Keď veľmoci strácajú istotu, svet nemusí stratiť mier

Americké voľby, európske napätie a meniaca sa rovnováha sveta nastoľujú otázku, ktorú nemožno vyriešiť ďalšou demonštráciou sily: Ako vytvoriť podmienky, v ktorých bude dohoda výhodnejšia než konflikt?

Anton Čapkovič | 4. novembra 2026

Keď volebná noc prekročí hranice jednej krajiny

Američania rozhodli. Kongresové voľby priniesli demokratom kontrolu nad oboma komorami Kongresu a prezidentovi Donaldovi Trumpovi politickú situáciu, s ktorou sa bude musieť vyrovnať počas zostávajúcich dvoch rokov svojho mandátu.

Na prvý pohľad ide o vnútropolitickú udalosť Spojených štátov. V skutočnosti však jej dôsledky môžu ďaleko presiahnuť americké hranice.

Svet totiž dnes nesleduje iba zápas republikánov a demokratov. Sleduje aj hlbšiu premenu medzinárodného usporiadania, v ktorom sa doterajšie istoty stávajú neistými, spojenci začínajú prehodnocovať svoje záväzky a mocenské centrá čoraz ťažšie nachádzajú spoločný jazyk.

Americké voľby túto premenu nespôsobili. Môžu ju však výrazne urýchliť.

A práve tu vzniká otázka, ktorá je dôležitejšia než samotné víťazstvo či porážka politickej strany.

Čo sa stane so svetom, keď veľmoc začne pociťovať, že jej doterajšie postavenie už nemožno udržať zaužívanými prostriedkami?

Najnebezpečnejšia nie je strata moci, ale strach z jej straty

Dejiny poznajú mnohé obdobia, keď sa veľké mocnosti ocitli pred rozhodnutím, či prijmú meniace sa pomery, alebo sa pokúsia zastaviť ich silou.

Nie vždy pritom rozhodovala skutočná vojenská či hospodárska slabosť.

Niekedy zohrával väčšiu úlohu strach, že protivníci vyhodnotia ústupok ako porážku, spojenci ako nespoľahlivosť a vlastní občania ako neschopnosť.

Vtedy vzniká nebezpečný mechanizmus. Politický predstaviteľ sa môže ocitnúť v presvedčení, že kompromis ho pripraví o autoritu, zatiaľ čo demonštrácia sily mu ju prinavráti.

Lenže medzinárodná politika nie je divadelné predstavenie, v ktorom možno po poslednom dejstve zatiahnuť oponu a vrátiť všetkých účinkujúcich do pôvodných pozícií.

Každé vojenské rozhodnutie mení správanie ďalších aktérov. Každá eskalácia vytvára nové obavy, nové záväzky a nové pokušenia odpovedať podobným spôsobom.

Najnebezpečnejšou chvíľou pre svet preto nemusí byť okamih, keď veľmoc stráca svoju silu. Môže ňou byť okamih, keď jej predstavitelia nadobudnú presvedčenie, že stratu svojej sily dokážu zastaviť už iba silou.

Toto riziko sa nevzťahuje iba na Spojené štáty. Platí pre každého významného medzinárodného aktéra, ktorý začne zamieňať svoju bezpečnosť za neobmedzenú prevahu nad ostatnými.

Irán, Ukrajina a Poľsko: tri rozdielne krízy, jedno spoločné varovanie

Konflikt s Iránom ukazuje, aké ťažké je premeniť vojenské operácie na trvalé politické riešenie.

Aj výrazná vojenská prevaha môže zničiť konkrétny cieľ, no sama osebe nedokáže vytvoriť dôveru, bezpečnostné záruky ani prijateľnú predstavu budúceho spolužitia.

V posledných dňoch sa navyše vo verejnom priestore objavili tvrdenia o možnom použití jadrovej zbrane proti Iránu. Takéto tvrdenia nie sú dôkazom prijatého rozhodnutia. Už samotná skutočnosť, že sa jadrová eskalácia stáva predmetom verejnej politickej diskusie, však pripomína, akú mimoriadnu zodpovednosť nesú predstavitelia jadrových mocností.

Vojna na Ukrajine odhaľuje inú podobu toho istého problému. Každá zo zúčastnených strán sleduje svoje bezpečnostné, územné a politické záujmy, pričom ich predstavy o prijateľnom ukončení vojny zostávajú zásadne rozdielne.

Uznanie týchto rozdielov neznamená stotožnenie agresora s napadnutým štátom ani ospravedlnenie porušenia medzinárodného práva. Znamená pochopenie, že trvalý mier musí zahŕňať bezpečnosť, suverenitu, vierohodné záväzky a mechanizmy kontroly ich dodržiavania.

A napokon Poľsko.

Súčasný spor o Ústavný tribunál ukazuje, že ani členské štáty Európskej únie nie sú imúnne voči hlbokej kríze dôvery medzi ústavnými inštitúciami.

Poľská situácia nie je občianskou vojnou a nemožno ju automaticky porovnávať s ozbrojenými konfliktmi. Je však varovaním pred stavom, keď si jednotlivé mocenské centrá prestávajú navzájom priznávať legitimitu.

Spoločným menovateľom týchto rozdielnych kríz je oslabovanie schopnosti riešiť rozpory prostredníctvom pravidiel, ktoré účastníci považujú za záväzné.

A bez takých pravidiel sa aj každé dočasné víťazstvo môže stať začiatkom ďalšej konfrontácie.

Svet nie je šachovnica s jediným víťazom

V medzinárodnej politike sa často používa prirovnanie k šachu.

Dvaja súperi, ich figúrky, premyslené ťahy a napokon víťazstvo jedného z nich.

Lenže dnešný svet sa čoraz menej podobá šachovej partii dvoch rozhodujúcich hráčov.

Má mnoho mocenských, hospodárskych, kultúrnych a civilizačných centier. Ich záujmy sa niekedy stretávajú, inokedy dopĺňajú. Štát môže byť hospodárskym partnerom jednej veľmoci, bezpečnostným partnerom druhej a zároveň viesť samostatnú regionálnu politiku.

Takéto usporiadanie pripomína skôr starobylú strategickú hru Go.

V nej nerozhoduje iba schopnosť poraziť protivníka v priamom strete. Rozhoduje aj pochopenie priestoru, vzájomných väzieb, možností spolužitia a dôsledkov každého ďalšieho ťahu.

Najmúdrejší hráč nemusí obsadiť každý voľný bod.

Musí však rozpoznať, ktoré body sú skutočne rozhodujúce a kedy by ďalší zápas priniesol väčšiu stratu než rozumná dohoda.

Budúcnosť medzinárodného poriadku preto nemusí patriť tomu, kto dokáže ovládnuť najväčší priestor. Môže patriť tým, ktorí dokážu vytvoriť najstabilnejšiu sieť vzájomne prijateľných vzťahov.

Od súťaže o porážku k súťaži o užitočnosť

Mier nemožno budovať na predstave, že štáty prestanú medzi sebou súťažiť.

Súťaž je prirodzenou súčasťou hospodárskeho, technologického i spoločenského vývoja. Môže podporovať tvorivosť, výkonnosť a hľadanie lepších riešení.

Problém vzniká vtedy, keď úspech jedného začne byť podmieňovaný ponížením alebo existenčným ohrozením druhého.

Tu sa otvára priestor pre komplementárnu súťaž.

Jej podstatou nie je odstránenie rozdielov ani vytvorenie jednotného svetového názoru. Ide o také usporiadanie vzťahov, v ktorom jednotliví aktéri môžu rozvíjať vlastné prednosti, súťažiť o kvalitu riešení a zároveň spolupracovať tam, kde ich vzájomná závislosť vytvára spoločný záujem.

V bezpečnostnej oblasti to znamená hľadanie overiteľných záruk.

V hospodárskej oblasti vytváranie vzťahov, pri ktorých prerušenie spolupráce predstavuje skutočnú stratu pre všetkých zúčastnených.

V diplomacii to znamená schopnosť pripraviť kompromis tak, aby ho žiadna strana nemusela doma vysvetľovať ako svoju kapituláciu.

Takýto prístup nevyžaduje, aby sa protivníci začali mať radi.

Vyžaduje, aby pochopili, že určitá miera predvídateľnej spolupráce je pre ich vlastnú budúcnosť užitočnejšia než trvalé nepriateľstvo.

Ako môže vyzerať cesta od napätia k dohode?

Veľké mierové vyhlásenia samy osebe nestačia.

Ak má diplomacia skutočne znižovať riziko vojny, potrebuje postupné a overiteľné kroky.

Najskôr musí existovať schopnosť komunikovať aj v čase najväčšieho napätia. Prerušenie diplomatických kanálov totiž neodstraňuje konflikt, ale oslabuje možnosť predísť chybnému vyhodnoteniu zámerov protivníka.

Nasledovať musia konkrétne dohody o obmedzení rizík: pravidlá vojenskej komunikácie, mechanizmy predchádzania incidentom, kontrolovateľné záväzky a postupy riešenia sporov.

A napokon treba vytvárať také hospodárske, bezpečnostné a humanitárne väzby, ktoré postupne zvyšujú hodnotu zachovania mieru.

Tým sa nemení iba atmosféra rokovaní.

Mení sa samotný výpočet výhod a strát.

Ak dohoda prinesie bezpečnosť, predvídateľnosť a možnosť ďalšieho rozvoja, prestáva byť prejavom slabosti.

Stáva sa racionálnym rozhodnutím.

Úlohou modernej diplomacie preto nie je iba presviedčať mocných, aby nepoužili silu. Je ňou predovšetkým vytvárať podmienky, v ktorých sa použitie sily prestane vyplácať.

A kde v tom všetkom stojí Slovensko?

Malé štáty nemajú vojenskú ani hospodársku kapacitu určovať pravidlá svetového poriadku samostatne.

To však neznamená, že musia zostať iba pasívnymi pozorovateľmi rozhodnutí veľmocí.

Slovensko má vlastnú historickú skúsenosť so životom medzi silnejšími mocenskými centrami. Vie, čo znamená strata suverenity, politická závislosť aj hľadanie vlastnej cesty v meniacich sa medzinárodných podmienkach.

Práve táto skúsenosť môže byť zdrojom diplomatickej citlivosti, ak ju dokážeme premeniť na premyslenú zahraničnopolitickú iniciatívu.

Nie na predstavu, že budeme rozhodovať namiesto veľmocí.

Ale na schopnosť prichádzať s návrhmi, ktoré spájajú bezpečnostné záujmy s ekonomickou racionalitou, zachovávajú úctu k suverenite a vytvárajú priestor pre spoluprácu aj medzi odlišne orientovanými partnermi.

Takáto diplomacia nemusí oslabovať naše existujúce spojenectvá ani medzinárodné záväzky.

Naopak, môže im dávať hlbší zmysel tým, že bezpečnosť nebude chápať iba ako schopnosť brániť sa, ale aj ako schopnosť predchádzať situáciám, v ktorých je obrana nevyhnutná.

Malý štát sa nemusí stať veľmocou, aby dokázal vysloviť veľkú myšlienku.

Musí však vedieť túto myšlienku podložiť dôveryhodnosťou, odbornou prácou a trpezlivou diplomaciou.

Mier nie je odmenou pre víťaza

Americké voľby nezmenili iba rozloženie síl vo Washingtone. Pripomenuli svetu, ako rýchlo sa môže zmeniť politická istota aj v krajine, ktorá má mimoriadny globálny vplyv.

Bolo by však chybou vyvodzovať z tejto zmeny nevyhnutnosť veľkého vojenského konfliktu.

Dejiny nie sú mechanizmom, v ktorom po politickej kríze musí nasledovať vojna.

Sú výsledkom rozhodnutí ľudí, inštitúcií a spoločností. Aj keď sa možnosti jednotlivých aktérov zužujú, priestor pre rozumné rozhodnutie celkom nezaniká.

Mier pritom nemožno zamieňať za ticho zbraní vynútené strachom.

Skutočný mier potrebuje spravodlivosť, bezpečnosť, dôstojnosť a predvídateľné pravidlá. Potrebuje aj ochotu uznať, že vlastná budúcnosť nemusí byť zabezpečená zničením budúcnosti niekoho iného.

A predovšetkým potrebuje diplomaciu, ktorá dokáže ponúknuť dôstojnú cestu k dohode aj tomu, kto sa obáva straty svojho postavenia, bez toho, aby tým boli obetované práva a bezpečnosť ostatných.

Možno práve tu sa rozhoduje o budúcej podobe sveta.

Nie medzi Východom a Západom.

Nie medzi víťazstvom jednej ideológie a porážkou druhej.

Ale medzi dvoma spôsobmi uvažovania.

Prvý hovorí, že bezpečný môžem byť iba vtedy, keď je môj protivník slabší.

Druhý hľadá spôsob, ako byť bezpečný aj vo svete, v ktorom môj protivník zostáva silný.

Svet nepotrebuje iba ľudí, ktorí si želajú mier. Potrebuje aj takých, ktorí dokážu vytvárať podmienky, aby bol mier výhodnejší než vojna.

Pretože najväčším víťazstvom našej doby nemusí byť porážka ďalšej veľmoci.

Môže ním byť okamih, keď veľmoci pochopia, že budúcnosť sveta už nemožno vlastniť. Možno ju iba spoločne vytvárať.

© 2026 Anton Čapkovič

Autor sa venuje otázkam polycentrického usporiadania spoločnosti, komplementárnej súťaže a mierovej diplomacie v rámci iniciatívy COPEA Slovakia.