Vzhľadom na to, že tento článok je polemikou s autormi Markeru, ponúkol som ho na publikovanie najprv šéfredaktorovi tohto média J. Daniškovi. Keď sa mi neozval, tak som ho ponúkol na publikovanie ešte ďalším médiám, meinstrímovým aj alternatívnym, ale ani jedno neprejavilo o článok záujem. Preto som sa rozhodol publikovať ho na blogu.
K napísaniu tohto článku ma podnietilo pomerne pravidelné odsudzovanie Ruska zo strany autorov Markeru V. Palka a P. Števkova, ktorí označujú ruský útok na Ukrajinu z februára 2022 za nelegitímny. Okrem toho chcem reagovať polemicky aj na postoj slovenskej diplomacie, ktorá, podobne ako spomínaní autori, označuje ruský útok za porušenie medzinárodného práva a odmieta zmenu hraníc, pokiaľ ide o Krym, východoukrajinské regióny a dlhodobo aj Kosovo.
Kto odsudzuje ruský útok, ten nepriamo vyjadruje podporu Ukrajine, resp. stratégii Západu na Ukrajine, ak berieme do úvahy, že ide o zástupnú vojnu. Ukrajina a Západ neurobili nič zlé, ich konanie bolo v súlade s medzinárodným právom. To Rusko porušilo medzinárodné právo. Maximálne by takýto človek možno pripustil, že to, čo robila Ukrajina a Západ, síce nebolo správne (rozumné), ale stále to bolo v súlade s medzinárodným právom. Rusko urobilo niečo oveľa horšie ako Ukrajina- porušilo medzinárodné právo. Rusko z toho vychádza oveľa horšie a treba ho preto odsúdiť.
Slovensko je v spore medzi Ukrajinou a Ruskom fakticky na strane Ukrajiny. Ukrajina je náš spojenec, Rusko je náš nepriateľ. Ale nie celkom. V tomto je naša politika rozporuplná, lebo Fico na jednej strane podporuje Ukrajinu, ale zároveň chce byť aj kamarát s Putinom. Z nevyhnutnosti podporuje Ukrajinu, citovo ho to však ťahá k Rusku. Ľudsky a politicky mu je bližší Putin ako Zelenskij. Napriek tomu by som Fica za to neodsudzoval, lebo on sa pohybuje na hrane toho, čo nám dovoľuje naše členstvo v EÚ a NATO. Robí, čo môže. Je to premiér štátu s obmedzenou suverenitou.
Odsúdiť, či neodsúdiť
„Nesúďte, aby ste neboli súdení…“ (Matúš 7: 1- 6)
„Ale vaša reč nech je áno- áno, nie- nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého.“ (Matúš 5: 37)
V. Palko aj P. Števkov dobre chápu príčiny vojny a vedia, že nebola nevyprovokovaná. Lenže diskusia u nás a v rámci celého Západu bola hneď od začiatku vojny v dôsledku protiruskej hystérie posunutá tak, že ste nemohli v ničom dať Rusom za pravdu, nemohli ste uznať ich právo na bezpečnosť alebo obhajobu vlastných záujmov. Meinstrímovým postojom sa stala rusofóbia. Ako jediná povolená pravda. Byť rusofóbom bolo in. Kto nebol rusofób, bol hneď označený za Putinovho agenta.
V. Palko a P. Števkov vyjadrujú racionálny pohľad na vojnu, ktorý sa nestotožňuje s meinstrímovým propagandistickým naratívom o nevyprovokovanej agresii, teda aj oni sú zákonite vystavení obviňovaniu z proruskosti, z práce pre Putina. Prejaviť akékoľvek pochopenie Rusku, je v hysterickej vojnovej atmosfére neprijateľné. Preto si myslím, že odsudzovanie Ruska z ich strany je taký alibistický postoj, aby mohli povedať, keď ich niekto obviní z proruskosti: „Ako môžem byť proruský? Veď v každom článkom som ruský útok odsúdil a označil ho za porušenie medzinárodného práva.“ Je to dobré alibi, lebo ak niekoho odsudzujete, tak len ťažko môžete byť na jeho strane. Napriek tomu ukrofilovia, alebo skôr rusofóbi, autorom Markeru vyčítajú, že sú proruskí.
Podľa mňa nie je výhodné nechať sa zatlačiť do takýchto defenzívnych postojov. To, na čom by malo záležať, je, či Rusi majú v niečom pravdu, či ich nároky sú v niečom oprávnené, či na to, čo robia, existujú vážne dôvody. Ja si myslím, že áno. Potom ale už nejde o to, či sme na strane Ruska, alebo Ukrajiny, ale či sme na strane pravdy, alebo na strane propagandy, ktorá pravdu falšuje.
V demokratickej spoločnosti sa nemáme prečo ospravedlňovať za svoj názor, nemáme sa prečo vyviňovať a hľadať alibi, najmä vtedy, ak vieme svoj názor obhájiť racionálnymi argumentmi.
Ja som nikdy nebol nejako proruský a ani som nepatril medzi Putinových obdivovateľov (ani agentov), hoci na vysokej škole som rád čítal ruských klasikov a mal som rád ruskú kultúru. Svoj postoj k Rusku a Putinovi som zmenil až po ruskom útoku vo februári 2022. Bol som zarazený tou obrovskou propagandistickou mašinériou, ktorá sa dala do pohybu a ktorá začala Rusko a Putina démonizovať a nevedela na nich nájsť nič pozitívne. Bolo to hrozne emotívne, neobjektívne, tendenčné, manipulatívne. Preto som sa od toho s odporom odvrátil a začal som sa zaujímať o to, ako celú vec vidia Rusi. A dospel som, nie na základe propagandy, ale na základe štúdia problematiky k záveru, že pravda je skôr na ruskej strane. Prečítal som si napr. Putinove rozhovory s Oliverom Stoneom a dospel som k názoru, že je to racionálny politik, ktorý obhajuje záujmy svojho štátu a o hlavu prevyšuje lídrov Západu ako sú Biden, Macron, Fiala, Scholz, Matovič, Leyenová, Meloniová a iní.
Odsudzovanie Ruska zo strany autorov Markeru mi pripomína také tie povinné manifestácie na 1. mája za socializmu, kedy tam chodili aj ľudia, ktorí sa s tým úplne nestotožňovali, mali na vec iný názor, ale urobili to, aby mali pokoj, lebo spoločnosť to vyžadovala. Alebo keď niekto písal odborný článok, tak bez ohľadu na to, o aký odbor išlo, bolo tam do úvodu nejako potrebné zakomponovať nejaké vyjadrenie Marxa, Engelsa alebo Lenina. Vyžadovalo sa to, aby ten článok bol prijatý. A dnes sa, aby ste neboli odsúdení a vyčlenení zo „slušnej“ spoločnosti, vyžaduje, aby ste odsúdili ruskú agresiu. Tak to urobíte, aby ste mali pokoj. Ako za socializmu na 1. mája.
Postoj, kedy vyžadujeme prísne a doslovné dodržiavanie zákonov a predpisov, sa označuje ako legalizmus. Proti tomu stojí názor, podľa ktorého zákony majú nielen literu, ale aj ducha. Duch je to, čo oživuje. V súvislosti s týmto úzkostlivým dbaním na to, aby sa všetko dialo v súlade s právom, by som sa opýtal na niečo, čomu kresťania rozumejú. Bol Ježiš Kristus odsúdený v súlade s právom, alebo protiprávne? Ak by sme sa na túto kauzu pozreli z hľadiska práva, tak by sme proti ukrižovaniu nemohli nič namietať, ale vieme, že v inom, vyššom, zmysle to nebola spravodlivá poprava. Podobne aj Sokrates bol odsúdený na trest smrti v súlade s právom, hoci nič zlé neurobil. Teda niekto môže konať v súlade s právom, a napriek tomu jeho konanie nemusí byť správne v nejakom inom zmysle, alebo naopak, môžu existovať aj prípady, kedy niekto poruší právo a aj tak koná správne. Právne argumenty tvoria len jeden druh argumentov. Hovorí sa, že paragrafy majú preto taký pokrútený tvar, lebo sa dajú rôzne ohýbať, resp. rôzne účelovo vykladať, ako sa komu hodí. Právo nie je dokonalé. Nemôže pamätať na všetko a dá sa aj zneužívať. Tak ako V. Palko a P. Števkov tvrdia, že Rusi porušili medzinárodné právo, majú aj Rusi argumenty na obhájenie svojho postoja.
Analogicky, porušením práva, argumentujú Rusi pri spochybňovaní legitimity súčasného ukrajinského vládneho režimu, ktorý sa dostal k moci na základe porušenia ukrajinskej ústavy a viacerých zákonov po štátnom prevrate v roku 2014, kedy legitímny prezident si musel ratovať holý život útekom do Ruska. Na neprávosti nie je možné stavať právo, na nezákonnosti zákon. To, že nový ukrajinský režim bol nezákonný, bol legitímny dôvod na to, aby sa proti nemu vzbúrili ľudia na Kryme a na Donbase. Krymčania a Donbasania odmietli uznať novú pučistickú ukrajinskú vládu A. Jaceňuka, ktorú vybrali Američania. Nad súčasným ukrajinským režimom tak visí tieň nezákonnosti.
Môžeme tu vidieť dvojaký kilometer zo strany Západu, ktorý nezákonný postup na Ukrajine podporoval. Keď niekto poruší zákon, ba dokonca ústavu, tak pokiaľ nám to vyhovuje, robíme sa, že to nevidíme, alebo to dokonca podporujeme. Naopak, keď nám porušenie práva nevyhovuje, nafúkneme kauzu do obrovských rozmerov.
Nový ukrajinský režim od roku 2014 postupne opúšťal status neutrality, na ktorý boli viazané bezpečnostné garancie zo strany Ruska.
Pri obhajobe útoku z februára 2022 sa Rusi odvolávajú na dokument OBSE o nedeliteľnosti bezpečnosti. Predstava, že Ukrajina je suverénny štát, ktorý si môže na svojom území robiť, čo chce, aj prepožičať svoje vojenské sily a svoje územie na budovanie americko- západných pozícií namierených proti Rusku, je geopolitická naivita alebo skôr zadubenosť. Niektorí ľudia vám zaprú aj nos medzi očami, keď sa im to hodí. Ukrajina si môže na svojom území robiť, čo chce, kým nezasahuje do suverenity a bezpečnosti iných štátov. Hranice našej slobody sa končia tam, kde sa začínajú hranice slobody niekoho iného.
Predstavte si, že by si váš sused na svoj balkón, na svojom súkromnom pozemku, postavil ťažký guľomet a namieril ho rovno na okno vašej kuchyne. Chutil by vám obed, keby ste videli, ako na vás sused mieri guľometom? Iste nie. Chcem tým povedať, že ani Ukrajina si nemôže na svojom území robiť, čo chce, pokiaľ sa to dotýka bezpečnosti jej suseda.
Zamyslime sa nad tým, ako vzniklo Česko- Slovensko v roku 1918. Bol zánik Rakúsko- Uhorska v súlade s vtedajším právom? Tento štát zanikol na základe rozhodnutia víťazných veľmocí v 1. svetovej vojne. Rakúsko- Uhorsko nezaniklo na základe rozhodnutia cisára, vlády alebo parlamentov, teda na základe rozhodnutia svojich orgánov, ale na základe diktátu veľmocí. Na základe akého práva vzniklo Česko- Slovensko? Na základe práva na sebaurčenie národov, ktoré krátko predtým vyhlásil americký prezident W. Wilson. Masaryk, Štefánik a Beneš zastupovali Čechov a Slovákov, ale nie preto, že Česi a Slováci by ich tým poverili. To oni sami seba tým poverili. Boli to samozvanci a mohli to robiť len preto, lebo ich v tejto roli akceptovali veľmoci. A neskôr aj Slovensko sa oddelilo od Česka na základe toho istého práva na sebaurčenie národov. Česi s tým súhlasili, hoci existovala aj taká možnosť, že by poslali na Slovensko tanky. Našťastie, nechceli udržať spoločný štát násilím.
Podobne sa od Ukrajiny oddelili Krym, Donbas a Luhansk. Ich obyvatelia sa rozhodli vypovedať lojalitu podľa nich nelegitímnej vláde, ktorá navyše proti nim poslala vojsko a požiadali o pomoc Rusko. Krym sa vyhol občianskej vojne len vďaka rýchlemu pripojeniu k Rusku. Ukrajinskí vojaci na obranu Krymu nevystrelili jediný náboj.
Ani keď sa Kosovo odtrhlo od Srbska, tak na to nepotrebovalo súhlas ústrednej vlády v Belehrade, a napriek tomu bolo uznané väčšinou štátov.
Krym bol autonómnou súčasťou Ukrajiny. Mal svoj vlastný parlament aj ústavu. V referende 16. marca 2014 sa 96,77% obyvateľov Krymu pri účasti 83,1% vyjadrilo za pripojenie k Rusku. V dobe, kedy sa moc odvodzuje od občanov, zdola, má takéto jasné rozhodnutie ľudu najvyššiu legitimitu.
Mali by sme my Slováci, ktorí sme sa oddelili od Čechov, upierať podobné právo Krymčanon, Donbasanom a Luhančanom?
Niekto účelovo spochybňuje pripojenie Krymu k Rusku, ale prečo nespochybňuje aj pripojenie Krymu k Ukrajine v roku 1954? Lebo to sa nehodí. Autori Nikolaj Starikov a Dmitrij Beljajev v knihe „Rusko- Krym- História“ uvádzajú, že Chruščov daroval Krym Ukrajine svojvoľne v rozpore s vtedajšími zákonmi Sovietskeho zväzu.
V. Šnídl z Denníka N použil v diskusii s D. Danišom, vtedy zo Štandardu, paralelu medzi Krymom ako historicky ruským územím a Slovenskom ako historicky maďarským územím. Keby sme uznali historický nárok Ruska na Krym, museli by sme podľa Šnídlovej logiky uznať historický nárok Maďarska na územie Slovenska. V. Šnídl sa pozerá na spoločné slovensko- maďarské dejiny z maďarského hľadiska. Slovenský pohľad je taký, že štát Maďarsko vzniklo až po 1. svetovej vojne. Pred rokom 1918 existovalo multietnické Uhorsko, ktoré sa snažili Maďari opanovať, zmeniť ho na maďarský etnický štát, ale skôr než sa im to podarilo, tento štát zanikol. Slovensko teda nikdy nepatrilo Maďarsku. Maďari sa radi odvolávajú na to, že vo väčšine jazykov je pomenovanie Uhorska a Maďarska rovnaké (Hungary), čo je určitá jazyková nedôslednosť, ale právne to tak nie je, pretože z Trianonskej zmluvy vyplýva, že Maďarsko je len jedným z viacerých nástupníckych štátov Uhorska. V. Šnídl je skrytý agent maďarskej iredenty, ktorý ani nepozná dobre slovenské dejiny. Možno preto, lebo progresívci nemajú radi memorovanie. Vystačia si s kritickým myslením, lenže aj kritické myslenie uplatňujú selektívne, keď sa im to hodí a keď sa im to nehodí, tak ho vypnú.
Odcitujme vyjadrenie historika A. Hrnka z článku Trianon- Mýty a skutočnosť:
„Rovnako v konfrontácii s faktami neobstojí ani tvrdenie, že Maďarsko Trianonskou mierovou zmluvou prišlo o dve tretiny svojho územia s patričným počtom obyvateľstva. Toto tvrdenie by bolo relevantné len v tom prípade, ak by Maďarsko bolo uznané v zmysle medzinárodného práva za pokračovateľa Uhorska a jeho jediným a výlučným následníckym štátom. Zmluvy z Versailles však hovoria niečo celkom iné. V článku 74 Trianonskej mierovej zmluvy sa totiž hovorí, že „Maďarsko sa zaväzuje uznať úplnú platnosť Mierových zmlúv a doplňujúcich dohovorov, ktoré sú alebo budú uzatvorené Mocnosťami spojeneckými a združenými s mocnosťami, ktoré bojovali po boku bývalého mocnárstva rakúsko-uhorského; a schváliť rozhodnutia, ktoré boli alebo budú urobené o územiach bývalej ríše nemeckej, Rakúska, kráľovstva bulharského a ríše osmanskej a konečne uznať nové štáty v hraniciach, ktoré im takto budú určené“. Medzi takéto zmluvy patrí samozrejme aj zmluva medzi nástupníckymi štátmi (les Etats successifs), vzniknutými na území bývalého Rakúsko-Uhorska alebo získavšími časti jeho územia podpísaná v Sévres 10. augusta 1920. Táto zmluva zahŕňa medzi nástupnícke štáty Taliansko, Poľsko, Juhosláviu (vtedy Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov) a Česko-Slovensko (podotýkam, že so spojovníkom) a samozrejme aj Maďarsko a Rakúsko, ktoré sú ale v zmysle týchto zmlúv rovnako novovzniknuté štáty.“
V minulosti sa hranice menili práve v dôsledku vojnových konfliktov. Nám Poliaci ešte za čias Česko- Slovenska zobrali časť severnej Oravy a severného Spiša napriek odporu miestneho slovenského obyvateľstva. To nebolo porušenie medzinárodného práva? Alebo keď nám Stalin po vojne zobral Podkarpatskú Rus. Ešte po roku 1989 ľudia v Užhorode dúfali, že sa budú môcť pripojiť k Česko- Slovensku, resp. k Slovensku. Dalo by sa to spochybniť, ale my to nerobíme. Radšej sme sa s týmito územnými stratami zmierili.
SŠA majú pomerne rozsiahle územie. Prišli k tomu územiu vždy čestnými, právnymi a mierovými prostriedkami? Mnohé ich územné zisky by sa dali spochybniť. Napr. ako zobrali pôdu indiánom.
Ako prišla k svojmu územiu Ukrajina? Kde sa vzal po 1. svetovej vojne zrazu z ničoho nič taký obrovský územný celok, ktorý predtým neexistoval?
Ako prvý nakreslil hranice Ukrajiny Lenin v roku 1922, a to pomerne veľkoryso. Začlenil do Ukrajinskej sovietskej republiky aj územie, ktorému Rusi hovoria Novorusko. Zrejme to bol z jeho strany spôsob, ako získať lojalitu separatisticky naladených ukrajinských nacionalistov. Chcel si ich kúpiť obrovským územím. V roku 1939 pričlenil k Ukrajine východné Poľsko Stalin. To je oblasť okolo Ľvova. Počas vojny pričlenil Stalin k Ukrajine severnú Bukovinu, ktorú zobral Rumunsku a po vojne Podkarpatskú Rus, ktorú zobral Česko- Slovensku. V roku 1954 potom daroval Ukrajine Chruščov dovtedy ruský Krym. V tomto územnom rozsahu Ukrajina existovala do roku 2014. Lenin, Stalin a Chruščov boli k Ukrajine štedrejší ako Ježiško a Santa Klaus dokopy. Preto je paradoxné, že dnes na Ukrajine búrajú Leninove sochy, sochy toho politika, ktorý ich nadmieru štedro územne obdaroval a v istom zmysle môže byť nazvaný otcom Ukrajiny. Lenin je možno viac otcom Ukrajiny ako baťko Bandera.
Keď globalisti hovoria, že Ukrajina by mala mať možnosť sama rozhodnúť o svojom smerovaní, je to z ich strany neuveriteľné pokrytectvo. Nikdy jej to nedovolili. Západ už minimálne dve desaťročia (od Oranžovej revolúcie) masívne zasahuje do vnútorných záležitostí Ukrajiny. Ukrajina nedostala možnosť vyvíjať sa vlastným tempom svojou vlastnou cestou, ale bola manipulovaná Západom určitým smerom. V tomto by som sa odvolal na slová V. Klausa z roku 2014, ktoré povedal v ČT 24: „Som stopercentne presvedčený, že Putin je nešťastný z toho, do čoho bol zavlečený. Z jeho strany to bol vynútený ťah…To vyhrotil Západ, to vyhrotila západná Európa, to vyhrotili USA, to vyhrotili naši gerojovia, naši hrdinovia Schwarzenbergovia, Kocábovia, Štetinovia a ďalší. Ten strojca toho, čo vypuklo na Ukrajine, toho čo vypuklo na Kyjevskom Majdane, čo o tom viem, to nebolo Rusko a nebol Putin.“
Na otázku redaktorky, čím Západ vyhrotil situáciu, pokračoval Klaus, že postavili rozpoltenú, rozdelenú Ukrajinu do neriešiteľného konfliktu.
V roku 2014 V. Nulandová z amerického ministerstva zahraničných vecí, manželka Roberta Kagana (spoluautor projektu Nové americké storočie), uviedla, že SŠA investovali na Ukrajine 5 miliárd dolárov. Aj Soroš sa chválil, že jeho nadácia odviedla na Ukrajine dobrú prácu. Do čoho boli investované tie peniaze? Do formovania postojov ukrajinskej verejnosti, do výroby verejnej mienky, ako by povedal Noam Chomsky, alebo môžeme povedať rovno, do manipulovania Ukrajincov.
V roku 2008, kedy sa v Bukurešti rozhodlo, že Ukrajina sa stane členom NATO, bolo za vstup len 20% Ukrajincov, kým 60% bolo proti.
Keď napr. naša prezidentka Čaputová hovorila, že treba rešpektovať vôľu ukrajinského ľudu vstúpiť do NATO, tak vo svetle tohto poznatku vidíme, aké boli jej slová falošné. Veď Ukrajinci nechceli vstúpiť do NATO. To Američania odmietli rešpektovať ich vôľu. Na to by mohol niekto namietnuť, že dnes väčšina Ukrajincov vstup do NATO podporuje. Áno, ale koľko peňazí museli Američania investovať do zmeny ukrajinskej verejnej mienky. Nebolo to lacné. Do roku 2014 to bolo 5 miliárd dolárov. A koľko to bolo odvtedy? A k zmene postoja ukrajinskej verejnosti prispela aj vojna s Ruskom, tá je však dôsledkom snahy dostať Ukrajinu do NATO.
Ak berieme do úvahy určitý úsek dejín, od 22.2. 2022 do dnes, akoby pred týmto dátumom nič nebolo, tak naozaj platí, že Rusko je agresor a jeho útok bol nevyprovokovaný. Ak ale zvážime celý dejinný kontext, tak sa nám ponúka iný obraz celej kauzy: Agresorom je Západ a Rusko sa tejto agresii bráni. Jeho útok je reakciou na plazivú agresiu Západu.
Hlavný podiel na vypuknutí ukrajinskej vojny má západná expanzia na východ k ruským hraniciam, ide o akúsi novodobú verziu Drang nach Osten. Západ vedený SŠA sa rozhodol, že začlení Ukrajinu do svojej mocenskej sféry a použije ju proti Rusku na jeho oslabenie. Ruská agresia bola reakciou na plazivú agresiu Západu, kedy Západ sa čoraz viac približoval k ruským hraniciam v tom smere, v ktorom v minulosti smerovali do Ruska dve najväčšie vojenské invázie, Napoleonova a Hitlerova. Nebyť agresívnej politiky Západu, nedošlo by ani k ruskej agresii. Teda primárnym agresorom je Západ a Západ nesie hlavnú vinu na vzniku tejto vojny. O tom, že pre Rusko je začlenenie Ukrajiny do západnej sféry vplyvu (NATO) červenou čiarou, sa vedelo. Hovorili o tom William Burns, George Friedmann, John Mearsheimer a iní.
Ukrajina už akoby de facto členom NATO bola. Prejavovalo sa to napr. v tom, že ukrajinská armáda bola vyzbrojovaná a cvičená armádami členských štátov NATO. V prípade, že by bol niektorý z členských štátov NATO napadnutý, tak pomoc ostatných členských štátov by mohla vyzerať aj tak, ako vyzerá pomoc západných štátov Ukrajine. Veď celé NATO posiela Ukrajine zbrane, peniaze a materiálnu pomoc. Ukrajinská armáda dostáva od Američanov informácie o pohybe ruských vojsk. A vo vojne pôsobia aj inštruktori štátov z NATO, ktorý obsluhujú technicky náročné zbraňové systémy. Trump sa vyjadril, že piaty článok zmluvy o NATO má viacero interpretácií. Jedna z nich je určite tá, podľa ktorej sa postupuje na Ukrajine.
Piaty článok je formulovaný preto tak neurčito, aby to pôsobilo odstrašujúco na prípadného agresora, ale zároveň, aby v prípade, že by došlo k útoku na členský štát, nemuseli ostatné štáty nevyhnutne vstúpiť do vojny s plnou silou na jeho strane, ako sa to stalo v 1. svetovej vojne, kedy sa štáty dosť nerozvážne vrhli do rozsiahleho vojnového konfliktu. Otázka je, či by Američania išli do jadrovej vojny s Ruskom kvôli Litve alebo Estónsku. Skôr si myslím, že nie. Kvôli tomu Trump hovorí o rôznych interpretáciách článku päť.
Ukrajina je pešiakom v hybridnej vojne. Veľa sme počuli, aj od našej exprezidentky, o státí na správnej strane dejín. Odkiaľ ale ona a jej podobní vedia, ktorá je tá správna strana dejín? Čo ak si Ukrajina vybrala nesprávnu stranu dejín, stranu slabnúceho Západu a naopak, práve Rusko je mocnosť, ktorá reprezentuje nový vychádzajúci svetový multipolárny poriadok?
Miro Ščibrany sa V. Palka v diskusii pod jeho článkom na fejsbúku opýtal: „Ako by muselo vyzerať akútne okamžité nebezpečenstvo, aby bolo možné ruskú inváziu na Ukrajinu ospravedlňovať?“ V. Palko odpovedal: „Na mne predsa neleží bremeno popísať situáciu, kedy by zásah bol už oprávnený. Jednoducho v tej chvíli, keď to Rusko urobilo, nevedel som povedať, že to bolo nevyhnutné. A to som situáciu sledoval celé roky. Snažím sa držať učenia o spravodlivej vojne. A viem, že vyhodnocovať splnenie podmienok, aby bola vojna spravodlivá, je subjektívne.“ Takže Vladimír Putin si vyhodnotil podmienky tak, že ruský útok na Ukrajinu bude spravodlivý, Vladimír Palko tak, že podmienky splnené neboli.
V. Palko je analytik, komentátor, ktorý keby sa pomýlil, svet sa z toho nezrúti, ale Putin má zodpovednosť za najväčší štát na svete a jeho 150 miliónov obyvateľov, a keby urobil chybu on, tak to môže mať veľmi vážne dôsledky. Až svetodejinné.
Keď ZSSR začal na Kube v roku 1962 montovať odpaľovacie zariadenia na rakety, pre vtedajšieho amerického prezidenta Kennedyho to bola červená čiara. SŠA neboli bezprostredne ohrozené. Aj keby tam tie rakety s jadrovým hlavicami nakoniec ZSSR namontoval, tak je veľmi nepravdepodobné, že by ich použil. Napriek tomu bol ochotný americký prezident ísť kvôli tomu do jadrovej vojny.
Mali teda Rusi čakať, kým začnú Američania montovať odpaľovacie zariadenia na rakety v Charkove alebo Dnepropetrovsku? A nebolo by už potom neskoro? Čo by mohli Rusi robiť, keby v Charkove už boli americké rakety namierené na Moskvu? Mohli by akurát tak dôrazne protestovať.
Keď vám nasadia slučku okolo krku a začnú sťahovať, máte právo sa brániť až vtedy, keď vás slučka začne škrtiť ? A hlavne treba vždy a za každých okolností postupovať podľa predpisov. Poriadok musí byť!
Svojím spôsobom boli Rusi zdržanliví, lebo hlavné dôvody, pre ktoré v roku 2022 zaútočili na Ukrajinu, existovali už v roku 2014. Sachs a Mearsheimer viac krát prirovnali situáciu na Ukrajine k tomu, keby si Číňania alebo Rusi budovali svoje vojenské základne v severnom Mexiku alebo Kanade. Američania by neboli takí zdržanliví ako Rusi, nečakali by 8 rokov. Zaútočili by do ôsmich dní, alebo možno do ôsmich hodín. Nemusíme si to len predstavovať ako hypotetickú možnosť, lebo vieme, ako postupovali v čase Kubánskej krízy.
Keby Rusi zaútočili na Ukrajinu v roku 2014, keď ešte nebola tým železným dikobrazom, ktorým je dnes, dostali by ju ako na podnose. Západná propaganda vytvára obraz, že Rusko útočí na Ukrajinu z imperiálnych dôvodov. Zlodej kričí: „Chyťte zlodeja!“ Imperialista obviňuje niekoho iného z imperializmu. V skutočnosti Rusko zaútočilo z obranných dôvodov, keď sa bráni západnému imperializmu. Pôvodne Rusku nešlo o územie. Chcelo bezpečnostné záruky a až keď nedosiahlo svoje pôvodné ciele, začalo sa interesovať aj o územie ako kompenzáciu za životy svojich vojakov.
P. Števkov v článku „Diskusia o vojne na Ukrajine: Aký je pomer síl a aká má byť politika Slovenska“ napísal: „Treba povedať, že Ruská agresia na Ukrajinu bola protiprávnym a odsúdeniahodným činom. Som presvedčený, že neboli vyčerpané všetky diplomatické možnosti a Ukrajina v tom čase nebola pre Rusko bezprostrednou hrozbou“ Podobný názor ako P. Števkov zastáva aj V. Palko.
V protiklade k názoru autorov Markeru však Glenn Diesen v knihe „Vojna na Ukrajine“ píše: „26. Decembra 2021 Putin varoval, že viac ako dve desaťročia rozširovania NATO zahnalo Rusko do kúta. Putin naznačil, že diplomatické úsilie bolo vyčerpané: „Nemáme kam ustúpiť … Zatlačili nás k hranici, ktorú nemôžeme prekročiť. Doviedli to do bodu, kedy im jednoducho musíme povedať: „Stop!“… Dňa 26. Januára 2022 USA a NATO odmietli kľúčové požiadavky Ruska na bezpečnostné záruky. Washington trval na tom, že vie, že sa chystá ruská invázia, napriek tomu boli akékoľvek obmedzenia zo strany USA a NATO odmietnuté. Na otázku, či by mohlo dôjsť k nejakým zmenám v rozširovaní NATO, americký minister zahraničných vecí Anthony Blinken odpovedal jasne: „Žiadna zmena nie je, žiadna zmena nebude.““ (str. 200 českého vydania)
J. Sachs v decembri 2021 telefonoval do Bieleho domu a žiadal rokovania s Ruskom. Nebol však vypočutý.
Podľa slov G. Diesena a J. Sachsa nebol z americkej strany záujem o diplomatické riešenie ukrajinskej krízy. Na diplomaciu musia byť minimálne dve strany. Nemôžete rokovať sami so sebou. Ak P. Števkov a V. Palko tvrdia, že Rusi mali rokovať, tak by mali vysvetliť, s kým mali rokovať, keď Američania a NATO nemali o rokovania záujem. Možno keby v januári 2022 čítal V. Putin Štandard, kde vtedy obaja autori pôsobili, tak by ho to od útoku na Ukrajinu odradilo a dodnes by hľadal diplomatické riešenie.
Česi majú na označenie postoja V. Palka a P. Števkova k ruskému postupu výstižný výraz „dávať niekomu kniežacie rady“, resp. „dávať niekomu grófske (hraběcí) rady“. To sú také rady, ktoré sú v nejakom čiastkovom zmysle správne, ale z praktického hľadiska sú neupotrebiteľné.
Rusko zaútočilo preto, lebo Západ a hlavne Američania, rozumejú len sile. Politickými a diplomatickými prostriedkami nevedeli Rusi dosiahnuť akceptovanie svojich bezpečnostných požiadaviek.
Globalisti pred vojnou, aj po jej vypuknutí, odmietali rokovania s Ruskom. Vraj s agresorom sa nerokuje. Lenže aj s ľudožrútmi treba rokovať. Ba práve s nimi. Keby vás zajali ľudožrúti, chceli by vás napichnúť na ražeň a upiecť a jediná možnosť, ako sa tomu vyhnúť, by bola s nimi rokovať, tak vám garantujem, že by ste s nimi rokovali a veľmi ochotne. A určite by ste vyjednávanie s nimi nezačali tým, že by ste im vmietli do očí, že sú odporné ľudské netvory, ktoré sa vám hnusia.
Cieľom Ruska nebolo Ukrajinu obsadiť, ani vyvražďovať jej obyvateľov, ale rýchlym a prekvapujúcim útokom donútiť ukrajinskú vládu podpísať neutralitu. To bolo však pod tlakom Západu v podobe Johnsonovej návštevy zmarené a až potom sa začala opotrebovávacia delostrelecko- dronová vojna. Rusi a Ukrajinci by sa pravdepodobne dohodli (Zelenskij v marci 2022 prorocky vyhlásil, že Ukrajina nikdy nebude v NATO), a preto zodpovednosť za pokračovanie vojny od zmarených istanbulských rokovaní nenesie Rusko, ale Západ na čele s SŠA a VB. Západ nechcel uznať Rusko za relevantnú silu svetovej politiky, ktorú treba brať vážne a prejavovať jej primeraný rešpekt.
Aký by mal byť postoj Slovenska k zmenám hraníc v Kosove a na Ukrajine?
V hore citovanom článku P. Števkov o najlepšom postoji Slovenska k ukrajinskej vojne píše: „Aký má byť v tejto situácii postoj Slovenska? Odpoveď je, že by mal sledovať slovenské záujmy. A to v tomto poradí: 1. Udržať vlastnú teritoriálnu integritu a suverenitu. 2. Vyhnúť sa vojne. 3. Mať čo najlepšie vzťahy so susedmi ako aj s kľúčovými svetovými hráčmi… V praxi to napríklad znamená, že by sme nemali uznať anexie ukrajinského územia Ruskom, lebo tým podrývame princíp teritoriálnej integrity, ktorý je z historického hľadiska pre Slovensko zásadný.“
Hrozí Slovensku reálne niečo podobné ako Srbsku alebo Ukrajine? Zmeny hraníc sa nedajú vylúčiť, či už v náš prospech alebo náš neprospech, ale také veci sa dejú väčšinou vo vojnových časoch, ktoré teraz nie sú. Od roku 1945 žijeme na Slovensku mierové časy. Slovensko je síce rozdelené, ale nie na etnickom alebo územnom princípe. Rozdelenie ide naprieč rodinami, pracoviskami, regiónmi, cirkvami… Na Slovensku nemáme žiadnu autonómnu oblasť akou bol Krym. Ani nemáme podobne veľký problém s národnostnou menšinou, aký mali Srbi v Kosove s Albáncami. Na Slovensku nie je horúca občianska vojna, ani nie sme vo vojnovom konflikte s iným štátom. Naše vzťahy so susedmi sú pomerne dobré.
Situácia Slovenska sa dosť líši od situácie Srbska a Ukrajiny v momente, kedy stratili časť územia.
Prečo Slovenská diplomacia odmieta uznať odtrhnutie Kosova od Srbska a pripojenie Krymu, Donbasu, Luhanska, Chersonu a Záporožia k Rusku? Otázka tiež je, či naše odsudzovanie ruskej agresie ako protiprávnej, je prejavom našej lásky k medzinárodnému právu alebo je skôr výrazom strachu, že Slovensku ako menšiemu štátu by sa mohlo stať niečo podobné ako Srbsku a Ukrajine, teda že by nám nejaký väčší štát mohol zobrať časť územia. Pozrime sa na to, či tieto obavy sú oprávnené.
Rozdiel medzi Kosovom a Ukrajinou bol v tom, že na Ukrajine sa dalo vojne predísť oveľa ľahšie ako v Kosove. V Kosove bolo vypuknutie konfliktu medzi Srbmi a rastúcou albánskou väčšinou len otázkou času. Keby do vojny, ktorá v Kosove prebiehala, nezasiahlo na základe falošného incidentu v Račaku NATO (Podobne falošná zámienka ako domnelý útok na americkú loď USS Maine na Kube 1898, incident v Tonkinskom zálive 1964 alebo zbrane hromadného ničenia v Iraku 2003. Kto potrebuje zámienku na vojnu, tak si ju nájde.), tak by v prebiehajúcej vojne pravdepodobne Srbi situáciu v Kosove vojensky opanovali.
Kosovo bolo neskôr odtrhnuté od Srbska bez ohľadu na vládu v Belehrade, čím sa vytvoril precedens. Niektoré štáty samostatné Kosovo neuznali, medzi nimi aj Slovensko. Väčšinou ide o štáty, ktoré tiež majú nejakú výraznú etnickú menšinu ako napr. Španielsko Kataláncov, a preto majú obavu z toho, že by ich mohol postretnúť podobný osud ako Srbsko a mohli by stratiť časť územia.
Na otázku, či Kosovo je Srbsko, by som odpovedal tak, že srdce hovorí „áno“, rozum „nie“. Srbi sú pre nás historicky blízky národ. Srbské knieža M. Obrenovič podporil štúrovsko- hurbanovských dobrovoľníkov peniazmi na nákup zbraní. Štúrov žiak S. Miletič sa zastával utláčaných Slovákov v Uhorskom sneme. V roku 1938 sa v Belehrade pred česko-slovenským veľvyslanectvom zhromažďovali tisíce Srbov, ktorí boli pripravení brániť Česko- Slovensko pred Nemcami. Slovenská menšina vo Vojvodine žije so Srbmi v dobrej zhode. My teda naozaj nemáme dôvod sa na Srbov hnevať.
Čo by mohlo zmeniť status Kosova a urobiť z neho znovu súčasť Srbska? Kosovskí Albánci sa nebudú chcieť pripojiť k Srbsku. Teda jediný spôsob, ako by mohli Srbi Kosovo získať naspäť, je vojenskou cestou. Kým však budú v otázke Kosova zaangažované západné mocnosti, kým tam budú mať Američania veľkú vojenskú základňu Bondsteel a kým tam budú mať ekonomické záujmy, tak môžu Srbi na vojenské znovudobytie Kosova zabudnúť. Teda jediná nádej pre Srbsko je, že západné mocnosti sa stiahnu a potom by vojensky mohli Kosovo získať naspäť, keby dokázali poraziť kosovskú armádu. Nevidím žiadnu mierovú cestu, ako by to mohli dosiahnuť.
Nemusíme sa báť, že sa nám stane niečo podobné ako Srbsku alebo Ukrajine, ak sa vyvarujeme určitých chýb. Poučme sa z chýb, ktoré urobili Srbi a najmä Ukrajinci.
Ak odmietame uznať samostatnosť Kosova, tak by nás k tomu nemal viesť strach o seba, ale solidarita so Srbmi.
Naša historická skúsenosť s Ukrajinou je iná ako so Srbskom, menej priaznivá. Zo strany Ukrajiny sa nám dostáva za našu pomoc a ústretovosť nevďačnosť a arogancia, ktorú najlepšie stelesňuje ukrajinský prezident Zelenskij. Ten drzo predpokladá, že celý svet má na povel byť k službám Ukrajiny. Ukrajina first! S Ukrajinou sa nám asociujú divízia SS Galizien, ktorá potláčala SNP, Banderovci, mafia, ale aj násilie. Kedy nám Ukrajina pomohla tak, ako my jej reverzným tokom plynu? Zelenskij sa správa ako človek s veľkým egom. Chcel by len brať a brať a my to trpezlivo znášame, aj keď niektorí z nás proti tomu repcú. Keby som mal Ukrajinu k niečomu prirovnať, tak k malému vtáčikovi v hniezde, ktorý stále naťahuje otvorený zobáčik, lebo je stále hladný, hoci jeho rodičia sa ho snažia nasýtiť.
Analogické k tomu, čo sa stalo na Ukrajine, by bolo, keby u nás nejaká skupina nacionalistov zvrhla demokraticky zvolenú vládu a ako prvé by začala robiť poriadky s národnostnými menšinami, v prvom rade so slovenskými Maďarmi. Obmedzila by zákonom používanie maďarčiny v školách a na úradoch a zatvorila maďarské školy pod heslom na „Na Slovensku po slovensky!“ a „Etnicky jednotné Slovensko!“. To by vyvolalo napätie v slovensko- maďarských vzťahoch s nepredvídateľnými dôsledkami. Niet pochýb, že by sa do takéhoto konfliktu zaangažovala aj vláda v Budapešti. Od tohto scenára sme našťastie veľmi ďaleko.
Ukrajinci urobili chybu aj v tom, že uverili, že si môžu budovať svoju národno- štátnu identitu na nepriateľstve so silným bratským ruským národom. Do istej miery robia podobnú chybu aj Poliaci a pobaltské národy. Poliaci stavili na silu, na armádu. To je pre kresťanský národ nezvyčajné riešenie. V medzištátnych vzťahoch by mala prevládať skôr snaha o spoluprácu, odpustenie krívd, prejavenie dobrej vôle a ochoty, diplomacia a až na poslednom mieste by mala byť armáda ako poistka, keď predtým vymenované prostriedky zlyhajú. Uvidíme, kam tento prístup Poľsko zavedie, či k sláve, alebo k porážke. Môžete mať hocijako silnú armádu, vždy sa skôr či neskôr nájde niekto, kto je silnejší. Stavať na vojenskej sile, znamená stavať na pohyblivých pieskoch.
Západ podporoval na Ukrajine rusofóbne postoje. Ukrajinci namiesto toho, aby sa snažili rozvíjať dobré vzťahy so svojím väčším a silnejším susedom, tak sa nechali namotať na nacionalizmus nadväzujúci na starých Banderovcov. Na druhej strane, mnohí Rusi berú Ukrajincov ako súčasť svojho národa a vnímajú túto vojnu ako vojnu občiansku, bratovražednú, vojnu Ruska proti Malorusku. Akoby niekto umelo rozdelil ruský národ na dve časti, ktoré potom podľa hesla „rozdeľuj a panuj“ poštval proti sebe.
Ukrajinci boli vystavení masívnej propagandistickej západnej mašinérii. V propagande sa Rusi Američanom a Západu nemôžu rovnať. Aj na Slovensku máme mnoho obetí tejto propagandy. Spoznáte ich podľa toho, že majú v profile na fejsbúku citrónovo- modrú vlajku alebo nosia takúto farebnú kombináciu na oblečení. Dosť ťažko sa s nimi diskutuje, lebo oni majú „jasno“ v tom, kto je agresor a kto sa bráni. Presne o to, aby sa s nimi nedalo rozumne hovoriť o inom pohľade na vojnu, propagande ide. Majú svoje heslá, svoje slogany, veria, že oni sú tí kritickí, kým iných označujú za obete ruskej propagandy, lebo nevidia, že oni sami sú v západnej propagande ponorení vyše hlavy.
My na Slovensku by sme si mohli pestovať nepriateľstvo s Maďarmi a postaviť si na tom svoju národnú identitu. Mohli by sme, ale nerobíme to. Sme trpezliví. To, že nepestujeme žiadne nepriateľstvá voči iným národom, je veľmi dôležité, aby sme sa mohli ospravedlniť pred Bohom.
Keby nám niekto chcel zobrať územie a otvorilo by sa pre neho okno príležitostí, myslíte, že by to neurobil len preto, lebo Slovensko bolo proti odtrhnutiu Kosova alebo pripojeniu Krymu k Rusku? Naše odmietanie zmeny hraníc by nás nezachránilo. Uchránilo nás v roku 1938 pred zabratím časti územia zo strany Poľska a Maďarska to, že sme boli proti tomu? Nie. Oni to mohli urobiť a urobili to. Čo sme si o tom mysleli my a ľudia na zabratých územiach, to ich len málo zaujímalo.
Pred stratou územia nás odmietanie uznať ruský zábor na Ukrajine neuchráni. Sú oveľa účinnejšie prostriedky. Aby sa to nestalo, potrebujeme pestovať dobré vzťahy (nie však submisívne) so susedmi, s rozhodujúcimi veľmocami, vyhýbať sa vojne (neutralita) (To hovorí aj P. Števkov) a nepodnecovať vnútorné spory, najmä s etnickými menšinami, ale zase keby mali menšiny nejaké neprimerané požiadavky, tak treba vedieť povedať aj nie. Potrebujeme mať tiež bojaschopnú armádu, ktorá by mohla zasiahnuť v prípade, keby chcel niekto kradmou rukou siahnuť na naše územie. Slovenská armáda by mala byť taký oceľový škorpión.
Mali by sme robiť všetko to, čo som vymenoval, a potom sa môžeme odovzdať do vôle Božej, lebo nemali by sme zabúdať, že svet neriadia chtiví diktátori, ale Boh. Štát našej veľkosti sa musí opierať aj o Boha. Potrebujeme veriť, že Slovensko zohráva v Božích plánoch nejakú úlohu.
Boli už všelijaké mocné ríše na Zemi: Rimania, Mongoli, Hitlerova Tretia ríša, Sovietsky zväz… a už tu nie sú. Ríše prichádzajú a odchádzajú, Slovensko zostáva.
Pre slabšieho chlapca v škole na prvom stupni je výhodné, ak má nejakého väčšieho a silnejšieho kamaráta v deviatej triede, keby ho chcel niekto náhodou biť alebo šikanovať. Verím, že pre nás by mohlo byť takýmto kamarátom Rusko. Rusko by v prípade, že by to bolo potrebné, mohlo garantovať naše hranice.
P. Števkov sa vo svojom článku zamýšľa aj nad tým, prečo Rusi nereagovali rovnako ako pri Ukrajine, aj v prípade členstva Fínska a Švédska v NATO. Podľa neho preto, lebo najväčšie invázie do Ruska (Poľská v 17. storočí, Francúzsko- európska v 19. storočí a Nemecko- európska v 20. storočí) smerovali cez územie Bieloruska a Ukrajiny. To je z časti pravda, ale podľa mňa sú tam ešte dva dôvody, možno ešte dôležitejšie: 1. V prípade týchto štátov sa nehovorilo o členstve v NATO v nejakej neurčitej budúcnosti, ale boli rovno prijaté. Rusi boli postavení pred hotovú vec. V diplomacii sa tomu hovorí fait accompli. 2. Keby Rusi v tomto prípade chceli reagovať vojensky, znamenalo by to otestovať platnosť článku 5. zmluvy o NATO. Rusi nereagovali vojensky aj preto, že nemajú tak silnú armádu, aby mohli viesť vojnu na dvoch frontoch, na Ukrajine, aj proti Fínsku a Švédsku.
Výhľad do budúcnosti
Kanadský generál Lewis Mackenzie o útoku na Srbsko v roku 1999 povedal, že Západ bombardoval nesprávnu stranu. Ja by som chcel položiť provokatívnu otázku, či sa Západ na nesprávnu stranu nepostavil aj na Ukrajine. Nemal sa postaviť radšej na stranu diskriminovanej ruskej menšiny na východe, ktorá bola vystavená vojenský útokom ukrajinskej armády, namiesto toho, aby podporil pučistov, ktorí porušovali zákony a boli medzi nimi zamiešaní nacionalisti a dokonca nacisti? Kohože to Západ na Ukrajine podporoval a prečo? V čom spočíva kúzlo osobnosti ukrajinských nacionalistov a nacistov, že im západní politici nedokázali odolať? Podobne Američania podľahli v 90. rokoch 20. storočia kúzlu teroristov z kosovskej UČK alebo v 80. rokoch šarmu afgánskych mudžahedínov.
Nielen Ukrajina urobila veľkú chybu, že sa nechala zatiahnuť do sporu s Ruskom, ale aj EÚ. Keby sa EÚ spojila s Ruskom, vytvorila by ekonomicky a vojensky najmocnejší blok na svete, ktorý by prispel k tomu, aby sa stala znovu veľkou. Keby sa Európa spojila s Ruskom, vymanila by sa z vazalského postavenie k SŠA. Predstavte si spojenie ekonomického potenciálu Európy s lacnými ruskými surovinami a ruským vojenským potenciálom. Bolo by to možné vtedy, keby na čele EÚ a európskych štátov boli politici, ktorí uvažujú realisticky, racionálne a pragmaticky, ktorí obhajujú záujmy svojich voličov, namiesto toho, aby nad ne kládli ideológiu, či záujmy SŠA, napr. takí politici ako sú Fico a Orbán. Všetci rozhodujúci politici v Európe sú však nejako prepojení s Američanmi: Merz, Starmer, Macron, Leyenová… U nás Čaputová, Lexmannová, Radičová, Naď, Heger, Krúpa, Kolíková, Valášek… Produkty amerického alebo Američanmi plateného mimovládneho sektora. Mnohí pracovali v amerických firmách. Títo ľudia nebudú nikdy konať v rozpore so záujmami SŠA, ak sa mám vyjadriť diplomaticky.
Ak sa niekomu nehodí spojenie Európy s Ruskom, tak sú to Američania. Preto zrušili Severný prúd a preto sa snažia Európu a Rusko rozdeliť. Výdatne im v tom pomáhajú vyššie menovaní politici, ktorí obhajujú fakticky americké záujmy na úkor Európy a svojich domovských krajín. Najprv Američania za pomoci európskej piatej kolóny Európu a Rusko rozdelia, a potom budú oni panovať.
Pokiaľ sa EÚ nespojí s Ruskom a nebude robiť pragmatickú politiku, bude jej význam upadať.
Snahy pretiahnuť Ukrajinu na Západ sú problematické, pretože Ukrajina patrí civilizačne a kultúrne do východnej Európy, ako o tom hovorí aj jej pomenovanie U- krajina, krajina, ktorá je na kraji ruského sveta. Bolo to pravoslávne a väčšinovo rusko-jazyčné územie. Územie Ukrajiny bolo v minulosti súčasťou Ruska. Preto je miesto Ukrajiny pri Rusku. Ukrajina by sa mala po vojne snažiť o dobré vzťahy s Ruskom a vo vzdialenej budúcnosti si viem po rozpade ilúzií o západnom smerovaní predstaviť, že by sa stala súčasťou Ruskej federácie. Bolo by to pre ňu prirodzené miesto a v istom zmysle by sa tým naplnila historická spravodlivosť. Ruskojazyčné a pravoslávne územie by sa začlenilo do Ruska. Tam, kam kultúrne a civilizačne patrí.
Trochu nešikovná, až detsky naivná snaha Ukrajiny pozápadniť sa, sa prejavuje napríklad v tom, že sa tam začali konať dúhové parády podľa západného vzoru. Ukrajinci zapredávajú svoju dušu za niečo, o čom si myslia, že je to Západ, pritom tieto dúhové parády nepredstavujú Západ, ale jeho úpadkovú podobu, je to západná dekadencia. Oni chcú byť tak veľmi západní, že chcú prijať Západ so všetkým dobrým aj zlým, bez rozlišovania, bez výberu.
Mali by sa Ukrajinci vzdať časti svojho územia za mier? Prirovnal by som to k tomu, keď je nejaká končatina napadnutá gangrénou. Je lepšie končatinu amputovať a zachrániť život človeka, alebo nechať človeka zomrieť? Krym a východné regióny sú z pohľadu Ukrajiny akoby napadnuté gangrénou, sú pre nich toxické a snaha udržať si tieto regióny za každú cenu môže mať pre Ukrajinu fatálne dôsledky.
.JPG)
.jpg)
.jpg)
