Požiadavky na akademický a výcvikový personál. Formovanie dôstojníkov 4. časť

Pokračujem v seriáli o reforme vzdelávania a výcviku dôstojníkov. Na úvod tejto časti si prejdeme požiadavky na akademický personál. Akademické kvality istej časti uniformovaného vedecko-pedagogického zboru vojenských akadémií boli nesporné a v určitých prípadoch prinajmenšom porovnateľné s ich partnermi v civilných vysokoškolských inštitúciách. Tento typ ľudí mal všetky predpoklady na poskytovanie vysokoškolského vzdelávania. Háčik bol v tom, či bolo na tento typ pedagogického pôsobenia vhodné disponovať vojakmi, neraz v plukovníckych hodnostiach. A či bolo vôbec vhodné, aby prakticky celá kariéra takýchto dôstojníkov bola zameraná na získavanie vysokoškolských pedagogických titulov, čiže kredibility na vyučovanie akademických predmetov. Viem, že vyvolávam v istých kruhoch hystériu.

Jednoducho plukovník mal akademickú hodnotu profesora alebo docenta, ale vojenskú hodnotu nižšieho dôstojníka. Podľa vykonaných analýz bolo riešenie jasné: tento prístup bolo potrebné zmeniť. Uniformovaný vojak musí prejsť v prvom rade vojenskou kariérou, vojenskými funkciami. Až v neskoršej etape svojej kariéry sa môže (u nás veľmi malá časť) postupne a na rotačnom princípe zaraďovať do vojensko-pedagogických funkcií vysokoškolského učiteľa. V istom bode kariéry sa pre talentovaných vyšších dôstojníkov s vedeckými a pedagogickými predpokladmi môže ponúknuť kariéra vysokoškolského učiteľa s podmienkou, že sa prakticky vzdáva ďalšieho odborného rastu v kariére vojenského veliteľského odborníka. Uvedený bod zvratu v kariére by mal nastať v čase prechodu do stálej vojenskej služby podľa kritérií personálneho manažmentu moderných ozbrojených síl, v princípe po 15 a viac rokoch vojenskej služby. Čiže v hodnosti majora.

Otázkou, ktorá vyvolávala najviac reakcií bol stupeň požadovaného vzdelania dôstojníkov. Na základe porovnávacích analýz požiadaviek na dôstojníkov moderných ozbrojených síl bolo rozhodnuté, že na všetky funkcie stačí bakalársky stupeň. Faktom je, že naša kultúra si cení akademické tituly a je možné, že veľká časť dôstojníkov bude mať záujem na doplnení vzdelania na druhý stupeň. Táto požiadavka bola rozhodujúca aj pre budúci pedagogický zbor. A mala aj rozpočtové dôsledky.

Ďalšie otázky vyvolávala otázka potreby tretieho stupňa vysokoškolského vzdelania, čiže titulov PhD. Je nesporné, že je len veľmi málo úzko technických funkcií, kde je v rámci ozbrojených síl tento stupeň vzdelania požadovaný. Špecifickú kategóriu môžu tvoriť tí dôstojníci, ktorí si podľa kritérií uvedených vyššie zvolia kariéru pedagóga vojenskej akadémie. Tento prístup bol podstatou návrhov do budúcnosti.

Požiadavky na výcvikový personál 

Ďalšia otázka vyplývala z požiadaviek na výcvik dôstojníkov. Inými slovami sme sa pýtali: predstavujú akademicky zameraní vedecko-pedagogickí uniformovaní vojaci s výraznou časovou medzerou vo vojskovej praxi kredibilný personál na vedenie vojenského výcviku? Je napríklad vhodné, aby podplukovník pripravil poručíka na vykonávanie základných funkcií v ozbrojených silách? Alebo poručíka lepšie vychová kapitán, ktorý bol nedávno poručíkom a bojovým veliteľom.

Odpoveď bola podľa vykonaných analýz jednoznačná: zdedený prístup bolo potrebné zlepšiť. Nešlo o kritiku kvalít jednotlivcov, ale o zásadnú zmenu prístupov tak, aby jednotlivé kategórie dôstojníkov pripravovali odborníci s požadovanou praxou a kredibilitou. V tomto zmysle vznikla ďalšia dôležitá otázka: kto má určovať kritériá na inštruktorov výcvikových programov, na ich obsah a na „produkt“ výcviku, čiže absolventov škôl?

Odpoveď bola aj v tomto prípade veľmi jednoznačná: je to „odberateľ“ produktov, čiže Náčelník Generálneho štábu prostredníctvom príslušných veliteľov síl a zložiek. Vojenské akadémie v tom období vypracovali celú sériu programov výcviku pre jednotlivé kategórie dôstojníkov, ale ukázalo sa, že ich obsah vonkoncom nezodpovedal požiadavkám na jednotlivé typy kariérnych kurzov práve z dôvodov uvádzaných vyššie.

Manažment zmeny je jeden z najťažších procesov manažmentu a vo svojej podstate práve tento proces je základom líderstva. Reakcie dotknutých ľudí na jednotlivé opatrenia a konštatovania neboli vždy pozitívne a to som ešte mierny, pričom nebolo na tom nič prekvapujúce. Týkalo sa to aj systému výcviku dôstojníkov. A nebude to inak ani v budúcnosti.

Zámerom tejto série blogov je prispieť do eliminácie nepodloženého a nemúdreho sebapodceňovania malých národov. So záujemcami rád rozviniem diskusiu pri pamätníku porážky nafúkanej presily dobových výpalníkov nahnevanými slovensko-uhorskými sedliakmi vo Vozokanoch, každoročne vždy poslednú augustovú nedeľu. Vrátane 30. augusta 2020.

Pokračovanie v nasledujúcej časti.

Publikované 3. augusta 2020