Občan SR sa stane zločincom, ak nebude ochotný súhlasiť s rozhodnutím medzinárodného trestného súdu o odsúdení zločincov.

Časť XVI.

Poznámka: Písal som, vzhľadom na rozvinutie politiky boja proti extrémizmu a šírenia propagandy, že v skutočnosti žijeme v spoločnosti ( kapitalistickej ), ktorá zásluhou bohatých a mocných u nás, občanov, vyvoláva ilúziu demokracie. Teraz, keď je pozornosť sveta sústredená na koronavírus, sa zdá, že už je sformovaná ilúzia pandémie. Čo je dôvodom pre ilúziu demokracie, o tom som už písal v predchádzajúcich častiach. O tom, prečo potrebujeme ilúziu pandémie, sa dá uvažovať a podrobne skúmať rôzne súvislosti, ktoré sú s koronavírusom spojené. Ja sa teraz nemám v úmysle venovať koronavírusu.. Skôr iba pripomeniem, že s ilúziou pandémie je spojené celoplošné rozvinutie strachu. Strach je dobrým „majstrom a vychovávateľom“, ak sa rozhodne, že sa budú ďalej obmedzovať základné ľudské práva a slobody.

Je našou povinnosťou pozorne sledovať, ako naša vládna moc nám cez vyvolávanie strachu chce vnútiť svoju vôľu či vôľu nadnárodných síl. Spisovateľ David Icke tvrdí, že koronavírus je podvod elít, ktorým chcú zničiť ekonomický systém a nahradiť ho novým – globálnym ekonomickým systémom centrálne riadeným. Je dôležité si zobrať do vedomia toto jeho tvrdenie: „Súčasťou ilúzie epidémie je, že ide o naliehavý problém, ktorý si žiada drastické kroky. Teraz všetko zatvoríme, teraz bude karanténa. Je to preto, že sa skoro ukáže, že išlo o púhy trik, že nešlo o žiadnu epidémiu, pretože proste neumrelo viac ľudí, než predtým v iných rokoch.“

A čo z toho vznikne ? David Icke tvrdí: „Výsledkom tejto ilúzie epidémie bude zničenie malých podnikov a posilnenie tých veľkých. Toto isté sa deje vo finančnom svete. Sme svedkami požierania hufu malých rýb niekoľkými veľkými. Sme svedkami upevňovania moci onoho Jedného percenta.“ Neviem, či sa naplnia jeho predpovede. Myslím si, že celoplošné rozvinutie strachu vytvára ideálne a základné podmienky, aby boli prijímané na rôznych úrovniach riadenia spoločnosti také rozhodnutia, ktoré nás, občanov či obyvateľstvo vôbec, uvrhnú do totálneho moderného otroctva a umožnia nastolenie totalitného režimu.

S celoplošným rozvinutím strachu môže ( bude ) upadať schopnosť občianskej kontroly vládnej moci a schopnosť vytvárať z úrovne vládnej moci podmienky pre rozvinutie celospoločenskej diskusie o aktuálnych otázkach života spoločnosti. Predpokladám, že bude potrebné obyvateľov z úrovne štátnej moci chrániť nielen v záležitostiach koronavírusu, ale následne aj pred ďalšími možnými aktivitami rôznych nadnárodných štruktúr, ktoré sa môžu či budú dotýkať základných ľudských práv a slobôd.

…

Politika boja proti extrémizmu bola v podmienkach Slovenskej republiky rozvinutá za prvej a tretej vlády Róberta Fica a to celkom v tichosti a tak, aby to veľmi našu verejnosť či občanov nezaujalo. Bližšie som o tom písal v svojich predchádzajúcich častiach. Treba zdôrazniť, že ani vtedajšia opozícia sa proti politike boja proti extrémizmu nepostavila a bolo jej to všetko jedno. Tak vládna koalícia ako aj opozícia našla v tomto smere „dobrého spolupracovníka“ v médiách hlavného prúdu, pretože ak sa niečo z politiky boja proti extrémizmu dostalo na verejnosť, tak potom to najskôr bolo v štýle, že naša spoločnosť má problém akurát s členmi a politickou stranou Ľudová strana – Naše Slovensko. A v kampani pred voľbami do NR SR sa nenašiel nikto, kto by žiadal, aby téma politiky boja proti extrémizmu bola otvorená na celospoločenskú diskusiu.

Teraz sú naša spoločnosť a celý svet zamerané na boj s koronavírusom. Je to kríza, ktorej dôsledky si ešte vôbec neuvedomujeme a nevieme, ako to všetko dopadne. Je tu však veľká príležitosť obmedziť rôznymi opatreniami niektoré základné ľudské práva a slobody. A potreba obmedzení sa môže zdôvodňovať potrebami zabezpečenia národnej bezpečnosti, verejného zdravia a zabezpečenia verejného poriadku. Už sme mohli po niekoľkých desiatkach hodín zaznamenať, že NR SR prijala zákon o mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID 19 a v justícií, v rámci ktorého Úrad pre verejné zdravotníctvo má možnosť získať a spracovať dáta od mobilných operátorov.

Zaujímavosťou pritom je to, že práve toto sa nepáči strane SMER – SD a jej predsedovi Róbertovi Ficovi. Preto strana požiadala prezidentku SR, aby sa vo veci sprístupnenia dát od operátorov obrátila na Ústavný súd SR. Prezidentka SR túto požiadavku strany SMER – SD neakceptovala a zákon podpísala. V tejto súvislosti je treba si všimnúť postoj samotného Róberta Fica. Za jeho úradovania až do skoro nepríčetnosti brojil za presadzovanie politiky boja proti extrémizmu a tak sa zaslúžil na tomto poli činnosti vládnej moci o všetky dosiahnuté výsledky – tie, ktoré boli uzákonené pre boj proti extrémizmu občanov SR. Ak pána poslanca Róberta Fica získalo na svoju stranu politické svedomie, tak by sa mal postarať, aby strana SMER – SD zabezpečila zrušenie všetkých zákonov o boji proti extrémizmu, ktoré boli za jeho vlády prijaté. V takomto prípade by som vedel pochopiť a oceniť, že jeho ďalší boj za základné ľudské práva a slobody bude úprimný.

V každom prípade je toto obdobie tak zložité, že problematiku koronavírusu a základných ľudských práv a slobôd je potrebné pozorne sledovať a včas žiadať politikov o nápravu. Zatiaľ si dovolím pokračovať v tom, čo bolo prijaté za úradovania Róberta Fica a o čom sa má radšej mlčať ako niečo analyzovať a žiadať nápravu. Keby som na chvíľu nebral na zreteľ, že pán Róbert Fica je politik, ale právnik, tak by som sa musel na jeho mieste so svojim svedomím hanbiť za tie jeho extrémistické zákony. Takže čo je potrebné si ďalej všimnúť ?

Medzi trestné činy extrémizmu boli ďalej zaradené tieto ustanovenia:

a) § 422 a – výroba extrémistického materiálu,

b) §422 b – rozširovanie extrémistického materiálu,

c) §422 c – prechovávanie extrémistického materiálu.

Táto trojčlenná skupina trestných činov spoločne s § 130 ods. 7 a ods. 8 o extrémistickom materiály predstavuje nesúrodú zmes protichodných pojmov a postojov, ktoré v rámci represívnych činnosti budú vykonávateľov boja proti extrémizmu iba zvádzať a viesť k svojvoľným obžalobám a trestom. V samotnej charakteristike extrémistického materiálu sa skrýva úloha pre príslušníkov ideovej polície ( politickej ), pretože budú sústavne sledovať rôzne texty, vyhlásenia, používanie hesiel, programové úlohy a ciele rôznych subjektov či posudzovanie, kto a ako sa riadi akými ideológiami. Z extrémistického materiálu vyplýva niekoľko veľmi dôležitých či zaujímavých zistení.

Spomínam si, že už dávnejšie som si mal možnosť pozrieť video, natočené niekym z Veľkej Británie, v ktorom sa okrem iného uvádza, že v rámci EÚ má byť zavedený nový právny poriadok Corpus Iuris. Tento poriadok pozostáva z niekoľkých zaujímavých bodov ( myslím, že ich bolo deväť ). Spomeniem iba dva z nich: nebude platiť prezumpcia neviny a ako občania nebudeme mať žiadne vlastné práva okrem tých, ktoré nám prepožičia štát. Na toto som si spomenul, keď som si uvedomil, že zákonodarca zakotvil do nášho trestného práva akýsi inkvizičný prvok – dôkazné bremeno presunul na plecia obžalovaného.

Takúto legislatívnu zmenu, vzhľadom na samotné video spred niekoľkých rokov, nepokladám za náhodu, nedopatrenie, ale za jeden z prvých pokusov narúšať procesné pravidlo – zásadu prezumpcie neviny. Ide teda o to, že týmto činom sa nabúrala spravodlivosť v trestnom konaní a čaká sa na to, či to niekoho bude trápiť alebo či sa to bez problémov ujme v praxi. Tí, čo sú platení za to, aby pracovali spravodlivo, tak tí ako prví si dovolia porušiť príslušné ustanovenia Trestného poriadku, Ústavy SR, Listiny základných práv a slobôd či Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a pritom tvrdiť, že je všetko v poriadku.

Je to obyčajný podvod, ktorý bol zorganizovaný od úrovne MS SR, cez Ústavnoprávny výbor NR SR , cez Výbor NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny až po vládu SR, ktorý napokon našiel požehnanie u samotného zákonodarného orgánu.

Lenže presunutie dôkazného bremena na plecia obžalovaného nie je jediným problémom. Dovolím si zamerať sa na § 130 ods.7, bod d). Ide o také vyhotovenie extrémistického materiálu, ktoré je „ospravedlňujúce, schvaľujúce, popierajúce alebo hrubo zľahčujúce genocídium, zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti alebo vojnové zločiny, ak bol páchateľ alebo účastník tohto činu odsúdený právoplatným rozsudkom medzinárodného súdu zriadeného na základe medzinárodného práva verejného, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, alebo právoplatným rozsudkom Slovenskej republiky.“

Veľmi úsmevným či tragikomickým príkladom je poňatie extrémistického materiálu, ktorý má dosvedčovať, že jednotlivec či skupina sa nedopustili žiadneho zločinu, iba svojim postojom ospravedlňuje, schvaľuje, popiera či hrubo zľahčuje zločiny takej osoby, ktorá bola za svoje zločiny genocídy, proti mieru, proti ľudskosti alebo vojnové zločiny odsúdená právoplatným rozsudkom medzinárodného trestného súdu alebo súdu SR. Prečo potrebujeme niečo také mať práve v našom právnom systéme, keď v našich podmienkach to nedáva žiadny zmysel ? A prečo to nikto z našich politikov nezdôvodní ? K čomu prikročila vtedajšia naša vládna moc ? I v tomto prípade ide o obmedzenie slobody názoru a prejavu, pretože ak občan verejne neuznáva, že medzinárodný súd vo veci zločincov rozhodol správne, tak ide o extrémistickú činnosť, ktorá je trestná.

Vnímam to tak, že ak napríklad zriadený Medzinárodný tribunál pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávií za vojnové zločiny v deväťdesiatich rokoch minulého storočia odsúdil na vysoké tresty či doživotie niekoľko desiatok zodpovedných veliteľov bosnianskosrbských síl na čele s prezidentom R. Karadžičom, respektíve bosnianskych Chorvátov a podobne, tak niekto má záujem, aby tieto rozsudky každý občan členského štátu EÚ bral zodpovedne na vedomie. Ak trestný tribunál preukázal, že odsúdení sa dopustili genocídy, zločinov proti mieru, zločinov proti ľudskosti či vojnových zločinov, tak je to nespochybniteľné.

V prípade, že sa nájdu jednotlivci a skupiny občanov, ktoré budú určitým spôsobom spochybňovať rozhodnutie tribunálu, tak sa bude brať do úvahy, či sa určité zločiny ospravedlňujú, schvaľujú, popierajú, zľahčujú. Týmito spôsobmi vyjadrené sympatie k obžalovaným a odsúdeným sa podľa extrémistického materiálu berú za zločin z extrémizmu. Ide teda o to, že zločinu extrémizmu podlieha každý názor, ktorý človek verejne prejaví vo vzťahu k odsúdeným zločincom, pričom tento prejav sa pokladá za extrémistický. Zločinom je, ak zločiny odsúdených budú ospravedlňované, schvaľované, popierajúce a zľahčujúce. U nás, na demokratickom Západe, je to inak: zločiny politických a vojenských elít sú ospravedlňované, schvaľované, popierajúce a zľahčujúce a preto nás nikto nemôže obviniť zo zločinu extrémizmu. Rozdiel existuje v tom, že z demokratického Západu nikto nie je za svoje zločiny odsúdený.

Toto je celkom konkrétny príklad rozvinutia politiky boja proti extrémizmu. Tam, kde je to potrebné, tvorcovia politiky boja proti extrémizmu urobia jednoduchý úkon – názor, postoj, prejav každého občana sa stáva zločinom, akonáhle je splnené určité kritérium: neochota stotožniť sa s rozhodnutím mimoriadneho súdu o odsúdení zločincov. Aj tento príklad potvrdzuje, že je v záujme určitých politických síl na národnej a nadnárodnej úrovni, že sa rušia určité záruky pre základné ľudské práva a slobody a že sa berie napríklad ohľad na politické zmýšľanie občanov, pretože udalosti na Balkáne boli výsostne politického charakteru.

V tejto súvislosti si dovolím pripomenúť, že existuje niečo také platné a záväzné pre národné štáty, ako je Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach. V článku 19 bod 1 stanovuje, že každý má právo zastavať svoj názor bez prekážky. V bode 2 je uvedené toto: „Každý má právo na slobodu prejavu: toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.“ V bode 3 je stanovené, že užívanie uvedených práv môže podliehať určitým obmedzeniam, ktoré musí ustanoviť zákon a ktoré sú nevyhnutné na a) rešpektovanie práv a povesti iných a za b) na ochranu národnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia alebo morálky.

Ak uvedené obmedzenia si dáme do súvislosti s vyššie uvedeným § 130, ods.7, bod d), tak môžeme jednoznačne dospieť k záveru, že štátne orgány nemali žiadny zákonný dôvod obmedziť svojich občanov v ich názore či postojoch k nejakým rozhodnutiam súdov. Slobodu názoru a slobodu prejavu vládna moc dokáže obmedzovať postupne, podľa jednotlivých konkrétnych príkladoch, aby to nebolo tak nápadné, pretože tí, čo obmedzenia robia, si myslia, že je to možné jednoduchšie zdôvodniť. Prečo musíme v SR umlčať takého občana, ktorý sa rozhodne vyjadriť názor, že nesúhlasí s odsúdením niektorého z predstaviteľov Juhoslávie za zločiny, ktoré sú mu pripisované ?

Ide o určitú nadprácu našej štátnej moci, ktorá konkrétne ani v prípade § 130 ods.7, bodu d) neprihliadala na to, že existuje nejaký Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach. A keď sa Pakt neberie na vedomie, potom sa zdá, že štátna moc z princípu môže postupovať svojvoľne. Ako sa teda je možné zorientovať v uvedenej záležitosti ? Dovolím si pripomenúť, že existuje niečo také ako je Výbor OSN pre ľudské práva. Tento Výbor prijal ešte v roku 2011 na svojom zasadaní v Ženeve Všeobecnú pripomienku č. 34, ktorá sa týka uplatňovania článku 19 uvedeného Paktu v otázkach slobody názoru a slobody prejavu.

Tento dokument občanom nikto nebude pripomínať či na neho upozorňovať, dá sa však na internete vyhľadať a preštudovať. V niekoľkých častiach svojho príspevku si dovolím niektoré zásadné postoje Výboru OSN pre ľudské práva z jeho Všeobecnej pripomienky č. 34 využiť tak, aby bolo jasné, či je to v súlade s tým, k čomu nás orientujú trestné činy extrémizmu. Čitateľ sa teraz musí vrátiť k tomu, ako som citoval § 130 ods. 7, bod d). Ako je to možné dať do súvislosti vzhľadom na niektoré pripomienky Výboru OSN pre ľudské práva ?

Zdôraznil som, že v tomto prípade – v prípade trestných činov extrémizmu – ide o určitú nadprácu štátnej moci. Zo všeobecnej pripomienky č. 34 bodu 21 vyplýva, že štát nesmie vyvíjať akúkoľvek činnosť alebo dopúšťať sa akéhokoľvek činu zameraného na poškodzovanie akéhokoľvek z práv a slobôd uznaných Paktom.

Ak sa prijmú nejaké obmedzenia stanovené výlučne v článku 19 odseku 3 a pododseku (a) a (b), ktoré som vyššie presne uviedol, tak podľa bodu 22 Výboru OSN pre ľudské práva musia spĺňať kritéria potrebnosti a proporcionality. Obmedzenia nie sú povolené z dôvodov, ktoré sa v odseku 3 neuvádzajú ! Nech si teda čitateľ preskúma, či bolo potrebné na podmienky SR zavadzať do trestného práva to, že občan je zločincom, ak verejne prejaví svoj nesúhlas s rozhodnutím medzinárodného trestného súdu o odsúdení zločincov.

Výbor OSN pre ľudské práva v svojom bode č. 35 jasne pripomína, že pokiaľ zmluvná strana ( štát ) uplatnila legitímny dôvod na obmedzenie slobody prejavu, tak musí konkrétnym a individuálnym spôsobom preukázať presnú povahu hrozby a potrebnosť a úmernosť konkrétneho prijatého opatrenia, predovšetkým vytvorením priamej a okamžitej spojitosti medzi prejavom a hrozbou. Zmluvná strana musí v každom danom prípade konkrétnym spôsobom preukázať presnú povahu hrozby na základe ktoréhokoľvek z dôvodov uvedených v odseku 3 článku 19 Paktu, ktorý prinútil štát obmedziť slobodu prejavu.

Je možné predpokladať, že ak občan verejne prejaví svoj postoj k rozhodnutiu medzinárodného trestného súdu a má svoje dôvody, prečo nemusí s rozhodnutím súdu súhlasiť, tak je možné predpokladať, že štát nebude vedieť preukázať z postoja občana presnú povahu hrozby, či nedokáže vytvoriť priamu a okamžitú spojitosť medzi prejavom a hrozbou. A vie si čitateľ uvedomiť, respektíve uveriť tomu, že štát dokáže konkrétnym spôsobom preukázať presnú povahu hrozby z týchto obmedzení slobody názoru a slobody prejavu: a) rešpektovanie práv a povesti iných a za b) na ochranu národnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia a morálky ?

Je potrebné uviesť ešte jednu zaujímavú poznámku. Ak medzinárodný trestný súd odsúdil niekoho za genocídu, zločiny proti mieru, za zločiny proti ľudskosti, tak išlo o udalosti, ktoré sa odohrali v určitom období a patria do histórie či minulosti. Stáva sa, že samotný štát či vládna moc robí nadprácu aj v prípadoch, že slobodu názoru a slobodu prejavu spojenú s chápaním niektorých historických udalosti ( skutočnosti, faktov ) obmedzuje a ruší, pretože ich spája s trestným činom extrémizmu. Z tohto dôvodu Výbor OSN pre ľudské práva v svojej všeobecnej pripomienke č. 49 jasne uviedol, že zákony, ktoré penalizujú vyjadrovanie názorov na historické skutočnosti, sú nezlúčiteľné s povinnosťami, ktoré Pakt ukladá zmluvným stranám. Pakt nepovoľuje všeobecný zákaz vyjadrovať mylný názor alebo nesprávne vykladať udalosti, ktoré sa udiali v minulosti.

Zmýšľanie občanov sa stáva trestným činom extrémizmu, ak sa z ich prezentácie pre verejnosť zistí, že berú na ľahkú váhu zločiny proti mieru, genocídu, zločiny proti ľudskosti či vojnové zločiny, ktoré sa odohrali napríklad v bývalej Juhoslávií, nakoľko páchatelia zločinov musia vedieť, že spravodlivosti neuniknú. Je treba pripomenúť, že demokratický Západ mal a má svoje záujmy na Balkáne a robil a robí si svoju politiku. Tam, kde politické zmýšľanie občanov môže zachádzať k otázkam spravodlivých trestov za zločiny, ktoré sa na Balkáne odohrali, tam zvyčajne sa môžu otvárať aj také politické otázky, akú úlohu zohral demokratický Západ na Balkáne, akú úlohu zohralo NATO a akých zločinov sa dopustil demokratický Západ.

Bombardovanie Juhoslávie vojskami NATO sa nedá zatajiť. Existujú vojnové lži o tom, ako sa určité udalosti odohrávali, akú úlohu zohrali pozorovatelia OBSE a podobne. Skrátka a dobre, demokratický Západ má dostatok dôvodov k tomu, aby umlčal občiansku verejnosť vo veciach svojho angažovania sa na Balkáne. Takže je možné konštatovať, že v tomto prípade trestné činy extrémizmu sú politickou objednávkou z nadnárodnej úrovne a sloboda myslenia, slová a prejavu musí ustúpiť do úzadia.

Existuje informácia, že Medzinárodný trestný tribunál pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávií obžaloval celkom 161 osôb, z toho 109 Srbov. Vraj viacej ako polovica obžalovaných bola odsúdená. Lenže vojnových zločinov v Juhoslávií sa dopustil aj demokratický Západ a spravodlivosť v tomto prípade akosi zaspala, pretože bola protekčná. Dokonca existuje informácia, že bývalá hlavná žalobkyňa Medzinárodného súdneho dvora v Haagu pre Juhosláviu Carla Del Ponte trvala na tom, že do vyšetrovania vojnových zločinov musí byť zahrnuté aj 78 dňové bombardovanie Srbska a Kosova. Lenže pod tlakom USA a Veľkej Británie bolo vyšetrovanie vojnových zločinov NATO zrušené. K tomu pripomínam, že samotný tribunál bol zostavený a financovaný USA.

Čo je ešte zaujímavé na § 130 ods.7, bod d) ? Upozorňuje nás, občanov, ako je dôležité bojovať proti uvedeným zločinom a genocíde, ktoré toto ustanovenie vymenováva. Lenže toto ustanovenie zároveň kladie podmienku, ktorá musí byť splnená, ak chceme niekoho obviniť z trestného činu extrémizmu. Touto podmienkou je: páchatelia zločinov musia byť odsúdení právoplatným rozsudkom medzinárodného trestného súdu a tak ďalej. Na prvý pohľad sa zdá, že je to férové správanie sa vládnej moci či zákonodarcov, ak tak dbajú na potrestanie zločinov proti mieru, proti ľudskosti, vojnových zločinov či genocíde.

Takáto prax však nie je všeobecná v rámci celého spoločenstva národov sveta, ale prísne účelová a selektívna. Moje tvrdenie platí aj za situácie, že budeme brať do úvahy aj poslanie iného ( druhého ) Medzinárodného trestného súdu v Haagu, kde na lavici obžalovaných sa ocitli rôzni politici, vojenskí či štátni predstavitelia z veľkej väčšiny afrických štátov. Mimochodom, medzi obžalovanými bol aj vodca Líbye Muammár al-Kaddáfí aj so synom Sajfom Islamom. A keď ide o Líbyu, tak zase ide o niečo podobné ako v Juhoslávií. Demokratický Západ zničil Líbyu a postaral sa o to, aby tento prosperujúci štát v Afrike bol vrátený do minulosti. V čom teda spočíva prísna účelovosť a selektívnosť v otázke spravodlivých trestov pre rôznych zločincov ?

Že nenachádzame obvinených a odsúdených za genocídu, zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti, za vojnové zločiny nikoho z demokratického Západu, z kapitalistického Západu, ktorý napríklad iba od roku 1991 napáchal mnoho zločinov vo svete a ktorý vykorisťuje aj samotnú Afriku. Ak občan SR nechce byť obvinený a odsúdený za trestný čin extrémizmu, tak sa má správať tak, aby jeho názor, postoj a prejav vo vzťahu k odsúdeným nebol ospravedlňujúci, schváľujúci, popierajúci a zľahčujúci a to vo všetkých prípadoch, v ktorých rozhodol medzinárodný trestný súd či tribunál v Haagu, týkajúcich sa bývalej Juhoslávie či Afriky, respektíve môžu to byť niektoré ďalšie štáty zo sveta.

Nám, občanom SR, bola teda aj týmto spôsobom daná povinnosť rešpektovať rozhodnutia medzinárodných súdnych orgánov a teda rešpektovať aj to, že demokratický Západ, ktorý sa dopustil mnohých zločinov vo svete, si prisvojil právo ustanoviť inštitúcie na trestanie iných zločinov. Našou povinnosťou ako občanov SR či EÚ je teda bojovať proti zločinom, ktorých sa dopustili predstavitelia cudzích mocnosti, mimo demokratického Západu. Zločiny demokratického Západu vo svete nie sú predmetom obvinení a teda ani odsúdenia a preto ako občania SR nie sme ohrozovaní z obvinení trestných činov extrémizmu.

Príbeh novinára a vydavateľa Juliana Assangeho, 48 ročného zakladateľa WikiLeaks, svedčí o opačnom postupe zo strany demokratického Západu. Menovaný je prenasledovaný a stíhaný za to, že odhalil vojnové zločiny a celosvetovú korupciu, ktorých sa dopúšťa vláda USA a jej západní spojenci. Assange zverejnil informácie o vojnových zločinoch, ktoré spáchali USA v Iraku a Afganistane v rokoch 2010 – 2011, odhaľoval kolosálnu korupciu USA vo svete – nelegálnu celosvetovú špionáž proti vládam a občanom. Americká vláda sa domáha toho, aby bol Assenge vydaný z Veľkej Británie do USA, kde bude čeliť obvineniu zo špionáže a za počítačové hackovanie. V tomto období prebieha vo Veľkej Británií súd, ktorý rozhodne, či bude Assenge vydaný do USA. Podľa určitých informácií sa s Assangem zachádza ako s nebezpečným teroristom, ktorého treba definitívne zlikvidovať. Prípad J. Assengeho ukazuje, že odhalenie vojnových zločinov sa stáva zločinom, ktorý USA a Veľká Británia nemôžu nechať nepotrestaný.

Je potrebné si teda uvedomiť, že Julian Assenge konal presne v tom zmysle, ako nám, občanom SR, prikazuje Trestný zákon, aby sme nekonali. Znamená to, že nesmieme ospravedlňovať, schvaľovať, popierať a zľahčovať vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti, zločiny proti mieru či genocídu. Ak to nedodržíme a budeme podporovať odsúdených zločincov, tak sa automatický stávame extrémistami a teda môžeme byť obvinení z trestného činu extrémizmu. Lenže oficiálne sa nepriznáva, že zločincov na demokratickom Západe nemáme ! A Julian Assenge zverejnil „extrémistický materiál“, že zločincov na demokratickom Západe máme dostatok a preto ich činy na základe dôkazov nemôžeme ospravedlňovať, schvaľovať, popierať a zľahčovať.

Ak Julian Assenge konal v rovnakom duchu, ako naši politici ( koaliční a opoziční ), ktorí sa postarali o to, aby trestné činy extrémizmu boli schválené, tak prečo sa nikto verejne neodvážil zastať sa ho a žiadať jeho okamžité prepustenie, keďže si to vyžaduje skutočná spravodlivosť a je to v záujme skutočnej ochrany demokracie ?

Vo vzťahu k nášmu „spoločnému domovu“ – demokratickému Západu – máme v tomto smere slobodu slová a prejavu a preto zločiny demokratického Západu môžeme každý jednotlivo či v skupinách ospravedlňovať, schvaľovať, popierať a zľahčovať. A takto aj oficiálna propaganda robí: vojny sa vedú v mene nastolenia demokratického poriadku, bombardovanie Juhoslávie bolo z humanitárnych dôvodov, vojna v Iraku bola iba chyba, v Sýrií je potrebné zvrhnúť prezidenta Baššára al-Asada, v Líbyi bolo potrebné zachrániť ľudí pred zločincom M. Kaddáfím a tak ďalej.

Koniec časti XVI.

Pokračovanie v časti XVII.

Dušan Hirjak