Svet sa čoraz otvorenejšie lúči s obdobím jednej dominantnej mocnosti. Jeffrey Sachs v Európskom parlamente hovorí o koncerte veľmocí, OSN o sieťovej multipolarite, BRICS o reforme globálneho riadenia a Valdaj o novom svetovom poriadku. Otázkou už teda nie je, či prichádza multipolárny svet. Otázkou je, či bude spolupracovať — alebo sa rozdelí na nové nepriateľské bloky.
Ešte pred niekoľkými rokmi bol výraz „multipolárny svet“ prevažne súčasťou geopolitických analýz.
Dnes sa dostáva do prejavov prezidentov, summitov BRICS, Valného zhromaždenia OSN, akademických konferencií aj Európskeho parlamentu.
Niečo sa zmenilo.
Nie nevyhnutne preto, že by sa svet dohodol na novej budúcnosti.
Skôr preto, že čoraz viac ľudí prestáva veriť v návrat tej starej.
Blaha položil otázku. Sachs odmietol dva bloky
Zaujímavá situácia nastala 14. októbra 2026 v Európskom parlamente počas vystúpenia amerického ekonóma Jeffreyho Sachsa.
Slovenský europoslanec Ľuboš Blaha položil Sachsovi otázku o budúcom svetovom usporiadaní.
Jeho úvaha bola v zásade jednoduchá:
Ak sa končí obdobie americkej hegemónie, nemohol by nový poriadok stáť na rovnováhe medzi Spojenými štátmi na jednej strane a krajinami BRICS vrátane Číny a Ruska na strane druhej?
Sachsova odpoveď bola pozoruhodná práve preto, že túto logiku neprijal.
Povedal, že nechce svet rozdelený do dvoch blokov.
Predstava proti sebe stojaceho západného a BRICS bloku mu pripomína mechanizmus, ktorý na začiatku 20. storočia rozdelil Európu do nepriateľských aliancií.
Namiesto toho hovoril o „koncerte mocností“.
O systéme, v ktorom veľké štáty a silné regióny zostávajú odlišné, majú rozdielne záujmy, ale pravidelne spolu hovoria a snažia sa zabrániť tomu, aby sa ich súperenie zmenilo na vojnu.
Jeho východiskom pritom nie je nový medzinárodný zákon.
Naopak.
Sachs tvrdí, že základ už existuje.
Je ním Charta OSN.
Táto predstava je dôležitá.
Pretože medzi multipolaritou a bipolaritou je zásadný rozdiel.
Dva veľké bloky proti sebe nie sú nevyhnutne multipolaritou.
Môžu byť iba novou studenou vojnou.
„Ak starú hegemóniu nahradíme dvoma nepriateľskými blokmi, nevytvorili sme nový svetový poriadok. Iba sme zväčšili zákopy.“
OSN už používa ešte zaujímavejší pojem
O niekoľko týždňov skôr zaznela veľmi podobná úvaha na pôde Organizácie Spojených národov.
Generálny tajomník António Guterres na 81. Valnom zhromaždení povedal, že smerovanie sveta k multipolarite je nezvratné.
Zároveň však upozornil, že multipolarita môže mať dve podoby.
Prvou je fragmentovaný svet.
Viac centier moci.
Viac nedôvery.
Viac transakčnej politiky.
Oddelené ekonomické a technologické priestory.
A stále menšia ochota spolupracovať.
Druhou možnosťou je to, čo nazval sieťovou multipolaritou.
Viac centier moci zostáva samostatných, ale sú prepojené pravidlami, obchodom, technológiami, diplomaciou a medzinárodným právom.
A Guterres vyslovil vetu, ktorá môže byť jednou z najdôležitejších viet celej dnešnej diskusie:
konkurencia nemusí znamenať konfrontáciu.
Práve tu sa rozhoduje o budúcnosti.
Nie medzi unipolárnym a multipolárnym svetom.
Ale medzi konfrontačnou a kooperatívnou multipolaritou.
BRICS už nechce byť iba ekonomickým klubom
Septembrový summit BRICS v Naí Dillí ukázal ďalšiu časť skladačky.
Rozšírené zoskupenie otvorene žiada reformu globálneho riadenia.
Väčšie zastúpenie rozvojových krajín.
Reformu medzinárodných inštitúcií.
Väčší hlas Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky.
Spravodlivejšie fungovanie finančného systému.
To všetko je pochopiteľné.
Inštitúcie vytvorené po druhej svetovej vojne prirodzene odrážajú rozdelenie moci sveta, ktorý už neexistuje v rovnakej podobe.
Aj samotný generálny tajomník OSN priznáva, že dnešná architektúra globálneho riadenia nezodpovedá rozloženiu moci 21. storočia.
BRICS však vo svojej deklarácii zároveň opätovne potvrdil Chartu OSN, suverénnu rovnosť štátov, medzinárodné právo a multilateralizmus.
To je dôležité.
Ak by vznikajúci multipolárny svet odmietol akékoľvek spoločné pravidlá, nebol by spravodlivejším poriadkom.
Bol by iba svetom silnejších regionálnych mocností.
„Multipolarita sama osebe nie je mier. Je iba rozdelením moci. Mier vzniká až z pravidiel, podľa ktorých sa táto moc používa.“
Valdaj vidí problém podobne — ale z vlastného mocenského uhla
Na októbrovom Valdajskom fóre zaznela rovnaká základná diagnóza.
Svet sa mení.
Staré mechanizmy oslabujú.
Nové pravidlá ešte nevznikli.
A práve obdobie medzi starým a novým systémom môže byť najnebezpečnejšie.
Ruský prezident Vladimir Putin tam hovoril o potrebe vytvoriť princípy nového svetového poriadku a o zodpovednosti zabrániť katastrofickým scenárom.
Takéto vystúpenie však treba čítať aj s vedomím, že Valdaj je ruská platforma a ruský štát prirodzene opisuje budúce usporiadanie aj cez vlastné bezpečnostné a mocenské záujmy.
Rovnako ako americké, čínske, európske či indické stratégie vznikajú z vlastných záujmov.
To nie je prekvapujúce.
Tak fungujú štáty.
Práve preto však svet potrebuje niečo viac než vízie jednotlivých mocností.
Potrebuje pravidlá, ktorých význam nezávisí od toho, kto je práve silnejší.
Sachs vie, kam by chcel ísť. Oveľa menej jasné je, ako sa tam dostať
Jeffrey Sachs ponúka pomerne ucelenú predstavu.
Silné regióny.
Silná Európa.
Spojené štáty.
Čína.
India.
Rusko.
Africká únia.
ASEAN.
Medzi nimi diplomacia, obchod a Charta OSN.
Jeho diagnóza teda nie je tápaním.
Má jasnú filozofiu.
Problém prichádza pri ďalšej otázke:
Čo sa stane, keď jedna mocnosť pravidlá poruší?
Čo sa stane, keď sa dve veľmoci nevedia dohodnúť?
Ako ochránime malý štát medzi nimi?
Ako vytvoríme dôveru, keď za sebou majú desaťročia nepriateľstva?
Ako zabrániť tomu, aby „koncert veľmocí“ rozhodoval o menších štátoch bez nich?
A kto rozhodne, že bola prekročená hranica?
Práve tu sa väčšina veľkých geopolitických vízií stáva menej konkrétnou.
Vedia pomenovať cieľ.
Podstatne ťažšie sa im pomenúva mechanizmus.
Nestačí vytvoriť viac pólov
Niekedy sa multipolarita opisuje takmer automaticky ako spravodlivejší svet.
Nemusí ním byť.
Ak namiesto jednej dominantnej veľmoci vznikne päť regionálnych hegemonov, ktorí budú vo svojom okolí robiť presne to, čo kritizovali na predchádzajúcom systéme, ľudstvo veľa nezíska.
Zmenia sa centrá moci.
Nie princíp.
Preto by nový svetový poriadok nemal byť postavený iba na otázke:
Kto bude mať aký podiel moci?
Dôležitejšia otázka znie:
Ako sa budú tieto centrá moci správať, keď sa ich záujmy stretnú?
„Skutočnou skúškou multipolárneho sveta nebude počet pólov. Bude ňou schopnosť pólov zniesť existenciu jeden druhého.“
A tu sa začína priestor pre COPEA
COPEA Slovakia nevznikla ako geopolitický blok.
Ani ako alternatíva OSN.
A už vôbec nie ako projekt, ktorý má veľmoci poučovať o ich národných záujmoch.
Jej význam môže byť oveľa skromnejší — a práve preto možno praktickejší.
Vytvárať jazyk a mechanizmy spolužitia medzi pólmi, ktoré sa nechcú alebo nemôžu vzdať vlastných záujmov.
Jednou z ústredných myšlienok COPEA je komplementárna súťaž.
Súťaž nezmizne.
Spojené štáty a Čína budú súťažiť.
Európa, India, Rusko a ďalšie mocenské centrá budú presadzovať svoje záujmy.
Technologické systémy budú súperiť.
Ekonomiky budú súperiť.
Civilizačné predstavy sa budú líšiť.
Otázkou nie je, ako túto súťaž zrušiť.
Otázkou je:
môžeme vytvoriť pravidlá, v ktorých úspech jedného nemusí automaticky vyžadovať existenčnú porážku druhého?
To je rozdiel medzi deštruktívnou a komplementárnou súťažou.
V prvom prípade je cieľom odstrániť súpera.
V druhom prípade je cieľom byť lepší — ale ponechať súperovi priestor existovať.
Najväčším nedostatkom dnešných diskusií je dôvera
Svet veľa hovorí o hraniciach.
Zbraniach.
Ekonomických koridoroch.
Menách.
Clách.
Technológiách.
Energetike.
Menej hovorí o jednej mimoriadne vzácnej komodite:
dôvere.
Bez nej totiž nefunguje ani ten najlepší dokument.
Ak Washington predpokladá, že každý čínsky krok je prípravou na dominanciu, a Peking predpokladá, že každý americký krok je prípravou na jeho obkľúčenie, bezpečnostná dilema sa začne sama posilňovať.
To isté môže vzniknúť medzi Európou a Ruskom.
Indiou a Čínou.
Regionálnymi rivalmi na Blízkom východe.
Každý krok jednej strany bude druhá interpretovať ako hrozbu.
A každé opatrenie na vlastnú obranu začne zvyšovať strach protivníka.
Preto mierová architektúra potrebuje aj mechanizmy na znižovanie strachu.
Pravidelný kontakt.
Krízové komunikačné kanály.
Overovanie informácií.
Mediáciu.
Postupy na deeskaláciu.
A jazyk, ktorý umožní protivníkovi ustúpiť bez verejného poníženia.
„Mier nevzniká vtedy, keď sa protivník prestane báť našej sily. Začína vtedy, keď sa prestane báť, že jeho existencia závisí od našej porážky.“
Malé štáty nesmú zostať iba pri stole veľmocí ako menu
Sachsov „koncert mocností“ má jednu prirodzenú slabinu.
Koncert veľkých môže ľahko začať rozhodovať o malých.
Dejiny Európy poznajú takých príkladov dosť.
Preto musí byť moderná multipolarita polycentrická, nie iba veľmocenská.
Veľké štáty majú väčšiu moc.
To nemožno predstierať, že neexistuje.
Malé a stredné štáty však musia mať inštitucionálne miesto, kde ich bezpečnosť nie je iba vedľajším výsledkom dohody veľkých.
Tu zostáva Charta OSN mimoriadne dôležitá.
Princíp suverénnej rovnosti totiž pripomína jednoduchú vec:
moc štátov nie je rovnaká.
Ale ich právo existovať nemá byť odstupňované podľa veľkosti armády.
Svet nehľadá iba nový poriadok. Hľadá nový spôsob spolužitia
Pozeráme sa na BRICS.
Na Valdaj.
Na OSN.
Na Sachsa.
Na európske diskusie.
A všade nachádzame podobnú vetu:
starý svet sa mení.
V tomto už existuje prekvapivo široká zhoda.
Oveľa menšia zhoda existuje v tom, čo príde potom.
Jedni hovoria o rovnováhe síl.
Iní o strategickej autonómii.
Ďalší o globálnom Juhu.
O koncerte mocností.
O sieťovej multipolarite.
O reformovanom multilateralizme.
Možno však všetci obchádzajú jednu jednoduchšiu otázku:
Ako naučiť moc súťažiť bez potreby zničiť konkurenta?
Pretože nový svetový poriadok nevznikne jednou konferenciou.
Ani jednou deklaráciou.
Ani tým, že sa objaví nový hegemon.
Vznikne z tisícov rozhodnutí, pri ktorých bude možné vybrať si medzi eskaláciou a dohodou.
Medzi ponížením a kompromisom.
Medzi blokom a sieťou.
Medzi strachom a dôverou.
„Multipolarita nám dá viac centier moci. Až spôsob, akým sa k sebe budú správať, rozhodne, či nám dá aj viac mieru.“
Záver
Ľuboš Blaha položil Jeffreyovi Sachsovi zaujímavú otázku.
Bude nový svet založený na rovnováhe medzi USA a BRICS?
Sachsova odpoveď bola možno ešte dôležitejšia než otázka.
Nie dva bloky.
Koncert.
Silné regióny.
Charta OSN.
Dialóg.
Guterres ide ešte ďalej a hovorí o sieťovej multipolarite.
BRICS žiada reformovanejšie a reprezentatívnejšie globálne inštitúcie.
Valdaj hovorí o zodpovednosti za nový svetový poriadok.
Všetci teda vidia pohyb.
Ale budúcnosť ešte nie je napísaná.
A možno rozhodujúca otázka už neznie, kto nahradí Ameriku.
Možno znie úplne inak:
„Dokážeme vytvoriť svet, v ktorom už nikto nebude musieť Ameriku, Čínu, Rusko, Európu ani kohokoľvek iného nahrádzať na vrchole — pretože vrchol prestane byť podmienkou bezpečnosti?“
Ak áno, multipolarita môže byť začiatkom novej rovnováhy.
Ak nie, môže byť iba predohrou k ďalšiemu veľkému zápasu.
„Nový svet nepotrebuje nového pána. Potrebuje pravidlá, podľa ktorých nikto nemusí byť pánom.“
COPEA Slovakia – iniciatíva pre rovnováhu, spoluprácu a mier
.jpg)
