Ako to bolo skutočne s Novembrom 1989?

Všetci politici sa snažia ľuďom nahovoriť, že udalosti v novembri 1989 sa udiali tak, ako ich videli v televízii. Pritom udalosti zobrazené v televízii boli len výsledkom dopredu pripraveného plánu.

Ten plán sa začal pripravovať medzi Gorbačovom a Reaganom na základe vzájomných stretnutí a bol načrtnutý v nejakej podobe v októbri 1986 v Reykjavíku v odľahlej drevenej vile preverenej oboma stranami proti odpočúvaniu. Okrem otázok odzbrojenia sa rokovalo o novom usporiadaní sveta v prípade, že dôjde k dohodám o postupnom jadrovom odzbrojení a útlme zbrojných programov.

Gorbačov vedel, že v celom východnom bloku je nahromadený obrovský majetok, ktorý z ideologických dôvodov ležal ľadom. Vedel aj to, že USA sú finančne vyčerpané výrobou zbraní, ktoré nikto vtedy nekupoval v takých množstvách, aby americká ekonomika zaznamenávala stabilný rast. O tom vedel aj Reagan. Napriek tomu, že o tomto probléme sa nehovorilo, obaja hľadali z tejto situácie východisko. Gorbačov tiež vedel aj to, že krajiny Varšavskej zmluvy a RVHP Sovietsky zväz hospodársky predbiehajú pretože nemajú takú finančnú záťaž v dlhoročne prebiehajúcej studenej vojne. Opatrne preto prvýkrát sondoval čo povedia USA na to, že Sovietsky zväz „pustí“ krajiny východného bloku svojou cestou, výmenou za znižovanie napätia a celosvetové odzbrojenie a za sľub, že NATO do svojich radov neprijme žiadny iný štát a USA budú garantovať vtedajší počet stavu členských štátov NATO.

Keď sa podpisovala zmluva o likvidácii jadrových rakiet stredného a kratšieho doletu oboch krajín vo Washingtone v roku 1987 boli už podmienky rámcovo dohodnuté. V Sovietskom zväze prebiehala „perestrojka“ a východné krajiny Európy dostali avízo, že sa môžu pripravovať na „samostatnú“ cestu.
Po Reaganovi v tejto politike pokračoval G. Bush starší, ktorý nastúpil do úradu prezidenta v januári 1989.

V nasledujúcich mesiacoch prebiehali utajené politické rokovania na vysokej úrovni medzi predstaviteľmi KGB a predstaviteľmi tajných polícií štátov východného bloku (v našom prípade ŠtB) na prípravách prechodu k tzv. demokratizácii spoločnosti. Boli rozpracované scenáre podľa aktuálnej politickej situácie jednotlivých štátov vedúce k tomu istému cieľu. Nebola to žiadna náhoda, že k politickým zmenám došlo v celom východnom bloku v krátkom časovom období. Boli tiež aktivované pripravené bezpečnostné plány s krycími názvami, ktoré boli pre tento účel dávno pripravené. Aktivovaní boli tajní spolupracovníci na rôznych úrovniach a boli im pridelené konkrétne úlohy. Vrátane kategórie tzv. dôverníkov.

Kategória dôverníkov bola významná, lebo bola zložená z ľudí, ktorí vedome spolupracovali so štátnou bezpečnosťou a bola najrozsiahlejšia. Dnes sa tvrdí, že títo ľudia neboli vedomí spolupracovníci lebo na dokumentoch sa nevyžadoval ich podpis. Podpis sa nevyžadoval z pragmatických dôvodov. Dôverníci boli vo vysokých politických a hospodárskych funkciách, diplomati, straníci a osoby, ktoré mali dosah na zahraničie. Ich podpis jednoducho nemohol na dokumentoch figurovať. Bolo to zakázané. Keby bola kategória dôverníkov po roku 1989 uznaná za vedomých spolupracovníkov, nemohla by byť kreovaná nová vláda ani parlament v takej podobe ako bolo plánované. Títo ľudia dodnes vo vysokej politike pôsobia.

O prípravách boli informované úzke stranícke špičky a osoby s ktorými sa počítalo pre funkcie v nových politických podmienkach. Tieto osoby už od jari 1989 chodili na utajené zdravotné prehliadky v Ružomberku a Martine z dôvodu ich zdravotnej pripravenosti pre nastávajúce funkcie. Pre realizáciu vládnych zmien boli v hre tri dátumy. Výročie SNP, Výročie medzinárodného dňa študentstva a Medzinárodný deň ľudských práv.

Na nižšie uvedených odkazoch sa nachádza pravdivý materiál, ktorý sa zrodil zo spomienok poručíka ŠtB Ludvíka Zifčáka, ktorý si zahral úlohu mŕtveho študenta v Prahe a spustil tak „lavínu“ politických premien. Po udalostiach mu za splnenie svojej úlohy bola ponúknutá emigrácia do Sovietskeho zväzu. Odmietol a tak sa na istú dobu nevyhol väzeniu, nátlaku, šikanovaniu s priamym ohrozením jeho života. Nová moc nechcela pripustiť, aby sa na svetlo sveta predrali nižšie popisované a pravdivé faktografické udalosti. Médiá si dodnes tento významný materiál súvisiaci s našou históriou nevšímajú. Príčina je jednoduchá. Museli by podstatne prehodnotiť pozadie vtedajších udalostí a odglorifikovať ľudí, ktorí si za ne pripisujú svoje zásluhy.

Spomienky Ludvíka Žifčáka som publikoval pred rokom viď odkazy:

https://blog.hlavnespravy.sk/24442/ako-sa-rodil-17-november-1989-alebo-kto-reziroval-mrtveho-studenta-na-narodnej-triede-v-prahe-fakty-ktore-sa-doteraz-ludom-zamlcuju-i-diel/

https://blog.hlavnespravy.sk/24444/ako-sa-rodil-17-november-1989-alebo-kto-reziroval-mrtveho-studenta-na-narodnej-triede-v-prahe-fakty-ktore-sa-doteraz-ludom-zamlcuju-ii-diel/

https://blog.hlavnespravy.sk/24446/ako-sa-rodil-17-november-1989-alebo-kto-reziroval-mrtveho-studenta-na-narodnej-triede-v-prahe-fakty-ktore-sa-doteraz-ludom-zamlcuju-iii-diel/

Som si vedomý, že je to trochu dlhšie čítanie, má však obrovskú výpovednú a hlavne faktografickú výpoveď. Preto to váženému čitateľovi odporúčam prečítať pre lepšie pochopenie historických udalostí, ale aj pre to, aby bolo možné na základe prečítaného pochopiť budúci vývoj. Dôležitá je aj spravodlivá historická interpretácia udalostí, ktoré sa udiali, pretože aj dnes sme svedkami skresľovania priebehu udalostí novou mocou a glorifikácie osôb, ktoré sa v udalostiach síce osobne angažovali, ale v skutočnosti to boli obyčajní pešiaci.

Gorbačov sa s Georgeom Bushom stretol 2. a 3. decembra 1989 na lodi Maxim Gorkij pri pobreží Malty. Tu sa definitívne potvrdilo okrem iného medzi štyrmi očami aj to, čo bolo dohodnuté s Reaganom a nezasahovanie do práve prebiehajúcich udalostí vo východnej Európe Sovietskym Zväzom. George Bush o to osobne pre istotu ešte raz požiadal Gorbačova lebo vedel, že politické zmeny neprebiehajú ústavným spôsobom.

Nemožno obísť ani figúrku alkoholika Václava Havla, agenta ŠtB a tiež agenta CIA A BND. Štátna bezpečnosť mala cez jeho osobu všetky potrebné informácie o disente, ktorých pravdivosť bola overovaná cez iných agentov ŠtB v disente hlavne v Charte 77. Kým Havel čakal pred udalosťami na svoju veľkú rolu na Hrádečku, krátil si čas mimo iného i tak, že s príslušníkmi ŠtB hrával karty pri pivečku. Bol strážený preto, aby sa mu nič nestalo.

Soros cez svoju nadáciu Charty 77 vo Švédsku finančne nalial dosť peňazí do československého disentu. Keby vedel ako sa špičkoví disidenti za jeho peniaze ožierali a koľko jeho peňazí bolo použitých na verbovanie ďalších agentov ŠtB v disente asi by ho trafil šľak…

https://blog.hlavnespravy.sk/21481/havlova-lavicka/

Málokto vie o tom, že v priebehu udalostí v jednotlivých štátoch v riadiacich štáboch (Praha) sedeli vysokopostavení príslušníci KGB, ktorí dohliadali na bezproblémový priebeh udalostí, priebežne situáciu monitorovali a v prípade potreby vstupovali do procesu. V podmienkach Československa to bola patová situácia, v okamihu, keď oproti sebe stáli študenti a policajti na Národnej triede v Prahe. Dlho sa totiž nič nedialo a hrozilo, že sa všetko ukončí samovoľným rozchodom. Keby nebolo príslušníka ŠtB poručíka Zifčáka, ktorý si ľahol na dlažbu a zahral úlohu mŕtveho študenta, tak tam možno študenti stoja dodnes. Obrazne povedané. Celý pochod študentov aj smerovanie po pražských uliciach mali na starosti operatívci ŠtB infiltrovaní medzi študentmi.

Podstatnou informáciou je, že to boli práve títo operatívci, ktorí zmenili trasu povoleného protestného pochodu. Pohotovostné jednotky, ktoré boli neskôr na Národnej triede o tom nevedeli s výnimkou svojho veliteľa.

Do Nového roku 1990 boli zlikvidované všetky dôležité živé spisy agentúry ŠtB. Druhého apríla 1990 vydal vtedajší minister vnútra Richard Sacher pokyn, ktorým nariadil archiváciu spisov politických špičiek do zvláštneho fondu Z, čiže supertajného fondu, kde sú dokumenty, ktoré nie sú dodnes prístupné.

Citujem pokyn:

V zájmu zajištění stability politického vývoje nařizuji s okamžitou platností:

Vyjmout z ústřední evidence SEO VOS FMV evidenční karty, které se týkají prezidenta republiky, členů federální vlády, vlády České republiky a vlády Slovenské republiky, poslanců Federálního shromáždění, poslanců České národní rady, Slovenské národní rady a předáků politických stran.

Vyjmout archivní materiály uložené v operativním archivu SEO VOS FMV, které se vztahují k výše uvedeným osobám. Uložit registrační protokoly do plechových obalů a tyto zapečetit. Změny v registraci řešit náhradním způsobem s využitím lístkovnice a na počítači.

Evidenční karty, archivní materiály a registrační protokoly uložit do zvláštního fondu SEO VOS FMV. Okamžitě signalizovat ministru vnitra ČSFR všechny případy, kdy lustrace směřuje do okruhu osob, uvedených v bodu 1 tohoto pokynu“. Koniec citácie.

Takýmto spôsobom boli ochránené osoby v nových funkciách pred prípadnými politickými škandálmi. Sacher sám bol agent vojenskej kontrarozviedky.

Bolo úsmevné v tej dobe sledovať vyjadrenia nezainteresovaných disidentov. Väčšine totiž nešlo o prevzatie moci, ale iba o splnenie nasledovných základných podmienok, ktorými boli hlavne zrušenie vedúcej úlohy KSČ, politická pluralita a vypísanie slobodných volieb. Disidenti, Občianske fórum, VPN a iní aktivisti jednoducho nevedeli nič o riadení štátu. Potrebovali niekoho, kto by ich to naučil. Vtedy nežiadali divokú privatizáciu, prechod od reálneho socializmu k prvotnopospolnému kapitalizmu. Václav Havel po zvolení za prezidenta prisahal vernosť Československej socialistickej republike a socializmu. Bol by v danom okamihu urobil všetko preto, aby sa stal prezidentom. Pritom pôvodná dohoda medzi ním a Dubčekom bola taká, že Havel kandidovať vôbec nemal. Post prezidenta mal pripadnúť Dubčekovi. Havel dohodu porušil a zorganizoval okolo seba osoby, ktoré ho v médiách glorifikovali do takej miery, že Dubček to jednoducho vzdal.

Zloženie tzv. vlády národného porozumenia bolo len tesne v neprospech komunistov. Okrem iných sa tu stretli Michal Kováč, Vladimír Mečiar, Ján Ducký, Vladimír Lexa. Marián Čalfa sa stal predsedom vlády, ktorý bol v tej dobe obojstranne použiteľný. Mečiar ako minister vnútra „poupratoval“ spisy ŠtB v tzv. Tisovej vile, Lexa pripravil pôdu pre svojho syna Ivana, neskoršieho riaditeľa SIS, Ducký bol za zvláštnych okolností zavraždený. Neskôr ako minister hospodárstva mal prezývku Mister Twenty. Údajne preto, lebo z každého obchodu mu išlo 20 %. Mimochodom táto politická vražda, ktorá sa udiala začiatkom roku 1999 dodnes nebola vyšetrená…

Potom už nasledovali bežné voľby, ktoré sú mediálne známe. Jednoducho nová politika si žila aj so svojimi problémami, škandálmi, odvolávaniami, novými menovaniami, trenicami, hádkami, osočovaniami, vraždami a pod. Skrátka nič nové pod slnkom.

https://www.obrazovka.cz/afery/sachr.htm

…A život išiel ďalej. Postupne sa dobre mieneným reformám scenár vymkol z rúk a začalo sa zbesilé obdobie vytvárania kapitálovotvornej vrstvy obyvateľstva spomedzi vyvolených a „prilepených“ s cieľom rozkradnutia majetku. Treba si uvedomiť, že v tom čase bolo Československo neskutočne bohaté. Všetko bolo v rukách vlastníctva štátu. Hnuteľný i nehnuteľný majetok a približne 3, 5 bilióna československých korún umŕtvených rezerv finančnej masy. Zahraničný dlh bol zanedbateľný, pričom obrovské pohľadávky sme mali v iných štátoch vrátane Sovietskeho zväzu.

Začali sa realizovať plány tzv. Prognostického ústavu ČSAV v Prahe spočívajúce vo vytvorení tzv. kapitálovotvornej vrstvy obyvateľstva systémom kupónovej privatizácie. Kupónová privatizácia bol obyčajný podvod, pretože jej cieľom bolo vymôcť peniaze od obyvateľstva, pretransformovať kupónky napr. do akcioviek alebo iných foriem podnikania a podnikať s čistými peniazmi.

Krstným otcom bol Václav Klaus ponovembrový minister financií, neskorší prezident ČR a agent ŠtB od roku 1962 vedený pod krycím menom „Vodička“, neskôr v spise „Kluk“ a „Rek“. Okrem toho bol agentom KGB. ŠtB a KGB ho operáciou „Rattrap“ infiltrovala do disidentských kruhov, kde čakal na svoju príležitosť. Inak pracovníci Prognostického ústavu ČSAV sa bežne pohybovali na rôznych akciách v tzv. kapitalistickom zahraničí. Ich výsledky činnosti končili aj na stoloch ŠtB a KGB. Ich platy sa pohybovali vtedy s odmenami na úrovni do 10 000.- korún, čo sa iným mohlo len snívať. Okrem Klausa z tohto ústavu boli v ponovembrovej vláde dosadení viacerí pracovníci. Keď Klaus založil svoju ODS, KGB mu na činnosť prispela sumou 5 mil. USD na jeho konto vo Švajčiarsku. V 60 – tych rokoch bol na študijnej stáži v Taliansku a USA. Nevylučuje sa preto, že mohol byť dvojitým agentom. CIA to však popiera. Bolo by pre ňu fiasko priznať si, že informácie od CIA končia na stole KGB.

Okrem podvodu s kupónovou privatizáciou sa majetok štátu „presúval“ aj do rúk vyvolených, ktorí boli nezriedka vo funkciách generálnych riaditeľov strategických a iných veľkých firiem (bývalé nomenklatúrne kádre). Strategické firmy sa väčšinou predali do zahraničia bez možnosti kontroly štátu, čo možno hodnotiť ako vlastizradu. Kto to urobil, ako a hlavne za koľko, treba sa opýtať Mikuláša Dzurindu a jeho tieňa Ivana Mikloša, neskorších neslávne známych poradcov na Ukrajine. (Dzurindova vláda má na rukách aj krv nevinných ľudí, ktorí prišli o život v Srbsku pretože povolila prelety vražedných lietadiel ponad územie Slovenska. S výnimkou Čarnogurského a Koncoša).

Iné dôležité firmy ostali v rukách uvedených kádrov, ktoré ich sprivatizovali napr. tak, že ich umelo účtovne dostali do tzv. červených čísel alebo ak chcete do straty a potom ich kúpili za zlomok ceny. Mnohým boli pridelené po straníckej línii. Dnes sú z nich vážení podnikatelia – teda aspoň pre tých čo nevedia o ich podvodoch. Na privatizácii bežných firiem sa potom priživili spolustraníci nových mocných a ich rodiny.

Treba poznamenať že v 90-tych rokoch sa tiež rozmohla nekontrolovaná činnosť mafie na spôsob Al Caponeho, ktorá prerástla do politiky. Postupne časť z nich skončila „pod drnom“, niektorí v base, niektorí podnikajú ďalej a niektorí sú dodnes vo vysokej politike.

Začal sa ďalší obrovský podvod s privatizáciou bankového sektoru. Začalo sa nielen tunelovanie firiem, ale aj bankovníctva. Ako to prebiehalo? Banka väčšinou prostredníctvom riaditeľa banky vyvoleným osobám a firmám požičala milióny aj bez krytia. Keď firmy akože skrachovali peniaze sa previedli na iné firmy a účty a podnikalo sa s vyčistenými peniazmi. Čo na tom, že banky skrachovali skutočne? Nič ľahšie. Oddĺžime banky z peňazí daňových poplatníkov a predáme do zahraničia. Každý si prišiel finančne na svoje. Zatiaľ nik neskončil za majetkové podvody v base a ani neskončí lebo legislatíva je prispôsobená na to, aby sa takéto podvody mohli diať legálne. Prepieranie špinavých finančných prostriedkov bolo v tom čase moderné. Nakoniec sa tak deje i dnes.

V 90-tych rokoch som bol niekoľkokrát pracovne vo Švajčiarsku. Stretol som sa s jedným skutočne objektívnym profesorom ekonómie, s ktorým sme sa bavili aj o politike. Povedal jednu zásadnú vec. Keby sa nebol v danom časovom období rozpadol socialistický blok, bol by sa rozpadol do piatich rokov západný kapitalistický blok. Zdôvodnil to číslami rozhodujúcich západných ukazovateľov. Hlavnou príčinou by však bola obrovská nadvýroba Západu, presýtenosť tamojších trhov a následná neschopnosť predaja výrobkov spotreby s ustrnutím obehu peňazí. Pádom socializmu sa kapitalizmu naširoko otvorili brány obchodu a vo veľkom sa začalo vyvážať do obrovského uvoľneného výrobno-obchodného priestoru. Nastúpil zahraničný kapitál, ktorého cieľom bolo zničenie konkurencie a ovládnutie trhov východných štátov, ktoré im „darovali“ politici. Zadarmo to však nebolo…

Takže aký je výsledok novembra 1989?

Rozpadajúce sa zdravotníctvo, nulová kultúra, katastrofálne školstvo. Niekto múdry povedal: Ak bude národ chorý, nevzdelaný a nekultúrny príde o svoju zvrchovanosť a samostatnosť. Žeby sme už boli v tomto štádiu?

Ďalej nám udalosti po novembri 1989 priniesol: kolabujúce hospodárstvo, množstvo nezamestnaných, chudobu, bezdomovcov, biedu časti obyvateľstva a dôchodcov, rozvrátené rodiny, propagáciu LGBT miesto liečenia týchto z časti postihnutých jedincov, obrovskú zadlženosť, rozbitú dopravnú infraštruktúru, policajnú totalitu horšiu ako pred rokom 1989, drogy, nebývalú korupciu, legalizáciu a nárast prostitúcie ako nevyhnutnosti niektorých žien zabezpečiť si živobytie, členstvo v zločineckom pakte NATO atď…Stali sme sa gasterbeitermi vo vlastnom štáte, pričom obrovské zisky idú do zahraničia a provízie do vreciek resp. na účty politikov. Lebo dnes sa nechodí do politiky na to, aby sa štát niekam hodnotovo posunul na vyššiu úroveň smerom k demokracii a prosperite, ale na to, aby sa za volebné obdobie stihlo nakradnúť koľko sa dá. Dnes sa už používajú sofistikované nástroje politikov, ktoré sa len tak ľahko neodhalia, keďže nie je ani záujem tak urobiť. Napríklad schránkové firmy, offshore teritóriá, biele kone, iné nastrčené osoby alebo firmy a pod.

Gorbačov si želal demokratizáciu nielen Východu, ale aj Západu. Bol naivný. Americkí politici ho oklamali. A bežní občania podľahli vidine lepšieho sveta. Šancu z roku 1989 sme nevyužili. Miesto toho, aby sme do čela postavili ľudí, čo by odstránili chyby spred roka 1989 a stavali by na solídnych základoch s vybudovaním prosperujúceho štátu sa udial pravý opak. Ponovembrová demokracia zlyhala na celej čiare. Dovolím si odcitovať časť útlej, ale pravdivej knižočky bývalého diplomata Jána Jurištu „100 mesiacov po Nežnej“: ( rok vydania 1998).

„Veď aká je to demokracia, ktorá umožnila zbaviť ľudí spoločného majetku, ktorý náš národ zaradil medzi vyspelé krajiny sveta, formou privatizácie, pri ktorej sa namiesto trhových zásad ponuky, dopytu a súťaže použili neverejné podpultové „predaje“ za smiešne zlomkové ceny? Čo je to za demokraciu, v rámci ktorej boli občania zbavení obrovských zdrojov, ktoré za reálneho socializmu stačili pokryť bezplatné zdravotníctvo, školstvo, umožnili dotovať lacné potraviny, sociálne služby /škôlky, jasle), výstavbu bytov z nízkym nájomným, poskytovanie pôžičiek so zanedbateľnými úrokmi alebo budovanie zdravotných stredísk, nemocníc, kultúrnych domov a ihrísk? Aká je to účasť ľudu na vláde, keď obyvatelia nerozhodujú v ľudovom hlasovaní o takých závažných otázkach, akými sú pravidlá odštátnenia, zmena vlastníckych vzťahov a spoločenského zriadenia?“ Koniec citácie.

Treba len dodať, že dodnes je ústavné právo na referendum občanom upierané. Politici zmanipulovali a zmarili referendum o vstupe do NATO. Dobre vedeli, že občania by neboli súhlasili so vstupom SR do tohto zločineckého paktu. Takisto aj terajšie snahy o referendum o predčasných voľbách sú novou totalitou ignorované.

Demokracia ani po 32 rokoch od novembra 1989 nie je vybojovaná a na Slovensku neexistuje. Existuje len politická pluralita. Politická pluralita nerovná sa demokracia. Režiséri sú v zahraničí. Cieľ je jednoznačný. Urobiť z hrdých Slovákov a Sloveniek, z neskutočne tolerantného národa opäť porobený a cudzou mocou ovládaný národ.

Ja viem, že sa to nepodarí, len neviem, kedy nadobudneme celoplošne odvahu opäť si znova vybojovať svoju slobodu, ktorá nám bola ukradnutá…Je najvyšší čas. Aby sme sa nemuseli hanbiť pred tými, ktorí prídu po nás…Ak to neurobíme história nás bude súdiť…

Východisko je v súdržnosti Slovanov, v ich jednote, v spoločnom boji proti porobe a vo vybudovaní nezávislého, zvrchovaného, suverénneho štátu, ktorého dôležitými piliermi budú ekonomická prosperita, skutočné záujmy Slovenska a hlavne občan.

Z mesta SNP Ivan Štubňa