Keďže sa najnovšie znenazdajky objavujú pokusy pochváliť sa neautorizovaným rozhovorom s pánom Lasicom, tu je ukážka toho autorizovaného, ktorý vznikal dlhých 24 rokov.
Tento rozhovor začal ešte v roku 1990 a zavŕšil sa v roku 2014, keď vyšiel vo vydavateľstve Slovart v knihe „Trojhlas“. Od počiatku bol koncipovaný ako „trojhlas“ odpovedí troch komikov – pánov Lasicu, Suchého a Štepku. Nasledujúcu ukážku z knihy tvoria odpovede pána Lasicu na spoločné otázky.
Mal ste vzory pre svoj špecifický spôsob humoru?
Najprv to boli herci Národného divadla, Dibarbora, Mrvečka a tak ďalej. Neskoršie Werich s Horníčkom v remakoch hier Osvobozeného divadla. Ale mal som rád aj talianskych hercov: Sordiho, Gassmana, Tognazziho a predovšetkým Vittoria de Sicu. No a potom humor literárny, tam zase Iľf a Petrov alebo Leacock. Bolo toho viac, mladý človek saje z viacerých prameňov.
Kedy ste sa rozhodol pre profesionálnu kariéru?
Túžil som stať sa komikom asi od dvanástich rokov. Zvláštne bolo, že som na to nemal nijaké predpoklady. Nebol som extrovert, nebol som stredobodom spoločnosti, nebolo okolo mňa veselo. Ale túžil som. Po stretnutí so Satinským to nabralo rýchly spád a po prvých úspechoch sme už neváhali.
Principáli a aj autori majú právo na výber príťažlivých hereckých partneriek. Využívate ho?
Vybral som si Satinského, respektíve vybrali sme si seba navzájom, takže problém s javiskovými partnerkami odpadol. Satinský bol pre mňa ideálny partner aj partnerka.
Úspech na javisku prináša aj úspech u žien. V šesťdesiatych rokoch musel byť zvlášť sladký, veď doktor Miroslav Plzák opisoval tie časy ako raj pre mužov… Vy ste musel mať celý zoznam krásnych žien.
Nemal som zoznam. Ženy ma neobletovali. Je mi to ľúto.
Vyvolávať smiech toľké roky, to už chce asi aj nejaký systém. Napríklad v správnej kalibrácii smiechu…
Takto matematicky som o tom neuvažoval. Vtip, presnejšie to, na čom sa ľudia zasmejú, vychádza z nejakej situácie, z konfliktu, predovšetkým z uhla pohľadu. Rozprávanie vtipov je iná kategória.
Vás v minulosti postihli zákazy komunistického režimu. Boli za tým konkrétni ľudia, čo Vás pre vlastné kariéry trápili a ktorí Vám nepriali?
Keď nastane taká spoločenská situácia, že možno ľudí šikanovať a prenasledovať, vždy sa nájdu konkrétni ľudia, ktorí sa do toho ochotne pustia. Ale vždy sa nájdu aj takí, ktorí pomôžu a ochránia.
Nemal ste pocit zmaru z toľkých nerealizovaných projektov v ére komunistickej vlády?
Mal. Potom, ako týždeň pred premiérou zakázali našu hru Náš priateľ René, v čase, keď sme si naivne mysleli, že už je zase po rokoch všetko v poriadku. Vtedy som skoro podľahol zúfalstvu. Dostala ma z toho moja žena.
Paradoxne v Novembrovej revolúcii nikto z vás troch (+ Suchý a Štepka) neprejavil záujem sa tomu neprajnému režimu „odvďačiť“. Pán Suchý sa na tribúne len mihol, rovnako pán Štepka, a viac sa o politiku nezaujímali. Ani som nepostrehol, že by sa niekto z vás pokúšal vrátiť to trápenie za predošlé roky ich pôvodcom.
Tie chvíle v osemdesiatom deviatom prebúdzali vo mne celkom iné pocity ako túžbu po odplate.
Ste napriek všetkým tým drsným zážitkom v rodnej krajine vlastencom?
Vlastenectvo je komplikovaná otázka, pretože bola aj taká móda, že každý, kto poskytoval rozhovor, nezabudol na záver spomenúť, že je rád, že tu žije. A touto cestou ďakuje svojim rodičom, že mu to umožnili. Vlastenectvo je vo svojej podstate mimoriadne intímna vec, a keď naozaj vo vás je, tak nemáte žiadnu potrebu ani povinnosť o tom hovoriť alebo sa s tým chváliť či dávať to na obdiv. A dnes už vlastne ani nemusíte o to svoje vlastenectvo bojovať, veď skutočne ohrození vlastenci museli so svojím presvedčením niesť aj kožu na trh. Tento národ založili intelektuáli a dnes je slovo intelektuál skôr nadávka. A štúrovci boli nielen intelektuáli, ale v tom čase vlastne aj disidenti, ktorí nemali za sebou nič, žiaden majetok, žiadne zadné dvierka. To musela byť svojím spôsobom zvláštna generácia – žili v biede, prenasledovaní za svoje názory, s ktorými nemali šancu preraziť, ale oni aj napriek tomu vyskúšali všetky možnosti. Tu kdesi pramení aj naša literárna a kultúrna prudérnosť, pretože keď sa ktosi tak ako oni rozhodne za každú cenu uskutočniť svoj životný cieľ zachovať národné povedomie, zákonite dospeje k názoru, že sa nesmie rozptyľovať… Má sa vyhýbať ženám, nemá fajčiť, nedívať sa ani na Západ, ani na Východ, a ak obetovať život národu, tak sa ani neženiť…
Je krédom Vášho autorského divadla aj hovorenie za iných, za divákov?
Potleskom alebo smiechom publikum isteže vyjadruje svoj názor. Ale ono to nie je bohvieaké pomyslenie, že vyjadrujete názor namiesto tých, čo sedia v tme hľadiska. Niekedy tlieskali manifestačne aj na nesprávnych miestach, len aby prejavili ten svoj názor, ktorý sa ale báli prejaviť vo svojej práci. Tým, že sa smejú, prejavujú svoj súhlas, že ste zadrapli do niečoho, čo pociťujú ako problém, alebo nesúhlas s tým javom, ktorý ste sa usilovali zosmiešniť.
Komické dvojice sa zvyknú po čase rozpadať. Príkladom sú Vodňanský – Skoumal, Dědeček – Burian, ale aj Werich s Voskovcom. Vydržal by ten váš partnerský vzťah s Júliusom Satinským, nebyť umelých zákazov či nečakaných tragických koncov?
Neviem, ako by to pokračovalo. Každopádne by to pokračovalo, až kým by sme sa prirodzene nerozpadli. Nám táto prirodzená cesta nebola umožnená, tak ako ani Divadlu na Korze. Ak by nenastal neprirodzený zásah do nášho vývinu, tak by sme sa rozpadli časom tak, ako to býva u skupín ľudí, ktorí povedia, čo povedať chceli, a rozídu sa prirodzene a samovoľne, čím zároveň vznikajú opäť nové zoskupenia.
Ste v dôchodkovom veku, a predsa stále pracujete so živým publikom vo vlastnom divadle…
Moja žena mi vraví, že keby som prestal pracovať, tak schátram. Ja si myslím, že som už schátral. Ale pracujem, lebo neviem, čo iné by som mal robiť.
S publikom komunikujete už desaťročia a tvrdí sa, že časom si každý komik vytvorí svoj okruh skalných divákov. Aké je Vaše publikum?
Úprimne poviem, že by som bol rád, keby sa všetkým páčilo to, čo robím. Hoci viem, že to nie je možné. Nikdy som sa však nepokúsil prispôsobovať to, čo robím tak, aby sa to páčilo každému.
Chýba Vám divadlo po letnej divadelnej dovolenke? Baví Vás ešte hrať?
V lete v šesťdesiatom ôsmom som sa už nemohol dočkať, kedy skončia prázdniny a zase začneme v Divadle na Korze hrať. Potom prišli takzvané spriatelené vojská a bolo po radosti. Odvtedy som sa už na začiatok sezóny nikdy netešil. To im nezabudnem.
Je teda pre Vás rozdávanie humoru a hranie drogou?
Droga je smiech v hľadisku. Ešte stále to funguje, aj keď už nie tak intenzívne ako voľakedy.
Pokračovanie: https://tulacky.net/11781-2/
.jpg)
