetlu. A okrem toho dostáva ešte aj možnosť opätovného pozemského vtelenia jeho duše naspäť do fyzickej úrovne, aby sa mohol práve tu na zemi výrazným spôsobom posunúť duchovne vpred. A aby sa po svojej ďalšej fyzickej smrti už mohol dostať do svetlejších úrovní, a napokon až do kráľovstva nebeského.
V Biblii sú zaznamenané slová, ktoré povedal Hospodin o Márii: „Poznal som ju skôr, ako sa narodila“. Nie len osobnosť Márie, ale osobnosť každého z nás so všetkými jej kladmi a zápormi je sformovaná už dávno pred našim narodením. A každé naše pozemské zrodenie je len dôsledkom toho, aká táto naša osobnosť je. Je dôsledkom dokonalej a zákonitej príčinnosti, prostredníctvom ktorej sa rodíme presne do takej rodiny, do takého národa, do takej sociálnej a spoločenskej situácie, a v takom zdravotnom stave, ktoré sú dôsledkom príčin, určených charakterom našej osobnosti.
A ak sme hovorili o Márii z Nazareta, práve pre charakter jej osobnosti, vnímaný Stvoriteľom dávno pred jej pozemským zrodením a dokonale vyhovujúci Božiemu zámeru, sa stala fyzickou matkou Ježiša Krista, čím bola omilostená spomedzi všetkých ľudí. Neudialo sa tak teda na základe nejakého náhodného výberu, ale jedine na základe konkrétnych osobnostných predpokladov.
Je to prosté, jasné a logické, a dáva to zároveň odpoveď na ľuďmi často kladené otázky typu: Prečo sa niekto narodil v dostatku a iný v chudobe? Prečo sa niekto narodil zdravý a iný chorý? Prečo trpia deti?
To všetko nie sú nijaké náhody! Nie je to nijaká ľubovôľa Hospodina! To všetko sú zákonité deje na báze príčiny a dôsledku, a v nich sa absolútne dokonalým spôsobom naplňuje veľká a univerzálna Spravodlivosť Najvyššieho.
Naše stvorenie nie je stvorením náhod! Je stvorením zákonitého diania a každému z nás sa v ňom dostáva presne toho, čo si zaslúži. A vo stvorení ako celku, čiže v jeho materiálnej i jemnej úrovni, sa tiež naplňuje dokonalá Spravodlivosť Najvyššieho. A preto každý nevedomý, ktorý si na zemi prispôsobuje spravodlivosť podľa seba a koná nespravodlivo, na to tvrdo doplatí, pretože vo svojich obmedzených kalkuláciách berie do úvahy len pozemskú úroveň.
Je nesmiernou chybou kresťanstva, že odmieta akceptovať všetky tieto skutočnosti. Je nesmiernou chybou kresťanstva, že stojí na pozíciach cirkevného koncilu z roku 553, ktorý vymazal princíp reinkarnácie a karmy z kresťanskej duchovnosti v domnení, že táto zákonitosť tým prestane existovať. Nie je to však nič iného, ako smiešna a naivná snaha ľudí opravovať fungovanie univerza, v ktorom sa dokonalým spôsobom samočinne naplňuje Voľa a Spravodlivosť Stvoriteľa.
Preto konečne precitni človeče, a v nádhernom, dokonalom stvorení nášho Pána neži ako slepý a nevedomý.