Ako by sa zastavil čas. Oproti predvolebnému obdobiu sledujeme takmer statický obraz. Z tempa takmer tryskového prešli naši vyvolení do pokojného módu. Ich blaženosť narušil atentát na premiéra a nechutné škandály okolo predsedu PS Šimečka a jeho rodiny. A nič. Akoby zaspali a celé leto sadili uhorky. Zatiahli brzdy.
Vraj nie sú ako oni. Vraj pokojne, bez chýb a dôsledne. Je podivné kto je v hľadáčiku. Ako by fungovala iba jedna strana pľúc a tá druhá mala pneumotorax. Dosť na tom, že neviem, ktorých „oni“ majú na mysli, lebo takých už bolo od podfukovej výmeny správy štátu a rozkradnutia obecného, teda nášho majetku niekoľko. Poslanci to berú tak, že „čo bolo bolo – zabudnime. Máme štyri roky. V tom lepšom prípade získame ďalšie štyri, v tom horšom naši nasledovníci použijú tú istú fintu veľkorysosti a tiež zaujmú postoj – nie sme ako oni“.
Stačilo. Ostatné voľby mali jednu zvláštnosť. Do parlamentu sme posunuli aj nestraníkov. Dali sme im priestor na to, aby dokázali, že všetko čo dlhé roky kritizovali a na čo mali recept, môžu napraviť. Nie len to. Získali aj miesta priamo vo vláde. Dvaja tradíciu narušili. Chopili sa príležitosti a začali zametať. Každý deň kvôli tomu stoja pred vlnou opozičnej a možno trochu aj koaličnej cunami. Paní ministerka Šimkovičová a pán minister Taraba potrebujú našu podporu, lebo aj oni majú iba jedny nervy. Oproti tomu paní ministerka Dolinková a minister Drucker si koledujú o napomenutie ak nie priamo o výmenu.
A tu je dôvod prečo píšem tento blog. Je pravda, že zvolenci získali priestor aj čas. Ale nie je pravda, že získali aj nezávislosť od nás, od voličov. Mali by sme si uvedomiť, že voľbami sme nestratili moc zasahovať do správy štátu. Máme adresu každého poslanca aj každého ministra. Vieme písať a máme techniku ktorá to umožňuje. Okrem toho máme aj zodpovednosť a tým aj povinnosť dohliadať na tých poslancov, ktorých sme prostredníctvom krúžku na kandidátke posadili do kresla. Túto možnosť majú aj tí, čo volili konkrétnu politickú stranu. Dovedna sú nás tisíce. Tisíce voličov na 150 poslancov. To je prevaha ako Brno. Nekrúžkovaní vyvolenci zo strán tiež nemajú nárok na bezprácne prijímanie výplat a užívanie si benefitov. Aj tých máme pod palcom.
V minulosti tiež boli preferenčné krúžky. Dokonca jeden predseda strany si obľúbil posledné miesto kandidátky len preto, aby si po zvolení mohol nafúknuť ego. Už ho mal tak veľké, že nedovidel na zem. S hrôzou a rozčúlením sme sledovali čo poslanci stvárajú. Aké tupelá sa dostali k válovom. Oni, nami delegovanú moc práve za také kŕmidlo považovali. To skončilo. Dúfam, že sme sa za tridsať rokov poučili. Vieme čo chceme, poznáme sľubovačov a aj my máme nervy iba jedny. Niet načo čakať. Obdobie pokojného bašovania musí skončiť. Ak budeme usilovní, vydupeme si aj nastolenie práva a prebudenie spravodlivosti. Je to možno posledná príležitosť pred totálnym rozkladom štátu a dokonalým ohlúpnutím generácií. Už teraz sú mnohí mladí bezradní ak sa im vybije baterka v mobile. Časy, keď za občana myslel štát sa minuli. Pochopme, že o štát sa každý deň s rukou na klávesnici musíme starať my.