Ignorované a závažné nevojenské aspekty bezpečnostnej politiky, riadenej kvalifikovanými a vlasteneckými politikmi sú aj o dominancii, vo svojej podstate totalite, súkromno-vlastníckeho monopolu firiem, poskytujúcich obyvateľom Slovenska rozhodujúce ľudské potreby. Inými slovami, totalitnými režimami preferovaný a revolúciou odsúdený model monopolu štátneho vlastníctva, bol nahradený rovnako totalitným modelom monopolného vlastníctva v rukách hŕstky súkromných kartelov. Ide o potravinovú, vodovú, liekovú, hygienickú, zdravotnícku, surovinovú, platobnú, energetickú, krajinotvornú, ekologickú a mnohé iné typy bezpečnosti.
Z vôle osvietených voličov je nutné nahradiť pliagu aktuálneho bezpečnostno-politického amaterizmu. Dnes je všetko, od čoho závisia životy a zdravie miliónov ľudí, v rukách súkromných, na zisk zameraných monopolov nadnárodných korporácií. Usilujúcich sa o totálny monopol. Teraz sa dokončieva likvidácia zlatonosného, všetkého rudného aj uhoľného baníctva. Tým likvidujeme stáročiami nadobudnuté zručnosti a duševné vlastníctvo. Aby to všetko raz mohli so ziskom „zachrániť“, alebo zarábať na dovoze náhrady zahraničné monopolné korporácie. Toto nepíšem ako letec a bezpečnostno-vojenský analytik, ale ako kvalifikovaný vyštudovaný baník, ktorý niečo v živote aj odfáral a čosi si naštudoval.
Akosi nám uniká, že našou jedinou energetickou zásobárňou v prípade krízy bude popri jadrovej energetike drevo v našich lesoch a uhlie v našich slojoch. Rovnako našou jedinou surovinovou alternatívou budú kovy z našich rudonosných žíl. A zásob máme nemálo. Na počet obyvateľov sme v podstate surovinovou veľmocou. Našou menovou záchranou môže byť zlato nielen z baní, ale aj zo starých háld vyťaženej hlušiny. Berme tiež do úvahy, že Slovensko je aj vodná veľmoc a akási strecha celej geopolitickej oblasti.
Cestou nápravy nezodpovednosti na smetisko dejín poslaných politikov nebude zoštátňovanie, ale bude vhodné premyslieť iné sofistikované formy demonopolizácie. Veľmi sľubnou alternatívou sa ukazuje v našich končinách overená forma družstevného vlastníctva domácich živnostníkov a odvážnych jednotlivcov. Nezabúdajme, že prvým predpokladom úspešnej liečby akejkoľvek choroby je správna diagnóza. A priznanie faktu, stavu.
Ignorovanie uvedených faktorov a ohrození, alebo nesprávna diagnóza, môže výrazne ovplyvniť kvalitu životného prostredia, bezpečnosť a zdravie obyvateľstva, ako aj stabilitu a rozvoj ekonomiky. Ich vplyv na životné záujmy štátu by sa nemal podceňovať. Hranice medzi vojenskými a nevojenskými ohrozeniami sa niekedy veľmi prelínajú. Akt, vykonaný civilnými prostriedkami, môže mať nevídané a šokujúce ekologické, spoločenské, ekonomické, aj bezpečnostné dôsledky. Rovnaké dôsledky môže mať, a v mnohých štátoch aj mal, útok politickej neosvietenosti, naivnosti a amaterizmu na podstatu štátu. Pritom zmeniť to môže volič.
Nepriateľom Slovenska potom evidentne nie je Rusko. Ako sa ukazuje, je ním popri protištátnych politikoch aj pasivita drvivo-väčšinového voliča, charakterizovaného zdravým sedliackym rozumom. Toho, ktorý dovolí menšine navoliť do najvyšších funkcií totálnych šarlatánov, nenávidiacich vlastný štát, najnovšie možno narkomanov. Nezabúdajme, narkoman sa nemôže vyliečiť, môže iba abstinovať. Na obnovu návyku stačí vystavenie stresu, ktorý je súčasťou zákernej politiky pod diktátom sponzorov.
Práve tradicionalistická časť politického spektra je tradične patriotická a vo svojich programových prioritách kladie dôraz na rozhodujúcu funkciu štátu: vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť v celom rozsahu. Aj preto sa práve takéto strany, na rozdiel od extrémistických „progresívnych“ liberálov, zvyknú a majú pýtať, či má význam pravidelne vyčleňovať nemalé verejné prostriedky na ozbrojené sily a zbory, ale aj na nevojenské aspekty bezpečnosti, vymenované vyššie. A prečo by malé štáty mali mať záujem o čo ich najvyššiu mieru synergickej integrácie, aj o hospodárne použitie štátnych zdrojov.
Ani v tejto oblasti niet dôvodu na porazenectvo. Máme to v rukách my: drvivá väčšina normálnych, akurát si to ujasnime v hlavách s vedomím, že ide o bezpečnosť štátu. Ide teda o nás, našu budúcnosť a budúcnosť našich potomkov. Ak si necháme všetko rozflákať, ak budeme všetko pchať do cudzích nenažratých gágorov, potom sa nesťažujme na nízke dôchodky, na zruinované zdravotníctvo, na to, že papierové plienky u nás stoja dvojnásobok ceny v porovnaní s západom, na predražené lieky aj potraviny, na likvidáciu slovenského knižného trhu, na gigantické a od vnútenia eura v stovkách percent zvýšené bankové poplatky, na zdieračské a totálne nevýhodné podmienky výlučne zahraničných poisťovní, pôsobiacich na Slovensku, atď.
Monopol sa nehrá, monopoly a monopolisti diktujú ceny. Ak nemajú konkurenciu tak, ako majú v iných štátoch, tak sa to musí odrážať na cenách. Ak neexistuje prirodzená konkurencia, tak politici majú právo a povinnosť použiť na jej vytvorenie štátnu moc. Politikov si vyberáme vo voľbách. Aj svojou neúčasťou a umožnením tým menej osvieteným, aby vybrali za nás a proti nám. Pôsobím v zahraničí a dochádzam domov na Slovensko. Mám výhodu porovnávať, keďže po svete chodím s otvorenými očami. Nie je nás takých veľa. Preto sa o svoje postrehy delím s čitateľmi blogov. Pochybujte, ale rozmýšľajte.