Čo členstvo v NATO neznamená a čo má znamenať?

Zoznam toho, čo NATO neznamená je dlhý, nevymenujem všetko.

Neznamená súhlas s cudzími základňami na našom území, vôbec nie povinnosť akceptovať dlhodobú prítomnosť cudzích okupačných vojsk.

Neznamená budovanie cudzích základní na území suverénnych členských štátov.

Neznamená vystavenie vlastného obyvateľstva pôsobeniu agresívnej nenávistnej cudzej propagandy a premývaniu mozgov v psychologických operáciách.

Neznamená povinnosť nakupovať extrémne predražené zbraňové systémy od súkromných dodávateľov spojeneckých štátov s masívnymi maržami.

Neznamená povinnosť vyčleňovať 2% HDP na obranu na základe rozhodnutia nejakého spojeneckého orgánu aparátnikov, alebo vyhlásenia politikov.

Neznamená účasť na agresii proti žiadnemu štátu, ktorý nás žiadnym spôsobom neohrozuje, ani v prípade, ak si spojenec v NATO chráni svoje záujmy.

Neznamená povinnú účasť na provokatívnej predsunutej prítomnosti našich vojsk na území spojencov len preto, že títo chcú napínať svaly, ktorými nedisponujú, v zástupnej úlohe pri plnení záujmov veľmocenského spojenca.

Neznamená povinnosť vysielania a ohrozovania životov slovenských vojakov na ochranu záujmov spojencov do oblastí, kde Slovensko nemá žiadne záujmy a kde nám taká účasť neprináša žiadne obchodné, ani iné prínosy.

Neznamená rezignáciu na suverenitu žiadneho štátu ani v obrane, ani v bezpečnostnej politike, ani v zahraničnej politike.

Neznamená umožňovanie diktátu, vydierania, vnucovania vôle politikov cudzích štátov, terorizovania, ani vzájomného špehovania.

Členstvo Slovenska v NATO je realitou. Berme to ako fakt vonkoncom nie z lásky, ani obdivu k NATO. Členské štáty sa nesmú stať bábkami vonkajších tlakov. Faktom je, že keď boli v roku 1999 za členov NATO prijaté susedné štáty a Slovensko bolo odmietnuté, naša vlasť s nevôľou „Západu“ trpenou čerstvou samostatnosťou sa ocitla v reálnom nebezpečenstve „demokratizačnej“ intervencie. Bolo to vo svetle vtedajších realít, s dominanciou predstaviteľov rozhodujúcich mocností unilaterálneho sveta, ktorí neboli priaznivo naklonení našej samostatnosti. No aj vo svetle čerstvej príučky, uštedrenej agresiou NATO proti Srbsku a bezhlavej neúčinnej reakcie jeho spojenca Ruska. Výsledkom celého procesu bola vynútená strata územnej celistvosti Srbska a dočasné posilnenie nafúkanosti a rastu sebavedomia vládcov „víťazov“.

Zároveň bolo už menej viditeľným výsledkom agresie proti spojeneckému Srbsku hlboké poníženie Ruska. V dôsledku toho vyprovokovali potrebu zásadnej zmeny stavu v Rusku. Súčasťou procesu, ktorý sa neskôr ukázal ako Pyrrhovo víťazstvo „Západu“ uštedrením „príučky“ Srbsku, bol nástup skutočného stratéga na čelo Ruska. Bol to aj začiatok procesu obnovenia globálnej geopolitickej rovnováhy návratom multipolárneho sveta.

Málo expertov si vtedy uvedomovalo geopolitické dôsledky pre Slovensko vyjadrené vetou: „Keď nebudeme v NATO, budeme tu mať NATO“. Ďalším na rade v „príučkách“ sa mohlo za daných okolností veľmi realisticky stať Slovensko. Rozhodnutie o vstupe do NATO bolo politické, urobené protištátnymi liberálnymi politikmi, zväčša nenávidiacimi vlastnú štátnosť. Oni mali na to svoje dôvody: nádej na odmenu. Väčšina vojakov s tradičnou nízkou mierou lojality voči svojmu štátu mala na podporu členstva tiež svoje dôvody: šancu na lojalitu k osobným privilégiám: veľmi štedro honorovaným funkciám v štruktúrach NATO. Za také štedré léna sa radi degradovali do úlohy iniciátorov, alebo sprostredkovateľov „očakávaných záväzkov Slovenska“ voči NATO. Negatívnym dôsledkom pre chudobné štáty sa stalo nahrádzanie národnej lojality úradníctva nadnárodnou. Za korupčné privilégiá. To treba zmeniť. Som a zostanem jediným dôstojníkom, ktorý v roku 2002 odmietol ponúknutú funkciu stať sa za vysoko nadštandardný príjem vešiakom na generálsku uniformu v štruktúrach NATO. Lebo bolo treba dokončiť reformu doma, pre potreby obrany vlasti. Túto skutočnosť len sucho konštatujem, oznamujem a nečakám úžas. Neoľutoval som.

Uviedol som, čo členstvo v NATO neznamená a nemá znamenať, patrí sa uviesť, keď je realitou, čo má a môže pre záujmy Slovenska znamenať.

Má znamenať posilnenie garancie našej štátnej suverenity, nie jej oslabovanie.

Má znamenať pripravenosť na vedenie koaličných operácií v prípade veľmi málo pravdepodobnej rozsiahlej vojenskej agresie proti spojencom. Mimochodom vrátane agresie naoko nevinnej invázie nelegálnych migrantov.

Má znamenať interoperabilitu, kompatibilitu, vycvičenosť, spoluprácu, koordináciu, a iné podmienky na možnosť úspešného spoločného pôsobenia pri obrane pred bezpečnostnými ohrozeniami vojenského charakteru. Charakter a štruktúra nelegálnych migrantov vykazuje všetky znaky agresie vojenského charakteru. Útočia na nás pod ochranou spojenca v NATO.

Má znamenať spoločnú obranu, nie spoločnú provokáciu, ani spoločnú agresiu, už vôbec nie spoločnú ignoráciu nepochybných ohrození.

Posledné dve desaťročia reputácia NATO utrpela. Vinou nepripravených, nezrelých, nezodpovedných politikov jeho členských štátov. S podporou lokajov v uniformách s potlačeným úsudkom, podporovaným systémovo korupčnými privilégiami. Vinou odklonu od zmluvných princípov, na ktorých NATO stojí. Šanca na zmenu je malá, ale bolo by ju škoda prepásť. Ibaže, šanca na vystúpenie je zatiaľ menšia. Pokiaľ sa nestane niečo veľmi zásadné.

Treba povedať, že aj keby hoci ĽSNS získala ústavnú väčšinu, nebude to znamenať vystúpenie Slovenska z NATO, ale mohlo by to znamenať prehodnotenie našej neúmernej lokajskej angažovanosti. Šanca na zmenu správania politikov tých štátov, ktoré zašli priďaleko, je naozaj v rukách racionálnych voličov. Mali by sme ju využiť a každý vo svojom štáte odstrániť od moci jastrabov s hlinenými pazúrmi a s gumenými zobákmi, aj ich lokajov v uniforme. Teší ma, že moje blogy čítajú aj niektorí z menej osvietených lokajov.

Pripájam link na predchádzajúci blog, týkajúci sa aj témy NATO: https://blog.hlavnespravy.sk/23083/voci-nato-ani-zalaru-narodov-eu-nemame-povinnosti-ani-zavazky/

Publikované 26. septembra 2020