Od smútku ku radosti

Keď som vtedy mal tie zdravotné problémy. Bolo veľmi ťažké vôbec nad niečim iným rozmýšľať. Bol som v jednom a v tom istom kolotoči. Domov, záchranka, nemocnica, alternatívni liečitelia. Zas a znova. Toto trvalo skoro rok, kým som po prvýkrát v nemocnici nedostal od doktorky slovný výprask. Týchto situácii, sĺz a slovných výpraskov bolo behom roka veľa. No tento bol najzásadnejší, pretože som si to po prvýkrát zobral k srdcu a začal nad tým uvažovať. Tieto slová som si od doktorky s centrálneho príjmu z nemocnice v Bratislave zapamätal dodnes. Zneli následovne: ,, Pokiaľ sa nezmeníš a neurobíš nič preto, aby si sa mal lepšie, tak buď raz zomrieš alebo skončíš na invalidnom vozíku. Potom už nič viac nedosiahneš”. V danú chvíľu to síce veľmi zabolelo, ale časom som pochopil, že zaslúžene. Bol som arogantný, drzý a namyslený. A vtedy začala tá zmena. No uvedomovať som si to začal až neskôr. Tak po dvoch alebo troch dňoch, keď som začal robiť prvé kroky k tomu, aby som sa mal lepšie. Rodičia boli šťastní, po prvýkrát po dlhom čase som na ich tvárach uvidel opäť úsmev. Vedeli, že to bude dlhá cesta. Potom, čo si prežili počas predchádzajúceho roku chodenia so mnou po nemocniciach, dvíhania ma zo zeme, volania záchraniek, sklamaní a robenia mi opory povedali, že toto už spoločne dobojujeme. Tak sa aj naozaj stalo. Začal som znova brať lieky, ktoré som predtým len tak samovoľne vysadil a vďaka, ktorým tieto problémy začali. Medzitým ako sa to všetko dialo, som dostal návrh od mojej doktorky dnes už docentky MUDr. Gabriely Timárovej, či by som nechcel ísť na operáciu hlavy. Bolo mi povedané, že lieky zabrali minimálne a mám na tú operáciu nárok. Prvýkrát som to razantne odmietol, ale keď mi to pani docentka navrhla aj po druhýkrát, tak som to podpísal. Po dlhom uvažovaní som zmenil totiž názor. Povedal som si, že nemám čo stratiť. Aj keď stratiť som vtedy mohol naozaj mnoho, ale nebavilo ma stále padať na zem. A tak som si povedal, že to risknem. Začal kolobeh vyšetrení, ktoré trvali skoro celý rok, kým som si všetkými prešiel. Samozrejme za intenzívnej podpory a pomoci mojich rodičov. Popritom ako sa to všetko dialo, som sa začal zaujímať o meditáciu, pozitívne myslenie, poéziu a vôbec môj sebarozvoj. Začalo ma to viac a viac zaujímať a napĺňať, až som to napokon začal aplikovať do svojho života. Amatérsky sa tomu venujem dodnes. Čoskoro som sa mal dozvedieť výsledky z vyšetrení a vôbec, ktorý som v poradí na operáciu. Avšak stal sa zázrak, môj zdravotný stav sa zo dňa na deň zlepšil azda o 300%. Tým pádom sa operácia zrušila. Moje zdravotné problémy skoro všetky zmizli. Nikto to nevie vysvetliť. Či za to mohla meditácia, zmena môjho myslenia alebo sa niečo udialo, keď som bol v nebi? Vtedy, keď som bol naozaj na dne, to ja už naozaj neviem. Ale stal sa zázrak. Dnes už ten problém skoro vôbec nevnímam,pretože to už skoro celé zmizlo. Aj keď viem, že tu je, a že musím byť ešte stále v niektorých veciach opatrný, no nedá sa to porovnať s tým, čo bolo predtým. Záchvatov je stále menej a menej. Dokonca mi od mojej pani docentky Timárovej bolo povedané, že je dosť možné, že mi to časom úplne zmizne. K zmene ma inšpirovali moji rodičia a hlavne môj spôsob života. Veľmi pekne ďakujem mojím rodičom, mojej babke Katke, priateľom, ľuďom na ulici, záchranárom, doktorom a doktorkám, pani Docentke Gabriele Timárovej a mojím sestrám za celoživotnú skúsenosť a pomoc pri napredovaní. Všetkým patrí jedno veľké ďakujem. V ďalšom blogu sa dozviete ako vyzerá môj terajší život a čomu sa dnes venujem. Ďakujem Vám inak veľmi pekne za Vašu podporu, komentáre a hlavne za to, že si môj blog pozeráte a čítate. Ďakujem. Ak by ste sa chceli čokoľvek spýtať, tak mi napíšte na tento email, rád Vám odpíšem.  zazitkamikpoznaniu@gmail.com