O čo ide farmaceutickému priemyslu v prvom rade?

Môžete trikrát hádať! Predsa o zisky tak, ako každému priemyslu. Ide mu o „o peniaze až v prvom rade“, ako sa zvykne ironicky hovoriť. A pretože je to úplne rovnaké ako v každom inom druhu priemyslu, porovnajme si to napríklad so zbrojárskym priemyslom, ktorý generuje obrovské zisky podobne, ako priemysel farmaceutický. Na príklade zbrojárskeho priemyslu si ukážme, ako túžba po zisku v tomto odvetví deformuje vedomie a kriví osobnosť, až sa napokon z ľudí stávajú obludy, schopné skĺznuť kvôli zisku aj k tej najväčšej podlosti. A budeme o tom hovoriť preto, lebo žiaľ veľmi podobné je to aj vo farmaceutickom priemysle, kde fungujú tie isté princípy.

Kto vyrába zbrane potrebuje ich odbyt. Potrebuje, aby sa nakupovali a míňali. Ale zbrane sa míňajú, nakupujú a sú potrebné najmä vtedy, keď je niekde nejaký ozbrojený konflikt. Aby bol odbyt zabezpečený, neváhajú vlastníci najväčších zbrojárskych fabrík v USA lobovať u vlády v tom zmysle, aby kdekoľvek vo svete podporovala, alebo priamo vytvárala ozbrojené konflikty.

Takýmto spôsobom sa v USA okrem strategických geopolitických zámerov zároveň zabezpečuje aj odbyt zbraní. Zbrane potom dodávajú minimálne jednej strane zámerne vyprovokovaného ozbrojeného konfliktu. Nebýva však nijakou zriedkavosťou, že sú zbraňami zásobované obe strany konfliktu.

Uveďme si konkrétny príklad, a síce Líbyu, s ktorej si USA a ich spojenci z NATO urobili strelnicu. Pomíňali tam svoju starú muníciu, aby mohli vyrábať novu. Môžeme si byť totiž stopercentne istí, že mocná zbrojárska loby v USA i v západnej Európe podporovala vojenský zásah proti takzvanému režimu Muammara Kadáfího, ktorý bol západom vnímaný ako diktátor. Začalo to tak, že boli umelo rozpútané občianske nepokoje a nakoniec i ozbrojený konflikt.

Kadáfí bol však v skutočnosti úspešný vládca, pretože vybudoval najprosperujúcejší africký štát s neuveriteľnými sociálnymi vymoženosťami. Kadáfí vládol v Líbyi takým spôsobom, aký zodpovedal mentalite národa, a dokázal nastoliť mier a konštruktívnu spoluprácu medzi rôznymi kmeňmi. Bola to vláda iného druhu, než je západná demokracia, ale v líbyjských pomeroch prinášala obyvateľstvu blahobyt a prospech.

Smrťou Kadáfyho stratil národ silného vodcu a upadol do kmeňových vojen, vzdialených od akejkoľvek demokracie. Výsledkom leteckej intervencie USA a ich spojencov je rozvrátená krajina, zmietajúca sa v kmeňových vojnách, s prepadom životnej úrovne do stredoveku. Z hľadiska záujmov zbrojárskej loby však išlo o úspech, pretože staré zbrane na skladoch sa minuli a na štátne zákazky sa mohli začať vyrábať nové. Zvrhnutie diktátora a nastolenie demokracie v Líbyi boli teda iba zástierkou pre naivných a slepých. Bola to len nevyhnutná zástierka pre verejnú mienku a pre médiá, ale v skutočnosti išlo západu i zbrojárskej loby len o svoje vlastné zištné a sebecké ciele.

A ako už bolo zmienené v úvode, úplne rovnako to funguje aj vo farmaceutickom priemysle. Aj tu sú peniaze a zisky „až na prvom mieste“! Z Afriky sú známe mnohé prípady, kedy pri vakcinácii tamojšieho obyvateľstva dochádzalo neraz ku katastrofálnym vedľajším účinkom, ale tieto vakcíny neboli nikdy stiahnuté z obehu. Lebo nie zdravie, ale zisky sú prvoradé! Podobné je to aj pri vakcíne AstraZeneca, pri ktorej vzniká podozrenie z krvných zrazenín, kvôli čomu ju napríklad v Dánsku, ale aj v iných krajinách definitívne zakázali.

Médiá a takzvaní odborníci však tvrdia, že sa netreba ničoho obávať, pretože pozitíva tejto vakcíny výrazne prevyšujú jej negatíva.

Čo sa ale v skutočnosti skrýva za touto šikovnou slovnou formuláciou?

Skrýva sa za ňou fakt, že vakcína má síce nežiaduce účinky, takže isté percento populácie na očkovanie ťažko zdravotne doplatí. To sú však akceptovateľné straty, s ktorými sa počíta. Znamená to teda, že sa pri očkovaní AstrouZeneca jednoducho ráta s určitým počtom mŕtvych a ťažko zdravotne postihnutých podobne, ako tomu bolo kedysi za socializmu na vojenských manévroch. Avšak táto otvorená a nezaobalená pravda je médiami šikovne sprostredkovaná tak, že pozitíva očkovania vakcínou AstraZeneca ďaleko prevyšujú jej negatíva.

Vo verejnoprávnom rozhlase je možné počuť reklamné spoty rôznych osobností, propagujúce vakcináciu. Istý lekár v jednom z nich hovorí toto: „Moji pacienti sa ma často pýtajú na bezpečnosť vakcín proti covidu a ja im odporúčam, že túto starosť môžu pokojne zveriť do rúk dvoch veľkých európskych liekových agentúr, ktorým môžu plne dôverovať“.

Sú ale vakcíny naozaj bezpečné? Nakoľko objektívne môže byť posúdená ich bezpečnosť ak vieme, že medzi členmi posudkových komisií týchto agentúr sa nachádzajú aj osoby, spojené s farmaceutickým priemyslom. A žiaľ, farmaceutický priemysel je ako každý iný priemysel orientovaný predovšetkým na zisk, a až v druhom rade na pomoc ľuďom. Ale naši takzvaní odborníci nám radia, aby sme starosť o bezpečnosť vakcín a naše zdravie zverili do rúk týchto agentúr, ktoré sú v skutočnosti v konflikte záujmov.

Neviem ako vy, ale ja osobne nemám príliš veľkú dôveru v niekoho, pre koho je otázka môjho zdravia druhoradá, pretože prvoradý je pre neho predovšetkým zisk.

Žiaľ, takáto je realita života okolo nás, a kto si myslí že nie, ten je absolútne naivný a neschopný vnímať veci, skrývané pod povrchom. Takýto jedinec je neschopný vnímať fakt, že za krásnymi a ľudomilnými rečami sa mnohokrát skrýva bezohľadná túžba po zisku, a že mnohé vzletné slová sú vyslovené iba preto, aby oklamali nemysliacich a naivných. Takáto a nie iná je pravda o našom svete a o skutočnom charaktere mnohých ľudí v ňom.

O tom, že je to tak, a že si na to máme dávať pozor vedel i Kristus, a keby sme ho trochu počúvali a neboli tak povrchní, nemohli by sme sa dať tak ľahko oklamať. O ľuďoch nášho sveta totiž povedal, že sú ako nabielené hrobky, zvonku majestátne a honosné, ale vo vnútri plné hniloby a nečistoty. Ježiš nás teda upozorňoval na to, aby sme si dávali veľký pozor na diametrálny rozdiel medzi tým, čo ľudia hovoria a prezentujú navonok, a medzi tým, aké sú ich skutočné vnútorné pohnútky. Lebo ten, kto si na to pozor nedá, na to doplatí.

A Ježiš nás zároveň upozornil, že si máme dávať pozor i na všetkých, ktorí k nám budú prichádzať ako baránkovia, ale vo vnútri to budú draví vlci. Boli sme teda upozornení, že nesmieme byť naivne dôverčiví, pretože zlo na našej zemi berie na seba často vonkajší šat dobra, aby nás oklamalo, a pod pláštikom dobra mohlo ľahšie uskutočniť svoje zlé a nekalé zámery.

A my sme sa po dlhých stáročiach až doteraz neboli schopní poučiť z týchto múdrych slov a z demaskovania tejto pravdy o ľudstve a o človeku. A pretože sme nepoučiteľní, stávame sa ľahkou obeťou a ľahkou korisťou zla. Ba čo viac, stávame sa jeho nevedomými nástrojmi a spolupracovníkmi.

Žiaľ, takéto sú masy obyvateľstva vo svojej prvoplánovej povrchnosti. Ľudský sklon k povrchnosti a nechuť hlbšie premýšľať jasne videl už Kristus a výstižne ho vyjadril slovami, že máme oči a predsa nevidíme, máme uši a predsa nepočujeme.

Máme teda oči, ale vidíme len to, čo je na povrchu a nie už to, čo sa skrýva pod povrchom. A máme uši, ale počujeme a vnímame iba prvoplánové frázy, a nie sme schopní zachytiť faloš a pokrytectvo, často skrývané za vonkajšími peknými rečami.

A takýmito sme sa stali preto, lebo sme sa naučili veci posudzovať len racionálne a rozumovo. Ale pretože naše rácio a rozum sú nižšou zložkou našej osobnosti, je ich možné ľahko oklamať slovami, premyslene vypočítanými na vonkajší efekt. Pretože vsádzame iba na rozum, bývame často oklamaní rozumovou prefíkanosťou iných.

Naša osobnosť však disponuje okrem nižšej, menej dokonalej, rozumovej zložky aj vyššou zložkou osobnosti, a tú oklamať nemožno. Je ňou cit, prostredníctvom ktorého môže vnímavý človek vycítiť, čo sa v skutočnosti skrýva pod povrchom toho, čo vidíme a čo počujeme.

Len prostredníctvom citu môžeme vytušiť, či sú veci pravdivé, alebo či sa za nimi skrýva lož. Je tomu tak preto, lebo cit pochádza z nášho ducha a náš duch z hľadiska svojej duchovnej podstaty stojí nad hmotou. A preto ju dokáže prehliadnuť. Stojí nad vecou a nie je vtiahnutý do hmotnej reality tak, ako rozum. A preto má nadhľad. Preto je schopný vnímať podstatu a nie iba povrch.

Lebo rozum je súčasťou hmoty, zatiaľ čo cit je súčasťou ducha. Rozum je možné oklamať iným, prefíkanejším rozumom, ale ducha nie je možné oklamať ničím, ak naň človek dá. A súčasťou nášho ducha nie sú len impulzy citu, ktorými nám dáva poznať to, čo je pravdivé a čo nie, ale napríklad aj impulzy nášho svedomia, ktoré nám ako barometer ukazuje čo je správne a dobré, a čo nesprávne a zlé.

Ak sa budeme držať nášho ducha, citu a svedomia, a budeme sa v tom neustále zdokonaľovať, nikto a nič nás neoklame. Ak sa ale budeme držať len svojho rozumu tak, ako väčšina obyvateľstva našej planéty, budeme pravidelne niekým oklamaní a zavádzaní. Budeme žiť v nepravde a lži, považujúc ju za pravdu. Alebo budeme slúžiť zlu v domnienke, že slúžime dobru.

Spamätajme sa preto a otvorme svoje oči, aby sme začali vidieť a nastražme svoje uši, aby sme začali počuť. Naučme sa konečne rozpoznávať vlkov v rúchu baránka a vnímať skutočnú podstatu ľudí a ich pohnútky, čiže zlo, ktoré sa neraz skrýva pod maskou dobra. Lebo ak to nedokážeme, nevyhnutne sa staneme obeťami našej vlastnej povrchnosti a našej neschopnosti postrehnúť skryté a hlbšie súvislosti.