V článku o večnom vojakovi Gábrišovi som spomenul rodáka, ktorý vynikal medzi vojvodcami a svoju kariéru vojenského veliteľa dotiahol až do najvyššej hodnosti – poľného maršala. Sľúbil som, že mu bude venovaný samostatný článok. Verím tomu, že pre väčšinu čitateľov to bude úplne neznáme meno.
Pritom je to tak významná osobnosť, že kvôli miestu jeho narodenia (Közseg v Maďarsku, 16. 10. 1711) ho považujú za svojho Maďari, Rakúšania, Srbi (kde je pochovaný), dokonca aj v Masarykovom náučnom slovníku sa píše, že jeho predkovia boli českí exulanti. Hadikovci však podľa historických zápisov sú stará slovenská šľachtická rodina. Pochádzali zo Slovenského Pravna v Turčianskej župe. Andrejov otec Michal sa do Közsegu dostal ako husársky kapitán. Práve vplyvom svojho otca sa Andrej, ktorý inklinoval skôr k humanitným vedám a istý čas študoval na jezuitskom seminári v Košiciach, sa nakoniec stal profesionálnym vojakom – husárom. Začínal v roku 1732 ako zástavník, teda funkcia, ktorou „večný vojak“ Gábriš o sto rokov neskôr končil.
Hadik bol zrejme odvážny a mal na vedenie ľudí talent. Osemnáste storočie bolo plné vojen a vojenské kariéry boli rýchle. Tak aj u Hadika. Už v roku 1734 sa jeho pluk zúčastnil vojny o poľské dedičstvo a Hadika povýšili na kapitána. O ďalšie dva roky neskôr sa viackrát vyznamenal v protitureckej vojne na Balkáne a vyslúžil si hodnosť majora, no vojna skončila porážkou pri Belehrade a zrejme bola pre Hadika vysokou školou, lebo jej vo svojom ručne písanom životopise venoval 60 strán.
Od roku 1740 bojoval vo vojne o Habsburské dedičstvo v novovytvorenom Beleznaiovom husárskom pluku a do roku 1744 sa stal jeho veliteľom a najmladším plukovníkom R – U monarchie (33 rokov). V týchto rokoch sa tiež oženil s Máriou Františkou, dcérou poľského grófa Lichnowského. V šťastnom manželstve, ktoré trvalo 45 rokov, sa narodilo 6 dcér a 3 synovia.
Ako vojvodca sa Andrej Hadik preslávil najmä v sedemročnej vojne (1756 – 1763). V tom čase ešte na bojiskách prevládala lineárna taktika a ťažkopádne manévre pechoty. Hadik bol však mimoriadne tvorivý a vynaliezavo nachádzal svojim husárom, popri bežných prieskumných a zaisťovacích úlohách, aj priame bojové nasadenie vo väčších bitkách. Jeho pričinením sa husári ako ľahká a pohyblivá jazda, stávali čoraz prestížnejším typom vojska a Hadik razil cestu pohyblivému spôsobu boja.
Najslávnejšou bojovou akciou, na ktorú máme dodnes pamiatku vo všetkých európskych jazykoch ako „husársky kúsok“ (Hussarenstück), bol prekvapivý prepad Berlína 16. 10. 1757. Hadik zo svojho pluku vybral rýchlu jednotku 5100 mužov, medzi ktorými bol vtedy nováčik Ladislav Škultéty-Gábriš, a rýchlym pochodom sa zmocnil slabo chráneného Berlína. Akcia si vyžiadala 10 padlých a 28 ranených. Výsledok akcie bol len prestížny, lebo v momente prepadu sa v Berlíne nezdržiaval ani pruský kráľ Fridrich II. ani nikto dôležitý z jeho dvora, kto by v prípade zajatia mohol ovplyvniť výsledok vojny. Hadik ako skúsený vojvodca tiež vedel, že so svojou malou jednotkou by obsadené mesto dlho neuhájil a uspokojil sa s kontribúciou 300 tisíc zlatých. Z nich rozdal všetkým svojim vojakom každému po 5 zlatých a zvyšok poslal panovníčke Márii Terézii. Tento prepad ocenil aj Fridrich II. Vypísal vysokú odmenu tomu, kto k nemu Hadika dostane živého alebo mŕtveho. S istým nadsadením sa mi na klávesnicu tisne myšlienka, že práve vtedy sa Prusi presvedčili, že ten blitzkrieg môže mať niečo do seba.
Hlavne za svoj husársky kúsok sa Hadik stal v roku 1758 generálom jazdectva a dostal najvyššie rakúske vojenské vyznamenanie – veľkokríž Vojenského radu Márie Terézie. Po skončení sedemročnej vojny Hadik získal dedičný grófsky titul a s ním panstvo vo Futogu v srbskej Vojvodine, kde je aj pochovaný. V rokoch 1764 – 1768 zastával funkciu hlavného veliteľa a kráľovského miestodržiteľa v Sedmohradsku, v rokoch 1772 – 1774 bol zasa vojenským gubernátorom Haličska a Vladimírska. V roku 1774 bol Hadik povýšený na poľného maršala, čiže do najvyššej vojenskej hodnosti habsburskej armády. Vo viacerých vojnách zastával potom funkciu hlavného veliteľa cisárskych vojsk. V rokoch 1774 – 1790, čiže vlastne do konca života, bol prezidentom Dvorskej vojnovej rady vo Viedni, čo z dnešného hľadiska zodpovedá funkcii ministra vojny. Treba zdôrazniť, že bol prvým a dlho aj jediným uhorským reprezentantom, vlastne jediným slovenským rodákom na tomto poste. Počas Hadikovho pôsobenia v tejto funkcii sa v habsburskej armáde uskutočnili mnohé normotvorné i modernizačné opatrenia. Osobne vypracoval viacero výcvikových, služobných i bojových poriadkov habsburskej armády.
Jeho poslednou bojovou akciou bolo ťaženie proti Turecku v roku 1789, ktorého cieľom bolo obsadenie osmanského Belehradu. Počas príprav však vážne ochorel a tak sa vzdal velenia nad cisárskymi vojskami v prospech poľného maršala Laudona. Hadik zomrel 12. 3. 1790 vo Viedni.
Vojenské čižmy nosili aj dvaja z jeho synov. Syn Karol Jozef (1755 – 1800) sa roku 1796 stal poľným maršálom a najmladší Andrej (1764 – 1840) dosiahol hodnosť husárskeho generála.
Andrej Hadik je aj súčasťou monumentu Márie Terézie na rovnomennom námestí vo Viedni. Na obrázku nižšie je v pozadí za princom z Lichtensteinu a tvorí vojenský pilier jej veličenstva.
Krédom maršala Hadika bolo celý život:
VIRTUTI NIHIL INVIUM
(Odvážneho nič nezastaví)
Zdroje:
https://www.vhu.sk/marsal-andrej-hadik/
https://www.mod.gov.sk/marsal-andrej-hadik/
https://www.kvhbeskydy.sk/polny-marsal-andrej-hadik-grof-z-futaku/
https://www.valka.cz/12340-FM-Andrej-grof-Hadik-z-Futaku
https://www.tyzden.sk/casopis/7885/andrej-hadik/
https://www.obnova.sk/diskusia/re-slachta-v-turcianskej-stolici-%E2%80%93-1-cast
https://dictionnaire.sensagent.leparisien.fr/ANDREJ%20HADIK/sk-sk/
Predchádzajúce články o rodákoch:
Vojtech Alexander – rádiológ svetového významu
Žofia Bosniaková – blahoslavená hradná pani
Jozef Dekret Matejovie – muž, ktorý sadil stromy
Ladislav Škultéty Gábriš – večný vojak
Vojtech Gerster – staviteľ prieplavov a železníc
Matej Hrebenda – slepý milovník kníh
Dionýz Ilkovič – siahol si na Nobelovu cenu
Adam František Kollár – slovenský Sokrates
Jozef Maximilián Pecval – ovládol svetlo
Ján Adam Rayman – prvý imunológ
Aurel Stodola – Einsteinov učiteľ
Ľudmila Šapošniková-Aujeská – prvá slovenská pilotka
Milan Rastislav Štefánik – astronóm a dôstojník francúzskej Čestnej légie
Vladimír Ján Žuffa – všestranný lekárnik
———————————————————————
Písané pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)