Vládna moc, politické elity a ich prisluhovači sa odhodlane pustili do boja proti extrémizmu a tým aj do boja proti občanom. Dokazujú tak, že u nich vo veľkom absentuje vôľa k spravodlivosti, pričom spravodlivosť v tomto prípade je potrebné chápať vo význame cnosti. Spravodlivosť ako cnosť pokladá politická etika za najvyššiu mravnú cnosť, pretože sa týka vzťahu k blížnemu. V rámci tejto spravodlivosti ide o vonkajšie vzťahy spolužitia medzi ľuďmi.
Berie sa, že iniciátorom boja proti extrémizmu je strana Most – Híd na čele s Bugárom. Už sme tohto pána spomínali. Teraz iba pripomeniem, že B. Bugár využil svoje politické postavenie a tak si „trošku“ finančne polepšil domáci rozpočet o 500,- tisíc eur za odpredaj pozemkov štátu. Pán predseda má svedomie čisté, pretože neporušil žiadny zákon, ale z hľadiska svojich morálnych kvalít úplne zlyhal, pretože svoj vzťah k blížnym, od ktorých si kúpil pozemky a z daní ktorých mu štát vyplatil peniaze, založil na svojej chamtivosti. V tomto prípade u neho absentovala spravodlivosť ako cnosť.
A čo je cnosť ? Schopnosť konať morálne správne a morálne dobre. Chamtivosť nútila predsedu strany postupovať dôrazne a chladne za svojim cieľom. Podobne postupuje v prípade boja proti extrémizmu. Nezmenilo sa v jeho správaní nič – aj v tomto prípade sa okolie blížnych rozrástlo na celé územie Slovenska. A znova postupuje dôrazne a chladne, pretože požaduje odhaľovať extrémistov a trestať ich ! Je azda presvedčený, že jeho politické úsilie nastolí nejaké spravodlivejšie pomery v našej spoločnosti, ak sám zo svojej podstaty, zo svojho vnútra nevie byť ako politik spravodlivý ?
Základom spravodlivosti ako cnosti je uznávanie druhých ako osobnosti s právami a záujmami. U politických elít je to zvlášť aktuálne, pretože toto uznávanie druhých, teda spoluobčanov, nie je súkromnou záležitosťou, ale politickou a je spájané s rešpektom k ľudským právam. Čo to znamená v našom prípade ? V prípade vyhlásenia boja proti extrémizmu vládna moc zneužila svoje postavenie, pretože právo štátnej moci niečo konať nesmie byť založené na potieraní rešpektu k ľudským právam. Sloboda slová, prejavu, myslenia patria k ľudským právam a vládna moc túto slobodu z určitých dôvodov poprela.
Ide o to, že rešpekt k ľudským právam nemá zakladať hľadanie dôvodov k ich potieraniu. Pán predseda vlády SR tento dôvod uviedol pomerne jasne: nie je to v súlade s podstatou štátu a krajiny, ak ide o obsah internetu. Jeho poňatie ľudských práv patrí do obdobia socializmu, keď bolo jasne určené, že majú byť podriadené záujmom socialistickej spoločnosti. Ľudské práva nie sú darom od štátu. Existujú preto, aby obrana jedinca pred štátom či inými ľuďmi bola zabezpečená. Ľudské práva umožňujú občanom ich nezávislosť na nejakých autoritách, na viere, určitých názoroch, hodnotových preferenciách, spôsobe života a podobne.
Je až príliš v súčasnosti badateľné, že vládna moc organizuje za peniaze daňových poplatníkov, aby sa ochrana nezávislosti občana narušila ( likvidovala ). Ľudské práva patria k jednému z dôležitých sociálnych princípov spoločnosti – spoločnému dobru. Samotný štát má v plnej miere slúžiť spoločnému dobru. Prečo nemôžu byť ľudské práva dané od štátu ? Pretože sú založené na ľudskej dôstojnosti, ktorá súvisí výlučne so stvorením človeka, s jeho narodením a životom.
Kto rešpektuje ľudské práva, rešpektuje aj ľudskú dôstojnosť. V živote má platiť taká pozícia, že ľudské práva sú založené na ľudskej dôstojnosti. Túto dôstojnosť štátna moc človeku úradným postupom neprideľuje a nemá k tomu ani žiadne zmocnenie. Ak by bol k tomu nejaký úradný postup, určite by to bolo spojené s plnením určitých podmienok, čo by odkazovalo k určitej osobe či skupine osôb na ich právo rozhodovať o pridelení ľudskej dôstojnosti. Našťastie, tak to nie je a nemôže byť a je to správne.
Fakt, že ľudská dôstojnosť sa nikomu neudeľuje, má potom súvislosť s chápaním ľudských práv. Otázka ľudskej dôstojnosti je riešená iným spôsobom. Ľudskú dôstojnosť mohol „prideliť“ iba Stvoriteľ ( Boh ) živej ľudskej bytosti, preto sa rodí s človekom automatický. Obrazne povedané, dôstojnosť človeka – to sú jeho nezničiteľné „duchovné šaty“, s ktorými automatický vstupuje do rôznych vzťahov, pričom od týchto vzťahov sa neodvíja podmienka zmeny ich „strihu, vzorky, kvality, účelu“.
Ľudská dôstojnosť je otázkou transcendencie, teda tyká sa prekročenia všedného, prirodzeného sveta plného boja za dosiahnutie úspechu aj na úkor iného ľudského tvora. Prezident Andrej Kiska vyzval nedávno cirkevných predstaviteľov na boj proti extrémizmu. Ak by sa to podarilo, že cirkevní predstavitelia sa zapoja do štátom organizovaných represálií a k tomu získajú podporu svojich veriacich, bola by to tragédia. Existujú prinajmenšom dva dôvody, že cirkev a kresťania majú svätú povinnosť brániť ľudské práva ako práva na slobodu. Nesmieme sa vrátiť k fašistickým praktikám a ani k represiám, ktoré boli organizované po Februári 1948.
Prvý dôvodom k tomu, aby cirkev bránila ľudské práva ako slobodu súvisí s problematikou transcendencie a dôstojnosti človeka. Podľa cirkevného dokumentu je cirkev „znamenie a ochrana ľudskej osobnosti“. Cirkev má teda v prvom rade chrániť ľudskú dôstojnosť a ľudské práva pred akýmkoľvek svetským orgánom, pretože iba táto transcendencia jej dáva takúto možnosť a zároveň ukladá povinnosť. Samotný štát má potom inú úlohu: iba prevziať ľudskú dôstojnosť a ľudské práva na slobodu do spoločensko – politického systému ako hotovú vec a chrániť túto súvislosť božského a ľudského bytia.
Druhý dôvod, prečo je potrebné ľudské právo na slobodu chrániť zo strany kresťanov, vyplýva z podstaty kresťanstva. Jeho ústrednou témou je postava Ježiša Krista, ktorého si v rámci nášho materiálneho sveta neustále pripomíname. Jeho ukrižovanie nebolo iba osudom, ktorý sa mal naplniť či výrazom spásy ľudstva od hriechov. Jeho ukrižovanie bolo výsledkom spoločenských a politických pomerov, ktoré v tom čase vládli a v ktorých žil. Láska k pravde a chudobnému ľudu viedla Krista k tomu, že sa stal ostrým kritikom postojov a činov vtedajšej mocnej židovskej elity.
Ak by sa mohol stať taký zázrak, že Kristus sa k nám vráti do dnešnej doby, tak nemám pochybnosti, že by bol tým prorokom, ktorý sa nekompromisne púšťa do kritiky pomerov vládnucich u nás, v Európe či vo svete. Cieľom jeho kritiky by boli politické elity jednoúčelne zamerané na podporu globalistov vo svete. Ježiš Kristus ako náš „Pán prítomnosti“ by bol politickými elitami vyhlásený za extrémistu. Tento pojem západná propaganda vrátane tej u nás rada používa, pretože slúži iba k propagandistickým účelom: obrazom extrémizmu „omámiť“ občanov krajín EÚ do takej miery, aby uverili v zlo extrémizmu.
Z môjho pohľadu Ježišovi nešlo ani tak o spasenie za hriechy minulosti, ako skôr o spasenie sa od hriechov budúcnosti, ktoré je možné len so slobodou slová, láskou k pravde. Jeho Desať Božích prikázaní a Blahoslavenstvá pokladám za stavebné kamene učenia o duchovnom osvietení človeka, pretože iba to je predpoklad a cesta k láske k blížnemu, k naplneniu ľudskej dôstojnosti. Učenie o spasení sme ani od doby Ježiša Krista nedokázali naplniť, pretože pre toto učenie nepostačujú iba modlitby bez lásky a otvoreného srdca a mysle. Nie je preto problémom pochopiť, že súčasné politické elity duchom a chamtivosťou po životných statkoch ostali iba na tej istej pozícií ako mocná židovská elita za čias Krista. Rozdiel medzi nimi spočíva iba v tom, že sa namiesto drevených krížov používajú iné prostriedky technológie moci a namiesto rímskeho impéria sa k moci derie globalistická svetovláda.
Je už dostatok dôkazov či indícií, že takáto vláda aj so súčasnými prisluhovačmi sa vyznačuje nenávisťou k ľuďom, dáva vedieť, že ľuďmi pohŕda, čo znamená, že pre nich je ľudská dôstojnosť bezvýznamným znakom života. Na toto ignoránstvo nadväzuje ďalšie: potierať slobodu slová, prejavu, myslenia, postojov, slobodu informácií.
Rad by som veril, že kresťania aj s predstaviteľmi svojich cirkví sa nepridajú k výzve prezidenta SR. Z podstaty viery, ktorú kresťania uznávajú, vyplýva, aby pomáhali spoločnostiam bojovať proti štátnej moci, ktorá organizuje boj proti extrémizmu. Nie je žiaduce dopustiť, aby štát ( vládna moc ) bojom proti extrémizmu slúžil nadnárodným štruktúram a kvôli ich záujmom obetoval svojich občanov ako nositeľov štátnej moci.
Nezmyselnosť boja proti extrémizmu vyplynie aj z pochopenia otázky zmyslu pre spoločné. Róber Fico spoločnosti prezradil, prečo je dôležité hovoriť o extrémizme. Nepáčia sa mu rôzne názory, postoje, myšlienky na internete, ktoré podľa jeho názoru nie sú v súlade s podstatou štátu a tejto krajiny. Na docenta práva je to mizerný intelektuálny výkon, preto si dovolím uviesť, v čom je problém. Ak názory občanov majú ladiť s podstatou štátu a krajiny, znamená to, že občania by mali mať, a bez výnimky, zmysel pre spoločné, mali by sa vyznačovať určitou lojalitou. Potom boj vládnej moci proti extrémizmu má riešiť vzťah občana k celku ( štátu ) a občan sa má podriadiť tomu, čo reprezentujú politické elity či vládna moc.
Čo je zmysel pre spoločné ? Je to ochota občanov plniť uložené povinnosti zákonom. Prísne podľa zákona sme zaviazaní k tomu, čo zákon predpisuje. Splnenie zákonných povinnosti si je možné v zmysle zákona vynútiť. Nepotrebujeme k tomu osobitý spôsob vynucovania – boj proti extrémizmu. Vládnej moci na čele s Róbertom Ficom je to však málo. Vládnej moci v súčasnosti ide o to prekročiť hranicu zmyslu pre spoločné !!! Kedy dôjde k tomu, že hranica zmyslu pre spoločné sa prekročí ? Ak si štát začne vynucovať – kontrolovať vnútorný postoj občana ( začne sa zaoberať jeho duchom ).
( Pokračovanie v Časti VIII. )
Dušan Hirjak