Rodáci – Móric Beňovský – kráľ Madagaskaru (2)

S vďakou pani Eme Maggiovej, primátorke Vrbového, za poskytnutie výnimočne cenných informácií.

(Pokračovanie článku z minulého týždňa.)

Móric Beňovský sa niekedy koncom septembra 1776 na Madagaskare voľbou veľkého zhromaždenia stal „ampansakabem“ – kráľom kráľov. William Ellis v History of Madagascar píše, že o niekoľko dní neskôr Beňovský veľkému zhromaždeniu predložil návrh politického systému konštitučného typu. Pozostával z najvyššej rady zloženej z 32 osôb zvolených z najväčších kmeňov Madagaskaru, táto rada mala byť najvyšším výkonným orgánom. Ďalšími zložkami politického systému mali byť stály snem, guvernéri provincií a provinčné snemy. Bolo vraj náročné všetkým náčelníkom vysvetliť podstatu a funkcie týchto orgánov, no keď pochopili, boli nadšene za.

Zaujímavým detailom bolo, že počas týchto slávností veľké zhromaždenie vzdalo aj zvláštnu poctu manželke guvernéra. Beňovského teda manželka sprevádzala aj na riskantnú misiu do nepohodlia neznámej krajiny.

Na tom istom zhromaždení kabary Beňovský navrhol, že sa vydá na cestu do Francúzska a dohodne sa s tamojším kráľom na vytvorení spojeneckého zväzku, prípadne navštívi aj ďalšie európske krajiny, aby pre Madagaskar získal odborníkov na vybudovanie civilizačnej infraštruktúry. Tento návrh zhromaždenie rozhodne odmietlo s tým, že Beňovský bude vo Francúzsku v nebezpečenstve. Trvalo dlho, kým Beňovský rozptýlil ich obavy a presvedčil ich, že je nutné do Madagaskaru prilákať skúsených obchodníkov a podnikateľov. Na záver zhromaždenie vystavilo Beňovskému oficiálne poverenie s plnou mocou uzatvárať medzinárodné zmluvy o spojenectve a spolupráci a pozývať na Madagaskar osadníkov skúsených v remeslách a výrobe. Traja z prítomných kráľov tento dokument podpísali, menovite Rafangoro, Hyavi a Lamboin. Tento fakt sa často v literatúre dezinterpretuje tak, že Beňovského si za kráľa zvolili len tri z malgašských kmeňov.

Na vysvetlenie situácie Beňovského vo vzťahu k Francúzsku je potrebné uviesť niekoľko faktov. Beňovský síce dostal od kráľa Francúzska poverenie aj titul „Guvernor-General“, ale nedostal hospodársku a organizačnú samostatnosť. Všetky zásoby a prostriedky mal čerpať prostredníctvom guvernéra na Isle de France, de Tournay, ktorý spravoval aj kolónie Réunion a Mauritius a bol tiež informačným medzičlánkom medzi Beňovským a kráľovským dvorom. De Tournay hneď na začiatku misie dal Beňovskému najavo, že na Isle de France nájde vždy bezpečné útočisko, ale to je asi tak všetko. Plánovaná kolónia na Madagaskare bola totiž konkurenciou pre zavedených obchodníkov z existujúcich kolónií. Beňovský preto celý čas čelil nedostatkom v zásobovaní a mohol počítať s tým, že cez de Tournaya sa na ministerstvo námorníctva dostanú len nepriaznivé správy o vývoji na Madagaskare. Pre Beňovského bolo preto nevyhnutné, aby o úspešnom založení svojej kolónie informoval vo Francúzsku osobne a aby dosiahol svoju nezávislosť od guvernéra de Tournaya.

Beňovského situácia sa stávala kritickou najmä po inšpekcii, ktorej príchod avizoval pri svojom zvolení za kráľa (v minulej časti). Inšpektori ministerstva námorníctva, medzi ktorými bol aj známy moreplavec La Pérouse, neboli spokojní s efektívnosťou prostriedkov vynaložených na vybudovanie kolónie. Nie je to prekvapujúce, keď sa dozvieme, že Beňovský mrhal prostriedkami na cestnú infraštruktúru, mosty, školy pre domorodcov a dokonca rozhodol o presťahovaní celej kolónie do hôr, keď sa nedokázal v nezdravom prostredí zbaviť chorôb.

Koncom roka 1776 sa teda Beňovský objavuje v Paríži, kam sa podľa všetkého dostal len s vynaložením posledných prostriedkov. Niektoré zdroje  píšu, že časť prostriedkov na návrat do Francúzska dokonca hradil z predaja otrokov v Kapskom meste. V Paríži preto musel vynaložiť veľa času a energie na vymáhanie pohľadávok za vlastné investície do kolonizácie Madagaskaru.

O rokovaniach na kráľovskom dvore je málo spoľahlivých správ, no kráľ Ľudovít XVI. zrejme nesúhlasil s nezávislosťou ostrova, hoci pod francúzskym protektorátom. Na druhej strane však Beňovského vyznamenal krížom Radu svätého Ľudovíta, priznal mu doživotnú rentu a povýšil ho do hodnosti brigádneho generála. (No pozrime Štefánik teda nebol prvý Slovák – generál v službách Francúzska.)

V Paríži sa Beňovský zoznámil a spriatelil s Benjaminom Franklinom. Len pred niekoľkými mesiacmi americké kolónie vyhlásili USA a Franklin sa v Paríži snažil dosiahnuť uznanie a spojenectvo Francúzska. Zdroje uvádzajú, že s Beňovským hrával šachy a dokonca sa stal krstným otcom jeho dvoch dcér, ktoré sa v Paríži narodili. V zdrojoch sa píše, že Beňovský prostredníctvom Franklina ponúkal Madagaskar aj mladým USA ako námornú základňu proti Británii, no Kongres túto myšlienku, s ohľadom na spojenecké Francúzsko, zavrhol.

V spoločnosti Beňovského a Franklina sa často objavoval aj poľský šľachtic Kazimierz Pulaski. Ten kedysi pred rokmi bojoval v rovnakom protiruskom povstaní ako Beňovský, ale mal viac šťastia a podarilo sa mu emigrovať do Francúzska. Franklin sa oboch snažil získať na pomoc americkej revolúcie. Tam práve bolo ticho pred búrkou a očakávalo sa, že vypudení Briti sa s väčšou silou vylodia a pokúsia osadníkov poraziť. Pulaski naozaj do Ameriky vycestoval, sformoval a vycvičil jazdu únie a nakoniec hrdinsky padol na čele útoku jazdy pri Savannah. Niektoré zdroje píšu, že Beňovský ho sprevádzal a nakoniec bol pri ňom aj v okamihu smrti, ale v skutočnosti bolo všetko inak.

Móric Beňovský mal dvoch mladších bratov, Františka a Andreja. František tiež v mladom veku vstúpil do vojska, no bol z iného cesta ako jeho starší brat. Oveľa viac holdoval kartám a alkoholu. Slúžil vo viacerých európskych armádach, no bol to „prúserár“ a Beňovský ho po príchode do Paríža našiel v Bastile, kde sedel za dlhy. Beňovský brata vykúpil a na návrh Franklina mu zaplatil cestu do Ameriky za Pulaskim. Barón František Serafín Beňovský sa však v Amerike nepreslávil hrdinskými činmi. Pulaského už pred smrťou nezastihol a spoznal, že v Amerike je pre šľachtica podstatne tvrdší život, než na aký bol zvyknutý a Kongres evidoval jeho žiadosti o prostriedky na návrat do Európy. Kongres to odmietol a posledný zápis o ňom z Ameriky je v správe pobočníka gen. Horatio Gatesa, že „údajný bratranec Pulaského sa nechal zajať od Britov“.

Mladší brat teda skomplikoval prácu Beňovského životopiscom, lebo ten medzitým naďalej pracoval na svojom pláne na vybudovanie civilizovanej kolónie na Madagaskare. Vec komplikuje aj šľachtický zvyk dávať potomkom už pri krste niekoľko mien. V zápise o krste má budúci gróf Beňovský tieto krstné mená: Matúš Mauritius Michal František Serafín, teda mladší brat dostal jedno z Móricových mien pri krste ako svoje prvé meno. Životopisnou komplikáciou bolo aj to, že Móric Beňovský bol v neskorších rokoch tiež aj v Amerike, ako uvidíme neskôr.

Móric však celý rok 1777 zotrvával v Paríži a riešil svoje záležitosti. Keďže jeho návrhy zotrvávali na ministerstve námorníctva na mŕtvom bode, rozhodol sa začiatkom roka 1778 vrátiť do Rakúska-Uhorska. Hrozil mu trest za podporu poľského povstania a svojvoľné opustenie krajiny, či služby v cudzích armádach, no Mária Terézia mu všetko odpustila a 3. 4. 1778 mu udelila šľachtický titul grófa. Beňovský sa s rodinou usadil v novo zakúpenom kaštieli v Beckovskej Vieske, dnes súčasť Kočoviec pri Novom Meste nad Váhom. Zaujímavosťou je, že v miestnej matrike je začiatkom roka 1779 zápis o pokrstení troch dospelých černošiek („adultes tres muellas mauras“) a troch černošských dievčat.

V roku 1778 vypukla vojna s Pruskom o bavorské dedičstvo, prebiehala hlavne v Čechách a Sliezsku. Beňovský nastúpil do armády a počas tejto vojny slúžil v 11. husárskom regimente v hodnosti plukovníka. Pri vojsku bol Beňovský do mája 1779, odvtedy sa snažil byť čo najbližšie pri cisárskom dvore a adresoval niekoľko projektov kancelárovi Kaunitzovi. Najdôležitejší, samozrejme, bol projekt kolonizácie Madagaskaru pod vlajkou Rakúska. No Beňovský musel dvor presviedčať aj o tom, že tradičná vnútrozemská mocnosť Rakúsko-Uhorsko má na to, aby námorne uhájila vzdialenú kolóniu. Zachovali sa aj podrobne rozpracované Beňovského návrhy na vybudovanie jadranskej vojnovej flotily so základňou vo Fiume (dnešná Rijeka). Fiume sa malo stať centrom zaoceánskeho obchodu a Beňovský vypracoval návrh a založil spoločnosť na vybudovanie vodno-suchozemskej obchodnej cesty z Fiume až do Komárna. (Tu som si pri čítaní zdrojov spomenul na návrhy Československého koridoru cez Srbsko k Jadranu, ktoré sa objavili na stole T. G. Masaryka v mapke kreslenej rukou Štefánika.)

Beňovský v tomto období lavíroval medzi Viedňou a Parížom, no hoci ho obidva panovnícke dvory formálne odmieňali a uznávali, nedostal na svoje projekty prostriedky. Koncom roka 1781 však v Paríži riešil s Benjaminom Franklinom úplne iný projekt. Tiesnené USA potrebovali skúsených vojakov ako soľ a tak mal Beňovský zámer zorganizovať v nemecky hovoriacich krajinách cudzineckú légiu v počte do 4 000 ľudí a dopraviť ju do Ameriky k dispozícii Georgovi Washingtonovi.

Ako si Beňovský počínal v Amerike a ako sa dopracoval k svojmu neblahému koncu na Madagaskare, to si dopovieme v dokončení o týždeň.

Zdroje:

Vrbovská ročenka 2013: Vrbové a Beňovský, autori Ľubomír Bosák a Patrik Kýška

https://archive.org/details/memoirsandtrave01olivgoog

https://www.wdl.org/en/item/2547/

https://atlas.usv.ro/www/codru_net/CC16/1/05_Kunec.pdf

https://poland.pl/tourism/history-poland/how-beniowski-became-ruler-madagascar/

Predchádzajúce články o rodákoch:

Vojtech Alexander – rádiológ svetového významu

Móric Beňovský – kráľ Madagaskaru

Žofia Bosniaková – blahoslavená hradná pani

Jozef Dekret Matejovie – muž, ktorý sadil stromy

Ladislav Škultéty Gábriš – večný vojak

Vojtech Gerster – staviteľ prieplavov a železníc

Andrej Hadik – poľný maršal s husárskym kúskom

Matej Hrebenda – slepý milovník kníh

Dionýz Ilkovič – siahol si na Nobelovu cenu

Jozef Kiss – stíhacie eso

Adam František Kollár – slovenský Sokrates

Jozef Maximilián Pecval – ovládol svetlo

Ján Adam Rayman – prvý imunológ

Aurel Stodola – Einsteinov učiteľ

Ľudmila Šapošniková-Aujeská – prvá slovenská pilotka

Milan Rastislav Štefánik – astronóm a dôstojník francúzskej Čestnej légie

Vladimír Ján Žuffa – všestranný lekárnik

———————————————————————

Písané pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)