Kedy sa na Slovensku dočkáme verejného zdôvodnenia politiky strašenia Ruskom? Časť VI.

Vládna moc na Slovensku rieši, ako ustrážiť radikalizmus zo strany verejnosti, ako tento radikalizmus sledovať, kontrolovať, potláčať, či ako mu predchádzať. K tomu si za peniaze daňových poplatníkov vytvára organizačné štruktúry, aby tento problém riešili. Lenže sme v takej politickej situácií, že si vôbec na Slovensku nevšímame ( podobne ako všade inde v Európe ) radikalizmus vládnej moci, ktorý je ozajstný a týka sa práve oblasti zahraničnej a európskej politiky.

Na čom sa zakladá radikalizmus vládnej moci? Je to problém poručníctva Európy pod USA, je to problém toho, že všetky členské krajiny EÚ rešpektujú svoje postavenie podriaďovať sa záujmom USA bez výhrad. Poručníctvo pod  USA nám akosi nevadí, hoci prináša zlo, utrpenie a slzy ostatnému svetu.  Poručníctvo pod USA sa z pohľadu nezainteresovaného či zainteresovaného človeka vyznačuje určitým estetizmom a perfekcionizmom, pretože musíme vraj byť v takomto vzťahu k USA, pretože je to svet najlepší a s najlepšími hodnotami a nemá žiadne podstatné nedostatky.

Lenže ani estetizmus a ani perfekcionizmus nám nemôžu dať odpoveď na otázku, prečo  všetky demokratické právne štáty v Európe majú mať povinnosť byť v podriadenom vzťahu k USA a bez výhrad pracovať na záujmoch USA. Ešte raz si dovolím pripomenúť zásadnú poznámku profesora Paula Christie, výkonného riaditeľa Inštitútu globálnych perspektív z USA.  Možnosť riešiť dlhy USA bez radikálneho pádu životnej úrovne je realizovateľná len na cudzí účet a to na účet hlavne Európy !!! Nemôžeme  brať poručníctvo ako určitú „zákonitosť“ vývoja demokratického Západu. Kto nám predurčil túto podriadenosť, ktorá sa presunula aj do vojenskej podriadenosti a teraz sa tajným prípravami dohôd o  TTIP a TISA má zvŕšiť ekonomickou a právnou podriadenosťou. USA pestujú nadvládu nad svetom či Európou ako svoju vnútornú, domácu politiku a nás v Európe berú len ako jeden zo svojich štátnych útvarov.

Politická elita Slovenska o všetkých zásadných otázkach súvisiacich s poručníctvom pod USA nemá záujem diskutovať a nemá záujem toto poručníctvo verejne zdôvodňovať. Namiesto toho táto elita je rada, ak sa masmédia zaoberajú problémom, že proruská propaganda podkopáva dôveru v prozápadnú a demokratickú orientáciu krajiny. Byť prozápadným nemôže nikoho oprávňovať tvrdiť, že je to identické s pojmom byť proamerickým. Aj pojem proamerický sa rozkladá    na dva významy: a) na stotožnenie sa s poručníctvom bez výhrad a b)na stotožnenie sa s pojmom  demokratického právneho štátu bez poručníctva.

Vzhľadom na politiku absolútnej podriadenosti záujmom USA môžeme konštatovať, že extrémizmus vládnej moci je príčinou obáv angažovaných občanov z verejnosti, že pomaly sa cez mechanizmus politickej moci  EÚ rozkladá štátna suverenita či národná identita našej krajiny. Treba si uvedomiť, že štátnu moc, ktorá pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov či priamo ( čl. 2, ods. 1 Ústavy SR ), „nekradnú“ od demokratického právneho štátu voliči, občania, verejnosť a tým menej Rusko a jeho propaganda v ich prospech, ale že túto štátnu moc „kradne“ Brusel vo svoj prospech , v prospech globálnych elít a nového svetového poriadku.  Dnes už existujú dôkazy o tom, že EÚ nevznikla náhodou, ale že je výtvorom CIA.

Z môjho pohľadu EÚ má fungovať ako demokratický zväzok demokratických krajín. Potvrdenie referendom o vstupe Slovenska do EÚ sa nemožno neustále oháňať ako argumentom, že sa máme cez pár zástupcov v inštitúciách a organizáciách EÚ iba prispôsobovať tomu, čo sa deje. Dôvod je veľmi jednoduchý. Prvky štátnej moci sa môžu  odovzdávať do Bruselu len so súhlasom občanov, od ktorých štátna moc pochádza. Ak vládna moc či zákonodarný zbor k potvrdeniu  prevzatých právnych aktov nepotrebujú prizvať svojich občanov, potom nie je možné ustrážiť, aby Slovenská republika bola zvrchovaný, demokratický a právny štát.  Čiže EÚ a NATO nesmú pracovať takým spôsobom, aby ohrozili národnú suverenitu a tým aj demokraciu.

V Ústave SR je jasné zakotvené, že SR sa neviaže na nijakú ideológiu či náboženstvo. Lenže politikou poručníctva dnes je už nad slnko jasné, že demokratický Západ je ovládaný nadnárodnou ideológiou. V roku 1991 sa zrodila idea, ktorou je verejnosť veľmi klamaná a touto ideou je, že Západ stelesňuje hodnoty a nie politickú moc. Nech sa každý nad tým zamyslí, či chce tomu veriť.

Pre normálneho človeka z verejnosti integračný proces, ktorý sa realizuje cez EÚ, má byť iba o tom, aby sa nám v Európe lepšie žilo. Tomuto človeku verejnosti určitými metódami nedovolíme, aby sa zamýšľal nad tým, k čomu naštartovaný integračný proces vedie a že samotná integrácia  môže mať aj svoje alternatívy. V rámci unipolárneho videnia sveta, v ktorom môže dominovať iba jedna krajina – USA, sa poručníctvo pod USA pokladá za veľmi dôležité, pretože v tomto prípade EÚ bude predstavovať ( obrazne ) iba dôležitú časť auta, napríklad podvozok, ktorý sa zamontuje do systému nového svetového poriadku.  Predstava o integračnom procese, ktorý sa realizuje v Európe, je pre globálnu elitu iná, pretože jej ide o uplatňovanie politickej moci nad obyvateľstvom Európy.

Kto sa teda podujme na Slovensku verejnosti a politikom vysvetľovať, ako sa môžeme brániť proti nadnárodnej ideológií, ktorá požaduje definitívne nastoliť iba takú integráciu v rámci členských krajín EÚ, ktorá požehná „bruselskému diktátu“? Namiesto verejného zdôvodnenia použitia politickej moci aj vo vzťahu k EÚ a NATO, nie je možné do  nekonečná obchádzať dôležité otázky a problémy mlčaním či používaním politickej mantry, že máme povinnosti ako členovia týchto organizácií. Najmä naši ústavní činitelia by mali verejnosti zdôvodňovať, prečo neuplatňujú v EÚ aj určité  práva členského štátu. Práva členského štátu je potrebné z úrovne vládnej moci využívať  v súčinnosti s občanmi a ich podporou v rámci použitia demokratických mechanizmov.

Je potrebné reagovať aj na niektoré myšlienky pána Daniela Mila z kancelárie ministra vnútra SR, ktorý je odborníkom na extrémizmus. Podľa jeho názoru ten, kto odmieta základné princípy zahraničnej a bezpečnostnej politiky štátu, prispieva k vzniku predpokladov rizík v prípade krízovej situácie. Slovenský internet vraj chrlí na základe ruských zdrojov informačné výstupy, ktoré spochybňujú EÚ, NATO a tvrdia, že politické elity klamú. Ak niekto odmieta základné princípy zahraničnej a bezpečnostnej politiky štátu, má k tomu svoje dôvody. Veľká väčšina verejnosti ich neodmieta, pretože sa nimi ani nezaoberá a pri svojich každodenných povinnostiach  z jej strany buď ide o dôveru vo vzťahu k politikom alebo k nezáujmu o tieto otázky. Podobne, ak niekto spochybňuje EÚ či NATO, má k tomu svoje dôvody a kritické pripomienky.

Namiesto vymýšľania si o konšpiračných weboch a hľadania spôsobov, ako tieto weby obviniť z manipulovania verejnosťou a namiesto strachovania sa z bezpečnostných rizík, ktoré vraj prináša internet, je potrebné, aby vládna moc sa zaoberala politikou verejného zdôvodnenia.  Verejné zdôvodnenie malo už dávno  zaviesť medzi verejnosť – občanov praktiky kritickej racionálnosti.  To sa nerobí. V demokratickom právnom štáte nemôže si nikto dovoľovať, aby o problematike EÚ, NATO či o princípoch zahraničnej a bezpečnostnej politiky nebolo možné otvorene hovoriť do hĺbky problémov, aby sa nemohli porovnávať rôzne alternatívne návrhy, aby sa nemohli posudzovať dôvody politických rozhodnutí. Nie je na mieste, ak vládna moc trpí strachom z kritického uvažovania  ľudí z verejnosti.  Každý občan žije v pozícií svojej osobnej identity. Zásluhou verejného zdôvodnenia použitia politickej moci či svojich vlastných predstáv o aktívnom občianstve, sa občan posúva do pozície verejnej identity, cez ktorú má právo byť dostatočne kritický a náročný.

Už sa stáva bežným javom, že vládna moc namiesto sebakritiky má k dispozícií nástroj, ktorým si vytvára ochranný štít. Ide o systematické zdôrazňovanie nárastu extrémizmu, na boj proti ktorému si vytvára sieť odborníkov. A takáto „inkvizičná“ funkcia sa rozrástla aj do mimovládnych štruktúr, pričom je jasné, že za platenú prácu je potrebné požadovať aj určité výsledky.

Pozrime sa na odmietanie základných princípov zahraničnej a bezpečnostnej politiky štátu z iného uhla pohľadu. Ide o platné medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ide o Chartu OSN, Základný dokument Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a Zakladajúcu zmluvu NATO. Nedávno ( 11.5.2016 ) sa v Prahe uskutočnilo mierové stretnutie „Áno mieru – nie NATO!“. Na tomto stretnutí zástupca Českého mierového fóra pripomenul, že ich vláda nedodržuje medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná. Okrem toho, vláda a samotné masmédia toto porušovanie zmlúv občanom zatajujú. Myslím si, že toto isté je možné tvrdiť o Slovensku. Najzaujímavejšie je to, že dodržiavanie uvedených zmlúv vláde ČR  ( a teda aj SR ) podporu činnosti NATO na jeho zasadaní v júli vo Varšave neumožňuje.

Je však potrebné pripomenúť ešte štvrtú zmluvu, podľa ktorej vládna moc je povinná pracovať. Je to Zmluva medzi Slovenskou republikou a Ruskou federáciou o priateľských vzťahoch a spolupráci, ktorá je platná od decembra 1995. Táto zmluva vytvára dostatočné podmienky pre pokojné, mierové spolunažívanie oboch národov. Dôležité je v nej to, že obsahuje mechanizmus riešenia prípadných sporov, konfliktov či nedorozumení. Zmluvné strany sa zaviazali rozvíjať svoje vzťahy ako spriatelené štáty a teraz sa Slovensko zaradilo medzi tých, ktorí z Ruska urobili nepriateľa USA a Európy.

V zmluve sme sa zaviazali, že budeme všestranne napomáhať posilňovaniu bezpečnosti a rozvoju spolupráce v Európe s cieľom vytvoriť účinný celoeurópsky bezpečnostný systém a namiesto toho veselo podporujeme cieľ USA – ukončiť širokú spoluprácu Ruska a Európy, rozdeliť Európu a Rusko, pretože obyvateľstvo Európy sa má podieľať na záchrane prosperity slobodného sveta ( na záchrane Ameriky ).  Namiesto vytvorenia účinného celoeurópskeho bezpečnostného systému sa Slovensko pripojilo k budovaniu transatlantického bezpečnostného systému, ktorý je nastavený takým spôsobom, že spája vojenské obsadenie Európy americkými vojenskými silami so zámerom v spolupráci s EÚ pokoriť Rusko.

Je jasné, že ak by sa vládna moc riadila v svojej politike touto zmluvou, tak vôbec sa Slovensko nemusí podieľať na konfrontačnej politike s Ruskom a nebude pomáhať svoje obyvateľstvo a obyvateľstvo Európy strašiť Ruskom. Nikto z predstaviteľov vládnej moci či vôbec z politických elít Slovenska obyvateľom nevysvetlil, prečo sa zahraničná a európska politika neriadi podľa platných zmlúv, ale podľa princípu atlanticizmu, ktorý od všetkých politikov demokratického Západu v Európe požaduje podriadenie sa záujmom USA.  Krajiny východnej Európy sa trasú strachom z Ruska ( teda ich politická elita ), že ich Rusko napadne a zatiaľ sa ich územia kolonizujú jednotkami NATO – USA.

Predstavitelia jednotlivých krajín východnej Európy by mali zdôvodniť, prečo nevenujú pozornosť podpísaniu či plneniu zmluvných podmienok priateľských vzťahov a spolupráci s Ruskou federáciou, prečo si neplnia svoje základné povinnosti a nerešpektujú platné základné zmluvy, ktoré majú byť zárukou bezpečnosti krajín v Európe. Nemôžu to robiť preto, pretože potom by pracovali na mierových podmienkach pre život svojho obyvateľstva a to pre USA a EÚ nie je dobrá politika. Poľský prezident dokonca podpísal zákon, ktorým americká armáda získava taký istý status ako armáda Poľska, čo znamená, že sa môže voľne pohybovať po krajine. Je potrebné konečne zdôrazniť, že základy demokratického právneho štátu  neodmieta verejnosť len preto, že sleduje ruské webové stránky, ktoré sú našou vládnou mocou označované za konšpiračné, teda najskôr nepriateľské.

Základy demokratického právneho štátu najskôr porušujú politické elity, vládna moc, pretože ich správanie v oblasti zahranične a európskej politiky je skôr charakteru diktátorstva nad verejnosťou, ktorá nesmie sa podieľať na tvorbe politickej moci iným spôsobom ako iba voľbami. Príkladom v tomto smere začína byť Poľsko. Podľa Janusza Niedzwieckiho, autora článku „Politické represie  a militarizácia Poľska“ bolo Poľsko považované za symbol boja proti totalitarizmu a priekopníkom demokratických reforiem v strednej a východnej Európe. Dnes sa Poľsko rýchlo transformuje na diktátorskú krajinu, kde občianske slobody sú okliešťované a represie sa uplatňujú proti ľuďom s iným ideologickým názorom než je oficiálny ( neokonzervatívcov a pro – natovských úradov ).

Janusz Niedzwiecki sa zmieňuje o tom, že poľská Agentúra pre vnútornú bezpečnosť prehľadávala byty  členov národného vedenia strany Zmena a skonfiškovala počítače a rôzne materiály. Bol zatknutý Mateusz Piskorski, jeden z hlavných proti-natovských aktivistov v Poľsku a obvinený zo „špionáže pre cudzie krajiny“. Vládne média píšu o akýchsi „agentoch vplyvu“, kde možno zaradiť každého s iným ako oficiálnym názorom. Aktivisti poľskej Komunistickej strany a Grunwaldskej vlasteneckej jednoty pracujúcich  boli odsúdení za akési „obmedzovanie slobody“.

Autor článku sa zmieňuje aj niečom takom, ako je hybridná vojna. Najprv som nepokladal za dôležité sa k tejto problematike venovať, ale z obsahu článku vyplýva, že už teraz existujú veľmi zaujímavé súvislosti, ktoré ukazujú, že sa niečo bude diať. Preto som sa vrátil  na stránku denníka Pravda z 11.6.2016, kde bol uverejnený rozhovor s Danielom Milom z kancelárie ministra vnútra.  Tento pán upozorňuje, že treba myslieť na hrozbu hybridnej vojny. Koho však pán Daniel Milo upozorňuje: verejnosť aj s jej presvedčením, že podlieha vplyvom proruskej propagandy alebo ako expert na extrémizmus je presvedčený, že je potrebné, aby vládna moc hrozbe hybridnej vojny aj čelila?

Podľa Daniela Mila hybridná vojna je spôsobom vedenia rôznych operácií, ktoré nie sú priamym ozbrojeným konfliktom. Jeho ďalšia veta je veľmi zvláštna a zároveň nejednoznačná. Hovorí: „Predchádzajú jej ( zrejme hybridnej vojne ) aktivity, ktorí narúšajú vôľu daného štátu bojovať.“ Rusko vraj tento model využilo ( a úspešne ) na Kryme. Škoda len, že Rusko nemohlo ovplyvniť kyjevskú chuntu nebojovať s obyvateľmi východnej Ukrajiny.  Pochopil som, že v skutočnosti je potrebné proti hybridnej vojne bojovať, ak sa už vládna moc zoznámila s tým, že proruská propaganda je veľmi nebezpečná. V zásade hybridná vojna bola stotožnená s aktivitami Ruska. Keby sme si iba veľmi jednoducho túto myšlienku aktivít Ruska spojili s konštatovaním pána Mila, že sa tým  naruší vôľa daného štátu bojovať, tak je tu určitý strach, aby nám ( demokratickému Západu ) nikto nezničil myšlienky a túžby mať Rusko za nepriateľa a pripravovať sa na boj s ním. V zásade to má logiku, pretože vojnové štvanie sa stupňuje a Rusi nechcú žiadnu vojnu a ani nikoho ohrozovať. Panuje teda strach z toho, že sa verejnosť, obyvateľstvo môže v nevhodný moment zobudiť a svojimi aktivitami môže narúšať vôľu NATO pripravovať sa na boj a ísť bojovať.  Áno, treba priznať, že masové protesty verejnosti proti vojnovému štvaniu, proti NATO a proti politike podpory NATO môžu zastaviť súčasný proces posilňovania NATO.

Obsah článku „Politické represie a militarizácia Poľska“ ma upozornil na niečo veľmi dôležité. NATO sa na hybridnú vojnu pripravuje a to veľmi dôkladne. Keďže nejde iba o výzbroj a výstroj, o bojovú techniku, NATO sa začalo pripravovať aj na obyvateľov Európy všade tam, kde to bude potrebné. Autor článku cituje Mateusza Piskovského, ktorý v súvislosti s nadchádzajúcim summitom NATO vo Varšave zdôraznil, že „…cieľom dnešnej aliancie je hlavne a predovšetkým zabrániť objavovaniu sa sociálnych hnutí požadujúcich oslobodenie  Európy od poručníctva Spojených štátov…“ a ďalej, že NATO má byť „…policajnou silou pripravenou zúčastniť sa pacifikácie prípadných sociálnych protestov alebo zasiahnuť do záležitosti domácej poľskej politiky.“

Na potvrdenie tohto úsilia aliancie sa spomína brigádny generál Krzysztof Krola, veliteľ Mnohonárodných zborov severovýchod, ktorý uviedol, že „…VJTF ( Very  High Readiness Joint Task Force ) sa má vysporiadať so situáciou podľa článku 4 Zmluvy o NATO a to je našim zámerom… tento plán bol vytvorený pre reakcie na hybridné hrozby v našej oblasti operácií. Naše plány sú ušité na túto situáciu.“ A čo rieši článok 4 Zmluvy o NATO? Rozhodne si ho nemôžeme pomýliť s článkom 5 o obrane. Citujem článok 4 Zmluvy o NATO: „ Zmluvné strany budú spoločne konzultovať vždy, keď podľa názoru ktorejkoľvek z nich bude ohrozená územná celistvosť, politická nezávislosť alebo bezpečnosť zmluvnej strany.“

To, čo sa zo strany NATO pripravuje, začína byť jasné. Akékoľvek vnútorné aktivity verejnosti, nech budú označované ako zhromaždenia, protesty, demonštrácie a podobne, budú prezentované ako hybridná vojna, ktorá bude oprávňovať tak vládnu moc ako aj NATO primerane zasiahnuť. Každodenná obhajoba liberálnej demokracie je pre verejnosť založená na neustálom opakovaní, že len oná má tu schopnosť zabezpečiť slobodu, poriadok a prosperitu. Akurát, že  to chce toto všetko riešiť bojom proti hybridnej vojne. Pojem, ktorý bol vymyslený, aby poslúžil politikom demokratického Západu, sa pripravuje zneužiť proti každej verejnosti, ktorá nebude spokojná s oficiálnou politikou vládnej moci a moci nadnárodných štruktúr. Ak nás  doteraz politici ohlupovali článkom 5 Zmluvy o NATO, teraz svoje ohlupovanie rozširujú aj o článok 4 tej istej zmluvy.

Dušan Hirjak

Koniec šiestej časti