Parlamentná kríza ?

Najtesnejšia väčšina je fuč. Neveľké pohodlie koalície o jeden hlas sa definitívne skončilo. Chvalabohu. Jednostranná diskusná práca v pléne už je trápna. Koaličníci spôsob prijímania zákonov vyšperkovali k dokonalosti. Predsedovia troch politických strán Fico, Eštók, a Danko sa stretnú s tromi predsedami poslaneckých klubov Richterom, Pucim a Michelkom. Dohodnú sa ktoré zákony na najbližšej schôdzi prijmú. Raši otvorí schôdzu, všetci poslanci postojačky zaspievajú hymnu a koaličníci si ani nemusia sadnúť. Okrem určených predkladateľov môžu všetci opustiť rokovacie priestory. Do najbližšieho hlasovania majú voľno. Diskutujú iba opozičníci. Aby sa moc nevykecávali, koaličníci stanovili na diskusiu limity. Tým ušetria čas, lebo sami sa do diskusie zapájajú iba veľmi sporadicky. Veď načo?

Po vyčerpaní limitov parlament pristúpi k hlasovaniu. Teraz môžu opustiť rokovaciu sálu opozičníci. Ich návrhy sú zásadne červené. Sedemdesiatšesť hlasový valček prijíma iba koaličné, vopred dohodnuté zmeny a zákony. To sa opakuje pri každom bloku bez ohľadu či sa jedná o prvé, druhé tretie čítanie a samozrejme aj pri konečnom hlasovaní.

Zákony, ktoré neprejdú sitom dohody odložia, prípadne posunú do kompostu na vyzretie. Momentálne ich tam je vyše dvesto.

Zdá sa, že selanka skončila – vrátil sa Taraba a otvoril ring voľný. Svojim návratom zrušil sedemdesiat šestku, a tým prakticky zrušil Koaličnú zmluvu. O  zákonoch ktoré bude Národná rada rokovať odteraz rozhodne deväťčlenná skupinka (Taraba, Slyško, Ferenčák, Malatinec, Ševčík, Cigániková, Galko, Vašečka) poslancov na voľnej nohe. Oni sami pôjdu na dračku, lebo stačí, aby súčasná opozícia kúpila piatich voľných a vyhrajú konkrétne hlasovanie. Výhodu voľnosti si čoskoro uvedomia viacerí kolegovia doposiaľ viazaní v kluboch a je možné, že deviatku rozšíria.

Výborné je to, že tých voľných je deväť. Nemôže nastať pat. Ďalšia dobrá správa je že nikto nechce predčasné voľby, lebo ani jedna skupina nemá zaručené víťazstvo. Naopak, veľké množstvo poslancov nemá istú ani pozíciu v budúcom parlamente. Niektorí sa možno budú obávať represií, ak parlament opustia.

Poslancom sa nič nestane ani keď zákony nebudú prijímať, veď nie sú platení od kusa. Oni nie sú platení ani od času, sami si určujú začiatok a koniec pracovnej doby, sami si udeľujú prázdniny. Niet lepšieho zamestnania ako poslanec s povolania. Možno ich napadne prijať zákon o dedičnom kresle. Na takomto zákone by sa zhodli všetci. Aj z ekonomického hľadiska je to výhodné. Úspory ďaleko prevyšujú náklady a to je v čase konsolidácie rozhodujúce. Aj z pohľadu skúseností sú dedičné kreslá výhodné. Už máme skúsenosti – každé nasledujúce obsadenie parlamentu dopadlo horšie ako to predchádzajúce. Zadlženie štátu je toho dôkazom.