Môžu družstvá vytesniť kapitalizmus?

Podľa pohľadu mainstreamových médií a pápežov voľného trhu to Argentína jednoducho nechápe. Tento rok v máji bola táto krajina tvrdo zkritizovaná medzinárodnou tlačou orientovanou na biznis za zoštátnenie spoločnosti YPF. Takmer nespomenutý bol fakt, že argentínsky ropný a plynový priemysel bol “privatizovaný” práve na konci 90. rokov pod tlakom Medzinárodného menového fondu (MMF) a ďalších tvrdých vymáhačov vtedajšej módnej neoliberálnej ekonomickej politiky. Argentínsky ropný priemysel býval, tak ako v mnohých krajinách sveta, vlastnený štátom.

V roku 2001 to vyzeralo opäť na nože. Po rokoch úsporných opatrení a “štrukturálneho prispôsobovania” bola na zdroje bohatá juhoamerická krajina ochromená dlhom, infláciou, masovou nezamestnanosťou a negatívnym hospodárskym rastom. (Nepozorujete isté paralely s dnešným Gréckom a Španielskom?)

Terapia predpísaná MMF pre uvedenie ekonomiky do správneho stavu – “pružné” pracovné podmienky, deregulácia, uvoľnenie kontroly kapitálu, privatizácia štátnych majetkov, devalvácia národnej meny – situáciu len zhoršila.

S rastúcou infláciou a desiatkami tisíc robotníkov v uliciach vláda nakoniec vyhlásila, že s tým skoncuje; prestávala plniť podmienky MMF a začala devalvovať menu. Ako sa dalo očakávať, svetové finančné špičky začali zúriť a varovali, že Argentína upadne do biedy a chaosu.

K tomu nedošlo. Počas nasledujúcich desiatich rokov vzrástol hrubý domáci produkt Argentíny takmer o 90%, najrýchlejšie v Latinskej Amerike. Kým vládne výdavky do sociálnej sféry sa zvoľna zvyšovali, klesala chudoba a trvalo rástla zamestnanosť.

K tomuto obratu prispelo viacero faktorov vrátane rozhodnutí Argentínčanov zaviesť nezávislý hospodársky kurz, ktorý nebude podliehať rozmarom zahraničného kapitálu.

Takže, keď národná ekonomika skolabovala a argentínska podnikateľská trieda začala baliť kufre, zatvárala továrne a rozoberala si aktíva, robotníci mali lepší nápad. Rozhodli sa vytvoriť zamestnanecké družstvá a prevádzkovať továrne sami. Toto hnutie sa stalo známe ako Las empresas recuperadas (Obnova spoločnosti). Pozadie argentínskej krízy a príbeh jedného takého prevzatia podniku je možné vidieť v inšpirujúcim dokumentárnom filme Avi Lewisa a Naomi Kleinové, nazvaného The Take (Prevzatie).

Dnes je v Argentíne viac ako 200 prevzatých tovární – od roku 2004 ich pribudlo 161 – poskytujúcich prácu pre viac ako 9 000 ľudí. Väčšina ich je pomerne malých čo znamená, že priamy a praktický prístup možno ľahšie zvládnuť. Tri štvrtiny týchto firiem zamestnávajú menej ako 50 pracovníkov, avšak 2 percentá z nich majú viac ako 200 zamestnancov. Sú rozptýlené v celom rade odvetví od obuvníctva a textilnej výroby až po preteky na balíčkovanie mäsa a dopravné firmy.

Čo začalo ako smelý pokus po hospodárskom zrútení v roku 2001, sa stalo pulzujúcou a stabilnou súčasťou ekonomiky. Podľa výskumníka Andrésa Ruggeriho z univerzity v Buenos Aires, “Robotníci spoznali, že riadenie továrne nimi samými je realizovateľné aj funkčné. Predtým to bolo nemysliteľné … Sú to pracovníci, ktorí sa sami postavili späť na vlastné nohy. “

Tak, ako aj v argentínskej kríze roku 2001, sa družstevné cítenie často objavuje v ťažkých časoch, v centre hospodárskeho kolapsu a spoločenského rozkladu, kedy ľudia hľadajú alternatívy.

Spoločenský kritik a autor Chris Hedges napísal: “Dementný projekt nekonečnej kapitalistickej expanzie, rozmare spotreby, nezmyselného vykorisťovania, drancovania a priemyselného rastu teraz kolabuje.”

Avšak nerovnosť rastie takmer všade a tí, ktorí sú pri moci, s tým odmietajú niečo urobiť. V USA, kde viera v slobodný trh panuje najsilnejšie, vzrástli v období 1993-2010 príjmy najbohatšieho 1% Američanov o 58%, zatiaľ čo u zvyšku stúpli len o 6,4%.

Proti rozumu, vede a empirickým dôkazom si stará ortodoxia stojí tvrdo za svojím: “Trh vyrieši všetko. Našou spásou bude ekonomický rast. Technológia nás zachráni.” Napriek tomu ľudia majú pocit, že je niečo zlé, dokonca aj keď nemôžu problém úplne identifikovať. Rozpočty strednej triedy sú napäté. Mladí ľudia nemôžu nájsť zmysluplnú prácu alebo dostupné bývanie, rady chudobných sa rozširujú, sociálne služby sú redukované, kým sociálny štát je demontovaný. Ľudia stratili vieru vo usporiadanú vládu, v usporiadané banky, v usporiadaný biznis, vo Wall Street a v Londýnsku City.

Čo zásadne chýba je ekonomická demokracia. Korporátna kritička Marjorie Kelly poznamenáva: “Naša politika a ekonomika sú tak prepletené, že nerovnováha medzi bohatstvom a vlastníctvom podryli našu politickú demokraciu. Na vyriešenie tohto problému je potrebné demokratizovať ekonomický aspekt suverenity.”

Bez toho aby sme zveličovali závažnosť, družstvá pomáhajú realizovať práve toto. Ponúkajú cestu ako demokratizovať vlastníctva a ako vyriešiť rozdelenie a nerovnosti trhovej ekonomiky. Družstevný model je výzvou pre hyper konkurenčný model korporátneho kapitalizmu, kde víťaz berie všetko. Družstvá ukazujú, že existuje iný spôsob organizácie trhu, kde zisk nie je výhradným zmyslom, kde je hypoteticky inštitucionalizovaná spravodlivosť a kde sú centrom záujmu aj rozhodovania ľudí.

Avšak môžu družstvá skutočne nahradiť kapitalizmus? Sociológ Erik Olin Wright z univerzity vo Wisconsine verí, že môžu zohrávať zásadnú úlohu pri rozšírení demokratického priestoru. Družstvá pomáhajú obnoviť verejnú sféru a vrážajú klin medzi trh a štát. Wright hovorí o symbiotickej premene, pri ktorej sú družstvá pioniermi širšej demokratizačnej vlny pomáhajúcej posilniť občiansku spoločnosť a mútiť korene uchytené v trhlinách existujúceho systému.

Družstvá sa môžu stať kotvou komunity a môžu znovu oživiť lokálnu ekonomiku. Keď hliníkovej zlievarni Fonderie de l’Aisne v trela sur Marne, severovýchodne od Paríža hrozilo zatvorenie, prišla skupina 22 niekdajších pracovníkov so smelým plánom. Kúpili továreň a znova ju otvorili ako družstvo. Teraz ju prevádzkujú sami. Zamestnanci sú “reálne motivovaní a predkladajú riešenia problémov,” hovorí manažér Pascal Foire. “Pracujeme pre seba a pre našu vlastnú budúcnosť.”

A pokiaľ ide o možnosť družstiev skutočne narušiť rovnováhu, Wright poukazuje práve na potrebu niektorých kľúčových politických zmien. Tie zahŕňajú prístup k verejne financovaným úverovým trhom s nižšou, ako trhovou mierou (pre vyriešenie problému nedostatočnej kapitalizácie) a viac spoločných dotácií a zdieľania rizík medzi samotnými družstvami.

Niet pochýb o tom, že vzájomná podpora funguje. Masívne operácie Mondragónskej družstevnej korporácie v hodnote 23 miliárd dolárov v španielskom Baskicku je toho ukážkovým príkladom. Z 270 spoločností korporácie skrachovala v priebehu terajšej španielskej krízy iba jediná. A všetci jej pracovníci boli absorbovaní ostatnými družstvami.

Zavreté podniky môžu znova otvoriť zamestnanecké družstvá. Družstevné hnutie za znovu otvorenie továrni sa šíri v Latinskej Amerike. V Brazílii je 69 znovu otvorených družstevných tovární, v Uruguaj okolo 30, v Paraguaj 20 a hŕstka ich je vo Venezuele.

Máme niekoľko záverečných problémov, ktoré pred nami stoja, ako pred ľudským druhom. Problémy, ktoré od nás budú vyžadovať, aby sme spolupracovali na globálnej úrovni, ak chceme 21. storočím prejsť bez katastrofy. Klimatické zmeny, plienenie zdrojov, ekologický kolaps, rútiaci sa konzumizmus, to sú hrozby, ktorým má odvahu čeliť len niekoľko málo ekonomických či politických lídrov.

Družstvá môžu ukázať cestu smerom k odlišnému druhu ekonomického modelu, kde ľudia ovládajú kapitál, a nie opačne.
Zdroj: https://ekonomickademokracia.blogspot.sk/2016/07/mozu-druzstva-vytesnit-kapitalizmus.html