Ak sa o Spojených štátoch hovorilo ako o krajine bezhraničných možností, súbežne s tým bol Sovietsky zväz krajinou bezhraničných nemožností. Tam panoval nekonečný festival absurdít. Ale všetky mali svojskú, sovietsku, logiku. Aj v najväčšej leteckej spoločnosti sveta zvanej Aeroflot.
Absolvovali sme zájazd do Moskvy a vtedajšieho Leningradu a už sme boli na letisku pre let späť domov. Pri povestnej sovietskej tajnosnubnosti, kedy sa tajilo skoro všetko, som sa akosi zázračne dozvedel, že náš let do Prahy má technické medzipristátie v Bratislave. Hneď som bežal za vedúcou zájazdu, že by bolo logické, aby som v rodnom meste vystúpil. Uznala to a tak sme sa spolu vybrali do kancelárie Aeroflotu.
Vopred treba povedať, že predavačky a úradníčky sa v Sovietskom zväze vyznačovali neoblomnou neochotou. Pravda, od čias Lenina mali cudzinci predsa len určité privilégium, na nás si až tak nedovoľovali. V kancelárii sedela klasická báryšňa a tvárila sa neprístupne. Ešte sme ani nevyslovili žiadosť a už odsekla „net“, teda nie. Lenže potom jej došlo, že sme „inostranci“ a že by sme sa mohli sťažovať. Úpenlivo sa zamyslela a po dramatickej pauze rozhodla – dobre, môžem vystúpiť v Bratislave, ale musím si priplatiť. To mi pripadalo logické, veď pristavenie schodíkov je práca navyše. Ale to som sa mýlil. Vysvetlenie úradníčky Aeroflotu iste ohromí aj vás, ako ohromilo nás s vedúcou zájazdu. Priplatiť som si musel preto, že vzdialenosť vzdušnou čiarou z Leningradu (dnes Petrohradu) do Bratislavy je dlhšia, ako z Leningradu do Prahy?!? Akosi jej ušlo, že ide o jedno a to isté lietadlo a pristáť v Bratislave aj tak muselo. Bola pri svojom „spravodlivom“ rozhodnutí neoblomná. Zaplatil som…
Mimochodom do Prahy je 1 485 kilometrov, do Bratislavy o 78 kilometrov viac. To bol Aeroflot…
Gustáv Murín
.JPG)
.jpg)
.jpg)
