Politické elity strácajú dôveryhodnosť. Riešenie ? Metóda “kvások a cesto.”

Územím všetkých členských krajín EÚ sa v tejto dobe vraj šíri jedno veľké strašidlo – extrémizmus.  Politické elity sa už dlhšiu dobu pravidelne schádzajú na rôznych svojich posedeniach, aby sa zaoberali tým, ako proti extrémizmu, ktorý si vymysleli vzhľadom na svoju pozíciu, majú bojovať. Centrum boja  proti extrémizmu sa nachádza, ako inak, v „šľachtickom“ sídle EÚ v Bruseli. Tento extrémizmus, ktorého sú rodičmi, predstavuje pre politické elity zrejme veľké nebezpečenstvo, pretože  ich v očiach a vedomí verejnosti zbavuje dôveryhodnosti.  A tam, kde a u koho klesá dôveryhodnosť, tam sa stráca aj niečo z presvedčenia o tvorivej sile a duchovných kvalitách zástupcov občanov.

Na programe dňa je preto potreba obnoviť či posilniť dôveryhodnosť politickej elity, ak potrebujú podľa svojich zámerov dokončiť budovanie EÚ ako super štátu.  Politické elity si myslia, že našli nástroj, pomocou ktorého je možné obnovenie dôveryhodnosti v ich tvorivé sily dosiahnuť.  Na potvrdenie seba a znovuobjavenie mocenských síl politická elita svoje konanie zakladá na negativizme: popieraniu iných a teda tých, ktorí nejakým spôsobom majú schopnosť kritického myslenia vo vzťahu k oficiálnej politike Západu či členských krajín EÚ. Podľa politickej elity, TÍ INÍ, to nie sú žiadni seriózni členovia ( občania ) spoločnosti, ale iba extrémisti. Politické elity ako na povel burcujú svojich priaznivcov  ( fanúšikov bohatstva a moci ) proti extrémistom, ktorí už sú či budú ďalej vyhľadávaní a pranierovaní.

Vrcholom cynizmu predstaviteľa politickej elity je výzva prezidenta SR cirkvám, aby sa postavili proti extrémizmu, ktorá zaznela v rámci novoročného stretnutia s predstaviteľmi cirkví na Slovensku. Prezidenta SR silne znepokojuje, že za Boha, za národ, za kresťanské hodnoty a ochranu hodnôt našej civilizácie sa schovávajú výhonky nebezpečného zla. Aké zlo má na myslí pán prezident? Ide o fašizmus, nacizmus a pohŕdanie ľuďmi. Ktorými ľuďmi zlo pohŕda ? Ide o ľudí iného vierovyznania, inej rasy, inej národnosti, iného názoru ! Dovolím si tvrdiť, že v spoločnosti existuje ešte závažnejšie pohŕdanie ľuďmi, ktoré sa zámerne nespomína. Aké je základné pohŕdanie ľuďmi v kapitalistickej spoločnosti ? Je to pohŕdanie ľuďmi práce, obyčajnými ľuďmi, ktorí potrebujú uživiť seba a svoje rodiny, chcú normálne žiť, majú prístup k svojmu svedomiu, duchu, k slobode slová a prezentácií svojich myšlienok.  Toto základné pohŕdanie akosi nepatrí do skupiny nebezpečného zla.

Problematiku fašizmu a nacizmu ako zlo teraz vynechám, pretože je predmetom iného môjho článku. Ostáva mi problematika pohŕdania ľuďmi v uvedených štyroch možnostiach: z dôvodov rasy, vierovyznania,  národnosti a iného názoru. Pohŕdanie ľuďmi  z uvedených dôvodov dávam na rovnakú úroveň. Na Slovensku toto pohŕdanie sa udržiava v bežnom  ľudskom názore, nie je viazané na potrebu robiť na základe pohŕdania  fyzické či iné zla a preto nejde ani o žiadny  proklamovaný extrémizmus.

S čím sa môžeme viacej stretávať, to je to, že politické elity prozápadného typu pohŕdajú ľuďmi iného politického názoru či ľuďmi s rozvinutým kritickým myslením. Sám pán prezident SR patrí k politickej elite, ktorá pohŕda  ľuďmi iného názoru. Faktov je k tomu dostatok. Niekto iný na Slovensku ( radový občan či politik )  môže pohŕdať občanmi rómskej či rusínskej národnosti, čo však automatický nie je dôvodom na konfliktné situácie či  označovanie nálepkou extrémista. Z uvedeného vyplýva, že za Boha, za národ, za kresťanské hodnoty, sa aj náš prezident ako jeden z účastníkov pohŕdania ľuďmi a teda nebezpečného zla, skrýva.

Ale tým sa podpora zla u pána prezidenta nevyčerpala. Ak ide o fašizmus a nacizmus, tak boj proti tomuto zlu je odhodlaný viesť iba na Slovensku proti M. Kotlebovi a Ľudovej strane – Naše Slovensko. Proti fašizmu a nacizmu na Ukrajine náš prezident nemá žiadne výhrady, pretože tento je „spojencom“ Západu v boji proti Rusku. Náš prezident vôbec nemá v pláne  žiadať svojho partnera – prezidenta Porošenka, aby ukončil vedenie vojny proti svojim spoluobčanom. Prezident Andrej Kiska sa veľmi rad stretol s prezidentom Porošenkom a bol zúčastnený aj „osláv“ prvého výročia Majdanu, ale na druhej strane odmietol stretnúť sa s Mariánom Kotlebom. Toto jasné rozlíšenie medzi „fašistom“ Kotlebom a „demokratom“ prezidentom Porošenkom má svoje dôvody.  Iba tuším, že M. Kotleba nie je pre politiku demokratického Západu tou potrebnou a dôveryhodnou osobou.

Prezident SR v svojom prejave zdôraznil, že vrcholní predstavitelia našej krajiny mali by sa postaviť proti skrytým či otvoreným prejavom politického extrému. Neviem určiť, čo v tomto prípade chápe pán prezident pod politickým extrémom. Z môjho pohľadu politický extrém patrí do pôsobnosti politických elít a najmä tých, čo reprezentujú vládnu moc.  Za politický extrém ( extrémizmu ) pokladám  taký postoj a konanie politikov, ak napríklad proti fašizmu a nacizmu na Ukrajine nemajú žiadne výhrady, ak podporujú občiansku vojnu na Ukrajine a tých, čo túto vojnu vedú, ak bez výhrad podporujú konfrontačnú politiku Západu s Ruskom, ak nevedia či nechcú dohodnúť sa so svojimi občanmi, akú podobu ( prijateľnú ) má mať EÚ do budúcnosti, ak bez úsilia a odporu vládna moc podlieha korporátnej moci a podobne.

Politický extrémizmus vládnej moci  ( koalície )  môže mať na ďalší život obyvateľov Slovenska, ak sa situácia nezmení, nedozerne následky.  Tento extrémizmus nikoho netrápi, politické elity najmenej. „Nepriateľským“ pre štát či vládnu moc sa stáva z pohľadu vládnej moci občiansky extrémizmus, ktorý treba dávať do pozornosti verejnosti či napríklad cirkvám. Od vládnej moci treba vyžadovať vo vzťahu k občianstvu férové konanie, pretože samotný boj proti občianskemu extrémizmu bude prinášať určité „obete“ na nesprávnom bojisku.  Takýto boj je zlom, ktoré sa, povedané slovami pána prezidenta, skrýva za ochranu národa, koreňov a hodnôt našej  civilizácie.

Boj proti extrémizmu na Slovensku je vedený tak, že politický extrémizmus vládnej moci  je nedotknuteľný a dokonca je posilňovaný bojom proti občianskemu extrémizmu, pretože ten má zmravniť  ľudí, aby boli so všetkým zmierliví a poddali sa oficiálnej politike politických elít, vládnej moci či politike EÚ.  V takomto prípade  majú platiť slová Ježiša z príbehu Kód 1 od Jozefa Banáša ( str. 314 ): „A pokiaľ ide o mužov s neprirodzeným správaním, ak  nikomu nečinia zlo, nemáš právo vylučovať ich.“

Prezident SR vyzval predstaviteľov cirkví, aby sa postavili proti extrémizmu. Táto jeho výzva zaváňa obdobím normalizácie po krízových rokoch 1968 – 1969. Vtedy musel každý, kto prechádzal kádrovo-personálnou agendou, jasne deklarovať, aký má postoj k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 do ČSSR. Mám tušenie, že ak sa predstavitelia cirkví na Slovensku zaviažu nejakým spôsobom boju proti extrémizmu, stanú sa vydierateľnými, pretože  politickej elite a vládnej moci to bude slúžiť k dvom aspektom ich pôsobenia: a) bude to výrazom toho, že cirkví sú vo vzťahu k štátnej moci lojálne, b) budú mať vnútorný pocit uspokojenia, že cirkví nepomôžu verejnosti vôbec či svojim veriacim  dosiahnuť vyšší stupeň poznania tých politických procesov, ktoré sa v súčasnosti v priestore najmä Európy odohrávajú.

Ako by mali predstavitelia cirkví na Slovensku reagovať na výzvu prezidenta SR ? Mali by odmietnuť  jeho návrh a jednoznačne odsúdiť úsilie vládnej moci organizovať boj proti extrémizmu, z môjho pohľadu ako boj proti občianskemu extrémizmu. Politický extrémizmus patrí do oblasti politickej činnosti a je iba na cirkví, či a ako sa rozhodne reagovať.  Predstavitelia cirkví či laická verejnosť sa nemôžu zapojiť do boja proti občianskemu extrémizmu z jednoduchého dôvodu – ústrednou témou kresťanstva je Ježiš Kristus a jeho učenie. Ak by Ježiš žil v dnešnej dobe, nemám žiadne pochybnosti, že by bol  tým učeníkom a prorokom, ktorý verejne kritizuje a pranieruje politické elity národa či národov, ktoré sa už dávno odtrhli od svojho ľudu, stratili záujem o Boha a vzdali sa  morálnych zásad či neustále posilňujú svoje túžby  po bohatstve a moci. Rovnako nepochybujem, že politické elity a vládna moc by Ježiša zaradila medzi extrémistov, ktorých treba „ukrižovať.“

Ježiš v svojej dobe kritizoval a pranieroval elity židovského národa  – židovských kňazov, ktorí ho nenávideli. V príbehu Kód 1  sa píše toto ( str. 332 ): „Každé vyliečenie, verejné vystúpenie či iba prítomnosť Ježiša medzi prostými ľuďmi poburovali kňazov, ktorí v ňom cítili smrteľné nebezpečenstvo.“ Pre elity židovského národa bol Ježiš zločincom, ktorý musel byť ukrižovaný. Ak sa rozhodovalo o tom, komu dať slobodu, tak nainfikovaný dav sa rozhodol darovať ju niekoľkonásobnému vrahovi. Naša vládna moc sa príbehom odsúdenia Ježiša Krista inšpirovala v tej najhoršej praktike – dosadiť svojich priaznivcov do orgánu, ktorý bude  vydávať svoje „odborné stanoviska“ o názoroch a postojoch označených extrémistoch.

Je potrebné, aby vládna moc a politické elity sa zriekli boja proti občianskemu extrémizmu, ktorý so svojimi pomocníkmi hľadajú medzi ľudom. Zároveň sa majú zriecť aj politického extrémizmu, ktorého sú sami nositeľmi, keďže zásadné rozhodnutia  prijímajú  bez vedomia a súhlasu ľudu a aj proti jeho záujmom. Zoberme si jasný príklad takéhoto extrémizmu z pozície nášho predsedu vlády. Pán predseda vlády SR nedávno  požiadal lídrov EÚ, aby prestali s dobrodružstvami, ako boli referenda o domácich záležitostiach vo V. Británii a Taliansku, pretože podľa neho ľudové hlasovania predstavujú ohrozenie Európskej únie.

Toto je exemplárnym príkladom pohŕdania občanmi ( ľudom ) svojej krajiny bez potreby rozlišovať ich podľa viery, rasy, národnosti, názoru. Povedané slovami prezidenta SR, stanovisko Róberta Fica je otvoreným prejavom politického extrému, proti ktorému sa, žiaľ, ani sám prezident neohradil, hoci iných vyzýval postaviť sa. Možno je to preto, že politický extrém nepokladá za jav, ktorý sa vyskytuje na úrovni vládnej moci, ale najskôr v opozičných laviciach parlamentnej demokracie.

Strašidlo extrémizmu je výsledkom straty dôveryhodnosti politických elít u svojho obyvateľstva.  Žijeme v davovo – elitárskej spoločnosti, v ktorej existuje priepasť medzi davom ako nositeľom štátnej moci a správcami moci – politickými elitami. Obnova dôveryhodnosti  založená na  negativizme ( popieraní iných – ľudu, občanov ) nebude fungovať. Obnova dôveryhodnosti politickej elity môže byť založená  iba na určitej zmene, ku ktorej sa môžu z vlastnej vôle a iniciatívne rozhodnúť. K obnove dôveryhodnosti je potrebné  osvojiť si či použiť metódu  „kvásku a cesta.“

Ešte raz si dovolím vrátiť sa  k Ježišovi.  Ten v príbehu Kód 1 navštívil  aj kláštor v Kumráne a spolu s predstaveným viedol zaujímavý rozhovor. Ježiš bol učeník, prorok, liečiteľ, ale určite nebol mníchom. Dovolím si z uvedenej knihy uviesť niekoľko dôležitých myšlienok Ježiša. Citujem ( str. 312 – 313 ):

„Utekáte sa do kláštora, aby ste unikli pokušeniu. Lenže zotrvanie v kláštore nie je prejavom sily, ale slabosti. Správate sa presne naopak, akoby ste mali. Silní a odvážni idú medzi ľudí, vystavia sa pokušeniu a bojujú s ním.“

„…každé učenie je ako kvások. Spočíva v mnohých užitočných princípoch, ktoré vedú k správnemu životu. Aby však mal kvások blahodarný účinok, musí vzísť. A vzíde len vtedy, keď sa zmieša s cestom…“

„Kvások sám v sebe obsahuje všetko, čo je potrebné, aby z cesta vykvasil chlieb. Ale ak ho do cesta nevmiešaš, nemá zmysel ani kvások, ani cesto. Napriek svojej čistote sa pokazí. Múdrosť a láska kňazov sú kvások a ľudia sú cesto. Zmysel majú len vtedy, keď sú spolu.“

Čo z reči Ježiša vyplýva pre súčasnú politickú elitu ? Výčitka „utekáte sa do kláštora“ je o tom, aby si elity uvedomili, ako veľmi sa vzdialili od ľudu, od občanov, keď ich spoločný pohyb je chránený múrmi moderných  „šľachtických“ palácov a kordónmi policajtov. Nie je žiadnou náhodou, že teroristické útoky smerujú iba proti obyčajnému ľudu. Politické elity žijú si v izolovanom prostredí, odtrhnutí od reality a bežných ľudí a tým vzniká veľa slabosti, ktorá sa nedá napraviť žiadnymi represiami. Ľud potrebuje silných a odvážnych politikov, ktorí prídu k nemu, do prostredia, v ktorom treba toho veľa vyriešiť či napraviť, vstupovať do konfliktov a často si vypočuť aj ponosy a kritiku.

Metóda „kvásku a cesta“ je o tom, aby sa uvoľnila energia tak politickej elity ako aj ľudí, aby sa spojili oba faktory v záujme dosiahnutia dobrého výsledku. Dôležité je, aby múdrosť a láska kňazov ( ako kvásku ) bola múdrosťou a láskou politikov, pretože kvások sa má použiť pre cesto ( ľud ). Zmysel toho všetkého je v ich jednote.  Príklad stanoviska Róberta Fica ukazuje, že pre neho jednota nie je dôležitá, pretože nie je potrebné cesto. So svojim kváskom ( ale bez múdrosti a lásky ) sa dostane iba do zatratenia.  Aby politické elity mohli využívať metódu „kvások a cesto“, potrebujú  pracovať na tom, aby cez svoje duchovné naplnenie hľadali múdrosť a našli spôsob, ako prejavovať lásku k tým, ktorých zastupujú.

Dušan Hirjak