Virtuálni antihrdinovia

Tempo, akým technologický pokrok napreduje a ponúka tak dosiaľ nepredstaviteľné možnosti v najrozmanitejších oblastiach nášho zatiaľ ľudského života, sa zrýchľuje. Smerujeme k bodu, kedy súčasný vek informácií odľudští našu existenciu natoľko, že opustíme všetky doposiaľ prirodzené sociálne väzby a staneme sa bezvýznamnými číslami v databázach. Ľudstvo sa ocitá na prahu virtuálneho veku.

Sme  masívne zahlcovaní kvantami hoaxov, z ktorých drvivú väčšinu ani pri najlepšej vôli nedokážeme objektívne vyhodnotiť. Sú nám systematicky podsúvané fakty, dôkazy, analýzy, či prieskumy verejnej mienky, ktorých uveriteľnosť je oveľa ľahšia, ako ich overiteľnosť. Zabúdame svoj život žiť v reálnom priestore s rodinou a priateľmi a rezíduum času, ktoré nám popri konzumnom stereotype na nich zostal, neopatrne zdieľame na sociálnych sieťach. Odtiaľto je už len malý krôčik ku klinicky potvrdenej závislosti, ktorú si nedokážeme priznať. Starším ročníkom stačil na mrhanie životom alkohol, hazard, drogy rozličných vôní, farieb a foriem. Generácia mileniálov si spokojne hovie vo vákuu sofistikovanej, ale patologickej mašinérie sociálnych sietí. Ostatní len s veľkou námahou redukujú svoje internetové aktivity na „nevyhnutné“ minimum, aby  ich dav virtuálnych antihrdinov nevtiahol medzi seba.

Nedostatok pozornosti

Diskutovať, uploadovať, streamovať, kritizovať, skrátka byť vidieť. Poháňaný iracionálnou túžbou „obdariť“ svoje okolie niečím, čo možno nikoho ani nezaujíma. Takto si ľudia kompenzujú nedostatok pozornosti v reálnom živote. Ako ináč vysvetliť jav, s ktorým sa stretávam na sociálnych sieťach doslova všade. Rád si prečítam slušný a vecný príspevok k téme, len keby ich bolo viac. Strácajú sa medzi smajlíkmi, tonami floskúl poznačených dysgrafiou a nemiestne vulgárnymi výlevmi zakomplexovaných trollov a „spamerov“. Takto „postihnutých“ (ne)priateľov snáď dokážeme selektívne eliminovať, ale vyhnúť sa im asi nedá.

Stalkeri

Vyskytujú sa aj v reálnom živote, ale internet im dáva prakticky neobmedzené možnosti. Dlhé hodiny v kyberpriestore trávia sledovaním ľudí, ktorých vôbec nepoznajú a popri tom si neuvedomujú, že vlastne ani netušia, prečo to robia. Iróniou je, že si v mozgu pestujú deformáciu, ktorá im dokonale zabarikáduje vnímanie ľudí blízkych na dotyk. Upínajú sa k nedosiahnuteľnému a postupne tak strácajú kontakt s realitou, z čoho vyplývajú pocity nešťastia. Stávajú sa bezbrannými. Bezbranní sú ľahko ovládateľní a manipulovateľní. Nechávajú za seba rozhodovať iných.

Detskí vojaci

Ak sú zraniteľní dospelí, čo deti? Pozorujem v byte syna hľadajúceho najskôr nabíjačku, potom zásuvku, neskôr slúchadlá a nakoniec útočisko a pýtam sa, kde som vo výchove urobil chybu. V jeho veku som mával z futbalu rozbité kolená, zádery zo záhrady a po nociach som písal ťaháky, ak som sa nestihol naučiť načas. On má účet na youtube, „kŕmi“ virtuálneho psa a v škole hrá so spolužiakmi cez prestávku „strieľačku“ po sieti. Lenže v tejto latentnej závislosti nie je jediný. Izolovať dieťa od rovesníkov by bola chyba. Efekt by to pravdepodobne malo opačný a netreba príliš polemizovať o tom, že by to vôbec nebolo jednoduché. Každé dieťa potrebuje lásku. Keď jej cíti dostatok, je ochotnejšie rodičom, ale i napr. učiteľom načúvať a vziať si z nich pozitívny príklad. Keď v ich rukách často vidí mobilný telefón, vníma to mimovoľne tiež ako príklad, či istý druh súhlasu s tým, že mu to bude dovolené, či dokonca od neho očakávame rýchle zvládnutie jeho ovládania. Ja som sa prvý krát stretol s mobilným telefónom až po zložení maturitnej skúšky a aj to iba na obrázku v časopise. Napriek tomu mám na svoje detstvo a mladosť  veľa krásnych spomienok. Nie z nostalgie, ale z čírej obavy z toho, čo na internete v takom útlom veku objavujú, by som aspoň časť z nich rád daroval aj svojim deťom. Žijeme príliš rýchlo, treba spomaliť a hľadať si na seba čas. Chce to jednoznačne veľkú investíciu času a energie, veľa pozornosti a trpezlivosti, schopnosti zaujať a vôľu pochopiť. A občas lokalitu, kde nie je „signál“. Indoktrináciu od útleho veku rozhodne nemožno odignorovať, lebo napácha nedozierne škody.

Nástroj ovládania mysle

Ak máme byť beztvarými kockami v dômyselnej skladačke, naše možnosti musia dostať presné limity. Hranice za ktoré neradno ísť, treba neustále posúvať smerom k osobným slobodám, aby sa pomyselná slučka slobody slova sťahovala a visela nad nami ako Damoklov meč. Najlepšie ak tak urobíme dobrovoľne a k tomu je internet ideálnym prostriedkom. Poznáte to, voda v hrnci sa pomaly zohrieva a žaba v letargii prestáva vnímať bod varu. V bezfarebnom súkolí zloženom z miliárd nedokonalých a kedykoľvek kýmkoľvek nahraditeľných koliesok, nám ponechajú výsadu daňovej povinnosti. Za odmenu nás zbavia pochybností a dostaneme darček v podobe manuálu na život. Veď takto to predsa chceme?! Aby v nás nič nezničilo genetické predpoklady (áno, každý má aj pozitívne vlohy), aby toto nebol skutočný tragikomický príbeh o chudákoch, ktorým stačí hodiť omrvinky, o homogénnom dave syntetických cyborgov s bezostyšne natrčenými paprčami k rožkom, ktorými sú čoraz ochotnejší sa opíjať, musíme utiecť do reality. Žiadna virtuálna facka nezabolí tak, ako na ulici, ale žiadne “srdiečko” v správe nenahradí bozk, či objatie. Hygiena je v tomto smere nevyhnutná. Každý silný jedinec to dokáže.

Ideologický marketing

“Konečne” sme tam, kde sme nechceli byť. Akcieschopnosť špecifickej množiny ideologických antihrdinov sa vyšplhala až k výšinám demonštratívneho šatníka, v ktorom sa treba fotiť a očakávať  zaň „lajky“. Jej ďalšou obľúbenou aktivitou je automatické zdieľanie statusov z notoricky známych FB profilov tzv. „skutočnej“ opozície (kvalita nerozhoduje). Príznačné pre tých, čo chcú dosiahnuť skutočnú zmenu. Badať istú paralelu s minulosťou. Intelektuálna úroveň niektorých pouličných bojovníkov pretrvala, len sa preniesla z ulice na internet. Spoznáte tam veľa skrachovancov, ktorí sa za dvadsať rokov nikam neposunuli. V kombinácii s alkoholom, pestrým registrom trestov a agresívnou povahou, je osobnostný rozvoj tvrdým orieškom aj pre „tvrdého chlapa“. Nie však nemožný, pretože poznám výnimky. Neviem či si bol niekto vo vedení  jedinej protisystémovej strany vedomí “ľudského potenciálu”, s ktorým šiel s kožou na trh. Z tohto chcel slovami futbalového trénera „postaviť jedenástku?“. Už uvedomenie si nezanedbateľného potenciálu politického marketingu prostredníctvom sociálnych sietí, chcelo pohnúť rozumom. Dnes by si ale ten istý rozum mal byť vedomí toho, že veľkú časť z tohto potenciálu katastrofálnym amaterizmom trestuhodne premrhal. Navyše ho možno “prečerpal” a ani „výmena stráží“ nedokáže zvrátiť diskvalifikáciu, s ktorou sa bude potýkať. Aby to nakoniec nebola “železná guľa”, ktorej sa nedá zbaviť. Pretože ak ľudia pochopia, že toto mala byť a nebola skutočná zmena, žiadnym ďalším sľubom už asi veriť nebudú. Nečudo, nie každý je odhodlaný ísť stále hlavou proti múru.

Moderovaná diskusia

Svedčí o neslobode demokracie. Ale nie je to nič, na čo by sa nedalo zvyknúť, alebo pripraviť. Toto si musí každý diskutér očakávajúci paľbu bezbrehej kritiky uvedomiť, ak sa chce vyhnúť argumentačnému debaklu. Od ideologického oponenta sa predsa dá očakávať aj nenávisť, odsudzovanie a očierňovanie, oháňanie sa zaklínadlami -izmov a -istov na základe (ne)existujúcich premís. A dá sa nad tým samozrejme neustále rozhorčovať, ale určite je oveľa jednoduchšie a efektívnejšie si na to zvyknúť a pragmaticky začať používať zdravý rozum. Každý dobrý hráč v rukáve skrýva tromfy. V závislosti na miere schopností a sebaistoty, intelektu a rozhľadu, potom používa v ideálnom prípade presne mierené konkrétne argumenty. Pozor, taktika diskvalifikácie oponenta je príliš klzký ľad, ku ktorému sa uchyľuje spravidla ten, čo v diskusii už nemá silnejší argument. Pretože Sile argumentu, to je to, čomu sa v diskusii nič nevyrovná. Nedá mi nespomenúť, že mnohé z obetí systému, by mali radšej čušať v kúte a skromne ďakovať moderátorom, že ich hlúposť utajili pred svetom.

Epilóg

Muž, žena a dieťa. Tradičná rodina. To je pradávna, ako žula pevná a odolná matéria, na ktorej základe možno postaviť chrámy siahajúce k nebesám, a na ktorej útesoch sa rozbijú i tie najvyššie vlny rozbúreného mora. Áno, ešte aj dnes. Položme si teda variáciu na shakespearovskú otázku: “Byť, či nebyť internet pozitívny?” Všetkého veľa škodí. Internet je nevyčerpateľný zdroj informácií, s veľkými možnosťami a zároveň požierač času a vymývač mozgu. Je to dvojsečná zbraň, ktorej sa musíme vedieť ubrániť a využiť ju vo svoj prospech. Preto treba informácie selektovať a s časom nakladať disciplinovane. Pre nás v ňom vidím veľký potenciál, ktorý sa potrebujeme naučiť efektívne využívať a nie sa ním nechať zneužívať.

Jozef Benedikovič

Poznámka:

Tento text vyšiel v treťom čísle časopisu RECONQUISTA: www.reconquista.sk