Ego slovenské

Publikované 06.10. 2023 o 19:01 |

Karma článku: |

Počet pozretí: |

Počet komentárov: 0

Neviete čo to je? Je to zvláštny druh Slováka. Vyznačuje sa presvedčením, že je predurčený spasiť tú hlúpu časť spoluobčanov, ktorí potrebujú otvoriť oči. Ego to vie. Založí politickú stranu a utiahne sa do ilegality. Hybernuje. Nikto o ňom štyri roky nevie, keď tu zrazu, ucíti príležitosť. Precitne, začne vyliezať z kukly a cíti ako mu rastú tykadlá, hryzadlá aj krídla. Prebudí svojich najbližších. Zosmolia niečo ako volebný program a hurá na svetlo. Stranička veľkosti holubieho vajca o ktorej nikto nechyroval, predseda ktorého nikto nepočul, nevidel, ide zachraňovať ospalých, zaostalých Slovákov. On. Eg. Pán osvietený.

A že sa tých spasiteľov tento rok vyrojilo. Snažili sa a neuspeli. Teraz sú zatrpknutí, nespokojní, neukojení. Hlúpi Slováci ich zas nepochopili, zas ich neohodnotili, zas im nedali hlas. Sú si vinovatí. Slovensko mohlo zažiť radikálne zmeny a konečne dostať čo doteraz nemali. Mohlo vyjsť slnko a obloha jasná.

To sa týka aj strán, ktoré už boli v zákonotvorivom zbore, no majú natoľko skompromitovanú povesť, že stačí vysloviť meno a husia koža naskočí aj obyvateľom susednej galaxie. To nezmenia ani keď sa vydelia, premenujú, presadia. Nezmenia to ani keby sa kúpali vo svätenej vode. História je večná.

Našťastie veľká časť voličov pochopila svoje možnosti. Do volebnej obálky už nevkladali prázdny lístok sympatickej strany. Žiarivým príkladom bola kandidátka SNS. Bola otvorená skutočným osobnostiam. Viem, že také sa nájdu aj v iných stranách a voliči hľadali a vyberali toho svojho, tých svojich štyroch. Je zaujímavé, že SNS nemá osobnosti v názve, ale na kandidátke. Čo je paradox, lebo v strane čo to má naopak, osobnosť nenájdete.

Áno, je po voľbách. Čakáme a dúfame. Fico, či Šimečka. Slovensko, či Európa. Otec matka, či ono a ono. Čakáme a dúfame. Podľa voličmi rozdaných kariet sú v podstate iba dve možnosti, ale ak by egá namiesto uspokojovania svojich nereálnych túžob podporili strany s reálnym proslovenským potenciálom mohla výraznejšie prevážiť iba jedna možnosť – tá slovenská.

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidla preštudovali a porozumeli im.

René Pavlík

O AUTOROVI

Narodil som sa v čase, keď vlaky mali tri triedy. Podstatnú časť života som strávil v Bratislave. Po absolvovaní strednej školy som aj maturitu zvládol bez protekcie a podvádzania.
Prestávky bývania ma zastihli v Pardubiciach (otec reprezentoval v ÚDA), v Košiciach (dva roky na internáte) a v Brne (26 mesiacov - vojna na letisku).
Vystriedal som niekoľko zamestnávateľov TATRA Kopřivnice (konštruktér motorov, skúšobný technik), STK (kontrolór), SHMÚ (hydrológia podzemných vôd), Letisko MRŠ (ochrana, dispečer paliva).
Do 18. rokov som pretekal na kajaku a neskôr som sa venoval služobnej a súťažnej kynológii (28 rokov).
Bratislavskú králikáreň, ktorej hodnota neustále stúpa, som pred dvanástimi rokmi prenechal svojmu ženatému synovi (s dvomi deťmi), aby nemusel žiť v petržalskom podnájme a presťahoval som sa do krásneho prostredia kopaníc kde sa ešte ľudia zdravia aj keď sa nepoznajú. Neľutujem.
Moje rodné mesto sa zmenilo a máločo v ňom k lepšiemu. Rodná nemocnicu na Zochove neexistujej, výletnú reštaurácia do ktorej chodil už Ľ. Štúr nepoznávam, tam kde desaťročia predávali klince je bohviečo, a v MHD vám nemá kto povedať kam ide a kde máte prestúpiť, sneh sa neodváža, iba solí a prehadzuje. V Bratislave je viacej Blavákov ako normálnych ľudí. Opakujem - neľutujem.
Ak som napísal málo, rád doplním.