Čo v skutočnosti znamená brániť demokratický právny štát ?

Časť X.

Oficiálna propaganda hovorí o tom, že žijeme v demokratickom a právnom štáte. Máme teda byť uvedomelí  a spokojní, že túto axiómu nie je možné žiadnym spôsobom napadať, útočiť na ňu, vyslovovať pochybnosti, kritizovať a podobne. Ak sa zo strany obyvateľstva či občanov na uvedenú tézu  niečo povie, hneď sa spustí pokrik o tom, že sa útočí na náš demokratický a právny štát a preto sa musí brániť.

Ak propaganda hlása, že treba brániť demokratický a právny štát, znamená to, že treba brániť iba takú podobu demokracie, ako to opísal v svojej odpovedí profesor Rainer Mausfeld. A ten došiel k záveru, že ak nie sú splnené určité podmienky, nie je možné hovoriť o demokracií. Tieto podmienky sú jasné, len sa o nich verejne nehovorí. Centrálne oblasti spoločnosti – hospodárstvo a média – nesmú byť vyňaté spod demokratickej kontroly spoločnosti ( štátu ). Existujú k tomu celkom jasné dôvody.

Od demokracie máme očakávať, že má rozvíjať postupy, pomocou ktorých je možné harmonický zosúladiť rôznorodosť a pluralitu veľmi odlišných záujmov. Toto zosúladenie záujmov, to nie je iba nejaká formalita, ale základný predpoklad, aby bolo umožnené politické konanie v zmysle všeobecného záujmu ( verejného ). Politické konanie k určitým témam sa nemá diať ( konať ) na zadnom dvore politiky ( v ústraní so sponzormi ), ale musí podliehať verejnému diskusnému priestoru, ktorý umožňuje názorovú výmenu.

Verejný diskusný priestor ( ako Aréna politického boja ) pokladá profesor za srdce demokracie. Tomuto priestoru ja hovorím, že je priestorom pre slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Už som zdôrazňoval, že práve o tom pojednáva článok 31 Ústavy SR, v ktorom sa jasne zdôrazňuje, že zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad  a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž. Inak povedané, zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia ochraňovať srdce demokracie – verejný diskusný priestor.

Tento priestor má pracovať ako zdravé srdce. Lenže práve tu  existuje problém. Verejný diskusný priestor je narušený manipuláciami silných záujmových skupín a práve toto celkom narúša jeho funkciu. Za normálnych okolnosti by média mali ustrážiť, aby verejný diskusný priestor ostal neporušený. Lenže takto média nemôžu pracovať, pretože vedome a plánovite sú zapájané do štruktúr ekonomickej moci kapitalizmu, takže srdce demokracie „krváca“, je atakované kapitálom.

Média sú nástrojom silných ekonomických skupín. Všimnime si, čo sa deje v SR. Kto si u nás prisvojil právo plniť funkciu verejného diskusného priestoru ? Nikto iný iba média, tie subjekty, ktoré práve zo svojej podstaty nemôžu plniť úlohu strážiť  verejný diskusný priestor, aby ostal neporušený  manipuláciami silných ekonomických skupín. Toto všetko  bolo štátom dovolené a má to ďalekosiahle následky.  V prvom rade to má vplyv na samotné politické konanie, ktoré uprednostňuje záujmy silných ekonomických skupín a z tohto dôvodu nie je možné rozvíjať také postupy, ktoré sa budú snažiť zosúladiť pluralitu veľmi odlišných záujmov v zmysle všeobecného ( verejného ) záujmu.

Došlo k silnej oligarchizácií politiky a jej predstavitelia sa predbiehajú vo vyhláseniach, že štát treba riadiť ako firmu, čo je veľmi zavádzajúce. Dochádza k privatizácií verejného priestoru. Volebné zákony pre parlamentné voľby, voľbu prezidenta SR a poslancov do EP neposilňujú vplyv a moc občanov, ale oligarchov. Tí, čo sú vyňatí spod demokratickej kontroly spoločnosti – hospodárstvo a média – si z vlastnej vôle nárokujú ovplyvňovať život celej spoločnosti, hazardovať s jej budúcnosťou, určovať, čo sa smie a čo nie. Takže o čo im, médiám, ide ?

Profesor Mausfeld tvrdí, že „…funkciou mainstreamových  médií je zabezpečenie nadvlády oficiálnych názorov a udržanie disentu  (tých, čo myslia inak, poznámka D. H.)  pod kontrolou. K tomu existuje široká škála nástrojov – patrí k ním samozrejme aj vyslovene neohrabaná lož. Pretože lož je v každodennom politickom živote samozrejmosťou, týka sa tak politikov, ako aj médií.“ A ďalej profesor tvrdí: „Intelektuálni spolupáchatelia mocenských elít rýchlo pochopili, že demokracia môže fungovať v požadovanom zmysle len vtedy, ak sa za pomoci vhodných psychických technik podarí dosiahnuť komplexnú politickú letargiu ľudu.“

Profesor uvádza, čo patrí k mediálnemu súboru nástrojov na indoktrináciu, vyvolávanie dezorientácie a politickej apatie. Ide napríklad o:

1. zámenu faktov za názory,
2. vytrhávanie faktov z kontextu a ich znovuposkladanie spôsobom, aby podporovali oficiálne pretláčaný názor,
3. ohováranie a nálepkovanie vhodnými výrazmi ako „fake news“, „konšpiračné teórie“ a podobne,
4. techniky, pomocou ktorých je možné blokovať schopnosť ľudí vytvárať si vlastné názory, zaplavenie diskusného priestoru trivialitami, bezobsažnými, nezmyselnými, ale ľúbivými frázami.

To všetko a aj iné pôsobenie, sa deje v demokratickej spoločnosti a preto profesor odpovedal na otázku, či manipulácie a demokracia idú dokopy, keďže sú aj také názory, že vedomá a inteligentná  manipulácia návykov a názorov más je dôležitým elementom demokratickej spoločnosti. Profesor jasne odpovedal, že manipulácie a demokracia nejdú dokopy vôbec, lebo demokracia v tom duchu, ako ju rozvíjalo osvietenstvo, znamená socializáciu moci a politické sebaurčenie. Každý občan by mal mať primeraný podiel na všetkých rozhodnutiach, ktoré ovplyvňujú jeho  spoločenský život. Všetci občania majú nárok na plnú demokratickú účasť  na všetkých dôležitých aspektoch spoločnosti !!!

Ešte stále si neuvedomujeme, k čomu potrebujeme  demokraciu ?!

Propaganda demokratického Západu svojich občanov zavádza, pretože im ( nám )  predkladá také názory či odpovede, ktoré umožňujú zakrývať skutočnosť. Profesor dáva jasnú odpoveď, prečo potrebujeme demokraciu. Citujem: „Ústredná myšlienka demokracie sa zrodila z úsilia vyvodiť ponaučenie z obrovského množstva preliatej krvi v histórií a postaviť civilizačný val proti excesom moci a proti uplatňovaniu práva silnejšieho.“  Aby bolo jasnejšie, čo to znamená postaviť obranný val proti excesom moci a proti uplatňovaniu práva silnejšieho, profesor to ďalej konkretizuje. Citujem: „Demokracia totiž znamená práve obmedzovanie túžby bohatých a vplyvných po moci a o to elity nemajú záujem.“

O takomto poslaní sa ani na národnej  úrovni a ani na nadnárodnej úrovni nikdy a nikde nehovorí. Hoci je to zásadná potreba každej spoločnosti, ktorá si hovorí, že je demokratická. Toto poslanie demokracie sa zakrýva, politici o ňom nehovoria a keď nehovoria, znamená to, že sa ani neusilujú v tomto smere politický  konať.  Dochádza k tomu, že politické konanie v zmysle všeobecného ( spoločenského ) záujmu vykazuje značné nedostatky a za úlohu demokracie sa potom falošne presadzujú postupy, ktoré pomáhajú posilňovať moc vládnucej triedy a uplatňovať tak práva silnejšieho.

Ani v SR sa nepodarilo riešiť ústrednú myšlienku demokracie: postaviť v záujme spoločnosti hrádzu proti neúmernej či nadmernej mocenskej pozície a uplatňovaniu práva silnejšieho. Nedošlo teda k obmedzeniu túžby bohatých a vplyvných po moci. Dobre je to vidieť na obsadzovaní ministerských a iných kresiel v úradoch štátnej moci. Čitateľ si môže sám urobiť analýzu toho, koľko politických strán v SR pracuje otvorene či skryte v tieni a z vôle bohatých a vplyvných ľudí. Treba poznamenať, že ústredná myšlienka demokracie nie je o tom, aby došlo k zrušeniu bohatstva a bohatých, ale o tom, aby bohatstvo či majetné triedy  boli oddelené od politického konania do takej miery, aby demokracia znamenala práve už spomínanú socializáciu moci a politické sebaurčenie.

Jednoduchšie povedané, v demokratickej spoločnosti nie sme si rovní podľa majetku, ale podľa prístupu k politike. Túžba bohatých a vplyvných sa má končiť na hranici demokracie, od ktorej má platiť, že sme si všetci ako občania rovní. Toto je predpoklad k tomu, aby v praxi bola dosahovaná politická rovnoprávnosť.  Iba vtedy môže byť naplnené toto tvrdenie profesora: „Všetci občania teda majú nárok na plnú demokratickú účasť na všetkých dôležitých aspektoch spoločnosti.“

Ak platí, že pred zákonom sme si všetci rovní, tak to musíme zabezpečiť bez výnimky, aby sme si boli všetci rovní aj pred takými zákonmi, ktoré túto rovnosť v demokracií budú ( majú ) strážiť. Čiže ide o to, že vládnuca vrstva chce upevňovať svoje postavenie a status a preto chce moc za každú cenu. Ak proti vplyvom jej majetkového postavenia ( bohatstva ) neexistujú žiadne zákonné prekážky, má schopnosť ovplyvňovať všetky politické konania a politické procesy v svoj prospech či prospech nadnárodných štruktúr a síl.

Skutočné záujmy vládnucej vrstvy sa musia zakrývať a k tomu podľa profesora sa používajú vhodné metódy indoktrinácie a manipulácie verejnej mienky. Je to potrebné k tomu, aby fungovala ilúzia demokracie. To, čo sa očakáva od obyvateľstva, je, aby verilo, že v plnosti žije v demokratickej spoločnosti, pričom sa zásadne nespomína, že ide o kapitalistickú spoločnosť. Najčastejšie sa používa v médiách a u politických elít mantra: žijeme v demokratickom a právnom štáte. Našou povinnosťou je žiť ilúziu demokracie a nenapadať túto demokraciu.

Srdce demokracie – verejný diskusný priestor – je narušované manipuláciámi silných  záujmových skupín. A keďže tento priestor za normálnych okolnosti by mali média ustrážiť, aby nebol narušený, a zo svojej podstaty to nemôžu robiť, potom táto silná deformácia poňatia demokracie ako ilúzia pomohla, aby v kapitalistickej spoločnosti sa presadila ideológia neoliberalizmu ako „extrémna forma kapitalizmu“ či „neoliberálny boľševizmus“.

Koniec časti X.

Pokračovanie v časti XI.

Dušan Hirjak