Kto zasieva a organizuje “plazivú fašizáciu” krajiny a vo svete ? Časť X.

Časť X.

Je to doslova boj o osud ľudstva, pretože na tomto „rázcestí“      smerovania nechce svetovláda prehrať a verejnosť  nerobí vôbec nič, aby nepriaznivý stav zvrátila vo svoj prospech.  Pod plášťom demokracie pokojne si kvitnú totalitárne praktiky spravovania  EÚ. Vytvárajú sa organizačné, materiálne, finančné, technologické a personálne predpoklady, aby pracovali inštitúcie, ktoré budú bojovať proti ruskej propagande a to tak na úrovni Bruselu ako aj národných vlád. Človek sa musí pýtať, prečo si ruská propaganda zaslúži toľko pozornosti, keď v každom prípade obyvateľstvo EÚ je najviac vystavené západnej propagande.

Architekti EÚ ako super štátu vedia, že ruská propaganda vie a môže pravdivo pomenovávať politické procesy odohrávajúce sa  v priestore EÚ a že ľudia v nej môžu nájsť odpovede na mnohé otázky, ktorí politici  Západu svojim voličom nedávajú. Bojom proti ruskej propagande  sa má navršovať  polopravda, klamstva, zavádzanie verejnosti tak, aby jej myslenie a správanie bolo otupené, aby verejnosť cítila, že nemôže vynášať na svetlo sveta svoje myšlienky, názory a postoje bez toho, aby nebola braná na určitú zodpovednosť.

To, čo som tu práve napísal, si dovolím doplniť mojimi poznámkami k tlačovej besede v rámci plenárneho zasadania konferencie COSAC v Bratislave v dňoch 13. až 15.novembra 2016. Išlo o Konferenciu parlamentných výborov pre záležitosti Únie. Zaujali ma dve stanoviska. Ľuboš Blaha, predseda Výboru NR SR pre európske záležitosti sa okrem iného vyjadril v tom zmysle, že potrebujeme niečo zmeniť, pretože očividne  nie je všetko v poriadku. Som šokovaný z toho, že ľudia, ktorí nás majú viesť a zastupovať, ešte stále nevedia, čo majú v rámci EÚ zmeniť a stále si pohodlne žijú v ulitách „kozmickej nevedomosti“.

Je potrebné v rámci EÚ zastaviť sa na smere budovania super štátu a pripraviť návrhy na budovanie EÚ ako organizácie rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe. To je najdôležitejšia úloha  každej národnej vládnej moci v súčasnosti., ak chce mať politický národ svoju budúcnosť. Na nevedomosť Ľ. Blahu nadviažem  citátom z toho, čo prezradila zo svojich pocitov predsedníčka Výboru pre ústavné veci Európskeho parlamentu Danuta Hubner.  Citujem:  „Premeškali sme moment, kedy európski občania prestali nadšene podporovať európsku integráciu a nevšimli sme si, že nálada ľudí sa mení. Musíme  urobiť viac pre to, aby sa ľudia dostali na jeden vlak s ich lídrami a verili tomuto projektu“.

Dávam do pozornosti, ako v svojich vystúpeniach hovoria politici o EÚ. Predsedníčka priznala, že občania prestali nadšene podporovať európsku integráciu. Samotné slovné spojenie „európska integrácia“ nie je celkom dostatočné a jasné pre pochopenie toho, čo má priniesť pre obyvateľstvo. Formy integrácie sú viaceré a preto ak dvaja ľudia používajú v svojich vystúpeniach toto isté slovné spojenie, neznamená to, že majú rovnakú predstavu či názor na fungovanie EÚ.  Ak politické elity EÚ používajú uvedené slovné spojenie, majú najskôr na myslí EÚ a jej integráciu do podoby super štátu.  Z im pochopiteľných dôvodov takto pred verejnosťou nemôžu hovoriť a preto slovné spojenie „európska integrácia“ sa ďalej používa  a nevysvetľuje.

Podstatu integrácie prijateľnej pre obyvateľstvo a zachovanie štátnej suverenity politických národov sa nikto nechystá obyvateľstvu vysvetliť. Politické elity bojujú  o jednotu EÚ len z hľadiska svojich predstáv. O európskej integrácií ako o projekte, ktorý si majú odsúhlasiť obyvatelia, sa nikde nehovorí a nepíše. Samotné smerovanie, ako ďalej, naznačila predsedníčka Výboru pre ústavné veci EP. Viac majú ( elity ) urobiť pre to, aby sa ľudia dostali na jeden vlak s nimi ( lídrami ) a verili tomuto projektu ( európskej integrácií ). Takže má sa postupovať iba tak, ako si to želajú politické elity, iná debata s ľuďmi nebude ! Ľuďom sa prisudzuje iba úloha veriť projektu EÚ o super štáte. Z tak dôležitého postu ani náznak o tom, že by  obyvateľstvu EÚ mal byť  zdôvodnený projekt EÚ ako super štátu a že tieto elity by sa mali usilovať o vytvorenie  demokratických podmienok potrebných k jeho potvrdeniu či odmietnutiu.

Na ceste k svetovláde je teda dôležité zachovať jednotu EÚ, pričom v záujme tejto jednoty je dôležité, aby sa ľudia pridali ( nasadli ) do vlaku k svojim lídrom a nie opačne. V dnešnej dobe  existujú už dostatočne silné indície, že politika  každého štátu je v určitom smere riadená nadnárodnými elitami. Vláda USA už dávnejšie zriadila také organizácie ako CFR ( Rada pre zahraničné vzťahy ) či Trilaterálnu komisiu. Cieľom je v tajnosti robiť také opatrenia, aby na celom svete nebol na žiadnej významnej funkcií nikto, kto nevyhovuje požiadavkám svetovlády.

Doterajší systém slobodných a demokratických volieb toto zasahovanie do vnútorných záležitosti krajín neodhalí a nevyrieši. V záujme zachovania štátnej suverenity je preto naliehavé vypracovať a schváliť nový volebný zákon pre voľby do zákonodarného zboru a prijať aj novelu Ústavy. To všetko s cieľom eliminovať vplyv či zasahovanie do vnútorných záležitosti krajiny a umožniť, aby verejnosť mala prístup k výberu kandidátov a aby bolo možné  skutočne ustanoviť vládu, ktorá bude pracovať pre svoj politický národ, bude vládou pre ľudí a nie pre nadnárodné či globálne elity.

Cesta k ustanoveniu svetovlády bola už dávno nastúpená a je možné tvrdiť, že išlo a ide o „plazivú fašizáciu“ vo svete po tom, ako bolo fašistické Nemecko porazené a ako sa s prejavmi fašizmu vysporiadal Norimberský proces. Z môjho pohľadu bude vhodné naznačiť, čim sa takáto „plazivá fašizácia“  vo svete vyznačuje a či to náhodou nie je iba problém konšpiračného prístupu.  Vojnové víťazstvo nad fašistickým Nemeckom a Norimberský proces z princípu nemohli s definitívnou platnosťou zničiť  fašizmus tak, aby sa už nemohol objaviť.

Ľudská spoločnosť má v sebe potenciál za určitých  podmienok rozvinúť také politické praktiky, ktoré spadajú pod definíciu fašizmu a jeho diktatúry. Týka sa to aj takého životného priestoru vo svete, ktorému sa hovorí demokratický Západ. Od ukončenia druhej svetovej vojny sa rozhodne nehľadali iba také spôsoby  spravovania sveta, ktoré podporujú jednoznačne iba mier, ale súbežne s nimi sa vynachádzali aj politické nástroje na prijímanie rozhodnutí rozvinúť takú politickú prax, ktorá zohľadňuje určité  skupinové záujmy silných hráčov v politickom či ekonomickom prostredí. Tých, čo chceli či chcú zotročiť ľudskú spoločnosť a nastoliť svetovládu, tých rozhodne nemôžeme stotožniť iba s hitlerovským Nemeckom, samotným Hitlerom či jeho mocenskou štruktúrou.

Od fašizmu sa nemôžu oddeľovať vojnové zločiny, ktorých sa dopustil demokratický Západ v týchto novodobých časoch. Tieto zločiny sú známe a ja ich teraz nebudem pripomínať a rozoberať. Použijem iba citát zo stanoviska P. C. Robertsa, ktoré pochádza z jeho článku na jeho webovej stránke a ktorý uverejnil server novarepublika.cz. Citujem: „Od Clintonovho režimu zoznam vojnových zločinov, spáchaných západnými vládami, prekonáva zoznam vojnových zločinov nacistického Nemecka. Milióny moslimov v siedmich krajinách boli vyvraždení či vyhnaní zo svojich domovov. Ale ani jediný západný zločinec nebol za tieto zločiny ešte vzatý  k zodpovednosti“.

Ťažko existuje vo svete väčšia zvrátenosť v ľudských praktikách  a ľudskom nazeraní na život ako je to v priestore demokratického Západu, keď politické elity a ich prisluhovači ( vrátane tých zo Slovenska ) vojnové zločiny pokladajú za ochranu hodnôt demokratického Západu. Dá sa s nimi súhlasiť len vtedy, ak uznajú, že veľmoci demokratického Západu svoju demokraciu chápu ako tajomné monštrum, ktoré musia „kŕmiť“ zločinnosťou, totalitárnymi praktikami vo vzťahu k tým, ktorých potrebujú v mene svojich záujmov skrotiť a využiť.

Je tu potom veľmi dôležitá otázka. Môžeme, vzhľadom k vojnovým zločinom demokratického Západu, si namýšľať, že v jeho vnútornom priestore je s demokraciou všetko v poriadku ? Ak je západná demokracia v poriadku, teda je čistá, mierumilovná,  potom to znamená, že vláda patrí ľudu a ten je nakoniec strojcom vojnových zločinov vo svete ? Ak sa vojnové zločiny organizujú v malom či veľkom rozsahu, môže to znamenať, že demokracia v skutočnosti je iba zásterkou ( plachtou ), pod ktorou si vláda bez vôle ľudu robí svoju politiku.

Aký záujem sa doteraz vo svete či u nás na Slovensku prehliada a prehliada, neberie na vedomie ? Je to záujem globálnej elity o nastolenie totálnej svetovlády. K prevzatiu moci pod svetovú vládu musí byť všetko pripravené, aby nakoniec bolo razantné a nezvratné. Treba jasne zdôrazniť, že príprava na prevzatie svetovlády sa v plnej miere týka aj Slovenska, pretože sme sa až „po uši“ zaborili do „bahna“ demokratického Západu a „plazivá fašizácia“ preniká aj k nám. Samozrejme, vládna moc o takomto zámere nič nevie, pretože sa to netýka oficiálne prezentovanej  politiky a západná propaganda nemá záujem  o problematike svetovlády otvorene s verejnosťou diskutovať, upozorňovať na praktiky politikov a jednotlivých vlád, ktoré nie sú zlučiteľné s demokraciou a teda vôľou ich ľudí ( ľudu ).  Pre tento prípad akoby stále platili slová predstaviteľa  slovenského fašistického štátu Jozefa Tisa, ktoré vyriekol v auguste 1943 na stretnutí v Baťovanoch. Citujem: „Starajme sa viac o prácu ako o filozofovanie o nejakých udalostiach akokoľvek svetodejinných“.

V terajšej dobe ani si neuvedomujeme, ako sme si jeho slová, nechtiac, zobrali k srdcu. Staráme sa o prácu, aby sme si zaistili každodenný život. Na filozofovanie o svojej budúcnosti nemáme dostatok času, energie a najmä veľmi sme posilnení vierou a nádejou, že naši zástupcovia, politické elity, vládna moc sa postarajú celkom vzorne o našu budúcnosť. Schematický povedané, životná pozícia obyčajného človeka verejnosti ( občana ) má byť založená na súhlase s príjmom, ktorý má a môže sa tým udržať pri živote a na rešpektovaní vládnej moci, ktorá mu sľubuje zabezpečenie jeho budúcnosti v rámci „európskej integrácie“.

Človek prítomnosti je oficiálnou vládnou mocou vedený k tomu, aby filozofoval o svojom každodennom živote a možnostiach pre neho. Ak napríklad sa riešila otázka Brexitu, tak tomu jedincovi bolo podsunuté  len jedno aktuálne spojenie: či ostane pracovať vo veľkej Británií, či sa bude musieť vrátiť domov, či bude poberať sociálne dávky. A to je všetko. Ak budú ľudia brojiť proti európskej integrácií, potom Slovensko neprežije, budú sa mať zle. A to je všetko. Toto je spôsob politickej agitácie, ktorá neumožňuje pristúpiť k tomu, aby ľudia filozofovali  v širších súvislostiach, ktoré sa ukazujú vôkol ich životov o svetodejinných otázkach, respektíve o otázkach svojej budúcnosti.

Toto filozofovanie o budúcnosti  ( prítomnosti, minulosti  ) má byť posunuté do roviny praktických  dialógov, ktoré sú pre demokratický právny štát veľmi dôležité. Lenže dialóg  je veľmi zredukovaný – je určený pre politické elity. Pre verejnosť je určené sledovanie médií, ktoré prinášajú určité informácie a odkazy. Verejnosť má, zatiaľ, prístup k internetu a tak vládna moc došla k záveru, že spätnú väzbu ( na vládu a jej praktiky ) je potrebné posudzovať z dvoch hľadísk: a) z hľadiska politickej korektnosti,  b) z hľadiska extrémneho           názoru ( filozofovania ).

( Pokračovanie v časti XI. )

Dušan Hirjak