Prejavy politikov vedú k úpadku schopnosti občanov stať sa suverénom v účasti na rozhodovaní o otázkach spravovania štátu.

Na úvod.

Tento nadpis môjho článku súvisí s jedným z podstatných znakov, na čom sa má zakladať skutočná demokracia, ak sa má chápať v skutočne etymologickom zmysle – ako vláda ľudu. Podstatným znakom demokracie má byť to, že voličstvo je suverénne. V rámci kapitalistickej spoločnosti takýto stav je nedosiahnuteľný a preto sa poňatie demokracie fintami politikov a „zadného dvora politiky“ upravuje tak, aby sa občania – voliči – ako suveréni, nedopracovali k mysleniu o procesoch a javoch, ktoré sa odohrávajú na našom „demokratickom“ Západe či priamo u nás na Slovensku a súvisia viac či menej s ekonomickou podstatou kapitalizmu.

Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, v celkovom vyjadrení prejavy politikov sú prispôsobované tomu, aby ladili s upravenými kritériami pre chápanie demokracie. Upravené kritéria, o ktorých sa v svojej stati na viacerých miestach zmienim, sa podarilo celkom ľahko vtesnať do povedomia každej národnej spoločnosti a politickej praxe. Preto sa v každej národnej spoločnosti na Západe hovorí o tom, že je demokraciou. A aby to vyzeralo trošku dramatický, tak sa vyhlasuje či tvrdí, že zo strany občanov je demokracia neustále v ohrození a treba ju chrániť. K pomyslenej „ochrane“ demokracie štátne orgány prijímajú rôzne tvrdé opatrenia, ktoré sa týkajú najviac otázok slobody názoru a prejavu. Čo však v skutočnosti treba chrániť, o tom sa nikde pre verejnosť nepíše a nerozpráva, pretože to má ostať akoby zahalené „tajomstvom“. Aké je to „tajomstvo“, ktoré sa nemá pripomínať občanom ?

Všetcí tí, ktorí nie sú súkromnými vlastníkmi výrobných prostriedkov a kapitálu nesmú z rôznych dôvodov dospieť do štádia, aby sa mohli pokladať za schopných mať vplyv a moc na rozhodovaní o spoločných záležitostiach národného spoločenstva. Suverénne postavenie občanov – voličov totiž môže viesť k ohrozeniu postavenia minoritnej privilegovanej triedy. To si myslí práve táto minoritná trieda vlastníkov výrobných prostriedkov a kapitálu, hoci je to ďaleko od pravdy, ak zoberieme do úvahy, že volená výkonná a zákonodarná moc má mať povinnosť udržiavať akúsi rovnováhu v záujmoch majiteľov kapitálu a bohatstva s politickou slobodou občanov, spojenou s rozhodovaním.

I.

V Banskej Bystrici sa dňa 29.8.2026 uskutočnili celoštátne oslavy 82. výročia Slovenského národného povstania. Bola vyjadrená vďaka všetkým tým bojovníkom, ktorí so zbraňou v ruke sa postavili proti fašizmu a fašistom – okupantom. Bolo povedaných veľa slov o mieri, o potrebe mier chrániť a pracovať v prospech mierového života. Boli to úprimné slová, ozajstné túžby, racionálne návrhy alebo iba samé keci, ktoré u politikov sú často účinnou zbraňou konzervovania uvedomelosti občanov celej spoločnosti ?

Pozorne som si vypočul príhovory našich ústavných činiteľov. Nech čitateľ posúdi, či prejavy ústavných činiteľov boli úprimné, pravdivé, objektívne, dostatočne objasnili dobu, v ktorej žijeme a v ktorej sa nám do Európy znova vrátila vojna. A keď sa celkom organizovaným spôsobom zo strany „demokratického“ Západu vrátila do Európy vojna, vieme posúdiť, pochopiť a priznať sa, prečo sa slovenský národ znova ocitol na strane tých, ktorí pripravili a zorganizovali vojenské ťaženie proti Ruskej federácií, kto je za sympatizovanie s vojenskými štváčmi a ich podporu zodpovedný, prečo sme sa postavili proti ruskému ľudu – ruskej civilizácií, ktorá víťazstvom nad fašizmom a nacizmom nám priniesla do Európy mier a ktorá za tento mier musí aj v dnešnej dobe prinášať veľké obete ?

Príhovor ústavného činiteľa k slovenskému národu pokladám za veľmi dôležitú politickú aktivitu, za veľmi dôverný, úprimný a ľudský vzťah k všetkým občanom, ktorých je treba pokladať za veľmi dôležitý základ štátnej moci a teda aj moci tých, čo majú za úlohu v mene občanov a aj s ich aktívnou účasťou spravovať náš spoločný životný priestor v mene dosiahnutia a spravovania spoločného dobra.

Príhovor ústavného činiteľa má byť nasiaknutý – prešpikovaný Duchom pravdy o politických súvislostiach rôznych udalosti, procesov a javov, ktoré sa v dnešnej dobe odohrávajú v priestore Európy a výrazne zasahujú do života našej národnej spoločnosti v pozitívnom či negatívnom slova zmysle. Príhovor ústavného činiteľa nesmie ostať na úrovni formálnej znášky rôznych slov a viet, ktorý konzervuje vedomie a myslenie každého člena spoločnosti len na spôsob povrchového vedomie, prináša stratu kritického myslenia, podporuje duchovnú plytkosť, emocionálnu a morálnu tuposť a nikdy sa nepokúša dopracovať sa k podstate javov a procesov, ktoré dennodenne národné spoločenstvo ovplyvňujú či dokonca jeho existenciu ohrozujú. Z môjho pohľadu toto sú základné kritéria pre príhovor ústavného činiteľa.

Ak to zovšeobecním, tak Duch pravdy o politických súvislostiach rôznych udalosti, procesov a javov, ktoré sa odohrávajú v priestore Európy, sa týka problematiky vzťahu národného a nadnárodného – globálneho. Povinnosťou ústavných činiteľov pri takomto významnom štátnom sviatku slovenského národa – osláv 82. výročia SNP – bolo potrebné pravdivo pomenovať súčasné pomery, ktoré vládnu v politických aktivitách na našej národnej a nadnárodnej úrovni, kto a ako ohrozuje štátnu suverenitu národov Európy, bezpečnosť a mier v Európe či vôbec vo svete, ktoré politické aktivity v rámci nadnárodných štruktúr by sa nemali nielen podporovať, ale ani organizovať.

Povinnosťou ústavných činiteľov bolo otvorene pomenovať, aké hrozby sa valia na obyvateľstvo národných členských štátov práve z úrovne organizovaných politik Európskej únie a Severoatlantickej Aliancie. Povinnosťou ústavných činiteľov bolo otvorene navrhnúť nášmu národu, ako sa jeho obyvatelia aj s politikmi majú zjednotiť na organizovaný odpor proti rôznym zákonom, nariadeniam a usmerneniam, ktorými cudzia moc z Bruselu (vojenská a politická) zasahuje do všeobecných podmienok života celej našej spoločnosti, aby náš národ úplne, podobne ako iné národy v Európy, podriadila svojej vôli a predstavám o tom, ako má vyzerať globalizovaný kapitalizmu západného typu.

Spomínaný organizovaný odpor, na rozdiel od obdobia druhej svetovej vojny a teda aj na rozdiel od SNP, si nevyžaduje použitie žiadnych smrtiacich zbraní, ale predovšetkým politický odvážnu aktivitu spojenú s účasťou občanov na dôležitých rozhodovacích procesoch, pretože vôľa národa nemôže byť za žiadnych okolnosti podriadená vôli európskych byrokratov pôsobiacich v rôznych vymyslených nadnárodných inštitúciach a vôli nadnárodnej súdnej moci, ktorú do Bruselu „prepašoval“ za svojho pôsobenia predseda vlády SR Dzurinda, prezident Schuster, náš poslanecký zbor a ktorej súčasťou bez súhlasu občanov sú aj členovia národných vlád na čele s jej predsedami.

 

Ako zovšeobecniť a charakterizovať príhovory troch našich ústavných činiteľov, ktoré boli prednesené na oslavách 82. výročia SNP ? 

Príhovory ústavných činiteľov predstavovali pestrú zmes vetných spojení, ktorými sa:

a) vyslovovala vďaka a česť účastníkom SNP za ich statočný a odvážny boj proti fašizmu, pre ktorých bolo Slovensko vždy na prvom mieste,

b) formálne pripomenulo, že bezpečnosť a mier v Európe nie je možný bez Ruskej federácie, ale ostalo to v rovine prázdnej reči, pretože slovenský národ sa nemohol dozvedieť, ako takúto dôležitú podmienku života národov v Európe je potrebné uhájiť a proti komu,

c) formálne pripomenulo, že nacizmus bol vo vojne porazený a teraz ho znova tu máme, ale aj v tomto prípade to ostalo iba v rovine prázdnej reči, pretože slovenský národ sa nedozvedel, kto nacizmus v Európe oživil, kto nacizmus podporuje a komu slúži a ako je možné a potrebné proti nemu bojovať, nakoľko Slovenská republika je na pôde OSN vždy proti rezolúcií o boji „proti glorifikácií nacizmu, neonacizmu a ďalších praktík, ktoré prispievajú k eskalácií moderných foriem rasizmu, rasovej diskriminácie, xenofóbie a s tým spojenej intolerancie“, ktorú každoročne predkladá VZ OSN Ruská federácia na schválenie, pretože naša vláda problém vidí v zneužití rezolúcie zo strany RF naratívom denacifikácie Ukrajiny,

d) formálne pripomenulo, že žijeme v atmosfére nenávisti k Rusku, ale aj v tomto prípade sa slovenský národ nedozvedel, kto na Západe organizuje konfrontačnú politiku s Ruskou federáciou v záujme jej oslabenia a zničenia, pričom Slovenská republika mohla byť príkladom pre ostatné národy, ako je možné rozvíjať s Ruskou federáciou priateľské vzťahy a vzájomne výhodnú spoluprácu,

e) formálne pripomenulo, že na slobodný život potrebujeme mier, ktorý musíme chrániť strategický, s rozumom a zodpovednosťou, rovnako ako odvahou a najmä jednotou, pričom aj táto požiadavka ostala v rovine prázdnej reči a slovenský národ sa nemohol nič dozvedieť, ako sa práve taký dôležitý odkaz SNP riešil a rieši na úrovni vládnej moci, aby sa hrôzy vojny nikdy nevrátili a prečo slovenský národ sa znova ocitol na strane tých, čo vojenské ťaženie na východ proti Ruskej federácií zorganizovali,

f) formálne pripomenulo, že ak prestaneme presadzovať také prirodzené hodnoty ako je ľudskosť, slušnosť, tolerancia, tak to bude znamenať nástup radikalizmu, ktorý bude spojený s rozširovaním politických, ekonomických a územných ziskov, pričom aj toto upozornenie ostalo v rovine prázdnej reči a slovenský národ sa nemohol ani v tomto prípade zorientovať v tom, akú úlohu môže zohrať v podpore uvedených prirodzených hodnôt a ako sa môže organizovať odpor proti radikalizmu napríklad z nadnárodnej úrovne,

g) formálne pripomenulo, že je potrené brániť odkaz SNP – brániť ľudskosť a človečenstvo každý jeden deň, pričom aj v tomto prípade ide o prázdnu reč, na základe ktorej sa žiadny občan SR nemôže zorientovať, pretože vládna moc doposiaľ nikdy neorganizovala spájanie sa v dôležitých záležitostiach, tak smerom dovnútra ako aj smerom k vonkajším udalostiam, so stranou občianstva,

h) formálne pripomenulo, že ťažko vydobytá štátnosť nie je pre všetkých dôležitou hodnotou a dôsledkom je nezodpovedné správanie sa k svojej vlasti a slabnúca vernosť k vlastnej krajine vrátane politikov, pričom aj v tomto prípade išlo iba o prázdnu reč a slovenský národ sa nemohol zorientovať v tom, akými rozhodnutiami a postojmi sa slovenská štátnosť oslabila a oslabuje, prečo si naša národná spoločnosť nemôže spravovať svoje veci bez cudzej nadvlády a kto má na takomto vývoji hlavný podiel,

ch) formálne zdôraznilo, že k súčasnej vládnej moci na čele s Róbertom Ficom sa na Slovensku vytvára politická alternatíva, pričom aj v tomto prípade najskôr ide o prázdnu reč, ktorá pomáha občanov SR dezorientovať, nakoľko sa nezdôraznilo, že politická alternatíva je už praxou nadnárodnej štátnej moci, ktorou je Európska únia, ktorá si zásluhou rôznych našich politikov, vrátane Róberta Fica, odobrala veľkú časť štátnej suverenity a štátnosti pre seba, pričom sa nehovorí, že politická alternatíva vo vnútri štátu sa deje na základe panského huncútstva – úmyselného rozdelenia všetkých zvolených zástupcov občanov na dohodnutú koalíciu a nanútenú opozíciu, čo podľa výkladu politických analfabetov je vraj znakom skutočnej demokracie,

i) dal formálny záväzok, že za odkaz Slovenského národného povstania bude, zrejme súčasná vládna moc, bojovať až do konca, pričom aj tento záväzok je možné pokladať za prázdnu reč, ktorý slovenský národ k ničomu konkrétnemu nezorientoval, hoci v skutočnosti je len otázka času, kedy boj za odkaz SNP bude potrebné zorganizovať,

j) formálne pripomenulo, že Európska únia je mierový projekt a nie prostriedok boja proti Rusku a preto nepotrebuje viacej zbraní a rusofóbiu, pričom aj v tomto prípade ide o prázdnu reč, pretože slovenský národ sa nič nedozvedel o tom, že zjednotenie Európy bolo plánované práve nacistami už počas 2. svetovej vojny v záujme spoločného boja proti ruskej civilizácií, rovnako ako sa slovenský národ nemohol nič dozvedieť o tom, aký podiel viny môže mať vládna moc na Slovensku na podpore a vzostupe nového fašizmu v Európe a čo je podstatou nového (reorganizovaného) fašizmu,

k) menovite pripomenulo, že určitá skupina účastníkov SNP bola v novom ľudovo demokratickom zriadení v päťdesiatich rokoch minulého storočia popravená, pričom aj v tomto prípade išlo o prázdnu reč s cieľom obrátiť pozornosť obyvateľstva na politicko-spoločenský vývoj po februári 1948 a to za dodržania podmienky, že sa nebude orientovať pozornosť slovenského národa na pripomenutie konkrétnych faktov o represáliách ľudáckeho režimu a nacistického Nemecka voči povstaleckým bojovníkom a civilnému obyvateľstvu,

l) v ktorých sa pozabudlo pripomenúť, že v príprave ozbrojeného povstania veľkú úlohu zohral úspech Sovietskej armády na fronte a jej približovanie sa k hraniciam Slovenska, rovnako ako to, že v priebehu augusta 1944 každý deň prichádzali na stredné Slovensko desiatky partizánskych veliteľov zo ZSSR, ktorí vytvárali jadro veľkých partizánskych útvarov a pokiaľ ide o vnútorné pomery, tak sa pozabudlo na význam práce V. ilegálneho ústredného vedenia KSS,

m) pripomenul význam Vianočnej dohody, ktorá bola podpísaná ako tajná politická deklarácia pred Vianocami 1943 a na základe ktorej sa vytvorila ilegálna Slovenská národná rada ako jednotný celonárodný orgán protifašistického odboja, pričom aj toto pripomenutie ostalo iba v rovine formálnej reči, pretože sa vôbec nevyužil jej zásadný význam pre ďalší osud vtedajšieho Slovenska – obnovenie Československa, národnej slobody a nezávislosti – v prospech súčasnosti – spájania sa politických síl v záujme ustanovenia jednotného frontu za posilnenie štátnej suverenity, štátnosti a boja za nastolenie mierového života v Európe,

n) potvrdilo, že u ústavných činiteľov absentuje odvaha v boji za ochranu a presadzovanie národnoštátnych záujmov Slovenskej republiky, pretože v rámci svojich vedených prázdnych reči sa akosi jednotne zabudli venovať politikám nadnárodných štruktúr moci ako je NATO a Európska únia, ktoré pod vedením USA zorganizovali zástupnú vojnu na Ukrajine proti Ruskej federácií, rozvrátili politické a ekonomické vzťahy medzi Európou a Ruskou federáciou, nastolili politiku militarizácie Európy a jej prípravy na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou a z tohto dôvodu slovenský národ sa nemohol z úst svojich najvyšších zástupcov dozvedieť o aktuálnych hrozbách a problémoch, pred ktorými stoja národy Európy,

o) úmyselne nepripomenulo nič z politických súvislosti zorganizovanej ukrajinskej krízy v roku 2014, ktorou sa po dlhých rokoch podarilo ukrajinský národ zorganizovať do zástupnej vojny za Západ proti Ruskej federácií a z tohto dôvodu slovenský národ ďalej má veriť západnej propagande o vine Ruskej federácie a o potrebe pomáhať Ukrajine v jej boji za dosiahnutie víťazstva vo vojne slovanských národov,

p) pozabudlo pripomenúť, ako na Slovensku v čase druhej svetovej vojny v rámci aktívnej spolupráce s Nemeckou ríšou a pod jej „ochranou“ vystrájal ľudácky režim a ako si po jeho vzore nepriateľstvo k ruskej civilizácií založila a udržiava aj súčasná vládna moc, pretože Severoatlantickú Alianciu pokladá za dostatočne spôsobilú pre zabezpečenie šťastného života slovenského národa, keďže jej imponovala a imponuje politika rozširovania NATO a hlavne výrazné posilňovanie východného krídla NATO a jeho militarizácia, do ktorého je Slovenská republika aktívne zapojená,

r) pozabudlo pripomenúť, že v dnešnej dobe už neplatí ten najdôležitejší odkaz SNP a síce, že slovenský národ sa už nikdy nedá zviesť do žiadnych pochybných spolkov či združení a spolupráce s národmi, ktoré otvorene či skryte budú podporovať nástup nového fašizmu a nacizmu v Európe, ktorý je vždy dôležitý a potrebný pre zorganizovanie vojenského ťaženia na východ proti Ruskej federácií,

s) pozabudlo pripomenúť, aký charakter má vojna na Ukrajine, prečo v skutočnosti Západ pod vedením USA, NATO a Európskej únie Ukrajinu všestranne podporuje a na základe takejto „intelektuálnej zdržanlivosti“ sa potom pre vládnu moc na Slovensku mohol otvoriť priestor pre ľahšie rozhodovanie sa v prijímaní protiruských postojov, ako tomu bolo napríklad bezprostredne po oslavách SNP v prípade schválenia Dohovoru o Medzinárodnej nárokovej komisií pre Ukrajinu,

t) pozabudla pripomenúť veľká vďaka Sovietskemu zväzu, ktorý poskytoval SNP najmä vojenskú, leteckú a materiálnu pomoc na spôsob priamej Karpatsko-duklianskej operácie, leteckých mostov, vyslania výsadkov a jednotiek a materiálnej podpory, čo pokladám za prejav neúcty k ľudu Ruskej federácie a jej predstaviteľom a za naznak toho, že SNP bolo výlučne akoby našou vnútornou záležitosťou,

u) pozabudlo pripomenúť, že podstatou nového oživeného a reorganizovaného fašizmu v Európe je to, že pod vedením USA, NATO a EÚ boli národy Európy – členských štátov – aj zásluhou svojich národných politikov zjednotené do boja proti Ruskej federácií, pričom toto zjednotenie nutne muselo byť založené na zorganizovaní štátneho prevratu v Kyjeve vo februári 2014, na vnútroštátnej vojne medzi novou štátnou mocou a rusko jazyčným Donbasom, na militarizácií východného krídla NATO vrátane Ukrajiny, na dlhoročnú prípravu Ukrajiny na vojenský stret, ktorý prerástol do zástupnej vojny Ukrajiny za Západ proti Ruskej federácií, ktorá je „demokratickým“ Západom všestranne podporovaná a financovaná, čo znamená, že pre záujmy Západu je Ukrajina obetovaná, pretože treba získať veľkú korisť – Ruskú federáciu.

II.

V príhovoroch ústavných činiteľov som sledoval, čo bolo z ich strany povedané a čo nebolo povedané a vzhľadom na štátny sviatok venovaný SNP malo byť povedané. Treba konštatovať, že všetci traja ústavní činitelia dodržali jednotný postoj, ktorý je dôležitý pre nich samotných, pretože zostali verní svojej pravde o potrebe presadzovať v podmienkach Slovenskej republiky politiku nespochybniteľnosti členstva v Európskej únií a Severoatlantickej Aliancií. Tento politický determinizmus západného typu je veľmi škodlivý celej Európe a jej národom a práve preto občania národov, vrátane slovenského národa, sa nesmú dostať na takú úroveň osvietenia, aby sa zamýšľali, ako čo najskôr sa zbaviť okov uvedených nadnárodných mocenských štruktúr, do ktorých boli zapletení minoritnou triedou západného kapitálu a ich prisluhovačmi, rovnako ako svojimi volenými zástupcami.

Správanie sa našich politikov k politickým predstaviteľom Západu, ktorí pôsobia v uvedených štruktúrach, mi pripomína, že trpia sčasti štokholmským syndrómom, ktorý predstavuje zaujímavý psychologický fenomén, pri ktorom obete únosov, násilia alebo zajatia začínajú pociťovať súcit, sympatie a silnú citovú väzbu voči svojim trýzniteľom alebo páchateľom. Ak to môžem konkretizovať, tak k tým, čo sa dopúšťajú rôznych zločinov vo svete, čo sa pokladajú za vládcov nad životmi nášho národného spoločenstva, čo nás pokladajú iba za menejcennú kategóriu ľudí, čo vidia celý živý ľudský svet len ako dobrú príležitosť pre naplnenie potrieb západnej (unipolárnej) spoločnosti, tak k tým sa mnohí politici správajú ako k najláskavejšej a najlepšej časti sveta, ktorému hovoria Západ, ako k láskavej a dobrotivej spoločnosti, ktorú treba obdivovať a ktorá nám umožní aj pri prísne stanovených podmienkach šťastný a spokojný život.

Naši politici ešte stále nepochopili, že obeťami zlej politiky bruselských nadnárodných štruktúr pod vedením USA je nielen Ukrajina a Ruská federácia, ale aj samotné národy Európy, ktoré svoje šialené ideologické plány – napríklad zbavovanie národov štátnej suverenity a štátnosti, organizovanie globálnej politiky strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, politika klimatického alarmizmu, Zelenej dohody, migračná politika, rozvrátenie ekonomických vzťahov s RF, vojenské ťaženie na východ proti RF atď. – podstatne rozšírili o vojnovú ekonomiku, do ktorej sa Slovenská republika s radosťou zapojila.

Politici sa cítia byť v akomsi partnerskom vzťahu s predstaviteľmi Západu, pričom sú na nich naviazaní pomerne silným citovým putom, nakoľko sa im zdá, že sú plne akceptovaní a uznávaní. Účasť na realizovaní politik NATO a Európskej únie našim politikom dáva možnosť prežívať pocit jednoty, na základe ktorého sa namiesto svedomia a morálneho dobra rozvinula potreba obhajoby nespochybniteľnosti rozhodnutí zo strany uvedených nadnárodných štruktúr. Prísne stanovené podmienky pre spolužitie nášho národného spoločenstva so Západom sú založené na čo najväčšej strate štátnej suverenity a štátnosti, nad ktorými bdie nadštátna tvorba vôle Európskeho súdneho dvora, na účasti – zapojení členov vládnej moci do politickej a zákonodarnej činnosti na úrovni príslušných inštitúcií EÚ (Európska rada, Rada EÚ, Európsky parlament), na povinnej účasti v Severoatlantickej Aliancií a na jej plánoch povinne a systematický tiahnuť na východ proti Ruskej federácií.

Z uvedeného vyplýva, že nebolo možné predpokladať, že v príhovoroch našich ústavných činiteľov odznejú kritické postoje k politikám predstaviteľov „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a Európskou úniou, ktoré boli a sú realizované v rámci konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou a rozvrátenia ekonomických vzťahov medzi Európou a Ruskou federáciou v záujme posilnenia Ameriky a na úkor Európy. Z úst ústavných činiteľov akosi nebolo možné počuť nič o tom, že Sovietsky zväz pomohol nášmu SNP a že nielen ZSSR, ale aj terajšia Ruská federácia je zárukou skutočného mieru v Európe, pretože veľké obete na ľudských životoch v druhej svetovej vojne proti fašizmu a nacizmu ruskú civilizáciu k tomu zaväzujú. Ústavní činitelia úmyselne či neúmyselne zabudli zorientovať občanov Slovenskej republiky v tom, kto pomáha šíriť fašizmus a nacizmus v Európe a k tomu v plnej miere využíva ukrajinský národ a členské štáty proti Ruskej federácií.

Keď k postojom mnohých politikov pridám aj postoje rôznych mediálnych skupín, tak sa potom vôbec nemusíme diviť tomu, že časť našej spoločnosti pokladá Ruskú federáciu za teroristický či fašistický štát a prezidenta Putina za Hitlera. Takýto postoj mnohým politikom vyhovuje, pretože musíme držať jednotu so Západom. Ak sa nemýlim, tak nikto z našich politikov sa doteraz neponáhľal vysvetliť slovenskému národu, čo sa v skutočnosti odohralo vo februári 2014 na Ukrajine v Kyjeve, k čomu udalosti na Majdane viedli, v záujmu koho bola zorganizovaná ukrajinská kríza, v záujme koho sa dlhé roky viedla vnútroštátna vojna na Donbase a prečo prerástla do zástupnej vojny proti Ruskej federácií, aký charakter má špeciálna vojenská operácia zo strany RF a aké sú jej ciele.

III.

A veľkou záhadou je, prečo naši politici už praktický päť rokov mlčia a nedokázali oznámiť a vysvetliť, prečo sa nepostavili za Dohodu a Zmluvu o vzájomnej bezpečnosti Ruskej federácie so Západom, ktorú Ruská federácia predložila Američanom a členským štátom NATO v decembri 2021, nevysvetlili, prečo bola odmietnutá. Celoštátne oslavy 82. výročia Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici boli veľmi vhodnou príležitosťou, aby ústavní činitelia Slovenskej republiky vysvetlili občanom, prečo v uvedenej záležitosti, spojenej s iniciatívou Ruskej federácie, úplne zlyhali a iniciatívu pochovali ako niečo nepodstatné a nežiaduce.

Odmietavé stanovisko zo strany štátnej administratívy USA a členských štátov NATO k iniciatívam Ruskej federácie nebolo žiadnym nedopatrením. Po piatich rokoch od predložených návrhov o bezpečnostných zárukách pre všetkých zainteresovaných je už celkom jasné, že negatívny postoj zo strany USA a NATO bol strategickým rozhodnutím, zásluhou ktorého sa vnútroštátna vojna kyjevskej diktatúry mohla rozvinúť do podoby vedenia zástupnej vojny Ukrajiny za Západ proti Ruskej federácií, a zásluhou predvídavosti Kremľa – poučenia ZSSR z roku 1941, keď sa čakalo na vpád nacistických vojsk -, práve na území Ukrajiny.

Predseda vlády SR neustále pripomína občanom SR, že vojna na Ukrajine nemá vojenské riešenie. Toto jeho tvrdenie je založená len na tom, že doteraz sa neoboznámil s výsledkami druhej svetovej vojny. Ak z pozície „demokratického“ Západu bol úmyselne založený nový fašizmus v Európe – v zmysle zjednotenia všetkých národov proti Ruskej federácií – a priamo dlhé roky živený, podporovaný a zorganizovaný nacizmus na území Ukrajiny, tak je možné sa uspokojiť s myšlienkou, že jediným nástrojom porážky vojnových štváčov je diplomatické slovo ? Ale medzi ktorými stranami ? Medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou diplomatické slovo vôbec nepostačuje, pretože by nebolo orientované na svedomie a morálne rozhodnutie tých ne-ľudských síl, ktoré vojenské ťaženie proti Ruskej federácií zorganizovali.

Predseda vlády SR, ak si bol istý, že zástupná vojna na Ukrajine nemá vojenské riešenie, mal sa pustiť do tvrdého politického boja s politickými a vojenskými predstaviteľmi Západu, rovnako ako s politikmi na domácej politickej scéne, k presadeniu iniciatívnych návrhov Ruskej federácie o spoločných bezpečnostných zárukách. Predseda vlády SR to neurobil, pretože politika nespochybniteľnosti všetkého, čo robia svetu USA, NATO a EÚ mu to jednoducho nedovolila. V čase, keď sa doslova v niekoľkých týždňoch rozhodovalo o tom, ako to dopadne s iniciatívou o bezpečnostných zárukách zo strany Ruskej federácie, našu národnú spoločnosť vtedy riadili (spravovali) ústavní činitelia, ktorým by som nezveril riadiť ani športový klub či Združenie rodičov a priateľov školy.

Napriek tomu politici v opozícií (SMER – SD, HLAS – SD a ďalší) mali možnosť prijať morálne rozhodnutie bojovať za presadenie spoločnej kolektívnej bezpečnosti aj s Ruskou federáciou, čo by zákonite viedlo tomu, že by sa vnútroštátna vojna na Ukrajine nezmenila na vedenie zástupnej vojny za Západ proti Ruskej federácií. Žiaľ, politici v opozícií neprijali žiadne morálne rozhodnutie bojovať za posilnenie mieru v Európe a na Ukrajine a v svojej pasivite pokračovali a pokračujú aj za situácie, že majú v svojich rukách vládnu moc a nových ústavných činiteľov. Takže v tomto smere neexistuje žiadny rozdiel medzi bývalými ústavnými činiteľmi – Zuzanou Čaputovou, Igorom Matovičom a Borisom Kollárom – a súčasnými ústavnými činiteľmi – Petrom Pellegrinim, Róbertom Ficom, povereným Petrom Žigom a Richardom Rašim.

A čo vyplýva z uvedeného ? Ak je predseda vlády SR aj naďalej presvedčený, že v mojom poňatí zástupná vojna na Ukrajine nemá vojenské riešenie, tak nech v zmysle svojho pevného stanoviska aj začne konať. Lenže ku skutočnému konaniu vedie iba jedna cesta: donútiť predstaviteľov Západu na čele s USA, NATO a EÚ, aby ukončili všestrannú podporu kyjevskej diktatúry a všetci spoločne zasadli k predloženým iniciatívam o spoločných bezpečnostných zárukách zo strany Ruskej federácie. Čo bránilo a bráni našej vládnej moci aj na čele s ústavnými činiteľmi, aby postupovali týmto spôsobom a celkom otvorene to predložili na verejné posúdenie aj našej národnej spoločnosti ? Lebo z histórie máme celkom jasné poučenie. Likvidácia fašizmu a nacizmu bola možná len ako cesta vojenského víťazstva !!!

                                                                                 IV.

Oslavy 82. výročia SNP boli vhodnou príležitosťou otvorene a nebojácne odhaliť pred slovenským národom skutočnú pravdu o tom, že Západ pod vedením USA, NATO a EÚ zorganizoval Ukrajinu do boja proti Ruskej federácií, do vedenia zástupnej vojny proti Ruskej federácií, v mene rozvrátenia politických a ekonomických vzťahov s Ruskou federáciou a s nádejou, že Ruskú federáciu sa v rámci vojenského ťaženia na východ konečne (!) podarí oslabiť, zničiť a okupovať. Dozrel čas, aby sa naši politici s odvahou a štátnickou múdrosťou konečne postavili proti vojenskému ťaženiu Európy na východ proti Ruskej federácií, ktoré sa celkom podobá „križiackemu ťaženiu proti boľševizmu“, propagovaného ľudáckym režimom.

Dovolím si citovať z armádneho rozkazu generála Čatloša z 24.júna 1941: „Vojaci! Na východe Európy sa začala najväčšia vojna dejín. Víťazná nemecká armáda a s ňou armády spriatelených štátov, medzi nimi aj armáda naša, postavili oceľový múr proti smrteľnému nebezpečenstvu, ohrozujúcemu celú Európu a jej civilizáciu…Už niekoľko dní sú v boji spojenecké vojska, ktoré prekročili ruské hranice. Takmer všetky národy Európy s úľavou prijali dejinný skutok Adolfa Hitlera a postavili sa za jeho rozhodnutie. Slovenské oddiely prekročili hranice, aby sa spojili so svojimi kamarátmi v boji. V tomto boji ide o to, aby sme si vieru slobodne vyznávať mohli, aby sme si zabezpečili trvanlivý pokoj pre náš národ, čo nám i celej Európe prinesie požehnanie práce, blahobytu a šťastia… Vojaci! Uvedomte si svoju veľkú povinnosť k štátu a kresťanstvu a dokážte znovu celému svetu, že viete byť vernými spojencami a statočnými bojovníkmi, ktorí pripravia národu šťastnú, slávnu a večnú budúcnosť. Na stráž!“ (Jozef Klimo: “Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku”, str. 191-192).

Teraz nech čitateľ skúsi zamyslieť sa a uvedomiť si celý obsah citovaného armádneho rozkazu. Z môjho pohľadu akosi veľmi pripomína dnešnú dobu. Máme tu spriatelené štáty pod vedením USA, NATO a EÚ, ktorí spoločnými silami v rámci svojich politik za pomoci spriatelenej kyjevskej diktatúry postavili oceľový múr proti smrteľnému nebezpečenstvu, ohrozujúcemu celú Európu a jej civilizáciu. Takmer všetky národy Európy prijali dejinný skutok Ukrajiny (namiesto Hitlera a Nemecka) a postavili sa za jej rozhodnutie viesť zástupnú vojnu za Západ proti Ruskej federácií. A tento boj, do ktorého zatiaľ nie sú zapojení Slováci, prinesie nám i celej Európe požehnanie práce, blahobytu a šťastia. A ako v týchto dňoch povedala Ursula von der Leyenová, Ukrajina bojuje aj za slobodu Európy a za právo Európanov na sabaurčenie. Namiesto vojakov si naši politici uvedomujú svoju veľkú povinnosť k USA, NATO a EÚ a tak dokážu celému svetu, že slovenský národ vie byť verným spojencom Západu a že všetci statoční bojovníci na ukrajinskom fronte pripravia národom Európy šťastnú, slávnu a večnú budúcnosť. Tak by mohol, hypotetický, vyzerať „armádny rozkaz“ zo súčasnosti.

Myslí si čitateľ, že si iba vymýšľam. Tak nech si čitateľ uvedomí, čo povedal prezident SR Peter Pellegrini v rámci svojho vystúpenia o stave republiky v NR SR. Aj naďalej sa presadzuje pevné ukotvenie Slovenskej republiky v rámci EÚ a NATO. Internetový denník Hlavné správy uviedol tento výrok prezidenta SR: „Na fungovanie Európskej únie (EÚ) a Severoatlantickej aliancie (NATO) máme oprávnene aj kritické pohľady, no stále platí, že je to náš civilizačný, ekonomický a bezpečnostný priestor, ktorého sa nesmieme vzdať. Naše členstvo v nich má zásadný zmysel. EÚ ani NATO dnes nemajú alternatívu, ktorá by ich mohla nahradiť a garantovať Slovensku bezpečnosť aj ekonomickú prosperitu“. Toľko prezident SR, ktorý sa dopracoval do Prezidentského paláca na základe svojho členstva v sociálnej demokracií ako politickej strany a politickej sily. Toto jasné stanovisko ukazuje na schopnosti politických strán v našom politickom systéme, ktoré sa uchádzajú o dôveru občanov a ktorých prioritou nie sú národnoštátne záujmy, pretože tých sa vzdávajú postupne podľa návrhov a rozhodnutí EÚ.

Naši politici nám silou – mocou vnucujú presvedčenie a potrebu stotožniť sa s nimi určeným osudom, že členstvo SR v NATO a v EÚ je akýmsi zákonom vývoja západnej kapitalistickej spoločnosti. A predseda vlády SR toto vnucovanie zjemňuje svojimi vyhláseniami, že robí politiku na všetky štyri svetové strany. Členstvo Slovenskej republiky v EÚ a NATO nie je žiadnym štrukturálnou podmienkou garancie bezpečnosti a ekonomickej prosperity. Tieto členstva sú len garanciou v prvej rade pre Američanov, ako môžu ovládať Európu a v druhom rade sú garanciou pre predstaviteľov západného kapitálu, ako môžu lepšie ovládať národy Európy a ich politikov, ako lepšie sa môžu silou – mocou presadzovať v ostatných častiach sveta.

Pre západných kapitalistov majú nimi vytvorené nadnárodné vojensko-politické štruktúry cenu zlata, pretože cez nich bolo možné – konečne – pripraviť a zorganizovať vojenské ťaženie Západu na východ proti Ruskej federácií, a majú teda na svedomí vojnu, do ktorej vtiahli ukrajinský a ruský národ. Našim politikom, aj na čele s prezidentom Slovenskej republiky, to vôbec nevadí a tejto partií vojnových zločincov a ničenia národných štátov sa, ako to zdôraznil prezident SR, nesmieme vzdať. Naši politici hazardujú s budúcnosťou slovenského národa, pretože je tu otázka, k akým hrôzam a tragickým udalostiam musí dôjsť, aby pochopili, že západný kapitalizmus sa týmto spôsobom nemôže a nesmie ďalej uberať, ale že sa má a musí presadiť jeho umiernená – mierová cesta fungovania spoločensko-ekonomického systému.

Garanciou našej bezpečnosti sú dobre a priateľské vzťahy s Ruskou federáciou a s ňou spoločne dohodnutá kolektívna bezpečnosť celého „demokratického“ Západu. Garanciou našej ekonomickej prosperity je rozvoj spolupráce v rámci multipolárneho sveta, v ktorom všetky národy sveta môžu nájsť svoje lepšie postavenie a lepší život.

V.

Dovolím si pripomenúť, ako o príhovoroch politikov, vrátane ústavných činiteľov, informujú verejnosť samotné média. Použijem iba jeden príklad z jedného internetového denníka, ktorý v tomto roku dňa 8.5.2026 uverejnil článok s nadpisom „Raši vyzval pri výročí konca vojny chrániť mier silou práva a hodnôt demokracie“ pod skratkou HS/TASR. Najprv niekoľko poznámok k predsedovi NR SR Richardovi Rašimu. Podľa neho máme s odvahou a jednotou chrániť mier silou práva a hodnôt demokracie. Toto jeho poučenie pokladám za celkom prázdnu reč, pretože politická prax tak vo vnútri štátu ako aj vo vzťahu k nadnárodným štruktúram je od sily práva a potreby demokracie na míle vzdialená a riadi sa inými organizačnými schémami. A pokiaľ ide o skutočnú politickú prax v našom štáte, tak otázky mieru a vojny žiadna vládna moc nerieši na spôsob aktívneho referendového konania a teda rozhodovania občanov. Vládna moc zo svojej vlastnej iniciatívy sa neodváži zapojiť občanov do rozhodovania a tam, kde je iniciatíva zo strany občanov SR, tak iniciatívne zlyháva Úrad prezidenta SR.

Podľa Rašiho výročie druhej svetovej vojny máme vnímať nielen ako spomienku, ale ako záväzok predchádzať opakovaniu chýb z minulosti. Aj toto pokladám za úplne prázdnu reč, pretože celá politika vládnej moci presne opakuje postupy ľudáckeho režimu z obdobia od roku 1939, pretože svoju štátnu suverenitu ľudácky režim zveril do rúk fašistickému Nemecku a bol vymenený iba štít s nadpisom, kto nás chráni a komu máme slúžiť. V novodobej histórií slovenského národa sme svoju slobodu vymenili za ochranu zo strany USA, NATO a EÚ, pričom sme z veľkej časti prišli o štátnu suverenitu a štátnosť. Mier podľa Rašiho máme brániť silou práva, ale naše vnútroštátne právo sme sa rozhodli podriadiť pod právo EÚ ! Takže poučka pre našu národnú spoločnosť je celkom jasná: keď nad našim národom panuje právo nadnárodné a keď občania nemajú možnosť namiesto politikov rozhodovať o všetkých zásadných otázkach vojny a mieru, tak žiadny mier nemôžeme a nevieme chrániť s odvahou a jednotou !

Ďalej sa z článku dozvedáme, že predseda parlamentu pripomenul milióny obetí vojny a zdôraznil význam Slovenského národného povstania, apeloval tiež na ochranu mieru, demokratických hodnôt a odmietanie ideológie nenávisti. Spolu máme tvoriť Slovensko ako sebavedomý štát, ktorý vie, akú cenu má sloboda, pretože ju sám musel vybojovať. Predseda NR SR spomenul celkom konkrétne dargovský priesmyk, ktorý bol dejiskom jednej z najkrvavejších operácií na našom území. Aj v tomto prípade sa dá spoznať, že ide o prázdnu reč. Občanom SR nie je potrebné pripomínať potrebu odmietania ideológie nenávisti, pretože táto ideológia sa výrazne presadila a presadzuje v rámci konfrontačnej politiky celého „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií. Západný kapitál, mediálne skupiny a politickí predstavitelia, tak národní ako aj z nadnárodnej úrovne, trpezlivo už roky „vychovávajú“ obyvateľstvo členských štátov k nenávisti k Ruskej federácií.

S tými, čo nám na základe demokratických volieb vládnu, máme tvoriť Slovensko ako sebavedomý štát, ktorý vie, akú cenu má sloboda. Lenže v tomto prípade išlo o slobodu od nacizmu a fašizmu. Ale udialo sa to podstatné: stratili sme slobodu rozhodovať o svojej slobode na základe vôle ľudu, na základe vlastnej štátnej suverenity, stratili sme slobodu rozhodovať o svojich životoch a podmienkach svojho života. Kapitalisti aj so svojimi prisluhovačmi, vrátane našich národných politikov, nám nanútili, aby nám vládla cudzia moc – nadnárodná ! Z filozofického hľadiska stratili sme schopnosť byť sebavedomým občanom a žiť v sebavedomom štáte, pretože naše vedomie – personálne a spoločenské – bolo postupnými manipulačnými technikami preformatované tak, aby sme problematiku reálneho, ktorá je potrebná pre náš každodenný život a realitu života chápali z pohľadu akýchsi vyšších hodnôt, nie našich personálnych a národných.

 

Z filozofického hľadiska sa prinajmenej celý Západ pod vedením USA z hľadiska poznania vrátil do obdobia stredoveku a k veľkému sporu o univerzálie. Nebolo to nedopatrenie, ale celkom reálny zámer, pretože išlo a ide o životne dôležitú otázku: ako ďalej v rámci globálneho kapitalizmu ovládať národy a celý svet. V stredoveku sa v teologicko – filozofickom myslení objavil nový ideový prúd – scholastika, ktorá sa rozvíjala od 9. do 15. storočia. Hlavnými prúdmi vnútri scholastiky bol stredoveký realizmus a nominalizmus. Iba stručne uvediem, čo tieto prúdi pokladali za dôležité.

Podľa realistov všeobecné pojmy idey (univerzáliá) existujú reálne, skutočne a to buď pred jednotlivými predmetmi, mimo nich a nezávisle na nich alebo existujú vo veciach ako idey, formy jednotlivín. Stredovekí realisti uznávali existenciu univerzálií ako duchovných bytosti alebo predobrazov, ktoré predchádzajú jednotlivým veciam. Tvrdili, že reálnejší je človek vôbec. Idea človeka, než jednotliví ľudia ako výtvor idey. Podľa nich reálny znamená byť pôvodnejší a podstatnejší, než zodpovedajúce jednotliviny. Realizmus hovoril o zdanlivej existencií individuálneho. Realitu všeobecného, univerzálií stotožňoval s bohom alebo s najvyššími duchovnými emanáciami božstva. Jedinú skutočnú realitu – všeobecné, nie je možné postihnúť zmyslovým vnímaním, ale iba nadzmyslovým, rozumovým poznaním.

Podľa nominalistov (nomen – meno) reálne existujú len jednotlivé veci so svojimi individuálnymi vlastnosťami a tzv. univerzáliá sú až po veciach. Všeobecné pojmy sa pokladali buď za prázdny zvuk alebo sa uznával noetický (vzťahujúci sa na poznanie) význam všeobecného a pripúšťalo sa, že existujú v myšlienkach.

Aký to má zmysel pripomínať si spor medzi nominalistami a realistami zo stredoveku pre súčasnosť ? Má to veľký a dokonca v dnešnej dobe zásadný význam, pretože ak tento spor zo stredoveku si uvedomíme, môžeme pochopiť, čo sa deje v súčasnosti a kde celý vývoj ľudstva smeruje a v prospech koho. Ak sa vrátim do stredoveku, tak spor medzi nominalistami a realistami nemal iba akademický charakter. Spor súvisel s prísne hierarchizovanou feudálnou spoločnosťou, v ktorej vyšší spoločenský stupeň sa aj vyššie hodnotil. Dôležitý bol spoločenský stav a ten platil za viac a bol pokladaný za reálnejší , než jeho jednotlivý príslušník. Vyšší stav platil za niečo reálnejšie, než stav nižší. Z filozofického stanoviska rod, druh či všeobecné boli nadradené jednotlivinám a za naozaj reálne sa pokladali iba všeobecniny a abstrakcie. Treba dodať, že tieto univerzalistické tendencie sa prejavovali vo všetkých oblastiach ľudského života, v práve, etike, životnom a umeleckom štýle a podobne.

Teraz sa na chvíľu vráťme do súčasnosti a hľadajme, do čoho sa mohol spor medzi nominalistami a realistami zo stredoveku prevteliť či pretransformovať v rámci života ovplyvneného globalizovaným kapitalizmom. Pre súčasnú dobu bol spor medzi nominalistami a realistami pretransformovaný do podoby – projektu, akým spôsobom má byť svet pod vedením západnej kapitalistickej spoločnosti (namiesto feudalizmu) hierarchizovaný, kto má v ňom hrať rozhodujúcu úlohu pri vytváraní všeobecných podmienok života každej ľudskej spoločnosti (národa). Spoločenský – triedny charakter kapitalistickej spoločnosti sa zámerne nepripomína, aby sme si všetci zvykli na to, že neexistuje privilegovaná trieda kapitalistov, ktorá vzhľadom na počet obyvateľstva Západu či sveta je minoritnou triedou. V skutočnosti triedne povedomie skutočných kapitalistov je pevné, ich postavenie sa pokladá za neotrasiteľné, hodné všestrannej ochrany za každú cenu a z tohto dôvodu má táto trieda za povinnosť mimo dosahu občianskej sféry uplatňovať svoj vplyv a moc na celé národy a svet.

Táto minoritná trieda sa pokladá za základ sveta, za základ fungovania kapitalistickej spoločnosti a s ňou sa nesmie za žiadnych okolnosti rovnať obyčajný občan práce či sociálneho zabezpečenia, pre ktorého bolo vymyslené, že má za úlohu v rámci svojej stavovskej slobody vraj slobodne zvoliť svojich zástupcov, aby presadzovali jeho záujmy. Máme veriť tomu, že bez kapitálu a jeho nositeľov sa život spoločnosti nemôže organizovať, nemôže fungovať a preto je byť vlastníkom kapitálu a mať rozhodujúce slovo v mnohých záležitostiach života spoločnosti je to najprirodzenejšie a potrebné. Je to jediná realita v kapitalistickej spoločnosti, ktorá sa nesmie nikým a ničím napadať a rušiť.

Privilegovaná minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi rôzneho zamerania a obrovskými korporáciami život národov a obyvateľstva organizujú iba tak, aby bol možný iba podľa predstáv, zámerov a charakteristík kapitalistickej globalizácie, z ktorej nikto nesmie uniknúť a z tohto dôvodu je táto kapitalistická globalizácia pomerne násilným projektom ľudského života. Stalo sa akousi samozrejmosťou, že do tejto kapitalistickej globalizácie sa chtiac či nechtiac musela zapojiť aj každá štátna moc, ktorá je tvorená – ustanovená na základe vraj demokratických volieb, o výsledku ktorých majú rozhodovať občania ako základ tejto moci. Kapitalistická globalizácia je teda niečo zásadného a reálneho, ktorému sa musí prispôsobiť aj štátna moc, reprezentovaná volenými zástupcami občanov. Takže je tu potreba pomenovať, čo je to vlastne tá kapitalistická globalizácia, keď ju máme pokladať za niečo celkom reálne, nevyhnutné a zákonité. V tomto prípade si pomôžem citátom z knihy „Naša nádej – život bez kapitalizmu“, ktorú napísal americký ekonóm Michael Albert a ktorú vydalo vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v roku 2006.

Citujem: „Kapitalistickí „globalizátori“ sa najradšej stretávajú len s politickými a korporačnými elitami. Myšlienka, že by sa široká verejnosť, zamestnanci, spotrebitelia, chudoba, fyzický a mentálne postihnutí ľudia mali v príslušnej miere zúčastňovať na rozhodovacích procesoch, ostáva v zabudnutí. Cieľom kapitalistickej globalizácie je úplne zredukovať vplyv populácie a aj vedúcich predstaviteľov štátu a preniesť ho na mocenské štruktúry západných korporácií. A nielen to ! Zároveň vniesť korporatistickú hierarchiu do ekonomiky aj politiky a postarať sa o rozbujnenie autoritatívnych a niekedy až fašistických štátnych štruktúr, pritom zabezpečiť, aby sa čo najviac marginalizoval hlas obyčajného človeka. Korporatistickí finančníci prehlbujú vplyv tých najsilnejších akcionárov, usilujú sa v maximálnej miere zvyšovať zisky, a to na úkor zachovania plnohodnotného života na našej planéte, nedbajúc na ekológiu ani humánnosť. Ich jediným záujmom je zisk a moc“ (str. 70).

Veľmi zaujímavá je myšlienka ekonóma, že kapitalistická globalizácia stanovuje aj normy, ktorých cieľom je medzinárodná dominancia a subordinácia. Hrubé a arogantné presadzovanie a agresívna ochrana týchto noriem podľa ekonóma predstavujú cestu k násiliu voči slabším. V domácich podmienkach sa prijímajú rozsiahlejšie právomoci na represálie a v medzinárodných rozmeroch to zase predstavuje umelé vyvolávanie lokálnej, regionálnej a internacionálnej nevraživosti a v mnohých prípadoch aj vojen (str. 70).

Takýmito vrcholnými dielami kapitalistickej globalizácie v tomto storočí tak v domácom ako aj v medzinárodnom rozmere je globálne zorganizovanie strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu a s tým spojené represálie ako aj zorganizovanie ukrajinskej krízy v roku 2014 a následne zástupnej vojny proti Ruskej federácií. A samozrejme, vrcholným dielom kapitalistickej globalizácie je činnosť Európskej únie a jej sústavná práca na oslabovaním pôsobenia národných vlád, štátnej suverenity a štátnosti, rovnako ako ochudobňovanie populácie na úkor korporačných ziskov.

Z uvedeného vyplýva, že reálne postavenie v živote kapitalistickej spoločnosti má kapitalistická globalizácia, čo znamená, že jej odmietnutie si nesmie nikto dovoliť, hoci v skutočnosti alternatíva k nej existuje. V rámci „demokratického“ Západu sa dbá o to, že prominentné kapitalistické globalizačné inštitúcie ako Organizácia spojených národov, Medzinárodný menový fond, Svetová banka, Svetová obchodná organizácia, Severoatlantická Aliancia, Európska únia, Svetová zdravotnícka organizácia, Európska centrálna banka sú nenahraditeľné a preto musia existovať, hoci negatívny rozsah a dosah na život ľudskej populácie a ľudských spoločnosti je značný.

Ako zdôraznil americký ekonóm Michael Albert, kapitalistická globalizácia vnáša do medzinárodných vzťahov nezdravý jav, a tým je upevňovanie bohatstva a moci úzkej hŕstky ľudí. Podľa neho je treba dbať o to, aby boli nastolené také vzťahy, ktoré by oslabovali pozície bohatých a silných a zároveň aby sa antiglobalisti usilovali, ako kapitalistickú globalizáciu nahradiť globálnou spravodlivosťou – demokratickým internacionalizmom. Lenže ten si bude vyžadovať, aby sa medzinárodné vzťahy neopierali o centralizované, ale predovšetkým o demokratické inštitúcie, ktorých činnosť by smerovala zdola nahor (str. 75).

Celý cirkus okolo kapitalistickej globalizácie viedol a vedie len k tomu, že sa celé národy musia postupne podriaďovať globálnemu poňatiu spravovania životov ľudí vo všetkých sférach fungovania, pretože je to vraj jediná realita do budúcnosti, ktorú môžu a majú spravovať minoritné a privilegované klany aj so svojimi prisluhovačmi pôsobiacich v rôznych súkromných či polosúkromných organizačných štruktúrach. Hierarchia v kapitalizme je nastavená tak, že ovládať životy jednotlivcov – občanov a samotné národy môžu iba tí, čo majú k tomu vytvorené predpoklady: kapitál, bohatstvo, dostatok moci a vplyvu a, samozrejme, disponujú aj rozumovými schopnosťami. To všetko umožňuje privilegovaným klanom, aby celú planétu držali v silnom objatí kapitalistickej globalizácie a v podriadenosti.

Globálne je teda niečo celkom reálne, vyššie v samoľúbosti hodnotené oproti všetkým jednotlivinám na personálnej či národnej úrovni. Dejinným vývojom sa kapitalizmus dostal do stavu, v ktorom sa privilegovaná minoritná trieda kapitalistov dostala za pomoci propagandy o slobode a demokracií do stavu feudálnych pánov, ktorí mali v stredovekom spoločenskom systéme dominantné ekonomické, politické, súdne a vojenské postavenie. Na rozdiel od feudálnych pánov tí terajší „feudáli“ svoju moc a postavenie neodvodzujú iba od vlastníctva pôdy.

Súčasný život v kapitalizme je preto spojený s organizovaním globálnej politiky, s nadnárodnými – globálnymi ekonomickými, politickými a vojenskými štruktúrami. Vplyv globálnej politiky či globálneho poňatia života sa prejavuje vo všetkých oblastiach života každej národnej spoločnosti. S politikmi ako zástupcami občanov sa pracuje takým spôsobom, aby vždy mali na pamäti, že národné má byť podriadené globálnemu. A na občana ako voliča je kladená iba jednoduchá povinnosť, aby mal schopnosť z ponuky kandidátov, ktorí sa uchádzajú o miesto v politike, vybrať toho „lepšieho“, ktorý globálnemu bude nielen rozumieť, ale aj slúžiť s pochopením a bez problémov.

VI.

Predseda NR SR Richard Raši v svojom príhovore pripomenul, že druhú svetovú vojnu treba vnímať v kontexte konkrétnych ľudských osudov, miliónov obetí a nenávratne zničených rodín. V súvislosti s vojenskou operáciou v rámci Dargovského priesmyku spomenul aj obce Dargov a Bačkov, ktorých obyvatelia prežili hrôzy strašnej vojny. V celom svojom prejave k 81. výročiu skončenia druhej svetovej vojny predseda NR SR ani slovom nespomenul, ktorý národ priniesol najväčšie obete k porážke fašizmu a nacizmu a teda aj k našej slobode. Verejnosť sa nič nedozvedela o tom, že existoval ZSSR a jeho Červená armáda, koľko životov na oltár oslobodenia Československa položila Červená armáda, aká významná bola pomoc ZSSR Slovenskému národnému povstaniu.

Podľa Richarda Rašiho je povinnosťou spoločnosti nezabúdať na hrôzy vojny, ktoré spôsobili ideológie fašizmu a nacizmu a aktívne sa k odkazu mieru neustále hlásiť. Toto je ďalší názorný príklad toho, ako sa dá viesť prázdna reč. Ideológie fašizmu a nacizmu totiž nevznikali a nevznikajú zo vzduchoprázdna a v prvom rade to nie je ani výsledok vôle a presvedčenia samotných občanov národného štátu. Uvedené ideológie majú svoj genetický kód a týmto kódom je ekonomický systém západného kapitalizmu, z ktorého vyrastali a môžu aj ďalej vyrastať zločiny kapitalizmu, potrebné pre naplnenie určitých záujmov predstaviteľov západného kapitálu.

V druhej svetovej vojne sa podarilo poraziť politické, ekonomické a predovšetkým vojenské sily, ktoré ideológie fašizmu a nacizmu cez svojich predstaviteľov sformovali a ustanovili. Ale podhubie, potrebné pre vznik a rast ideológie fašizmu a nacizmu, ostalo zachované a začalo sa rozvíjať v svojej pôvodnej podobe – ako fungovanie ekonomického systému západného kapitalizmu pod vedením Američanov. Tí postupne vytvorili – či pomohli vytvoriť – rôzne štruktúry globalizovaného kapitalizmu, medzi ktorými významné miesto a poslanie plnia dve nadnárodné štruktúry: Severoatlantická Aliancia a Európska únia !

Americký filozof David Schweickart v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ celkom jasne zdôraznil, že kým budú existovať štruktúry globalizovaného kapitalizmu, a nemal pritom na myslí iba dve vyššie uvedené, nenájdeme žiadnu alternatívu ďalšieho vývoja (napríklad výlučnej existencie mierového života na planéte – poznámka D.H.), aj keď udalosti z 11.9.2001 ukázali, že svet zúfalo potrebuje pokrokovú alternatívu voči ideológií globálneho kapitalizmu. Bez pokrokovej vízie, ktorú bude globálny svet akceptovať, sme odsúdení žiť v kapitalizme a terore medzi Mc World a Džihádom. Podľa filozofa kapitalizmus poskytol šancu na ozajstný humánny svet, no kým sa nedostaneme za hranice kapitalizmu, nie je možné túto šancu využiť. Treba veľmi dobre si uvedomiť to, čo americký filozof zdôraznil: dejiny 20. storočia by neboli také krvavé, keby USA boli skutočnou demokraciou ! A ja len k tomu dodám, že jeho slová už celkom jasne platia aj pre terajšie 21. storočie.

VI.

Mier máme podľa Richarda Rašiho chrániť silou práva a hodnôt demokracie. Práve v tom je veľké zavádzanie verejnosti či občanov z pozícií politikov. Ja som jednoznačne zástancom názoru amerického filozofa, ktorý v svojom diele tvrdí, že kapitalizmus v skutočnosti nie je zlučiteľný s demokraciou. To, čo sa pokladá za demokraciu vo vyspelých kapitalistických krajinách, a teda aj u nás na Slovensku, nie je demokracia, ale polyarchia. A tam, kde nie je skutočná demokracia, tak tam má v spoločnosti rozhodujúcu moc kapitalistická trieda, ktorá je vždy privilegovanou minoritnou triedou. Dovolím si tvrdiť, že pre západný kapitalizmus je charakteristické spojenie moci nevolenej a teda privilegovanej minoritnej triedy kapitalistov aj s jej prisluhovačmi s deklarovanou štátnou mocou volených úradníkov, ktorí svoje postavenie pokladajú za podstatný znak demokracie.

Čo je zaujímavé pre spojenie oboch foriem moci – moci nevolenej a moci s deklarovanou štátnou mocou ? V prvom rade to, že potrebe rešpektovania spojenia oboch moci musí (!) zodpovedať charakter zákonov o politických stranách a systém volieb do zákonodarných zborov. Prečo ? Aby tí, čo určitým „demokratickým“ spôsobom dostanú príležitosť politický pracovať na strane deklarovanej štátnej moci a majú záujem a povinnosti angažovať sa za záujmy spoločnosti a občanov, všetky politické aktivity a zápasy za krajšiu budúcnosť chápali a organizovali v rámci predstáv a koncepčných horizontov kapitálu, čo podľa amerického filozofa znamená, že sa nenarúša kapitalizmus v jeho základoch, pretože sa treba dívať na svet cez okuliare dominantnej ideológie.

Úzkostlivo sa teda dbá, aby na Západe nevznikla žiadna iniciatíva a výzva na vytvorenie nového ekonomického poriadku každého národa a aby nebola narušená jednota nežiaducich elít, sústredených okolo minoritnej triedy kapitalistov. Tomu v praxi zodpovedá celá personálna agenda politických strán a vládnej moci aj na Slovensku a je jedno, či ide o Róberta Fica alebo Michala Šimečku, či ide o Andreja Danka alebo o Igora Matoviča. Tie rozdiely medzi politikmi sú len o tom, kto vie byť viacej oddaný a silno verný privilegovanej triede kapitálu a jeho globalizovaným štruktúram.

Keďže žijeme v kapitalistickej spoločnosti, tak základnou a ústrednou témou politikov na strane deklarovanej štátnej moci má byť udržiavanie politickej rovnosti všetkých občanov s vplyvom a mocou strany bohatstva a moci kapitálu. Táto povinnosť politikov vôbec nie je braná na vedomie, nie je ani predmetom politického boja a pri spojení oboch moci, ktoré som uviedol vyššie, nie je ani akceptovateľná. Privilegovaná trieda svoje postavenie bráni všetkými možnými prostriedkami bez ohľadu na názory strany občanov národného štátu za pomoci prisluhovačov rôznym spôsobom – mechanizmom – ňou organizovaných.

V druhom rade je pre spojenie oboch foriem moci zaujímavé to, že musia existovať a byť rešpektované minimálne dve nadnárodné štruktúry globalizovaného západného kapitalizmu: Severoatlantická Aliancia a Európska únia a to pod vedením Američanov. Táto vymyslená a zorganizovaná zákonitosť pre západný svet nevznikla z lásky k národom, napríklad Európy, ale s jasným zámerom ovládnuť národy Európy po vojenskej a politicko-ekonomickej stránke a postupne zorganizovať celú Európu proti Ruskej federácií v záujme posilnenia vlastnej hegemónie Američanov a Západu v Európe a vo svete. Mimoriadne dôležitou úlohou uvedených nadnárodných štruktúr bolo a je vymývať ľuďom mozgy – občanom a politikom – v rámci ktorého išlo a ide o systematické, agresívne a manipulatívne pretváranie ľudského myslenia, názorov a hodnôt.

Je tragédiou, že občania národných štátov v Európe si volia za svojich zástupcov, a teda za predstaviteľov štátnej moci, kandidátov, ktorí na základe svojich vlastných poznávacích a morálnych schopnosti a zdatnosti sa nedopracovali k pochopeniu, že uvedené nadnárodné štruktúry globalizovaného západného kapitalizmu nie sú späté s víziou národného štátu, a ako sa ukázalo, ani so zabezpečením trvalého mieru v Európe či vo svete.

Nerád konštatujem, že pretváranie ľudského myslenia, názorov a hodnôt sa z pozície privilegovanej triedy kapitálu a trpezlivej činnosti v presadzovaní politik NATO a EÚ vydarilo do takej miery, že: a) proces zjednocovania národov Európy v rámci vojenského a politicko-ekonomického zamerania bol úspešný a vytvoril podmienky pre organizovanie všetkých potrebných faktorov, ktoré boli a sú potrebné k začatiu vojenského ťaženia „demokratického“ Západu na východ proti Ruskej federácií v záujme jej oslabenia a zničenia a za b) národní politici dokážu politiky a schopnosti NATO a EÚ obhajovať celkom srdnato a s vierou posilňovať ich postavenie, ako obhajovať štátnu suverenitu a štátnosť vlastného národa.

Pretváranie ľudského myslenia, názorov a hodnôt sa dalo do služieb oživenia nového fašizmu v Európe a k zásadnej podpore oživeniu, sformovaniu a podpore ukrajinského nacionalizmu, ktorý sa stal dôležitým faktorom vývoja na Ukrajine bezprostredne po štátnom prevrate vo februári 2014, s potrebou ráznej militarizácie Ukrajiny za účasti NATO a pod vedením Američanov a vyvrcholil do vedenia zástupnej vojny Ukrajiny za Západ proti Ruskej federácií. Tomuto pretváraniu sa bez odporu prispôsobili aj národní politici členských štátov NATO a EÚ, nevynímajúc ani politikov z Českej republiky a Slovenskej republiky. Dovolím si preto reagovať na vystúpenia predsedov vlád týchto republík.

VII.

Je chválitebné, že predsedovia vlád ČR a SR sa zobudili z dlhého spánku či driemot v náručí NATO a EÚ a začali veľmi opatrne hovoriť o tom, že nepočujú slovo „mier“, pričom zakladajúca deklarácia NATO z roku 1949 podľa Andreja Babiša zmieňuje slovo „mier“ deväťkrát a zrejme práve iba z toho usúdil, že mier je samotným základom Severoatlantickej Aliancie. Čo Andrej Babiš správne pochopil, to je to, že cesta, po ktorej dnes svet kráča, nevedie k bezpečiu, vedie nás k bránam pekla, vedie nás priamo k tretej svetovej vojne. Ak sa použije slovné spojenie „svet kráča“, tak je to možné použiť a dáva to určitý zmysel, ale neodhaľuje, na základe akej politiky a v akom spoločensko-politickom systéme dochádza k rozhodnutiam a vojensko-politickým aktivitám, ktoré nás vedú k bránam pekla.

A teda národní politici majú mať za povinnosť sledovať, ako funguje kapitalistický ekonomický systém – globálny kapitalizmus, o ktorom americký filozof David Schweickart v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ napísal, že sa vyznačuje hlbokou iracionálnosťou a k tomu uviedol rôzne príklady – viď str. 10 a 11. Podľa amerického filozofa americká kríza vyvoláva globálnu krízu, preto je dôležité porozumieť jej bezprostredným a hlbším príčinám. Filozof zdôraznil, že porovnateľné analýzy rozličných kríz, ktoré dnes (napríklad v roku 2008 – poznámka D. H.) postihli európske krajiny, sa odlišujú v detailoch, ale všetky vyjadrujú vnútorné protirečenia kapitalizmu, ktorý uvrhol americkú ekonomiku do stavu, o ktorom pred desiati rokmi neuvažoval ani najväčší skeptik (str. 10). Z hlbokej iracionálnosti globálneho kapitalizmu si filozof postavil otázku, či môže racionálna bytosť, ktorá sa zamýšľa nad problémami kapitalizmu, pochybovať o tom, že naše súčasné ekonomické usporiadanie je úplne scestné ? A na túto otázku odpovedá hneď vetou, ak si postavil otázku, čo treba robiť. Odpoveď je jednoduchá: potrebujeme nový ekonomický systém !

Týmto smerom ja sa teraz neplánujem uberať. A týmto smerom sa neuberá ani žiadna ekonomika západného sveta a ani žiadna politika v národných štátoch a dokonca vrátane samotnej Európskej únie. Zrejme bude mať pravdu Paul Krugman, nositeľ Nobelovej cena v roku 1999 za knihu „Návrat depresívnej ekonómie“, neskôr doplnenej na „Návrat depresívnej ekonómie a kríza roku 2008“, ktorý povedal: „Pravda je taká, že opozícia voči kapitalizmu stratila dych“. Autor knihy je optimista, keď povedal toto: „Kapitalizmus má pevné postavenie nielen pre svoje úspechy, ktoré sú veľmi presvedčivé, ale aj preto, že dosiaľ nikto neponúkol prijateľnú alternatívu. Ten stav nepotrvá večne. Prídu nové ideológie, nové sny. A vynoria sa určite skôr ako neskôr, pokiaľ súčasná ekonomická kríza trvá a bude sa prehlbovať“.

Práve v súvislosti s tým, čo je vyššie napísané, je treba si uvedomiť, že Európska únia nie je žiadna lepšia či prijateľná alternatíva ďalšieho vývoja kapitalistickej Európy, že je len sformovanou nadnárodnou imperiálnou mocou, ktorá do svojho vienka z úrovne privilegovanej triedy kapitálu dostala úlohu všetkými možnými spôsobmi (politikami) chrániť súčasné ekonomické usporiadanie západnej ekonomiky, ku ktorej z iniciatívy Američanov sme sa dali presvedčiť, že je to výsostne mierový projekt, v prospech ktorého treba obetovať aj vlastné národné priority a suverenitu. Naši národní politici prijali politiku členstva v Európskej únií ako veľmi prijateľnú a novú alternatívu ďalšieho vývoja národov v podmienkach globálneho kapitalizmu a výsledok v súčasnosti poznáme a dá sa označiť ako katastrofálny: ekonomika vo veľkej kríze a namiesto mierového života vojenské ťaženie Západu na východ proti Ruskej federácií.

Predseda vlády SR Róbert Fico dňa 17.9.2026 mal prejav, v rámci ktorého sa vyjadril v tom zmysle, že niekedy je tendencia nahrádzať neschopnosť riešiť veci ako je nelegálna migrácia, konkurencieschopnosť, vysoké ceny energie tým, že ponúkame také tie bojové reči, že poďme sa biť. S kým sa chceme biť, ani nevieme s kým a prečo a začo ? Predseda vlády SR sa vlastne týmto postojom pozastavil nad akýmsi divným spojením riešenia ekonomických a iných problémov s vojnovou tématikou v podmienkach života západného kapitalizmu. A v tom istom prejave naznačil aj, čo je potrebné a dôležité, aby došlo k náprave. Podľa neho je: a) povinnosťou politikov podstatne častejšie hovoriť o mieri a za b) aby tí veľkí chlapci, ako ich on volá v politike, dostali rozum, lebo už strácajú prehľad a kontrolu nad tým, čo sa momentálne vo svete deje.

Takéto uvedené „nástroje“ riešenia zásadných problémov dnešného „demokratického“ Západu z mojej strany vyvolávajú najskôr iba úsmev a pochybovanie, pretože sú spojené s tým, čo v svojom prejave potvrdil český premiér Andrej Babiš: „Vždy sme boli a naďalej budeme pevným, predvídateľným a spoľahlivým spojencom v NATO i v EÚ“. A to isté potvrdzuje aj predseda vlády SR. A prezident SR Peter Pellegrini jasne pripomenul: „Nemôžeme vysielať signál, že sa Slovensko v prípade konfliktu bude držať bokom“. Ak prijmeme konštatovanie amerického filozofa Davida Schweickarta o tom, že globálny kapitalizmus sa vyznačuje hlbokou iracionálnosťou, tak táto iracionálnosť sa celkom jasne dotýka aj jeho nadnárodných štruktúr ako je NATO a EÚ, ktoré majú pod svojim poručníctvom Američania. Treba celkom otvorene povedať, že na hlbokej iracionálnosti globálneho kapitalizmu pod vedením USA majú svoj veľký podiel politickí predstavitelia národných štátov, nevynímajúc politických predstaviteľov z ČR a SR.

Kniha amerického filozofa bola na Slovensku vydaná v roku 2010. V Knihe filozof uviedol, že súčasná kríza bude pokračovať ešte vo väčšom rozsahu a že ďalšia kríza čaká za rohom. Filozof si postavil otázku, čo treba robiť, aby sa prispelo k likvidácií veľkej krízy. Podľa neho triezvy rozum nám hovorí, že štandardné keynesiánske stimuly a opatrenia, ktoré kedysi urobila Rooseveltova administratíva a dnes zase Obamova, výraznejšie neprispejú k likvidácií veľkej krízy. Americký filozof nie náhodou zmienil o veľkej hospodárskej kríze z roku 1929 a hoci sa obnova ekonomiky po tejto kríze začala v roku 1933, tak ešte po roku 1937 nezamestnanosť vyskočila na 19 %. Podľa amerického filozofa neboli to ani Rooseveltove opatrenia, ani návrhy na zníženie nezamestnanosti, čo ukončili veľkú hospodársku krízu. Čo to teda bolo ?

Americký filozof David Schweickart uviedol, že už spomínaný nositeľ Nobelovej ceny Krugman na margo toho poznamenal, že „…na tento cieľ bol potrebný obrovský vojenský projekt nazvaný druhá svetová vojna, ktorý napokon umlčal držgrošov a ukončil krízu“ (str. 16). Myslím si, že aj keď nie som ekonómom, môžem si postaviť otázku, ktorému národu pomohlo to, že bola zrealizovaná druhá svetová vojna, ktorá pomohla zničiť samotnú Európu. Prospelo to samotnej Amerike a posilneniu jej postavenia vo svete. Na rozvalinách Európy totiž bolo možné oživiť upadajúci ekonomický systém globálneho kapitalizmu a posunúť jeho existenciu do ďalšej etapy jeho „svetlej budúcnosti“, bolo možné, aby si Američania postupne posilnili svoj vplyv a svoju moc vo svete podľa pravidla unipolárneho videnia sveta. Európa sa tak mohla ľahko dostať do poručníctva pod USA a spoločnými silami kapitalistická trieda mohla pokračovať v presadzovaní ideológie antikomunizmu vo svete.

K výsledkom samotného presadzovania ideológie antikomunizmu vo svete sa celkom jasne vyjadril v svojom diele aj americký filozof David Schweickart, keď zdôraznil, že vojny, utrpenie, teror a zabíjanie v mene antikomunizmu pripravili o život prinajmenej toľko ľudí ako Hitler a Stalin. Dejiny dvadsiateho storočia by podľa filozofa vyzerali inakšie, keby sa zahraničná politika pridržiavala ideálov demokracie namiesto antikomunizmu. V tomto prípade sa filozof sústredil na najdôležitejšieho hráča – Američanov – a uviedol nie celkom vyčerpávajúci zoznam udalosti a činov, zorganizovaných v mene antikomunizmu (str. 134-135).

Z uvedených myšlienok vyššie uvedených sa dá urobiť tento záver: nemilosrdne pripravený a zorganizovaný projekt druhej svetovej vojny ako aj zorganizované jednotlivé projekty na strane ideológie boja proti antikomunizmus v novodobej histórií ľudstva predstavujú nástroje, ktorými je možné a účelné za každú cenu ochraňovať na večné časy existenciu privilegovanej triedy v kapitalizme – minoritnej triedy kapitalistov. O ich existenciu išlo a ide v prvom rade a na ostatnom nezáleží, pretože ostatní majú ostať iba v takom postavení a moci, aby existencia privilegovaných globálnych pánov nebola nikdy ohrozená. Práve z tohto dôvodu sa už v prvom štvrťroku 2020 celosvetovo spustil tretí nástroj, potrebný k ochrane privilegovanej minoritnej triedy kapitalistov v globálnom rozmere. Je potrebné dodať, že boj proti antikomunizmu sa neskončil, pretože nádej, že ľudstvo môže čakať krajšia budúcnosť po kapitalizme, stále žije a k tomu budú postupne existovať aj nové iniciatívy, čo po kapitalizme.

Týmto tretím nástrojom v rukách privilegovanej triedy kapitalistov a ich prisluhovačov sa stala globálna politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, ktorá aj zásluhou národných vlád bola v prospech globálnych pánov úspešne vyskúšaná, priniesla im svoje výsledky a to všetko v mene priority ideológie globálnej (nadnárodnej) politiky, potrebnej pre vytváranie a riešenie všeobecných podmienok života každej národnej spoločnosti, na základe ktorej sú národné štáty zbavované štátnej suverenity a štátnosti a obyvateľstvo je obmedzované a zbavované slobody a možnosti, aby v záujme svojich životov mohlo byť suverénne. V svojom nikým neohrozenom postavení mocných a bohatých si privilegovaná trieda spriada plány, ako nastoliť zásluhou technologického pokroku, vojenských aktivít a totalitárných opatrení svetový poriadok pod jednou Svetovou vládou, ktorá kapitálu umožní večný život.

Z uvedeného je možné pochopiť, že tri nástroje v rukách privilegovanej triedy kapitalistov – vojna, ideológia antikomunizmu a priorita ideológie globálnej politiky (napríklad cez organizovaný boj proti rôznym patogénom) vôbec nepatria do minulosti, ale pod vedením USA aktuálne sa včleňujú do politik takých nadnárodných kapitalistických štruktúr ako je NATO a EÚ. Takže pokiaľ ide o politických lídrov „demokratického“ Západu, tak ich konanie, nech v súčasnej dobe je akokoľvek divné pre samotného Róberta Fica, je úplne v súlade s tým, čo sa musí riešiť v podmienkach globalizovaného kapitalizmu podľa predstáv privilegovanej triedy. Návrhy predsedu vlády SR, aby sa viacej rozprávalo o mieri a aby tí veľkí chlapci, ktorých sa bojí otvorene pomenovať, dostali konečne rozum, nedávajú žiadny zmysel, pretože takýmito slabými rečami sa samotné fungovanie ekonomického systému kapitalizmu neupraví v pozitívnom smere.

Lenže takéto slabé reči sú súčasťou prejavov národných politikov, pretože sa nedokážu vymotať zo svojej personálnej lásky k Severoatlantickej Aliancií a Európskej únií. Predseda vlády ČR v svojom príhovore zdôraznil, že máme povinnosť hovoriť našim spojencom pravdu o tom, kde Európa smeruje a čo je naliehavé, skutočne naliehavé urobiť. Lenže skutočnú pravdu predsedovia vlád ČR a SR našim spojencom nikdy nepovedia a nenavrhnú, čo je skutočne potrebné urobiť, pretože tie skutočné pravdy sa dotýkajú samotnej podstata globálneho kapitalizmu. Americký filozof v svojom diele jasne zdôraznil, že ak má ľudský druh prekvitať, je nevyhnutné obmedziť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. V mojom chápaní to znamená obmedziť moc kapitálu tak, aby bolo v približnej rovnováhe s potrebou politickej rovnosti občanov. Ako, to je už otázka potrebných reforiem, ktoré nikto nepresadzuje. Platí to, že všetká politická činnosť na „demokratickom“ Západe, ako zdôraznil aj americký filozof z USA, sa chápe v rámci predstáv a koncepčných horizontov kapitálu !

Citujem Andreja Babiša z jeho prejavu 17.9.2026: „ A kde sú európski lídri dnes ? Prečo je Európa tak bolestne pasívna, celkom neschopná alebo neochotná konať ?… Európa musí pevne stať po boku Spojených štátov a prinútiť prezidenta Zelenského i prezidenta Putina, aby zasadli k rokovaciemu stolu. Diplomacia nie je slabosť. Je to jediná cesta vpred“. Toto jeho presvedčenie ukazuje, že sa ani nepriblížil k tomu, aby chápal pravdu o politických procesoch a javoch, ktoré súviseli a súvisia s ukrajinskou krízou a s vojnou na Ukrajine. Európa má stať po boku Spojených štátov, ktoré nesú hlavnú zodpovednosť za to, ako sa pripravil štátny prevrat na Ukrajine vo februári 2014, ako sa organizovala vnútroštátna vojna, ako sa militarizovala Ukrajina a pripravovala na vedenie zástupnej vojny za Západ proti Ruskej federácií a teda, ako sa zásluhou Spojených štátov podarilo zorganizovať na Ukrajine riadený chaos.

VIII.

Pokiaľ ide o samotnú diplomaciu, tak diplomacia je vždy výrazom toho, aká je zahraničná politika, napríklad aj Spojených štátov. Treba dodať, že samotná Európska únia dostatočne a až prehnane stojí po boku Spojených štátov, pretože je pod ich poručníctvom. A zorganizované poručníctvo je založené na tom, že samotná Európa sa mala zaviazať, že zlikviduje ekonomické vzťahy s Ruskou federáciou, aby zachránila Spojené štáty pred krachom. Aká bola predstava Spojených štátov o tom, aby bola vyriešená otázka ich dlhov bez radikálneho pádu životnej úrovne ? O tom nebudem špekulovať, len niekoľkými vetami uvediem to podstatné z rozhovoru, ktorý sa ešte v júni 2014 konal v redakcií týždenníka „Európsky ekonomický vestník (Dolné Sasko, Nemecko) s výkonným riaditeľom „Inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite.

Výkonnému riaditeľovi Inštitútu boli z úrovne redakcie predložené najprv tieto tri otázky: Prečo nová ukrajinská vláda (po štátnom prevrate vo februári 2014 – poznámka D.H.) postupuje tak a nie inak vo vzťahu k obyvateľstvu svojej krajiny ? Prečo sa EÚ všetkými silami snaží odorvať Ukrajinu od Ruska ? Prečo Spojené štáty robia takú nezmieriteľnú politiku vzhľadom k Rusku ? Z odpovedí výkonného riaditeľa vyplynulo, že je potrebné sa pýtať, komu zo svetových hráčov je výhodná situácia, ktorá vznikla na Ukrajine, kto z nich je najviac zainteresovaný na práve takej situácií, aká je na Ukrajine. Odpovedať sa dá za situácie, že sa presne určí vraj hlavný svetový problém súčasnosti a kto je na ňom a jeho riešení zainteresovaný. Podľa výkonného riaditeľa hlavný svetovým problémom je vyriešenie finančných otázok vzniknutých kvôli rýchlemu rozvoju ekonomiky USA za posledné desaťročie. Štátny dlh USA vo výške 17 triliónov dolárov visí nad americkou ekonomikou a môže viesť ku globálnej kríze.

Pokiaľ Amerika bude musieť devalvovať dolár a zbavovať sa dlhov a nenájde riešenie dlhovej otázky, celý svet sa vraj ponurí do hlbokej ekonomickej krízy, pretože dolár je svetovou menou. Pád produkcie vyvolá deštrukciu medzinárodnej spolupráce, objaví sa obrovská nezamestnanosť, následne dôjde k pádu životnej úrovne. Pád úrovne spotreby sa stane rozhodujúcim faktorom politických zmien v rôznych štátoch a za takejto situácie vraj môže začať tretia svetová vojna za nové delenie sfér vplyvu. Pre riešenie finančných ťažkosti musia USA prijať extrémne opatrenia, azda zrovnateľné so svetovým kataklyzmatom. Podľa výkonného riaditeľa problém je v tom, ako vybudovať kataklyzmu bez ničivých dôsledkov pre samotné Spojené štáty a ich spojencov. Bolo jasne pochopené, že možnosť uhasiť dlhy USA bez radikálneho pádu životnej úrovne je realizovateľná iba na cudzí účet a preto je nutné nájsť toho, s pomocou koho by Amerika mohla riešiť svoje finančné problémy. A takéto prirodzené riešenie bolo nájdené. Takže koho našli Američania pre naplnenie svojich záujmov a to celkom bezohľadných ?

Výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“ to v rozhovore pekne vysvetlil. Pre svoje vlastné ciele USA plánovali využiť a využili Európu, Ukrajinu s spôsobiť čo najväčšie škody Ruskej federácií. Prijali extrémne opatrenia, aby v Európe vytvorili situáciu zrovnateľnú so svetovým kataklyzmatom, pričom ešte stále nevieme odhadnúť, kedy a kde sa to všetko skončí. Poďme najprv k tomu, ako USA potrebovali využiť a využívať Európu. Podľa výkonného riaditeľa pre riešenie dlhov potrebujú Spojené štáty nové trhy a jediným takýmto trhom je európsky trh, ktorý sa nájdením určitého spôsobu musí otvoriť pre USA. Je treba preorientovať ekonomiku Európy k tesnejšej spolupráci so Spojenými štátmi, aby sa doslova dve ekonomiky zliali v jednú ekonomiku.

Na námietky redakcie, že existuje tu závislosť Európy na dodávkach energonosičov z rôznych krajín, v prvej rade z Ruska, bola daná celkom jasná odpoveď. Je potrebné vytvoriť v Európe takú situáciu, aby sa Európania sami zriekli energetickej spolupráce s Ruskom a s ďalšími dodávateľmi energozdrojov a spojili by svoje ekonomické záujmy s dodávkami energozdrojov z USA. Myslím si, že tento plán sa v plnej miere za výdatnej pomoci Európskej únie a národných vodcov postupne realizuje. Na námietku, že takýto krok je pre ekonomiku krajne nevýhodný, výkonný riaditeľ Inštitútu potrebu preorientovania ekonomiky Európy na ekonomiku USA to zdôvodnil použitím dvoch argumentov. Prvý bol ten, že ako inak je možné mierovou cestou vyriešiť finančno – ekonomické problémy dvoch prvých ekonomík sveta, keď sa Európa sama dostala do pästi tým, že podmienila svoju ekonomiku dodávkami surovín vraj z problémových regiónov. Druhý argument z môjho pohľadu je o morálnom rozhodnutí Európanov podieľať sa na obnovení americkej ekonomiky, pretože to má byť zároveň vyjadrením vďačnosti za to, že Spojené štáty pomáhali obrodiť Európu po druhej svetovej vojne.

Akú situáciu mal na myslí výkonný riaditeľ Inštitútu, aby sa Európania sami zriekli energetickej spolupráce s Ruskom ? Zo strany USA bolo rozhodnuté použiť k tomu samotnú Ukrajinu. A tak sa bolo možné z úst výkonného riaditeľa dozvedieť, že hlavnou úlohou udalosti na Ukrajine je rozdeliť Európu a Rusko natoľko, aby sa Európania naplno zriekli spoluprácu s Ruskom a preorientovali svoju ekonomiku na kompletnú spoluprácu s USA. V tomto momente nech sa čitateľ snaží nájsť odpoveď na otázku, prečo bol potrebný štátny prevrat a prečo bola potrebná vnútroštátna vojna na Donbase. Ukrajine je určená rola závalu, ktorý pretrhne ekonomickú spoluprácu Európy a Ruska. Takže Ukrajina bola vybratá pre riešenie úlohy záchrany svetovej ekonomiky zo situácie krachu americkej valuty ! Pokiaľ sa na Ukrajine vytvorí riadený chaos, bude potrebné len obviniť Rusko z neústupnosti a agresívnosti a Európa bude nútená prerušiť s Ruskom ekonomické vzťahy a preorientovať sa na dodávky energonosičov z USA.

Výkonný riaditeľ Inštitútu priznal, že zrieknutie sa dodávok z Ruska vytvorí v Európe hromadu ekonomických a sociálnych problémov, ale Európa má platiť za roky prosperity. Obchodný obrat Európy s Ruskom sa má stať obchodným obratom Európy s Amerikou a vtedy budú mať Američania reálnu šancu vysporiadať sa s finančnými záväzkami a zachovať dolár ako svetovú rezervnú menu. Výkonný riaditeľ Inštitútu potvrdil, že Spojené štáty nemajú v úmysle stabilizovať situáciu na Ukrajine. Nech by sa čokoľvek dialo v politike na Ukrajine, hlavné musí zostať nezmeneným – ukončenie širokej spolupráce Ruska a Európy, rozdelenie Rusov a Európanov.

Výkonný riaditeľ Inštitútu celkom jasne vysvetlil, ako treba chápať všetky udalosti, ktoré sa odohrávajú na Ukrajine. Podľa neho Spojené štáty sledujú výlučne svoj vlastný cieľ zachovania svetového finančného systému, založeného na doláru a kvôli realizácií tohto cieľa bola načatá ukrajinská kampaň po zničení ekonomickej spolupráce Ruska a Európy. Všetky udalosti odohrávajúce sa na Ukrajine treba skúmať výlučne z týchto pozícií. Výkonný riaditeľ uviedol aj veľmi dôležitý a zásadný príklad z Ukrajiny: dohoda z 21.februára 2014, ktorú vodcovia ukrajinskej opozície a predstavitelia Francúzska, Poľska a Nemecka podpísali s Janukovyčom o predčasných prezidentských voľbách, bola dopredu odsúdená k nedodržaniu. Prečo ? A tu je odpoveď: pokiaľ by dohoda bola realizovaná, konflikt na Ukrajine by sa mohol upokojiť a potom by o žiadnom prerušení ekonomických väzieb Európy a Ruska nemohla byť žiadna reč.

Výkonný riaditeľ Inštitútu priamo poradil, čo treba robiť pre dosiahnutie úspechu ukrajinskej kampane USA. Pre pretrhnutie vzťahov medzi Európou a Ruskom je treba Európanov tak silno vystrašiť ruským nebezpečím, aby to oni sami chceli urobiť, je treba od základu zmeniť európsku verejnú mienku o spolupráci s Ruskom. Je treba neustále zdôrazňovať agresivitu a nepredvídateľnosti Ruska, provokujúceho na eskalácií konfliktu na Ukrajine. Masovokomunikačné prostriedky musia stále o raste napätia na Ukrajine, o násilí a brutalite, ktoré páchajú Rusi, aby Európa dozrela do predvybušného stavu. Vytvorenie obrazu hrubého Rusa musí byť zasvätená všetká činnosť našich médií, pretože práve na činnosti masovokomunikačných prostriedkov závisia nálady európskej spoločnosti a v konečnom dôsledku i úspech ukrajinskej kampane USA.

Toľko k rozhovoru v týždenníku „Európsky ekonomický vestník“ ešte z roku 2014, v ktorom výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“ opísal to, o čo išlo a ide Američanom, keď sa rozhodli zorganizovať a riadiť ukrajinskú krízu. Z obsahu rozhovoru jasne vyplýva, že politika Američanov je v ostrom rozpore s rešpektovaním medzinárodného práva. Predseda vlády SR Róbert Fico, rovnako ako ďalšia skupina politikov, ktorí sa pravidelne stretávajú v Bruseli, si to vôbec ani do dnešných dní nedokázal všimnúť. Ale už veľmi dávno si všimol, ako je to s Ruskou federáciou, keď prehlásil: „Vojna medzi Ruskom a Ukrajinou, i keď ide zo strany Ruska o porušenie medzinárodného práva, nie je našou vojnou. A nie je ani vojnou NATO“.

Takýto mizerný intelektuálny výkon – „výpotok“ – ukazuje, že v prípade Róberta Fica, rovnako ako u všetkých predstaviteľov členských štátov NATO a EÚ, nejde ani tak o problém schopnosti rozumu poznávať a analyzovať javy a procesy odohrávajúce sa v rámci západného sveta, ako skôr o prijaté morálne rozhodnutie každého jedného politika zo Západu posluhovať záujmom západného kapitálu. Ak by to tak nebolo, tak by celá Európska rada prijímala iné politické rozhodnutia, ktoré by nepriviedli Ukrajinu do vedenia zástupnej vojny proti Ruskej federácií. Európska rada ako skupina, ktorú tvoria hlavy štátov alebo predsedov vlád členských štátov EÚ, má za úlohu určovať všeobecné politické smerovanie a priority EÚ, pričom medzi jej kľúčové úlohy patria otázky strategického smerovania a zahraničná a bezpečnostná politika. A to som ešte nespomenul pôsobenie zástupcov SR v rámci štruktúr NATO, keďže predseda vlády zrejme nechce nič vedieť o tom, ako sa NATO pod vedením USA angažovalo na Ukrajine po štátnom prevrate vo februári 2014 a ako sa podieľa na vedení zástupnej vojny.

Predseda vlády SR o. i. povedal aj toto: „Ja si neželám, aby Slovensko bolo súčasťou nejakého vojnového konfliktu kvôli nejakému článku päť. Áno, sme v NATO, vážime si to, záleží nám na spolupráci, na plnení záväzkov, ale ako predseda vlády budem všetko pre to robiť, aby nikdy Slovensko nebolo zatiahnuté do vojnového konfliktu“. A ešte povedal: „Ja sa bojím vojny a chcem o tom hovoriť s plnou vážnosťou“. Je to veľmi chválitebné najmä na prvý pohľad. V skutočnosti tieto citáty sú svedectvom toho, že predseda vlády vie byť majstrom v predvádzaní politických kotrmelcov. Počas všetkých svojich období vládnutia neustále iba (!) opakoval nespochybniteľnosť členstva SR v NATO a v EÚ, v orgánoch či inštitúciách týchto nadnárodných štruktúr sa prezentoval ako verný syn západného kapitálu a jeho politik.

Lenže jeho ústavnou povinnosťou nebolo a nie je iba lamentovať, hovoriť o mieri vtedy, keď je doma na Slovensku pred televíznymi kamerami alebo počas kladenia vencov k hrobom účastníkov SNP či obetiam vojny. Aj jeho veľkou zásluhou prešla veľká časť štátnej suverenity do rúk štruktúram NATO a EÚ a to bez suverénneho súhlasu občanov, pretože o členstve Slovenskej republiky v NATO občan nerozhodoval a keď rozhodoval o členstve v EÚ, tak to nebolo rozhodovanie o jednotlivých politikách, na ktorých sa podieľajú členovia výkonnej moci, ani o podriadení vnútroštátnej tvorby vôle nadštátnej tvorby vôle z úrovne EÚ.

Z tohto dôvodu bolo potrebné srdnato vzdorovať všetkým aktivitám západných politikov, ktoré k rozvinutiu konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií prispeli. To je prvá časť úloh, ktoré mal osobne, respektíve zástupcovia SR, vykonávať na pôde NATO a EÚ. Druhá časť úloh je nemenej dôležitá. Dodnes sa nezaužívala prax, aby výkonná moc aj na čele s jej predsedom verejne zdôvodňovala, ako pracuje v orgánoch NATO a EÚ , aké rozhodnutia boli prijaté a v akých prípadoch budú niektoré politické otázky predložené na rozhodnutie z vôle občanov podľa konkrétneho návrhu o optimálnom systéme rozhodovania.

Už sa stalo, keď som uviedol názor amerického ekonóma, že druhá svetová vojna ako projekt vyriešila veľkú hospodársku krízu z roku 1929, že práve Európa zachraňovala americké financie a že od roku 2014 je to už ďalší a veľmi nebezpečný pokus a odhodlanie, aby celá Európa vrátane Ukrajiny a Ruskej federácie mohli strádať v prospech životnej úrovne Američanov, či skôr v prospech privilegovanej minoritnej triedy kapitalistov, ktorí chcú pri živote udržiavať svoj bezúzdny kapitalizmus, ktorý ako tvrdí americký filozof David Schwickart, bude ďalej prehlbovať priepasť medzi globálne majúcimi a globálne nemajúcimi, takže život obyčajných ľudí bude ešte zúfalejší, dokonca aj v bohatých krajinách. Rečičky západných politikov aj na čele s Američanmi boli o tom, že NATO a EÚ predstavujú mierové projekty, v mene ktorých sa každý národ vzdá veľkej časti svojej vôle a suverenity, samozrejme mimo Američanov. V skutočnosti mierové reči poslúžili iba k tomu, aby všetky národy Západu boli zjednotené pod víťazným práporom ďalšieho rozvoja globálneho kapitalizmu a za definitívne zničenie ruskej civilizácie.

IX.

Na Pražskom obrannom summite Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie predseda vlády ČR Andrej Babiš zdôraznil, že Európa musí sa presadiť na diplomatickom poli – prinútiť prezidenta Zelenského i prezidenta Putina, aby zasadli k rokovaciemu stolu, ale sa musí presadiť i pri plnení obranných záväzkov a investovať predovšetkým do obrany proti dronom a raketám, rovnako ako investovať do armády. Vyjadril nadšenie z prezidenta Zelenského, ktorý vyzval Európu, aby vyvinula vlastný systém obrany proti balistickým raketám a dronom a na základe toho navrhol vytvoriť spoločný európsky program systému protiraketovej obrany, ktorý nazval Euro Patriot. Podľa Babiša tým by sa posilnil európsky príspevok k NATO a našim konečným cieľom by mal byť vlastný spoločný európsky obranný štít.

A čo z toho vyplýva ? Andrej Babiš akosi zabudol zdôrazniť to najdôležitejšie: že prinútiť Zelenského a prezidenta Putina, aby zasadli k rokovaciemu stolu, vôbec nesúvisí s úlohou presadiť sa na diplomatickom poli, ale s prijatím rozhodnutia zo strany USA, NATO a Európskej únie okamžite prestať s všestrannou podporou kyjevskej diktatúry, lebo práve táto obrovská podpora je hlavným znakom vedenia zástupnej vojny Ukrajiny za Západ proti Ruskej federácií. Samozrejme, samotný Babiš by nedokázal konkretizovať, ako prinútiť niekoho k zasadnutiu za rokovací stôl.

Podľa Babiša svoj úspech by sme nemali merať počtom usporiadaných summitov, ale tým, či Európa dokáže brániť svojich občanov. A čerešničkou na torte bolo, keď Babiš vyhlásil, že ako suverénne štáty (!), spojené spoločným cieľom, máme obnoviť bezpečnosť a stabilitu, ktoré Európa a celý svet tak naliehavo potrebujú. Je zaujímavé, že ak človek pri čítaní prejavu takého politika ako predseda vlády ČR, sa do hĺbky nezamýšľa nad významom slovných spojení, tak musí byť nadšený z toho, že vláda ČR ( v našom prípade vláda SR) bude brániť svojich občanov. Figeľ je v tom, že nebol priamo menovaný náš spoločný nepriateľ, ale západná propaganda nám obraz nepriateľa už dávno popísala a popisuje, takže vieme, že ide o Ruskú federáciu, ktorá nás má napadnúť. Lenže v skutočnosti táto pomyslená či sľúbená obrana občanov je o príprave Európy na veľkú vojnu s Ruskou federáciou. Babišova iniciatíva je príspevkom k potrebnej militarizácií Európy.

Ak zhrniem postoje nášho predsedu vlády SR Róberta Fica a postoje predsedu vlády ČR Andreja Babiša, tak majú niečo spoločné, čo ich charakterizuje, rovnako ako všetkých ďalších predstaviteľov členských štátov. Čo to je ? Je to strata schopnosti aktívne rozvíjať suverénnu zahraničnú politiku, založenú na vzájomne výhodnej a priateľskej spolupráci s Ruskou federáciou a neochota aktívne a promptne, namiesto militarizácie Európy, riešiť s Ruskou federáciou spoločnú kolektívnu bezpečnosť v zmysle predloženej iniciatívy Ruskej federácie z novembra 2021. Akýmsi zázrakom o tom doteraz nikdy za tie roky nepadla ani jedna zmysluplná veta, ktorá by ukázala na odhodlanie vlády riešiť spoločnú kolektívnu bezpečnosť.

Treba rozvíjať normálnu spoluprácu suverénnych národných štátov tak, aby sme mohli spokojne žiť a tvoriť v mierových podmienkach. Lenže v podmienkach divokého západného kapitalizmu je to ťažké, pretože poňatie kapitalistickej globalizácie a jej presadzovanie z úrovne privilegovanej minoritnej triedy kapitálu a jej prisluhovačov je o veľkej ofenzíve za posilňovanie ekonomického systému dravého kapitalizmu, proti vplyvu národných štátov, proti poznávacím, morálnym a politickým schopnostiam politikov, proti vplyvom a suverenite občanov národných štátov, proti vytvoreniu nového ekonomického poriadku a v konečnom dôsledku sa vytvárajú rôzne krízy, ktorých riešenie inklinuje k rôznym štátnym prevratom, nepokojom, k utrpeniu, teroru, zločinom, expanziám, zabíjaniu a vojnám.

Problémom je, že tí, ktorí sú v štátnych funkciách na základne volebných výsledkov, nemajú odvahu hovoriť mocným tohto sveta o tom, čo nesmú robiť, rovnako ako nemajú odvahu postarať sa zákonnými prostriedkami – reformami – o obmedzenie ich moci a vplyvu. Povinnosťou politikov vo významných štátnych funkciách nie je iba rozprávať o mieri, ale povinnosťou je výrazne obmedziť vplyv a moc predstaviteľov veľkokapitálu – teda tých, ktorí sa rozhodli pasovať do rolí vojnových štváčov. Veľmi sa divím predstaviteľov nášho slovenského národa, ktorý je mierumilovným národom, že nechápu, že ich odvaha k potrebným politickým činom a reformám sa znásobuje tým, že budú v tesnom spojení v rámci svojich politických aktivít s občanmi národného spoločenstva. Veľmi sa divím politikom tomu, že ich srdcia ich tiahnu nie k občanovi a národnému, ale ku globálnemu a k jeho organizovaným totalitárnym praktikám.

Aj keď je slovenský národ mierumilovným národom, tak ho, práve preto, neustále, takmer bez oddychu, udržiavajú v područí tých ekonomických, politických a vojenských síl, pre ktorých zločiny rôzneho charakteru, vrátane vojen, predstavujú iba dobrú príležitosť pre získanie extrémne vysokých odmien za vlastnenie kapitálu. Predstavitelia politických strán a hnutí, ktorí udržiavajú slovenský národ v spomínanom područí, nemajú žiadne politické svedomie, pretože predpokladajú, že sú povinní vždy opätovne sa uchádzať o dôveru občanov vo vraj demokratických voľbách.

A občania v tomto začarovanom kruhu nemajú žiadnu možnosť, aby spoločnosť dospela k zásadným zmenám, pretože ozajstných zástupcov občanov so štátnickým náhľadom, vlasteneckým srdcom, so štátnickou múdrosťou a odvahou, s potrebou tesného spojenia s celým národom nemajú možnosť vyhľadať a voliť, pretože: a) volebný systém je nastavený tak, aby nastrčené politické subjekty – podnikajúce ako malé štátne eseročky – robili iba takú politiku, ktorá neuškodí postaveniu a záujmom privilegovanej minoritnej triede kapitálu a za b) masovokomunikačné prostriedky sú zvyčajne v rukách privilegovaných skupín kapitálu či jemu slúžiacich, takže ľudia pracujúci v týchto prostriedkoch môžu plniť iba úlohy, ktoré som uviedol v bode a).

Aké je teda poučenie z toho všetkého, čo som uviedol. Menej iba hovoriť o mieri a o tom, ako nebojácne bojovali naši predkovia v SNP či vôbec vo vojne proti fašizmu so zbraňou v ruke a viac odvážne politický konať bez zbrane proti tým, ktorí vojny s vedomím ďalšieho upevnenia svojej moci, svojho postavenia a navýšenia svojho majetku a bohatstva pripravujú, zakladajú a všestranne podporujú. Otázky mieru a vojny sa dotýkajú všetkých živých bytosti na svete aj na čele s ľudskými spoločenstvami, rovnako ako celej našej planéty a prírody, takže ak chceme skutočne chrániť svoje mierové životy, suverénom sa musí stať človek – občan svojho národného štátu, nie predstaviteľ západného kapitálu ! A to sa podarí iba vtedy, keď do rozhodovania o vytváraní základných všeobecných životných podmienok budú zapojení občania aj so svojimi suverénnymi prejavmi vlastnej vôle. Zo skúsenosti aj u nás už veľmi dobre vieme, že samotná opozícia netiahne politický k tomu, aby suverénom sa stal občan svojho národného štátu.

Na kapitalistickom Západe sa za jasný prejav demokracie berie, že okrem slobodných volieb existuje politická opozícia, ktorú ja osobne beriem, že patrí do polyarchie, pretože systém tvorby vládnej a zákonodarnej moci musí mať aj určitý zostatok tých, čo sa ku korytám nedostali. Pre tých je zaužívaný pojem politická opozícia alebo jednoducho opozícia. Lenže samotnú opozíciu, umelo vytvorenú politickými fintami, ktoré sú spojené s potrebou čo najľahšieho odporu k získaniu vládnutia nad spoločnosťou, nie je možné stotožniť so stranou občianstva. Zo skúsenosti aj u nás už veľmi dobre vieme, že samotná opozícia netiahne politický k tomu, aby suverénom sa stal občan svojho národného štátu. Má na vedomí iba to, aby sa na základe programu, ako bude pracovať v záujme ľudí, tými istými politickými praktikami mohla dostať k moci a tými istými politickými praktikami aj vládnuť.

X.

Dnes sa o triednej spoločnosti nepíše a nehovorí, ale to neznamená, že neexistuje. Kapitalistická spoločnosť má svoju minoritnú triedu kapitalistov a ostatných možno rozdeliť prinajmenšom na dve podskupiny druhej triedy: a) na tých, čo majú dobré postavenie a v rôznych sociálnych štruktúrach prisluhujú západnému kapitálu a na b) tú ostatnú väčšinu, čo si musí vzorne plniť svoje pracovné povinnosti a organizovať svoj život tak, aby so šťastím, v radosti a trápeniach prežili svoj život. Všetci tí, čo patríme do druhej triedy, a je nás absolútna väčšina či v národe či v ľudstve, nepotrebuje žiadne zničujúce vojny a nepotrebuje nastoliť ani panstvo nad národmi západného sveta cez také nadnárodné štruktúry ako je NATO a EÚ. Bez nich môže mať aj západný kapitalizmus aspoň trošku ľudskejšiu tvar, lenže problémom je, že jeho protirečenia a krízy priam nútia privilegovaných predstaviteľov kapitálu, aby na záchranu svojho postavenia robili všetko možné a nemožné, nehľadiac pritom na národy a ľudstvo.

Za ochranu trvalého mieru v Európe či vo svete je treba tvrdo bojovať s tými, čo potrebujú vojnové konflikty a profitujú z nich. Politickí predstavitelia členských štátov NATO a EÚ by mali za svoju povinnosť pokladať spoločne s občanmi vybudovať silný antivojnový front, ktorý dokáže vzdorovať tým, čo sedia v NATO a v EÚ a nedovoliť, aby sa Európa naspäť priblížila k možnostiam svojho zničenia. Ruská federácia nepotrebuje zakladať vojnové konflikty, ale ak sa taký vojnový konflikt začne proti jej existencií, potrebuje vojnový konflikt ukončiť svojim víťazstvom. Existuje dostatok dôkazov o tom, akú veľkú vinu nesie Západ pod vedením USA, NATO a EÚ na zorganizovaní ukrajinskej krízy a zástupnej vojny proti Ruskej federácií. A na základe týchto dôkazov, o ktorých samotní politici a média nemôžu otvorene hovoriť a písať, otázka ukončenia členstva v NATO a v EÚ je už celkom zrelá na otvorenie celospoločenskej diskusie a po jej ukončení na prijatie rozhodnutí.

Okrem vybudovania silného antivojnového frontu je povinnosťou národných politikov otvoriť otázky reformy politických systémov, pretože takéto reformy majú byť späté s potrebou reformovania kapitalistickej spoločnosti, nakoľko transformácia na spoločnosť „s ľudskou tvárou“ si bude vyžadovať, ako napísal americký filozof, výrazne prehĺbenie demokracie. Veď je to tragické, že o svojom osude, o svojich životoch a plánoch do budúcnosti nemôžu rozhodovať národné štáty, nemôžu rozhodovať občania národných štátov, ale iba celá vytvorená inštitucionálna sféra, v skutočnosti patriaca privilegovanej triede západných kapitalistov, zorganizovaná do Európskej komisie, Európskej rady, Rady EÚ, Európskeho parlamentu či štruktúr v rámci NATO.

Americký filozof David Schweickart v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ nie náhodou zdôraznil, že v kapitalizme existujú dva zdroje nespokojnosti – t. z. „demokratické deficity“, týkajúce sa problematiky nedostatku skutočnej demokratickej kontroly podmienok, ktoré hlboko zasahujú do nášho života, do života celej spoločnosti.

Prvý deficit – potrebujeme demokraciu na pracoviskách, nie autoritatívnosť ! A čo je podľa amerického filozofa ekonomická demokracia, ktorá v kapitalizme neexistuje ? Jej tri základné črty sú: a) zamestnanecká samospráva, kde činnosť všetkých výrobných podnikov kontrolujú zamestnanci, b) trh, kde podniky spolupracujú medzi sebou navzájom a so spotrebiteľmi a za c) spoločenská kontrola investícií, v rámci ktorej fondy sa vytvárajú z daní zo základných prostriedkov a naspäť do ekonomiky cez sieť verejných investičných bank, ktorá by bola náhradou za kapitálové trhy.

Druhý deficit sa týka kapitálovej hypermobility, nakoľko veľké množstvo kapitálu patrí jednotlivcom, ktorí si s ním môžu robiť, čo len chcú. Známym a názorným príkladom je činnosť kapitalistu Billa Gatesa. Tu niekde treba hľadať „genetický kód“ toho, prečo v kapitalizme nemôže existovať skutočná demokracia, ale iba kapitalistická polyarchia, ktorej prejavy celkom jasne vidieť aj v politickom živote u nás v Slovenskej republike. Tu niekde treba hľadať aj zárodok toho, prečo existuje také niečo, ako je kapitalistická expanzia, aký charakter má či musí mať zahraničná politika.

Prečo som spomenul problém nedostatku demokratickej kontroly nášho ľudského života, hoci o ekonomickej demokracií ako o možnom ekonomickom poriadku po kapitalizme a o kapitalistickej hypermobilite, ktorá v novom ekonomickom poriadku nie je potrebná a žiaduca, sa z pochopiteľných dôvodov vôbec verejne nehovorí ? Pretože z nedostatku demokratickej kontroly nášho života – ekonomického, politického, spoločenského – vyrastajú aj problémy spojené s otázkami vojny a mieru. Táto kontrola má byť kontrolou zdola, od občanov národného štátu na základe verejného zdôvodňovania realizácie jednotlivých politik z úrovne vládnej moci. Lenže nič také v našej, vraj demokratickej spoločnosti, nie je možné.

Vládna politika prechádza iba cez sito mediálnych skupín a politické strany a hnutia, živené štátnym rozpočtom, to pokladajú za výlučne svoju doménu. Vôľa občanov národných štátov bola národnými politikmi – v prvom rade členmi vlády – odobratá pre nadnárodnú inštitucionálnu úroveň EÚ či NATO, v ktorej pôsobia, pričom sa tvária, akoby sa absolútnej väčšiny obyvateľstva národných štátov jednotlivé politiky, o ktorých sa baví a rozhoduje napríklad 27 členná skupina, vôbec netýkali. Na občanoch členských štátov EÚ bol spáchaný veľký podvod. Namiesto nedostatku demokratickej kontroly nášho ľudského života v rámci národného štátu, si aj za pomoci národných politikov – členov vládnej moci – samotná EÚ prisvojila právo kontroly z úrovne Bruselu, teda celkom opačne, ako sa to má robiť v demokratickej spoločnosti. A tak každý rok Európska komisia vydáva Správu o právnom štáte a kontroluje, či je všetko v poriadku podľa jej predstáv a konceptov. Preto sa nie je čo diviť, že proti Západom zorganizovanej zástupnej vojne na Ukrajine proti Ruskej federácií neexistujú žiadne masové protesty.

Z hľadiska toho, aký je už spomínaný cieľ kapitalistickej globalizácie, ani sa nemôžeme diviť tomu, akí sú naši politickí predstavitelia, ako lavírujú v otázkach vzťahu globálneho a národného, ako sa iba prispôsobujú tým svojim „západným partnerom“, ako sa doslova boja moci a bohatstva tých, čo majú v rukách kapitál, ako nás svojimi rečami – príhovormi – presviedčajú o tom, že život v podmienkach dravého západného kapitalizmu je to najlepšie, čo nás mohlo postretnúť a čo nám dáva aj do budúcnosti veľkú nádej a perspektívu.

Všetky zásadné protirečenia a problémy globálneho kapitalizmu západného typu sú v súčasnej dobe zastierané politikou nenávisti k Ruskej federácií, pretože Ruská federácia môže za všetko, čo sa deje na „demokratickom“ Západe. Našim politikom veľmi neprekáža ani to, že v skutočnosti privilegovaná minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi v rôznych politických, ekonomických a spoločenských štruktúrach vedie proti obyvateľstvu národov Západu a sveta ofenzívnu a deštrukčnú politiku, zameranú na jeho dôsledné ovládania v mnohých oblastiach ich osobného a spoločenského života. A nielen neprekáža.

V skutočnosti „nemajú gule“ k tomu, aby sa rozhodli postaviť sa na odpor proti globálnym nezmyslom, ktoré sú predkladané svetu ako jediná potrebná realita, ktorú mnohí či všetci musia povinne rešpektovať. Namiesto bežného uplatňovaniu bežného systému poskytovania individuálnej zdravotnej starostlivosti, založenej na personálnom vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením celé národy prešli na politiku ochrany globálneho zdravia a už sme sa tu museli v rokoch 2020 až 2023 prispôsobovať všetkým opatreniam a totalitným opatreniam, ktoré súviseli so strašením obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu.

A aké dôsledky, ponaučenia a legislatívne opatrenia z presadzovania bezprávia v oblasti ochrany zdravia a životov vyvodila nová vládna moc po roku 2023 ? Žiadne ! Za dlhé roky bolo obyčajným ľuďom celkom jasné, že NATO sa na východ rozširuje nie kvôli bezpečnosti obyvateľstva národných štátov strednej a východnej Európy, ale kvôli tomu, aby sa lepšie priblížilo a zorganizovalo proti Ruskej federácií a aby proti nej mohlo využiť Ukrajinu. Ale naši politickí predstavitelia s nadšením prijímali potrebu rozširovania členstva NATO (rovnako ako EÚ) na východ a ešte aj dnes ďakujú osudu, že sa môže veľmi účinne zabezpečovať ochrana východného krídla NATO a že NATO má ostať našim potrebným „parkovacím miestom“. NATO sa účinne podieľalo na militarizácií Ukrajiny, na príprave zástupnej vojny Ukrajiny proti Ruskej federácií, je celkom očividné, čo NATO pod vedením Američanov predstavuje a napriek tomu všetkému do dnešného dňa nikto z politikov nemá záujem riešiť ukončenie členstva SR v NATO.

Samotná Európa a EÚ, rovnako ako samotná Ukrajina, sú pod poručníctvom Američanov. Až v týchto rokoch, keď sa vnútroštátna vojna na Ukrajina s následnou humanitárnou krízou zmenila na zástupnú vojnu Ukrajiny proti Ruskej federácií, sa celkom jasne ukázalo, ako predvídaví boli samotní pohlavári Tretej ríše a Američania, keď sa pod heslom o mierovej Európe zaujímali o zjednotenie národov Európy do zväzku, ktorý by bolo možné využiť proti ruskej civilizácií alebo, ako sa to niekedy zdôrazňovalo, proti boľševizmu. Bez EÚ a NATO by v dnešnej dobe nebolo možné žiadne vojenské ťaženie Západu na východ proti Ruskej federácií, bez EÚ by nebola možná všestranná podpora vojny na Ukrajine. Bez vytvorenia EÚ by nebolo možné na celom území Európy a vo vzťahu k svetu organizovať rôzne politiky, ktoré škodia obyvateľstvu a národom Európy či dokonca sveta.

Osud členských štátov NATO a EÚ do budúcnosti v mnohom bude závisieť od Ruskej federácie a teda od toho, či jej ozbrojené silu dokážu prinútiť kyjevskú diktatúru k bezpodmienečnej kapitulácií a na základe toho otázka denacifikácie a demilitarizácie Ukrajiny sa bude aktívne riešiť. Bez víťazstva Ruskej federácie v zástupnej vojne Ukrajiny za Západ čaká Európu veľmi ťažká doba, pretože za existencie kyjevskej diktatúry a s aktívnou a nekonečnou všestrannou podporou Severoatlantickej Aliancie a Európskej únie sa územie Ukrajiny stane veľmi nestabilným priestorom – „druhým Izraelom“ s nástupným priestorom na Ruskú federáciu a predovšetkým súčasťou európskeho priestoru pre militarizáciu celej Európy a jej prípravy na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou.

Z doteraz napísaného vyplýva otázka o tom, či môžu byť prejavy politikov výrazom nevedomosti, posluhovania západnému kapitálu a metódou debilizácie spoločnosti. Moja odpoveď je jasná: môžu byť, pretože v skutočnosti aj sú a všetky možné prejavy našich politických predstaviteľov to len dosvedčujú. Kto je z politikov priamo „zamilovaný“ do hlavných štruktúr globalizovaného západného kapitalizmu – Európskej únie a Severoatlantickej Aliancie – a svojom politickou činnosťou nanúti za použitia rôznych propagačných postupov a vraj demokratických volieb, slovenskému národu členstvo v uvedených nadnárodných štruktúrach, ten ani nie je schopný, ani ochotný, ani odvážny, skôr prefíkaný, hovoriť v svojich vystúpeniach pravdu o tom, čo sa deje, ak sa presadzujú ciele kapitalistickej globalizácie, aké je skutočné poslanie NATO a EU.

Lebo v skutočnosti obe štruktúry patria podľa minoritnej triedy kapitalistov na Západe k sebe, sú dvojičkami, ktoré spoločnými silami v Európe propagujú strach z Rusov, ktorí môžu prísť do Európy kedykoľvek. Sú dvojičkami, ktoré nastúpili cestu globálneho svetového poriadku, založeného na politike militarizácie. A úsilie týchto dvojičiek je o to väčšie, že momentálne majú v moci Ukrajinu aj na čele s ich regentom Zelenským. Preto je dôležité v mene bezpečnosti a mieru v Európe územie Ukrajiny nenechať v „pazúroch“ západných štruktúr. Ale toto je iba v silách Ruskej federácie a nikoho iného.

Nedávno počas svojej návštevy Grécka predniesol americký minister zahraničný vecí Marco Rubio na aténskej Akropole prejav. Je potrebné si pripomenúť, čo v jeho prejave zaznelo veľmi dôležitého.

Ja to urobím tým spôsobom, že to pripomeniem z článku s názvom „Zničiť spojencov a vládnuť nad „otrokmi“: Rubio predstavil program Západu“, ktorý napísal novinár Iščenko. Podľa novinára Rubiov prejav by sa dal porovnať aj s Churchillovým prejavom vo Fultone. Rubio totiž vyzval Západ, aby sa opäť zjednotil v boji o dominanciu vo svete, pričom strašil alternatívou v podobe „atrofie, otroctva a úpadku“. Alternatíva v skutočnosti existuje, ale vôbec to nemusí či nesmie byť podľa predstáv Rubia, pretože jeho predstava je výrazom bezuzdnej podstaty kapitalizmu. A jednú z iných alternatív som uviedol vyššie aj v tomto svojom článku.

Práve na predstave – buď nadvláda alebo otroctvo – Západ buduje svoju politiku. Novinár vyslovil ďalej názor, že Západ svoje vedúce postavenie chápe nie ako podporu slabých, nie ako víťazstvo spravodlivosti, ale ako násilné potláčanie všetkého, čo bráni Západu prerozdeľovať globálne zdroje v svoj prospech. Novinár došiel k záveru, že práve prosperita Západu založená na vlastnej veľkosti na úkor zvyšku sveta považuje Rubio za spravodlivý svetový poriadok a v tom je vlastne cieľ nadvlády. Iščenko si všimol, že Rubio navrhuje Západu, aby sa zmobilizoval na základe ideológie už nie systémového (že kapitalizmus je efektívnejší) ale rasového protikladu voči ostatnému zvyšku sveta. Ak by sa mal občan SR zamyslieť nad jeho delením sveta s dominanciou ľudí Západu, potom kde patria Slovania, a najmä, či naozaj sme presvedčení, že slovenský mierumilovný národ berú tí skutoční západniari, že patríme k nim.

Z konsolidácie Západu okolo ideologického zdroja Iščenko prichádza k záveru, že Rubio svoju pozíciu otvorene zakladá na západnom rasistickom nacionalizme. Je zrejme, že v tomto smere sa Iščenko nemýli. Nech si čitateľ zamyslí nad tým, ako sa nenávisť k Ruskej federácií a k ruskej civilizácií rozšírila po celom Západe. V prejave Rubia zaznela dichotómia – buď sme páni alebo otroci – a z nej vyplýva, že sa hlása „pánska civilizácia“. Dá sa teda pochopiť, ako kolektívny Západ vníma svoje vzťahy k národom vo svete, ktoré nepatria k západnej civilizácií. Z uvedeného si môžeme iba domyslieť, že tých, ktorí sa neprispôsobia nadvláde, čaká iba „atrofia, otroctvo a úpadok“.Predpokladám, že Rubio svojim vystúpením dostatočne poučil politikov v Európe, vrátane našich zástupcov občanov, ako majú či sú povinní chápať postavenie Západu do budúcnosti a podľa toho aj konať, hovoriť a prihovárať sa svojmu obyvateľstvu.

XI.

Ak sa naspäť vrátim k nám, na pôdu Slovenskej republiky, tak oficiálne podľa rôznych názorov a prameňov náš slovenský národ patrí k Západu. Za akú cenu sme si dovolili usilovať sa za každú cenu patriť iba (!) Západu a čo sme museli obetovať zo svojej ľudskej, spoločenskej a štátnej suverenity, zo svojich národných hodnôt v záujme prispôsobenia sa nadvláde tých západniarov, ktorý si potrpia na presadzovaní svojej dominancie vo svete, ktorí si potrpia na tom, že predstavujú lepšiu rasu ? Podľa názoru Rubia panstvo západnej civilizácie, samozrejme s rozhodujúcou úlohou Američanov, nad svetom je bez alternatívy, čo v inom pomenovaní znamená, že ide i nezvratnosť kapitalistickej globalizácie tak, ako som sa o tom zmienil v tomto článku, čo je jej cieľom podľa predstáv amerického ekonóma.

Politika našich politikov rôzneho zafarbenia je o absolútnej podpore práve takémuto západnému životu bez alternatívy. Je priam záhadou, prečo sa nikto z politikov, a vo veľkej miere práve z prostredia občanov a ich rôznych organizácií a iniciatív, nezaoberá problematikou spravodlivého usporiadania vzťahov medzi národmi. Lenže v skutočnosti nejde o žiadnu záhadu, ak sa budeme snažiť pochopiť, že Severoatlantická Aliancia predstavuje vojenský štít spomínanej globalizácie a Európska únia predstavuje jej politický a ekonomický štít.

Predstavitelia vládnej moci na Slovensku nás neustále živia svojou doslova naivnou predstavovou, že keď pôsobia v orgánoch a inštitúciách NATO a EÚ, tak chodia tam výlučne kvôli tomu, aby presadzovali naše národné záujmy. Výsledky dlhodobého pôsobenia našich predstaviteľov v uvedených nadnárodných mocenských štruktúrach však ukazujú, že je to iba sladká politická chiméra, ktorá má za úlohu upokojovať stranu občianstva a samotným politikom dáva pocit, že sú partnermi s tými skutočnými predstaviteľmi západných mocných štátov.

V skutočnosti sme v rámci Západu v akomsi podradnom postavení, pretože sme plánom západného kapitalizmu, napríklad na vytvorenie vojenského konfliktu na Ukrajine, nedokázali v ničom zabrániť. Rovnako v rámci EÚ nevieme zabrániť tomu, aby si Brusel postupne prisvojoval kompetenciu odoberať štátnu suverenitu členským štátom. Azda sa podarilo členom vlády SR v Európskej rade či v Rade EÚ presadiť, aby sa EÚ nezaoberala financovaním vojny na Ukrajine, aby sa neschvaľovali sankcie proti Ruskej federácií, aby sa neorganizovala militarizácia Európy v súčinnosti s NATO ?

Azda sa v roku 2020 predseda vlády SR Igor Matovič postaral o to, aby zabránil EÚ v presadení plánu obnovy Európy po zorganizovanej koronavírusovej kríze, v rámci ktorého úver zoberie Európska komisia a ručiť majú členské štáty, pričom za neplatičov majú platiť ostatní. A vláda Róberta Fica v pláne obnovy s nadšením pokračuje, hoci sa Slovenská republika na základe neho na dlhé roky zadĺžila. Sme v otrockom postavení, pretože naše zapojenie do integračného procesu v rámci Európy a neustála túžba byť v jadre EÚ, napríklad, s Nemeckom a Francúzskom, vôbec nebolo pochopené v zmysle, že sa nikdy nepresadíme vo vzťahu k základnej západnej pätnástke národných štátov Európy.

Žijeme v kapitalistickej spoločnosti, v ktorej, ako to tvrdí americký filozof David Schweickart, skutočná demokracia nemôže existovať. Preto sa nemôžeme diviť tomu, že aj v rámci Slovenskej republiky a slovenského národa predstava o demokracií je založená na tom, že v spoločnosti existujú politické strany, ktoré majú právo vyberať si kandidátov na zástupcov občanov a majú výlučné právo uchádzať sa o politickú moc v štáte a teda rozhodovať o tom, ako bude fungovať zákonodarný zbor a výkonná moc. Lenže samotné politické strany majú pre svoj vznik a fungovanie vytvorené iba také zákonné podmienky, ktoré si ich zástupcovia v zákonodarnom zbore schvália. Ide o jasný konflikt záujmov, pretože zástupcovia politických strán si schvaľujú sami pre svoje politické subjekty podmienky pre svoje politické prežitie a politické aktivity.

Z tohto dôvodu také zákony ako zákon o politických stranách, volebné zákony do NR SR, prezidenta SR a do europarlamentu, či zákony o volebnej kampani a podmienkach výkonu volebného práva by mali byť ako návrhy pripravované na posúdenie celej spoločnosti občanov a potom dané na prerokovanie a schválenie v rámci povinného referenda občanov. V našom prípade môžem smelo tvrdiť, že podmienky pre vznik a fungovanie politickej strany nie sú náročné, pretože umožňujú vznik rôznych mini strán na spôsob rodinnej – kolegiálnej firmičky, ktorá podniká na kapitalistickom trhu výlučne s hlasmi občanov a na základe toho má právo sa živiť a robiť politiku za výlučnej pomoci – „sociálnej dávky“ zo štátneho rozpočtu. Z môjho pohľadu takéto „priateľské zoskupenia“ majú pre spoločnosť menší význam ako Združenia rodičov a priateľov školy na území SR, ale pritom prejdú formálnou registráciou a „sitom“ hlasovania a po týchto aktoch obdržia „certifikát“ o tom, že majú primerané odborné, politické a morálne predpoklady podieľať sa na spravovaní celej národnej spoločnosti.

Je zarážajúce, že je možné, aby po voľbách do NR SR si niekoľko poslancov NR SR za SMER – SD (11 poslancov) založilo novú politickú strany s názvom HLAS – SD, aby na Slovensku existovali dve politické sociálnodemokratické strany, aby politické strany, okrem strany SMER – SD, mali zanedbateľné počty členov – Slovensko 63 členov, SNS 2 199 členov, Demokrati 1 115 členov, Progresívne Slovensko 698, Sloboda a solidarita 256 členov, HLAS – SD 2 779 členov, Republika 1044 členov, Za ľudí má 131 členov. Druhú najpočetnejšiu členskú základňu má KDH – 5913 členov. Z môjho pohľadu politická strana by mala spĺňať podmienku, aby jej členská základňa mala najmenej desať tisíc členov, organizovaných v rámci organizačnej štruktúry v každom okrese. Ak by to bolo uzákonené týmto spôsobom, tak o účasť vo voľbách by sa mohla uchádzať iba politická strana SMER – SD.

Je výsmechom, keď sa zaregistruje politická strana a hneď sa môže uchádzať o zvolenie svojich členov do NR SR bez toho, aby mala za sebou nejakú históriu svojho straníckeho života a svojich politických aktivít. A týmto spôsobom sa bude zrejme pokračovať ďalej, pretože poslanec NR SR Taraba už zakladá politickú stranu Rozvoj Slovenska a bude sa chcieť zúčastniť najbližších volieb do NR SR. Ešte zaujímavejšie sú aktivity poslancov v rámci zákonodarného zboru, na základe ktorých sa občan – volič dozvie, že niektorí poslanci vystúpili zo svojho poslaneckého klubu a stali sa nezaradenými poslancami alebo niekoľko poslancov sa rozhodlo (!) reprezentovať novú politickú stranu – napríklad Stranu vidieka, ktorá vo voľbách do NR SR nekandidovala.

Až na politickú stranu SMER – SD a čiastočne KDH ide v ostatných prípadoch o „drobizg“, ktorý by nemal existovať, pretože iba škodí životu celej spoločnosti. To neznamená, že by nemal existovať systém viacerých politických strán, ale nie v existujúcej podobe. Súčasná podoba politických strán s výraznou pozíciou „drobizgu“ má svoje korene v tom, že pracujúca masa nemala a nemá zatiaľ žiadnu potrebu organizovať sa v mene vytvorenia lepších pracovných a životných podmienok a v mene toho brať účasť na správe vecí verejných. Absencia takéhoto kolektívneho procesu vedie k tomu, že z prostredia materiálnych a životných podmienok občanov nevyrastajú schopní jednotlivci – organizátori ako verejné autority, ktorých skutočnou úlohou nie je to, čo budú robiť pre ľudí, ale čo občania majú robiť spolu s politikmi v rozhodovaní o spoločných záležitostiach.

Absencia kolektívneho procesu k rozhodovaniu – o účasti na správe veci verejných – viedla k tomu, že sa samostatne organizujú rôzne skupiny ľudí, ktoré svoje predstavy a záujmy zakladajú na svojich silných buď finančných, ekonomických alebo ideologických zdrojoch alebo jednoducho vidia príležitosť využívať oblasť politiky ako určitý typ podnikateľskej aktivity, ktorá je jednosmerne orientovaná na dosahovanie určitého čistého zisku zo štátneho rozpočtu, ak sa skupine podarí získať si miesto v parlamente. Takáto politická prax je chorobou politického systému, pretože je to jediný prípad, keď za účasť politickej strany (zorganizovanej skupiny) na trhu s hlasmi občanov štát v plnej miere živí jej činnosť, vrátane jej predstaviteľov, po dobu volebného obdobia.

Ak sa nemýlim, tak ideológia sociálnej demokracie, ako najvýznamnejšej politickej sily na Slovensku, sa zakladá na takých hodnotách ako sloboda, rovnosť, bratstvo, rovnoprávnosť všetkých ľudí. Dôležité preto vždy bolo a je aj v súčasnosti to, za akých podmienok sa uvedené hodnoty môžu či majú naplniť. Základná otázka za existencie kapitalizmu je stále rovnaká: ako to bude s kontrolou toho, že existuje súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov – nakoľko v záujme pracujúcej masy a nakoľko v záujme súkromného zisku malého počtu vlastníkov kapitálu ? Táto otázka existovala a stále existuje preto, že súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov – pôdy, kapitálu, fabrík a surovín – je spojené s mocou nad spoločnosťou. Spojenie medzi mocou a vlastníctvom (kapitálom) bolo v minulom storočí riešené podľa marxistického modelu – výrobné prostriedky kontrolované v záujme pracujúcej triedy.

V kapitalizme, kde sme sa vrátili, bola vymyslená rozprávka, že spojenie medzi mocou a vlastníctvom netreba riešiť znárodnením výrobných prostriedkov. Bude úplne postačovať, keď sa politická moc spojí s realizáciou volebného práva a za tejto podmienky možno legislatívu a ekonomickú politiku použiť na podporu požiadavok más v oblasti sociálnych istôt a spravodlivosti. To je politika, o ktorú sa v plnej miere snažia SMER – SD a HLAS – SD. Spojenie politickej moci a volebného práva predstavitelia politických strán chápu ako demokraciu v kapitalizme, hoci v skutočnosti, tak, ako som to uviedol v tomto článku podľa amerického filozofa Schweickarta, je to iba jedna z jej podmienok. Zabúda sa však na rozhodujúcu druhú podmienku, ktorá charakterizuje skutočnú demokraciu, ktorú pripomeniem.

Podľa amerického filozofa je treba brať do úvahy to, čo navrhli politológovia z Yalskej univerzity Robert Dahl a Charles Lindblom. A tí navrhli, že treba rozlišovať medzi demokraciou a polyarchiou. Preto je treba demokraciu definovať ako systém, v ktorom: a) platí všeobecné hlasovacie právo a za b) voličstvo je suverénne. Okrem prvej je veľmi dôležitá druhá podmienka, ktorá súvisí so suverenitou voličov. Podľa amerického filozofa voličstvo je suverénne, keď: a) sú jeho účastníci dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch, a ktorí sa budú môcť zúčastniť na ich riešení a za b) neexistuje nijaká menšinová trieda, ktorá by bola privilegovaná. A k tejto druhej podmienke je dôležité doplniť, že trieda je privilegovaná vtedy, keď má v rukách takú politickú moc, ktorá sa rovná moci volených úradníkov a je nedosiahnuteľná pre inú stabilnú skupinu (viď str. 127 – 128 z diela „Po kapitalizme ekonomická demokracia).

Pokiaľ ide o samotnú sociálnu demokraciu, tak tá predpokladala, že v kapitalizme okrem spojenia politickej moci s realizáciou volebného práva je pre odstránenie spojenia medzi mocou a vlastníctvom môže svoju úlohu zohrávať aj rast sily robotníckej triedy a to tak politickej ako aj v oblasti odborového hnutia. Myslím si, že v súčasnosti takýto rast sily pracujúcej triedy je úplne zanedbateľný a preto s jej vplyvom nemôžeme počítať. Lenže to nás nesmie uspokojiť, pretože skutočný rast sily pracujúcej triedy alebo jednoducho občanov národnej spoločnosti sa má zakladať na niečom inom. Nemôžeme sa uspokojiť s realizáciou volebného práva, ktorého výsledkom je len to, že zvolení zástupcovia sa pokladajú za členov reprezentatívnych orgánov a že raz za štyri roky občania môžu voliť.

Od občanov sa má vyžadovať väčšia – veľká miera aktivity pri rozhodovaní ako kolektívnom procese o tom, čo chcú, aby štátna moc robila, prípadne, čo nesmie robiť, pri rozhodovaní o spoločných záležitostiach. Kto má mať za povinnosť vyžadovať od občanov ich účasť na správe vecí verejných, pokiaľ nechceme či nemôžeme čakať, či občania budú schopní niečo organizovať na základe svojich iniciatív ? Jednoznačne predstavitelia štátnej moci – zvolení zástupcovia !!! A majú to urobiť na spôsob druhej podmienky, ktorá charakterizuje skutočnú demokraciu, ktorú som uviedol o niekoľko riadkov vyššie. Treba konečne začať meniť správanie sa celej spoločnosti v tom, že neustále iba počúva verejné politické autority, čo chcú robiť pre občanov, ale nikdy z radov spoločnosti nezaznie námietka či požiadavka na zmenu prístupu: o čom majú verejné autority spoločne rozhodovať s občanmi !

Platí, že v kapitalizme sa uvedená druhá podmienka, ako črta skutočnej demokracie, neuplatňuje a to znamená, že občania sú z určitých dôvodov zbavení práva na účasť na správe vecí verejných, hoci formálne, napríklad v našej Ústave, je to uvedené. Toto zbavenie sa uvedeného práva pre občanov, to nie je nedopatrenie, to je jasný zámer, pretože sa tým zbavením rieši niečo celkom potrebné: komu dovoliť či nedovoliť, aby mal v rozhodovaní väčšiu moc a na základe akých záujmov. To, že v kapitalizme môže existovať iba polyarchia a nie demokracie, to je práve záujem kapitalistickej globalizácie západného typu, ktorú majú v rukách vlastníci kapitálu a tým môžu zvyšovať svoju moc nad spoločnosťou a jednotlivcami.

Americký filozof Schweickart pripomenul, že podľa Dahla polyarchia predstavuje politický poriadok, v ktorom je občianstvo rozšírené na pomerne veľkú časť obyvateľstva a občianske práva zahŕňajú možnosť byť v opozícií a hlasovaním odvolať najvyšších úradníkov vlády. Podľa filozofa vo všetkých rozvinutých priemyselných spoločnostiach na svete je dnes polyarchia, ktorá nie je zlá vec, ale určite lepšia ako tyrania.

Výsledkom je, že nebolo dovolené, aby sa moc v každom národnom spoločenstve z úrovne minoritnej triedy kapitalistov presunula na pozíciu občanov a ich volených zástupcov a teda má ostať taká situácia a taký spôsob kapitalistickej globalizácie, v rámci ktorej vlastníctvo bude aj naďalej zabezpečovať veľmi reálnu moc nad spoločnosťou a jej životnými formami. Sociálna demokracia ako taká, rovnako ako iné politické strany, je presvedčená, že v kapitalizme demokracia existuje a že je potrebné sa venovať otázke ochrany demokracie. Ale keď ide o to, čo je dôležité pre ochranu demokracie v rámci vonkajších podmienok, tak je to sloboda prejavu, sloboda tlače a pravidelné slobodné voľby. O druhej podmienke pre skutočnú demokraciu sa už nič nehovorí a teda ani nekoná.

A keď si to predstavíme v podmienkach Slovenskej republiky, tak sloboda prejavu je obmedzovaná organizovaným bojom štátnej moci proti dezinformáciám, sloboda médií je o tom, že sú v rukách vlastníkov či prisluhovačov kapitálu, pričom výkon slobody je obmedzovaný potrebou presadzovať dominantnú ideológiu globalizácie a pravidelné slobodné voľby sú založené na jednej strane na slobodnom výbere zástupcov občanov zo strany politických strán a na strane druhej zákonnými podmienkami scudzenia časti platných volebných hlasov a rozdelením zákonodarného zboru na dohodnutú koalíciu a nanútenú opozíciu.

Dá sa napísať aj tak, že udržať polyarchiu v kapitalizme pri živote je životným záujmom strany globálnej finančnej moci a vlastníkov kapitálu, ktorí sa tešia absolútnej a neobmedzenej slobode. Keďže politické strany dnešného typu úplne vyhovujú podmienkam života spoločnosti v polyarchií, tak nikdy nemôžu dospieť k potrebe ako reformovať kapitalizmus, aby moc mohla byť vyvážená: medzi bohatstvom a mocou kapitálu na jednej strane a na strane druhej s politickou rovnosťou občanov cez demokratické politické orgány v ich správe.

V dnešnej dobe nestačí hovoriť, že patríme k Západu. Je potrebné analyzovať a hovoriť, čo potrebujeme v rámci kapitalistickej spoločnosti reformovať, čoho sa potrebujeme vzdať, aby sme neskutočne veľký negatívny vplyv západného kapitálu na životy obyvateľstva národnej spoločnosti výrazne obmedzili. Základom toho je vzdať sa svojej podriadenej účasti v takých nadnárodných štruktúrach, ako sú NATO a EÚ. Rovnako je dôležité ukončiť svoje členstvo v Svetovej zdravotníckej organizácií, pretože tá je už celkom v rukách privátneho sektora. A to nie je všetko, pretože je potrebné veľa vecí a problémov riešiť v rámci národného štátu, na území ktorého sa musí odohrať zápas za presadenie určitých reforiem, ktoré môžu „vylepšiť“ kapitalizmus v prospech 99 % populácie.

Nevyhnutne je treba pristúpiť k reforme politického systému, v rámci ktorého je potrebné zmeniť postavenie politických strán v spoločnosti, upraviť spôsob práce zákonodarného zboru, kreovanie výkonnej moci na čele s jej predsedom, postavenie a spôsob práce mediálnych skupín, reorganizáciu ústredných a miestnych orgánov štátnej moci a územnej samosprávy, novelizáciu Ústavy SR, prijať nové volebné zákony pre voľby do NR SR, voľbu prezidenta SR a do Európskeho parlamentu, ustanovenie potrebných orgánov v správe občanov – optimálneho systému rozhodovania občanov v referendovom konaní. A hlavnou úlohou reformy má byť vrátenie legislatívnej právomoci do rúk zákonodarného zboru Slovenskej republiky z pôsobnosti bruselských mandarínov, rovnako ako stanovenie podmienok a spôsobu účasti Slovenskej republiky v medzinárodných organizáciach a nadnárodných štruktúrach.

A čo prejavy politikov, ktoré odznievajú pri rôznych významných i menej významných udalostiach a príležitostiach ? Ak to zovšeobecním, tak tie sú výsledkom procesu vývoja kapitalistickej globalizácie západného typu. V svojom príspevku som si dovolil uviesť rôzne súvislosti javov a procesov, ktoré sa odohrávajú v Európe či vo svete a myslím si, že ideológia neoliberalizmu k spokojnosti minoritnej triedy kapitalistov všade pomohla vybrať si a vychovať dostatok kádrov z národných štátov, ktoré boli či sú ochotné ďalej verne slúžiť záujmom takému typu globalizácie, ktorá nás vedie do záhuby. Takým najčerstvejším príkladom výchovy globálneho politika bolo stretnutie skupiny prezidentov z Európy v Slovinsku. Tu je stručná informácia o tomto stretnutí:

„Pod názvom „Európska únia v čase viacerých kríz: Medzi stiahnutím sa a vytrvalosťou“ prezidenti Rakúska, Estónska, Nemecka, Grécka, Maďarska, Írska, Talianska, Lotyšska, Malty, Slovenska, Portugalska a Slovinska diskutovali o budúcnosti európskej integrácie, bezpečnosti a odolnosti, konkurencieschopnosti a úlohe Európy v medzinárodnom spoločenstve. 

Diskutovali o potrebe rozhodnej reakcie na nové okolnosti, ako je ruská agresia voči Ukrajine, nelegálna migrácia a umelá inteligencia, a zároveň o ochrane demokracie, ľudských práv, právneho štátu, solidarity a ľudskej dôstojnosti.

Podľa názoru účastníkov je sila Európy úzko spojená so súdržnosťou európskych spoločností a efektívnosťou európskych inštitúcií. Reformy sú nevyhnutné, ale musia sa vykonávať s aktívnou účasťou verejnosti. Posilnenie konkurencieschopnosti, ekonomickej odolnosti, sociálneho zabezpečenia a strategickej schopnosti konať sú vzájomne prepojené ciele. Dôležitú úlohu v tom zohrávajú mladí ľudia, ich vedomosti, kreativita a sociálne začlenenie, ako aj poskytovanie rovnakých príležitostí na rozvoj ich potenciálu a profesionálnych ambícií.

Významná časť diskusií bola venovaná budúcnosti multilateralizmu a medzinárodných inštitúcií. Účastníci zdôraznili dôležitosť medzinárodnej spolupráce, rešpektovania medzinárodného práva a efektívneho multilateralistického systému ako základov mieru, bezpečnosti a stability, najmä v čase rastúceho tlaku na medzinárodné inštitúcie…

Dvojdňové stretnutie, ktoré po prvýkrát v Slovinsku usporiadala prezidentka Slovinskej republiky Nataša Pirc Musar, potvrdilo spoločný záväzok k spolupráci, odolnosti a európskym hodnotám. Budúcnosť Európy bude závisieť od jej schopnosti premeniť svoju rozmanitosť na silu, hodnoty na činy a odolnosť na schopnosť formovať budúcnosť“.

Všetci zúčastnení prezidenti chcú mať EÚ aj naďalej, hoci jej politika a plány do budúcnosti sa zásadne líšia od plánov obyvateľov členských štátov. Podľa nášho prezidenta SR Petra Pellegriniho Slovensko musí bojovať v EÚ za zachovanie práva veta, pretože ak by to tak neostalo, tak by už Slovensko nebolo schopné hájiť národnoštátne záujmy, pretože jednomyseľnosť pri rozhodovaní o zásadných otázkach je pre Slovensko kľúčová. Toto stanovisko, nech ho prednesie hociktorý politik zo Slovenska, pokladám za veľmi závažné zavádzanie občanov SR.

Bolo by vhodné, aby vláda SR predložila občanom SR záväznú informáciu o tom, ako zástupcovia SR v Rade EÚ a v Európskej rade za roky členstva SR v EÚ pracovali a zároveň, aby bol predložený presný zoznam , v ktorých záležitostiach zástupcovia SR právo veta využili. Konkrétne ide o také oblasti ako je spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, dane, financie a rozpočet, rozširovanie EÚ, sociálne zabezpečenie a ochrana, občianstvo EÚ a zmeny v zakladajúcich zmluvách EÚ. To je prvá záležitosť, ktorá sa má vysvetliť. Prečo ?

Pretože aj naši politici sa prezentujú tak, že im ide o zachovanie práva veta v oblastiach, ktoré som vyššie konkretizoval a toto zachovanie spájajú s hájením národnoštátnych záujmov, tak potom tu vyvstáva ďalšia otázka: Prečo právo veta neexistuje v Rade EÚ v otázkach legislatívy – prijímaní zákonov a ďalších nariadení a rozhodnutí, ktoré sa prijímajú buď kvalifikovanou väčšinou, jednomyseľnosťou alebo jednoduchou väčšinou ? Veď na prijímaní legislatívnych návrhov sa podieľajú príslušní členovia vlády SR a vystupujú v úlohe zákonodarcov, čo je nemysliteľné, aby zástupca výkonnej moci v podmienkach Slovenskej republiky v Bruseli plnil úlohu zákonodarcu !!! Aj v tomto prípade by sa mali chrániť národnoštátne záujmy, ale o tom sa nikto nezmieňuje, pretože to má ostať pre občanov národného štátu ako určité tajomstvo.

Okrem Rady Európskej únie ( Rady ministrov) je tu najdôležitejší politický orgán EÚ – Európska rada. Aj tu sa môže uplatniť právo veta, lenže v tomto prípade ide o rozhodovanie na základe konsenzu a teda, že nikto z prítomných nesmie namietať. Berie sa, že ktorýkoľvek predseda vlády, resp. prezident môže zablokovať spoločné závery, napríklad v určovaní hlavných politických smerov a cieľov EÚ. Rád by som videl a zoznámil sa s prehľadom toho, v koľkých prípadoch sa za dlhé rokov pôsobenia v Európskej rade predseda vlády Róbert Fico zablokoval prijatie spoločných záverov, napríklad v prípade Ukrajiny a Ruskej federácie. Mne to vychádza tak, že je jedno, v ktorom z dvoch uvedených orgánov EÚ „pracujú“ vládni činitelia.

V skutočnosti ani v jednom orgáne či inštitúcií EÚ nie je možné presadzovať národnoštátne záujmy, pretože: a) celý inštitucionálny systém nebol navrhnutý a prijatý tak, aby bol efektívnou pôdou pre stretnutia zástupcov rovnoprávnych národných štátov, b) národnoštátne záujmy sa v skutočnosti majú prijímať na pôde národných štátov ako výlučná kompetencia zákonodarných a výkonných orgánov, c) v rámci inštitucionálnej štruktúr EÚ sa majú za povinnosť presadzovať záujmy a politiky spojené s procesmi kapitalistickej globalizácie západného typu a s minoritnou triedou vlastníkov kapitálu a teda ide o vzťah, v ktorom primárnu úlohu za každých okolnosti zohráva globálne na úkor národného, d) výsledky praktickej politiky, založenej na rozhodnutiach pre jednotlivé oblasti života v členských štátoch EÚ dosvedčujú, že národnoštátne záujmy ostali bokom a že 27 predstaviteľov národných mocenských štruktúr je možné aj z psychologického hľadiska a proklamovaných hodnôt EÚ udržať v moci veľkokapitálu a globálnej politiky.

Vyzerá to tak, že prejavy politikov môžu byť výrazom nevedomosti, posluhovania západnému kapitálu a metódou debilizácie spoločnosti a to z rôznych dôvodov. V prípade Slovenskej republiky sa ekonomická závislosť na západnom kapitále prostredníctvom členstva v Európskej únií spojila s politickou závislosťou a prostredníctvom členstva v NATO s vojenskou závislosťou. To sú už objektívne podmienky, v rámci ktorých sa predstavitelia politických strán, napríklad vyššie spomínaných, rozhodnú uchádzať o dôveru občanov – voličov, aby sa mohli celkom, vraj „demokratický“, venovať spravovaniu spoločnosti. Ak k tomu prirátame ich ľudské, odborné a morálne kvality, rovnako ako program, schopnosti a kvality členskej základne politických strán, tak

zvolení zástupcovia môžu politickí a ľudský konať iba s vedomím, ako a za akých podmienok je možné dosiahnuť uspokojujúcu životnú úroveň obyvateľstva, sociálny mier a realizovať projekty, ktoré budú dosvedčovať schopnosti politikov organizovať rozvoj spoločnosti.

Žiaľ, skoro celá filozofia úspechov vládnutia zorganizovanej koalície je založená na tom, že náš národ sa môže rozvíjať a teda živiť zásluhou Európskej únie a jej troch hlavných pilierov:

1. Politiky súdržnosti – eurofondov, v rámci ktorého je dôležitý „Program Slovensko“, v rámci ktorého peniaze tečú do troch fondov: Európského fondu regionálneho rozvoja, Európského sociálneho fondu plus a Kohézneho fondu. Okrem „Programu Slovensko“ existuje ešte Fond na spravodlivú transformáciu.

2. Plán obnovy – mechanizmus na podporu obnovu a odolnosti – mimoriadny dočasný zdroj, Európskou komisiou vymyslený na prekonanie následkov vraj pandémie COVID – 19 a modernizáciu ekonomiky, zameraný na čerpanie grantov na reformy a investície v piatich oblastiach: zelená ekonomika, vzdelávanie a veda, zdravotníctvo, efektívna verejná správa a digitalizácia, lákavá a udržateľná krajina. Týmto plánom obnovy sa zadĺžime na dlhé roky, oficiálne do roku 2057 , čo politikom vôbec nevadí.

3. Spoločná poľnohospodárska politika je realizovaná prostredníctvom dvoch hlavných fondov: Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu a Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka.

4. Priamo riadené programy a komunitárne granty ako Horizont Európa, Erazmus +, Nástroj na prepájanie Európy, LIFE.

5. Programy územnej spolupráce (Interreg) na rozvoj prihraničných oblasti.

Tento prehľad som uviedol zámerne, pretože pre našich politikov, ako zástupcov občanov, je to jasný dôkaz, že bez EÚ náš národ nemôže prežiť a normálne fungovať. V skutočnosti je to nezmysel, preto na našej politickej scéne sa prevádzajú rôzne zorganizované skupiny – podnikateľské či živnostenské subjekty, ktorých zisk – finančný, politický či spoločenský – sa zakladá na pravidle, že je potrebné k tomu využívať akékoľvek spôsoby a možnosti, ktoré pre ich súkromné záujmy prinášajú potrebný efekt. Je veľká škoda, že na takúto „podnikateľskú činnosť“, spojenú so západným kapitálom a teda s Európskou úniou, pristúpila taká politická strana ako je SMER – SD.

Založiť ekonomiku Slovenskej republiky iba na tom, že náš národ je poskytovateľom lacnej pracovnej sily v prospech západných spoločnosti, je výrazom malosti našich politických predstaviteľov. Potrebovali sme a potrebujeme budovať silnú národnú ekonomiku. Založiť obranné schopnosti nášho ľudu na tom, že namiesto našich vojenských schopnosti by nás mali brániť Američania či Nemci alebo Francúzi pred akýmsi vymysleným nepriateľom – Ruskou federáciou – je prejavom stavu, ktorému sa v lekárskom prostredí hovorí o imbecilite – duchovnej slabosti, ktorú sa nepodarilo odstrániť ani tým, že si pripomíname odkaz SNP. A nejde iba o obranné schopnosti nášho ľudu. Budúcnosť Slovenskej republiky sme si dovolili založiť na plánoch spojených s militarizáciou Európy a tak sa veselo plánuje, ako jednotný vnútorný trh preorientovať na bezpečnostný nástroj. Do programov obranného priemyslu, spoločných pôžičiek na nákup zbraní, režimu pre tovary a objekty dvojakého užitia sa Slovenská republika bez problémov zapojila.

Založiť ochranu zdravia a životov obyvateľstva na globálnych prístupoch, orientovaných na boj proti vymyslenej pandémií koronavírusu a iným patogénom a na globálnom riadení zdravia na spôsob globálnej dohody o pandémiách, je dobrý spôsob, ako zničiť bežný systém poskytovania zdravotnej starostlivosti, založený na personálnom vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením.

A týmto spôsobom by som mohol pokračovať ďalej v tom, koľko politik z úrovne nadnárodných politických a vojenských štruktúr je založených nie v prospech obyvateľov členských štátov, ale v prospech západného kapitálu.

Založiť politický systém v rámci Slovenskej republiky iba na dôvere k schopnostiam politických strán a hnutí, z ktorých mimo politickej strany SMER – SD a čiastočne KDH, všetky ďalšie politické strany a hnutia majú mizernú členskú základňu, ktorej v plnej miere zodpovedá aj mizerná ľudská, odborná, morálna a duchovná slabosť, to je výrazom nezodpovednosti celej spoločnosti mať a prejavovať dostatok schopnosti k tomu, aby sa presadzovala účasť občanov na správe vecí verejných, aby sa výber politických kádrov – zástupcov občanov – organizoval podľa nových a náročných zákonných podmienok, aby občania mali dostatok nástrojov k demokratickej kontrole politikov a politických rozhodnutí.

Ešte stále sme nepochopili čl. 31 Ústavy SR, ktorý hovorí, že zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Oficiálne sa tvrdí, že žijeme v demokratickej spoločnosti, ale to, čo sme nepochopili je to, že pojem politické sily sa nemôže vyčerpávať pojmom politické strany a hnutia. Do politických síl zákonite patria občania Slovenskej republiky a žiadny zákon a ani politik občanov tohto postavenia nemôže zbaviť. Napriek tomu v kapitalistickej spoločnosti existuje práve taká prax, že na občanov ako takých sa nazerá ako na indivídua, ktoré nie je možné zaradiť medzi politické sily. Praktické dôsledky sú potom celkom jasné: politický boj je záležitosťou politických strán a hnutí a na občanov sa neprihliada.

Najhoršie na tom všetko je to, že neexistujú ani náznaky k skutočne potrebnej reforme politického systému, pretože všetky subjekty politického boja o moc ustrnuli v bahne podpriemernosti či priemernosti, žijú si svoj šťastný „podnikateľský život“ v politike s pocitom hlbokého uspokojenia, nemusia niesť vôbec žiadnu zodpovednosť za vývoj či spravovanie spoločnosti, a aby pookriali, tak im úplne postačuje, ak si počkajú na voľby do NR SR. A najhoršie na tom je rovnako aj to, že mnohí občania (možno väčšina) sú nepoučiteľní, pretože stále lipnú na starých a nekvalitných zákonoch o voľbách, pretože stále živia v sebe vieru, že proklamovaná skupina politických strán a hnutí aj s ich lídrami, je to najlepšie, čo môže byť spoločnosti ponúknuté, aby sa mohli seriózne ujať spravovania spoločnosti.

My, občania SR, sme neustále vystavovaní vplyvu masovokomunikačných prostriedkov tým, že masírujú naše vedomie (spoločenské vedomie) predstavami o schopnostiach takých politických eseročiek ako je Progresívne Slovensko, Kresťansko – demokratické hnutie, OĽANO – Slovensko, Za ľudí, Demokrati, Sloboda a solidarita. A medzi nich si dovolím zaradiť aj člena vládnej koalície – Slovenskú národnú stranu. Niekto z prostredia jednej nemenovanej televízie vymyslel pre znásobenie „vplyvu, sily, odbornosti a politiky boja za záujmy obyčajných ľudí“ zo strany uvedených politických strán tlačové konferencie, ktoré sa konajú praktický každý pracovný deň a svojim spôsobom mi pripomínajú malé javiskové formy, v ktorých dominuje monológ k rôznym možným otázkam, ktoré predtým boli prerokované alebo schválené v rámci koaličného zoskupenia vládnej moci.

Za akých okolnosti je možné predpokladať, že obsah prejavov politikov na úrovni národného štátu sa bude postupne meniť tak, aby krok za krokom viedli k posilňovaniu schopnosti občanov učiť sa byť suverénom v účasti na rozhodovaní o otázkach spravovania štátu ?

Na položenú otázku sa pokúsim celkom konkrétne hľadať odpovede v následujúcom článku s názvom „Posilniť suverenitu slovenského národa a jeho občanov reformou politického systému“.

 

Dušan Hirjak