Žijeme v dobe „nekonečného skrolovania“, kde konzumujeme tisíce slov denne. Naše hlavy sú plné analýz, správ o bianko šekoch a geopolitických predpovedí, no napriek tomu sa mnohí cítia prázdni. Je to preto, že sme stratili schopnosť dotknúť sa podstaty. Stali sme sa obeťami polobytia – stavu, kde sme informovaní o všetkom, ale spojení s ničím.
V jednej z kníh, ktoré som čítal sa nachádza veta, ktorá je pre dnešný zrýchlený svet priam revolučná: „Živá voda nebola napísaná, aby bola čítaná. Bola napísaná, aby sa jej človek dotkol.“ Čo to však znamená v praxi, keď sa už nevieme dotknúť ani ticha, ani jeden druhého, a často ani seba samých?
Pasca polobytia a digitálny hluk
Väčšina z nás dnes žije v polobytí. Je to spôsob existencie, kde naša pozornosť nie je prítomná celá. Sme rozložení medzi prácu, obrazovky a myšlienky na budúcnosť. Informácie k nám prúdia ako dravý prúd, ale len sa po nás kĺžu. Tí, ktorí tento svet nánosov vybudovali, nás naučili, že dôležitá je rýchlosť a kvantita.
Výsledkom je, že hoci o veciach „vieme“, nedotýkajú sa nás. Naše JA zostáva odložené v polotieni a my len pasívne prijímame cudzie frekvencie. „Svet ti neukazuje smer. Ukazuje ti, kde si sa prestal cítiť.“ A my sme sa prestali cítiť práve v tom momente, keď sme vymenili hlboký dotyk reality za povrchný lesk informácie. „Nie všetko, čo sa usadí, potrebuje tvar. Nie všetko, čo má smer, potrebuje cieľ,“ píše autor, pripomínajúc nám, že hodnota bytia nespočíva v jeho neustálom vykazovaní.
Svedok návratu vs. digitálny prorok
V čase, keď je internet plný „prorokov“, ktorí presne vedia, ako má svet vyzerať, prichádza iná cesta. Cesta svedka návratu. Svedok nie je ten, kto niečo pretláča, vysvetľuje alebo manipuluje. Je to niekto, kto pochopil, že „táto kniha nemá začiatok v kalendári… vznikla v tichu, kde človek prestal klásť otázky a začal počúvať“.
Tento návrat sa nedeje cez krik, ale cez to, čo autor diela nazýva vireta. Je to ten pohyb, ktorý vzniká bez rozhodnutia, ako odpoveď na otvorený priestor. Vireta je dotyk života, ktorý nepotrebuje manuál. Je to moment, kedy prestanete „tlačiť rieku“ a dovolíte tichu, aby sa vo vás prvýkrát nadýchlo. Lebo ako hovorí ozvena rovnováhy: „Pravda sa nehlási hlasom, ale prítomnosťou.“
Jazyk, ktorý „číha“ v medzibytí
Nachádzame sa v medzibytí – v priestore, kde staré istoty vyhasli. V tomto vákuu hľadáme oporu. Tá však nepríde v podobe ďalšieho agresívneho programu. Príde cez jazyk, ktorý „neútočí, nepresviedča, ale číha medzi riadkami a čaká, kedy si ho všimneš“.
Tento jazyk je mostom k rodnici – k stavu dosadnutia. Dotknúť sa myšlienky znamená dovoliť jej, aby v nás „dosadla“. Aby prestala byť len informáciou v hlave a stala sa pevnou pôdou pod nohami. „Ak máš pocit, že sa nič zásadné nedeje, možno si práve vtedy najbližšie k prameňu,“ dozvedáme sa v diele, ktoré nás učí trpezlivosti dozrievania.
Návrat k živej vode: Polycentrizmus vedomia
Ak sa svet dnes mení na polycentrický, znamená to, že aj my musíme nájsť svoje vlastné centrum. Nemôžeme byť len ozvenou jedného vonkajšieho diktátu. Musíme sa naučiť ladiť svoje frekvencie tak, aby sme vnímali svet v jeho plnosti, v jeho virónii – teda v súžití rozdielnych smerov bez potreby násilnej dohody.
„Nie všetko v živote smeruje k pochopeniu. Niektoré veci sa len presúvajú, iné dozrievajú potichu.“ Dovoľme veciam v nás dozrieť. Prestaňme len čítať a začnime sa dotýkať podstaty. Skutočné poznanie nie je v tom, koľko ste toho absorbovali, ale v tom, koľko z toho vo vás skutočne dosadlo do rodnice.
Nastal čas na návrat. Nie k teóriám, ale k živej vode v nás. Lebo „každý začiatok je len návratom na miesto, kde si sa kedysi stratil“.
.jpg)
.JPG)
