Voči NATO, ani žaláru národov EÚ, nemáme povinnosti ani záväzky.

Máme iba záväzky voči samým sebe. Aby sme chránili to najcennejšie čo máme, o čo sa naši predkovia usilovali a my sme dosiahli: vlastný štát, štátnu suverenitu, samostatnosť, slobodu. Ak naše členstvo v medzinárodných spolkoch nenapomáha posilňovaniu našej štátnosti a suverenity, čiže národnej slobody, potom nemá žiadny zmysel. Treba si to pripomínať pri výročiach agresívnych Viedenských arbitráží, ktoré v anglosaských zdrojoch označujú za diktát, pričom je zaujímavé, že Mníchovskú dohodu z konca septembra 1938 na „spojeneckom Západe“ za diktát neoznačujú. Čitateľ si ľahko overí, že Viedenské arbitráže boli dve, jedna (týkala sa priamo Slovenska) v novembri 1938, druhá v auguste 1940.

Prečo pripomínať? Lebo národná sloboda nám nespadla z neba, bola vybojovaná. Nie po 2. svetovej vojne, kedy sme štátnosť nezodpovedne a zbabelo stratili ďalšou arbitrážou, o ktorej sa nikto neučí. Výsledok sme dosiahli po „Studenej vojne“, kedy sme si prirodzené právo na sebaurčenie vybojovali s medzikrokom 27. októbra 1968, kedy boli unitaristické články Ústavy nahradené princípmi štátneho dualizmu. Tí, čo tvrdia niečo iné, sú iba zákerní, skorumpovaní, bezohľadní a odsúdeniahodní manipulátori národa pre cudzie záujmy. Treba si to pripomínať aj preto, lebo Slovensko vždy zradili politici z krajín na západ od Slovenska. S pomocou domácich kolaborantov, likvidátorov štátnosti, suverenity. Tých treba poslať tam, kam sme ich poslali v zápase o štátnosť pred desiatkami rokov: na smetisko dejín. Nie do prezidentského paláca, nie na čelo vlády, alebo do vedenia ministerstiev.

Červená čiara, ktorá ma vyprovokovala do aktivizácie po rokoch politickej pasivity bola prekročená v momente, keď tí najbezohľadnejší cudzí politickí trúfalci a zločinci, za slepého prikyvovania tých najprimitívnejších domácich kolaborantov, spustili kampaň na likvidáciu národných suverenít. Nielen podvodom s Lisabonskou zmluvou a volaním po vytvorení „jadra“, ale najmä otvoreným návrhom na vytvorenie ozbrojených síl EÚ. Už prichádzajú na rad iné mocenské nástroje, ako EuroProkurátor (začne činnosť pri výročí 1. Viedenskej arbitráže aj dualizmu), naznačujú „zjednotenie“ spravodajských služieb!

Pokračuje masírovanie verejnej mienky o našich údajných záväzkoch voči EÚ, NATO, OSN, ba dokonca celej civilizácii. Povedzme si to na rovinu a bez škrupúľ. My nemáme žiadne iné záväzky voči NATO okrem záväzku, že ozbrojený útok na každého člena sa považuje za ozbrojený útok proti celej aliancii (známy článok 5). Ani naša účasť v „Pobaltí“ (podľa článku 4) nie je záväzná, ani povinná. Táto protiruská provokácia je výsostne politickým rozhodnutím vlády.

Nemáme ani záväzok na vyčleňovanie 2% HDP na obranu. Je to len odporúčanie, presadzované časťou politikov partnerských členských štátov NATO. Suverénny parlament tento návrh z Vojenskej stratégie pri jej schvaľovaní na začiatku tisícročia vylúčil. Dokonca jedna z jadrových mocností, Spojené kráľovstvo, vyčleňuje na obranu menej ako 2% HDP. Spôsobilosti, súvisiace s vlastníctvom jadrových zbraní sú veľmi nákladné.

Neverme tomu, že vytvorením ozbrojených síl EÚ by vznikol mocenský nástroj s obdivuhodným potenciálom. V žiadnom prípade. Bol by to moloch na hlinených nohách s jediným bojovým potenciálom: schopnosťou potláčať všetky ašpirácie na oslobodenie sa národov spod žalára národov, ktorým je hypercentralizovaná EÚ v rukách nadnárodnej oligarchie. Tvrdím a stojím si za konštatovaním, že hoci aj 10 tisícové vyvážene štruktúrované národné a vlastenecké ozbrojené sily, doplnené o niekoľko tisíc aktívnych a pasívnych záložníkov, majú pre obranyschopnosť Slovenska  tisícnásobne vyššiu hodnotu, ako akákoľvek „spoločná“ obrana. Ako akékoľvek cudzie, okupačné vojsko. Cudzie vojenské sily na území štátu v mierovom čase majú vždy okupačný charakter. Aj Sovietske vojská v roku 1968 k nám prišli na pozvanie vtedajšej vlády. A mali okupačný charakter. Vstup všetkých „spojeneckých“ vojsk v auguste 1968 bol napriek pozvaniu agresiou.

Prestaňme uplatňovať dvojité štandardy. Vznik ozbrojených síl EÚ a vynútené umiestnenie ich jednotiek na našom zvrchovanom území bude rovnakou agresiou, akou už teraz je vynucovanie migračných kvót eurobyrokratmi. A uvedomme si, že veľkosť našich ozbrojených síl zodpovedá v pomere k počtu obyvateľov nadpriemeru v rámci EÚ. Je to podložené prepočtami, analýzou faktov. To, v čom sme reálne na úplnom dne, je absencia aktívnych a pasívnych záloh. Faktom je, že potenciálne obranné medzinárodné koaličné zoskupenie vlasteneckých národných armád (ak budeme čeliť agresii) je podstatne silnejšie ako vynútený, vnútorne nekompaktný konglomerát vojsk žalárov národov (EÚ).

Toto nepíše zideologizovaný, cudzími peniazmi skorumpovaný propagátor cudzích pohľadov na vlastnú históriu a zahraničných národných záujmov. Netvrdí to nekvalifikovaný krčmový diskutér, ktorý má po pár poldecákoch odpoveď na všetky strategické problémy sveta. Toto tvrdí kvalifikovaný stratég so svetovým strategickým vzdelaním, s nespochybniteľným autorstvom množstva strategických produktov, s praxou v najvyšších funkciách. Ktorý má za sebou masívne množstvo nie vždy populárnych, ale vždy odvážnych rozhodnutí. Toto píše skutočný, nefalšovaný, prvolíniový veterán boja za našu štátnosť, suverenitu, národnú slobodu. Nepíše to nejaký študentík, trolko, agentík, ktorému bolo povedané čo si má myslieť, aby ho potom antistrany postavili do najvyšších funkcií, bez minimálnej praxe od najnižších, cez stredné, po najvyššie postupové schodíky. Nečudujme sa výsledkom nezrelých vládcov, volia ich voliči. Voličov nezmeníme. Umožnime im pochopiť súvislosti, dôsledky, dajme im šancu spamätať sa.

Publikované 25. septembra 2020