Rodáci – Ladislav Škultéty Gábriš

Večný vojak

Keď sa 1. 1. 1993 Slovenská republika osamostatnila, ani som si neuvedomil, že na hrdú krajinu s dlhou a slávnou históriou siahajúcou až pred príchod Cyrila a Metoda, má Slovensko zúfalý nedostatok jazdeckých sôch národných hrdinov. Dokonca som si pri príprave tohto článku nespomenul na žiadnu. Bol to oproti Českej republike hendikep, lebo len samotná Praha má na koni dvoch Václavov, Jána Žižku a aj recesistickú sochu Jaroslava Haška (cisár František I. ani sv. Juraj sa nepočítajú).

Naši papaláši si tento nedostatok časom uvedomili, lebo na Bratislavskom hradnom nádvorí vztýčili podľa historikov nehistorickú a podľa mnohých umelcov nevkusnú jazdeckú sochu Svätopluka. Pri Žiline v Budatíne tiež na koňa posadili Hurbana so šabľou. Táto socha je tiež kontroverzná, lebo Hurban ako kňaz a predseda Národnej rady bol hlavne duchovným vodcom prvého Slovenského povstania. V revolučných rokoch tiež hlavne mával perom po papieri, o jeho dobrodružstvách so šabľou som sa nikde nedočítal. Jazdeckú sochu by si zaslúžil aj Štefánik, no soche Štefánika na Vajanského nábreží v Bratislave obliekli leteckú kombinézu s kuklou a okuliarmi a nikto nemal odvahu posadiť ho takto na koňa, ani na toho leva, čo ho má za chrbtom.

A tak muselo Slovensko čakať na pravú a zaslúženú jazdeckú sochu svojho hrdinu, možno toho pravého, čo najlepšie vyjadruje nezlomného ducha nášho národa, až do leta 2014. Vtedy dala takúto sochu postaviť malá považská obec Mojtín svojmu rodákovi Ladislavovi Škultétymu, ktorý sa preslávil ako najvernejší a najdlhšie slúžiaci vojak na svete. Slúžil postupne štyrom cisárom, v husárskych čižmách a na koni strávil 81 (osemdesiatjeden) rokov. Zomrel v uniforme vo veku 93 rokov.

Mojtín… Kde to vlastne je? Na nižšej mapke je to červená značka. Malá dedina uprostred Strážovských vrchov. Vedie tam len jediná cesta z údolia Váhu od Beluše. Najskôr sa prejde cez Belušské Slatiny, kde máte silný pocit, že tu dobrú noc dávajú líšky, ale cesta ide vytrvalo ďalej cez niekoľko skalnatých tiesňav serpentínami cez husté lesy, až keď už čakáte len osamelú horáreň, tak sa ocitnete na náhornej planine a v Mojtíne. Pokračovať po ceste nie je kam, zrútili by ste sa dolu skalami po príkrom svahu.

Tu sa teda 27. 6. 1738 narodil Ladislav Škultéty – Gábriš.

Ladislavov otec, Juraj Gábriš, slúžil v husárskom pluku grófa Gilániho. Vo veku 12 rokov Ladislavovi zomrela mama a otec zobral syna k sebe. Ladislav sa stal synom pluku a husárske čižmy už nevyzul do smrti. Už v pomerne mladom veku 19 rokov sa pravidelne zúčastňoval vojnových ťažení. V tom čase začala sedemročná vojna s Pruskom a Ladislav slúžil v husárskom pluku F. Károlyiho, neskôr označovanom ako 6-ty. Staršie zmienky o ňom hovoria ako o odvážnom, fyzicky zdatnom a rozhodnom vojakovi. Už v jednej z prvých bitiek, pri Kolíne, bol zranený na ruke, no zranenie bolo ľahké a Ladislav bez prerušenia pokračoval v ďalšej službe. Časom sa veliteľom pluku stal generál a neskorší poľný maršal Andrej Hadik (tiež rodák, ale neodbavíme ho len touto poznámkou, zaslúži si samostatný článok).

V zostave časti Hadikovho pluku (asi 3500 mužov) sa Ladislav Škultéty – Gábriš zúčastnil aj slávneho výpadu na Berlín. Táto rýchla akcia dokonale zaskočila prevažne víťazných Prusov a vrátila Márii Terézii vojenskú prestíž. Výsledkom bola kapitulácia a niekoľkodňové okupovanie hlavného mesta Pruska. Hadik však vedel, že nemá sily, aby toto víťazstvo bránil, tak ešte skôr, ako dorazili útočné pruské pluky sa uspokojil s výkupným 300 tisíc toliarov. Z nich 25 tisíc rozdelil medzi svojich vojakov a ostatné poslal cisárovnej. Táto blesková akcia sa do vojenskej histórie zapísala ako „husársky kúsok“. Výnimočný bol aj nízky počet strát. Hadik stratil 10 padlých vojakov a 18 bolo zranených. Medzi zranenými bol aj Ladislav Škultéty – Gábriš. Pruský bajonet mu zanechal hlbokú jazvu na ľavom líci a táto jazva ho zdobila celý život, je zreteľná aj na jazdeckom portréte, ktorým sme si ho predstavili.

Pri jednej z reorganizácií armády sa Gábrišova švadróna stala súčasťou 8. Baranayovho husárskeho pluku a v tomto pluku slúžil až do svojho konca. Postupne slúžil v armádach 4 cisárov – Márie Terézie, Jozefa II., Leopolda VII. a Františka I. Bojoval dvanásťkrát proti Francúzom, sedemkrát proti Prusom, dvakrát proti Turkom a raz proti Rusom. Zrejme nemal veliteľské ambície, lebo až po 25 rokoch služby ho povýšili na poddôstojníka a do jeho najvyššej dosiahnutej hodnosti – strážmajstra, ho povýšili až v roku 1790, keď mal 48 rokov. Zároveň s hodnosťou sa stal zástavníkom pluku a v tejto funkcii už zotrval.

V roku 1790 začali vojny celej Európy s Napoleonom a– Gábriš nimi prešiel od začiatku až do konca. Už boje počas prvého roka boli veľmi tvrdé a znížili stavy husárskeho pluku na polovicu. Malým zázrakom bolo teda už to, že vo svojom veku Ladislav Škultéty vojnové útrapy prežil. Pritom sa nevyhýbal nebezpečenstvu a boju, ani nemohol, ako zástavník bol vždy na očiach. Už v roku 1790 dostal za statočnosť najvyššie vyznamenanie, aké bolo určené radovému vojsku – striebornú medailu za hrdinstvo. Neskôr dostal ešte jedno z najvyšších vyznamenaní – Armádny, tzv. delový kríž, lebo sa odlieval z ukoristených nepriateľských diel. Ešte ako 70-tnik sa Ladislav Škultéty s plukom zúčastnil ťaženia do Ruska v rámci pomocného zboru grófa Schwartzenberga. Pri tejto príležitosti k svojim znalostiam slovenčiny, nemčiny, maďarčiny a latinčiny sa ešte naučil po francúzsky.

Počas dvorskej a palácovej služby 8. husárskeho pluku v roku 1825 vo viedenskom Hofburgu si cisár František medzi nastúpenou čestnou strážou hneď všimol staručkého, vtedy 87-ročného zástavníka, ktorý dôstojne a bez pohnutia držal štandardu pluku. Keď sa dozvedel, že Ladislav Škultéty odslúžil už 75 rokov, dal si ho predvolať do pracovne a povedal: „Milý Škultéty, akú odmenu si želáš za takú dlhú vojenskú službu? Povýšim ťa na dôstojníka a umožním ti odísť na zaslúžilý odpočinok.” Traduje sa, že Škultéty vtedy cisárovi odpovedal: „Vaša Výsosť, ďakujem za túto česť, no ak mi chce Výsosť prejaviť milosť, potom prosím, aby som bol ponechaný v tom, v čom som, aby som mohol zostať zástavníkom a ako zástavník aby som aj zomrel.” Škultétyho odpoveď zapôsobila na cisára, ktorý dodal: “Dobre, môj milý, nech je tak, ako chceš.” Potom sa obrátil na veliteľa pluku Karola Luženského so slovami: “Pán plukovník, zabezpečte, aby tento muž zostal v stave pluku ako doživotný zástavník s tým, že bude oslobodený od akýchkoľvek služobných povinností, bude požívať výhody dôstojníka a bude mať ročný príplatok k žoldu vo výške 100 zlatiek.” Keď sa o tejto skutočnosti dozvedel majiteľ pluku, generál jazdectva Michael Kienmayer, aj on priznal Škultétymu ďalších 100 zlatiek príplatku ročne.

Ladislav Škultéty nemal vlastnú rodinu a nemal komu odkázať svoje úspory z týchto štedrých odmien, tak podporoval svoju rodnú obec. Údajne obec Mojtín postupne počas rokov jeho služby v armáde dostala sumou až 30 000 zlatých. Po zásluhe mu teda rodáci doma postavili jazdeckú sochu.

Posledné roky života strávil Ladislav Škultéty v Haliči a Sedmohradsku. V lete 1831 bol jeho pluk práve v Arade, keď ho odvelili do Rakúska, ale 93-ročný zástavník bol už natoľko nevládny, že nemohol s plukom odísť a ostal vo vojenskom lazarete v obci Sanicolau Mic (Svätý Mikuláš), kde 19. 8. 1831 vo veku 93 rokov zomrel. V armáde slúžil 81 rokov, preto ho história považuje za najdlhšie slúžiaceho vojaka a tento jeho rekord už (za  nášho života) zrejme nikto neprekoná.

Na záver uvediem jednoduché, ale strhujúce motto na jazdeckom portréte Ladislava Škultétyho – Gábriša od maliara Klemensa:

Buď tím čím jsi s celou duši,

Dojdeš odmen jakých sluší!

Povoláním svojím tak Rodáci choďťe,

Svojím čo vzor, cuzím čo príklad ukážťe!

Cjel, síly ducha rozvinut,

Je zámer Tvorcův vyplnit.

Tvoj cjel nech je rozvinut síly ducha národnieho…

Zdroje:

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/9/99/Skultéty_László.jpg/704px-Skultéty_László.jpg

https://sk.wikipedia.org/wiki/Ladislav_Škultéty-Gábriš

https://snn.sk/news/vecny-vojak-spocinul-v-mojtine/

https://www.povazie.info/gallery/products/mojtin_gabris.jpg

https://www.osobnosti.sk/osobnost/ladislav-skultety-gabris-1811

https://www.valka.cz/12165-Vecny-husar-Ladislav-Skultety-Gabris

Predchádzajúce články o rodákoch:

Vojtech Alexander – rádiológ svetového významu

Jozef Dekret Matejovie – muž, ktorý sadil stromy

Matej Hrebenda – slepý milovník kníh

Dionýz Ilkovič – siahol si na Nobelovu cenu

Jozef Kiss – stíhacie eso

Adam František Kollár – slovenský Sokrates

Jozef Maximilián Pecval – ovládol svetlo

Ján Adam Rayman – prvý imunológ

Aurel Stodola – Einsteinov učiteľ

Milan Rastislav Štefánik – astronóm a dôstojník francúzskej Čestnej légie

———————————————————————

Písané pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)