Spravodlivosť na slovenskej periférii často nepripomína váhy, ale skôr nepriedušne uzavretý kruh. Existuje totiž osvedčený mechanizmus, ako legálne „pochovať“ akýkoľvek podvod, pokiaľ máte správne väzby. Celý proces stojí na dvoch pilieroch: na odfláknutom prvotnom uznesení a na následnej ochote systému toto zlyhanie reťaziť až do úplného konca.
Fáza 1: Položenie základového betónu
Všetko to začína u vyšetrovateľa, ktorý namiesto zaisťovania dôkazov zvolí cestu najmenšieho odporu. Nezdvihne sa zo stoličky, aby zaistil účtovníctvo, nepreverí neoficiálne bankové účty a nežiada auditné logy z katastra.
Namiesto toho policajt urobí z podozrivého „korunného svedka“ vlastnej neviny. Ak podozrivý tvrdí, že prevod financií bol v poriadku, policajt to bez overenia zapíše ako fakt. Výsledkom je prvotné zamietavé uznesenie. Toto uznesenie je však schválne napísané tak vágne, aby nepokrývalo len jeden skutok, ale vytvorilo „generálny pardon“ na celé obdobie a všetky aktivity danej osoby.
Fáza 2: Reťazenie lojality
Akonáhle je „procesný betón“ položený, nastupuje fáza reťazenia. Keď poškodený podá nové trestné oznámenie – s novou škodou, iným páchateľom (napr. rodinným príslušníkom) a úplne inou právnou kvalifikáciou (napr. podvod namiesto správy majetku) – systém aktivuje imunitnú reakciu.
Okresná prokuratúra (OP) vec nevyšetruje. Jednoducho sa odvolá na starú šablónu: „Vo veci už bolo rozhodnuté uznesením z roku 2024.“ Toto klamstvo následne preberá Krajská prokuratúra (KP) a v prípade potreby ho „opečiatkuje“ aj Generálna prokuratúra (GP).
Vytvára sa tak neprerušiteľná reťaz:
-
Policajt vyrobí nekvalitný polotovar.
-
Okresný prokurátor ho vyhlási za nedotknuteľný zákon.
-
Krajský a generálny prokurátor chránia „česť uniformy“ a odmietajú priznať, že na začiatku niekto vedome pochybil.
Digitálna mafia a informačné embargo
Tento systém dosahuje vrchol v momente, keď sa do hry zapojí elektronický kataster. Ak má podozrivý v pozadí advokáta s rodinnými väzbami priamo na prokuratúre, digitálne stopy o manipulácii s majetkom sa stávajú štátnym tajomstvom.
Ústredné orgány radšej ignorujú infozákon a riskujú súdne žaloby, než by mali priznať, kto a kedy v systéme „vyčaroval“ výmaz záložného práva. Poškodený sa tak ocitá v situácii, kedy mu polícia odmieta pomôcť, pretože „už rozhodla“, a úrady mu odmietajú vydať dôkazy, lebo „polícia nič nevyšetruje“.
Výsledok: Nedotknuteľní „niktoši“
Tragédiou Slovenska je, že tento masívny aparát sa často nespúšťa kvôli medzinárodným teroristom, ale kvôli lokálnym figúrkam, ktoré by bez vplyvného príbuzného na prokuratúre neprežili ani prvý výsluch. Ak sa štát dokáže takto „zhovädiť“ pri ochrane drobných podvodníkov, je jasné, prečo veľké kauzy končia v stratene.
Spravodlivosť na Slovensku potrebuje viac než len kozmetické zmeny. Potrebuje komplexnú Justično-bezpečnostnú reformu, ktorá rozbije tieto regionálne pavučiny a zavedie trestnú zodpovednosť za vedomé reťazenie procesných klamstiev. Inak bude Ústava SR a jej „posvätné vlastníctvo“ len zdrapom papiera v rukách miestnej mafie.
.JPG)
.jpg)
