Vysielanie silných odkazov Bruselu – prejav politický a morálne nezdatných politikov ?

Časť II.

Naši politici na čele s ústavnými činiteľmi neustále „melú“, že naša orientácia na Západ je zárukou bezpečnosti, stability a prosperity, ale zabudnú pritom dodať, že je to na úkor straty národnej suverenity a národnej politiky, pričom spomínaná bezpečnosť, stabilita a prosperita nie sú nikým a ničím do  budúcnosti zaistené. Najnovšie k tomu stačí si pozorne všimnúť politický program novej predsedníčky Európskej komisie.

Ursula von der Leyen bola Európskym parlamentom potvrdená do funkcie šéfky Európskej komisie. A hneď v ten deň  bol zorganizovaný večierok  na oslavu schválenia Ursuly von der Leyen do funkcie. Treba pripomenúť, že hneď na tomto večierku šéfka Komisie prezradila, aké má plány s Európskou úniou. Ten najdôležitejší plán sa týka jej vízie zjednotenej Európy.  Ursula von der Leyen prezradila, že behom svojho funkčného obdobia by rada dosiahla zásadných dohôd a zmien, ktoré by viedli k transformácií EÚ do niečoho, čo ona osobne nazýva Spojené štáty európske.

Už počas večierku vraj medzi prítomnými hosťami sondovala podporu pre myšlienku federalizácie Európy. Z jej strany vraj zaznelo, že najťažšie to bude v Strednej a Východnej Európe i keď má informácie, že jedna z krajín V 4 by federalizáciu EÚ uvítala.  Šéfka Komisie neprezradila, ktorá krajina V 4 to je.  Z môjho pohľadu to môže byť práve Slovenská republika, pretože vyslanie silného odkazu našich ústavných činiteľov do Bruselu bolo veľmi jasné a nedvojzmyselné.

Kto bezpečnosť a konzumizmus zamení  za slobodu slovenského národa, u toho nie je možné predpokladať, že robí múdru, reálnu a zodpovednú politiku. Takže „bezalternatívna orientácia“ na Západ ako najlepšieho životného priestoru nebude vykúpená krvou, ale aktom seba popretia a seba zatratenia slovenského národa a s ním spojenej štátnej moci.

Toto všetko nebude, ak sa tak stane, nič iné  ako novodobý fašizmus, ktorý sa v priestore EÚ robí pod heslom ďalšej integrácie či túžby byť v jadre EÚ. Dovolím si poznamenať, že novodobý fašizmus chápem ako rafinované prinútenie štátu, politikov a občanov k zjednoteniu sa pod inú MOC, pod moc Bruselu. Potrebujeme sa takémuto prinúteniu pod CUDZIU MOC  ako slovenský národ, ako štátna moc, ako spoločnosť slobodných ľudí, aj za asistencie našich politikov, podriadiť ? Lebo ČO, ak sa nepodriadime ..? A môžu naši ústavní činitelia slovenský národ definitívne zradiť tým, že v mene svojho konsenzu  a podľa princípu reprezentatívnosti  zobrať si právo podpísať  pripravené návrhy zmlúv a dohôd ?

Slováci nie sú západný národ.  Slovenský národ, ak má dostatočný záujem a schopnosti, môže bez akýchkoľvek zábran byť napojený na západné spoločenstvo a rozvíjať spoluprácu na rovnoprávnom základe, nie však na základe toho, že Západu prisúdime  právo vládnuť nám cez nadnárodné právo a nadnárodné štruktúry. A podmienkou spolupráce so západným spoločenstvom  nesmie byť naše členstvo v EÚ a NATO s ich terajším charakterom a spôsobom fungovania. Proste, politici by si mali uvedomiť, že nie je potrebné v tom hľadať žiadnu zákonitosť dejín. Ja teda vidím rozdiel v tom, keď hovoríme, že Slováci nie sú západný národ a keď hovoríme, že slovenský národ môže svojou praktickou orientáciou patriť k Západu.

Čo by mali naši ústavní činitelia robiť, ak deklarujú bezmedznú vernosť členstvu SR v EÚ a NATO ?

Mali by rozvinúť svoje morálne schopnosti, o ktorých politická etika pojednáva ako o základných kardinálnych cnostiach potrebných k tomu, aby mali schopnosť odhaľovať pravdu a tvrdo sa postaviť na odpor v prípade, že miera rôznych požiadaviek zo strany demokratického Západu je neprimeraná, zradná, zotročujúca, nepriateľská a nie je založená na rovnoprávnych vzťahoch, ale na diktáte. Príkladom v prípade EÚ je, že naši ústavní činitelia bez mihnutia oka a bez priateľskej debaty s občanmi SR povýšili na „európsky trón“, že má existovať právo EÚ, ktoré musí byť   nadradené nášmu vnútroštátnemu právu. Teraz ústavní činitelia posielajú silné odkazy Bruselu, že nebude problém, ak demokratický Západ pripraví fintu, ako zrealizovať ustanovenie európskeho super štátu.

Príkladom v prípade členstva SR v NATO sme sa cez vládnu moc a ústavných činiteľov stotožnili so všetkými zločinmi vo svete, ktoré doteraz NATO napáchalo. Bez problémov sme prijali politiku militarizácie strednej a východnej Európy a konfrontačnú politiku s Ruskom. NATO napríklad zničilo prosperujúcu krajinu Líbyu, ale SR v zmysle falošnej solidarity so Západom  sa  finančne podieľa na integrovanej ochrane hraníc Líbye. Slovenská republika sa vôbec nevyznačuje žiadnou kolonizačnou politikou vo vzťahu  ku krajinám Afriky, ale sa má aktívne podieľať na riešení migračnej politiky zasnovanej EÚ a OSN. A tak ďalej.

Pre nás, občanov SR, je dôležité, či sa naši ústavní činitelia   a vôbec ďalší aktívni politici vyznačujú  takými schopnosťami ako je politická múdrosť, politická statočnosť a odvaha, politická spravodlivosť, umiernenosť v užívaní politickej moci, svedomie v politike.  Rozvinutie morálnych schopnosti  u politikov ovplyvňujú rôzne okolnosti, ale najdôležitejšou potrebou je mať jasne pozitívne vyhranený vzťah k občanom. V politickom konaní musí tento pozitívny vzťah dominovať. Aký to má takáto dominancia význam ?

Skutočný štátnik, politik vyznačujúci sa politickou múdrosťou a statočnosťou má schopnosť zainteresovať občanov na riešení problémov, ktoré sa dotýkajú skutočných potrieb a záujmov občanov. Ide o to umožniť, aby existovalo akési spoločné vnútorné prežívanie problémov politiky a v politike, z ktorého vzíde dostatočná podpora či súhlas občanov. S podporou a súhlasom občanov sa politické aktivity dejú iným spôsobom, ako keď politici dôležité rozhodnutia robia za zatvorenými dverami.

Vysielanie silných odkazov na Západ by nebolo potrebné, ak by sa ústavní činitelia mohli opierať o podporu a súhlas občanov. Ak sa o podporu a súhlas občanov neuchádzajú a ak spoločné vnútorné prežívanie problémov politiky a v politike neorganizujú, majú k tomu svoje dôvody. Jedným z takýchto dôvodov je to, že zainteresovanosť na spolupráci s občanmi by ich zbavila možnosti konať svojvoľne a v prospech cudzej moci.

Vyhlásenie o silnom odkaze na Západ sa zakladá na potrebe deklarovať jednotu  všetkých troch ústavných činiteľov a preto takého vyhlásenie je prejavom reprezentatívnej funkcie našich štátnikov. Tento fakt ukazuje, ako sú naši ústavní činitelia vzdialení od svojich občanov, odtrhnutí od spoločnosti, nad ktorou si nárokujú právo  vládnuť. Všimnime si, že vôbec nie je potrebné deklarovať jednotu ľudu či občanov, ktorá sa môže prejaviť len vtedy, ak občania dostanú možnosť pristúpiť k demokratickému rozhodnutiu. Ak by sa ústavní činitelia usilovali dosiahnuť jednotu ľudu či občanov v otázkach členstva SR v EÚ a NATO, vôbec by nemali záruku, že názory voličov neovplyvnia smerovanie krajiny či nezastavia možnosť vysielania ich silných odkazov.

Vysielanie silných odkazov predstavuje u ústavných činiteľov podporu hodnotám a politikám EÚ a Aliancie, teda osobnú podporu spoločným záujmom EÚ, NATO a národnej vládnej moci. Internetový denník Hlavné správy dňa 9.7.2019 uverejnil niekoľko zaujímavých myšlienok predsedu vlády SR Petra Pellegriniho, ktoré sa priamo dotýkajú problematiky, ktorej v tomto článku venujem pozornosť. Predseda vlády SR napríklad spomínal Memorandum o zahraničnopolitickej orientácií Slovenska.

Jeho charakteristika Memoranda ukazuje ( priznáva ), akým spôsobom ústavní činitelia SR pracujú. Memorandum predseda vlády SR pokladá v prvom rade za krok k obnoveniu zahraničnopolitického konsenzu na politickej scéne a zároveň za konštruktívny dialóg o životných záujmoch SR. V praktickej reči to znamená, že pre potvrdenie zahraničnopolitickej orientácie SR stačilo, ak sa traja ( ! ) ústavní činitelia dokázali na orientácií zhodnúť.  Táto zhoda ich troch je pokladaná za konštruktívny dialóg o životných záujmoch SR !!!

Vidíme, aké je to jednoduché a efektívne, keď sa trojica ústavných činiteľov spojí cez konsenzus a podľa toho chce reprezentovať SR. Dialóg „troch svätcov“ sa pokladá za konštruktívny, pretože o životných záujmoch SR nemusí sa nikto iný, a najmä my, občania, do toho miešať ! Toto chválenkárstvo  predstavuje príklad politického cynizmu.

Predseda vlády SR v svojom postoji a chválenkárstve zašiel ešte ďalej, pretože nám  úplne otvorene potvrdil, ako sa otázka integrácie SR do nadnárodných štruktúr realizovala. Predseda vlády SR potvrdil, že práve zahraničnopolitický konsenzus, teda dohoda troch ústavných činiteľov, bol  motorom našej integrácie, ktorá vyústila vstupom Slovenska do NATO a EÚ, Schengenu a prijatím eura. Predseda vlády SR pokladá politické konanie ústavných činiteľov metódou konsenzu za dôležité a správne, pretože podľa neho uvedené integračné kroky SR vytvorili výborné predpoklady na naše aktívne začlenenie sa do diskusie o budúcej podobe Európy.

A zase je tu zaujímavé zistenie: s kým sme sa to začlenili do diskusie o budúcej podobe Európy, keď s našimi občanmi to nebolo ?

Je teda celkom jasné, že prihlásenie sa ústavných činiteľov  k deklarácií o členstve SR v EÚ a NATO dňa 27.júna 2019 je pre Brusel silným odkazom, že zahraničnopolitický konsenzus predstavuje metódu, ktorá sa bude používať aj naďalej, respektíve konsenzus bude aj naďalej motorom našej ďalšej integrácie  v rámci EÚ, aby bola doriešená ( konečne ! ) budúca podoba Európy. Predseda vlády SR je ešte stále opatrný v tom, aby mohol otvorene priznať, že pôjde o ustanovenie európskeho super štátu.

Predseda vlády SR má však veľké obavy o osud Európy, pretože podľa neho Európa nemôže prešľapovať na mieste, takže vyslovuje  jasný cieľ: Európa musí prijať vážne rozhodnutie, aby vedela konkurovať Číne, Rusku alebo USA. Čo  je to za vážne rozhodnutie, ktoré musí ( ! ) Európa prijať ?  A mali by sme ako EÚ prijímať nejaké vážne rozhodnutie len kvôli tomu, aby sme mali schopnosť niekomu konkurovať ?  V prospech koho sa má prijať vážne rozhodnutie ? A čo to bude za Európa, či skôr EÚ, keď  vôbec o všetkom má a bude administratívno – byrokratický rozhodovať Brusel ?

Aj zrejme preto jednou z kľúčových tém sa podľa Pellegriniho môže stať hlbšia integrácia. Hlbšia integrácia si však bude vyžadovať niečo zase obetovať zo strany SR, čo predseda vlády SR sformuloval skôr do otázky ako do odpovede, ktorej môžu občania skôr porozumieť.

Ide o tri otázky, ktoré sa týkajú národnoštátnych záujmov a štátnej suverenity. Prvá otázka bola položená takto: Aké kompetencie sme pripravení odovzdať ? Druhá otázka bola položená takto: Aká je naša národná predstava takejto integrácie ? A tretia otázka bola položená takto: Pokiaľ chce Slovensko v nej zájsť ?

Predseda vlády SR priznal, že diskusia na uvedené otázky na Slovensku ani poriadne nezačala. Podľa neho, ak by začala, tak mala by byť predmetom odbornej diskusie !

Ak sa diskusia na položené otázky ani nezačala, to svedčí o nezodpovednom prístupe vládnej moci na čele aj s predsedom vlády SR, ktorý ale doteraz ani nepochopil, že problém členstva SR v EÚ a NATO a ich fungovanie, to nemôže byť výsostne záležitosťou odbornej diskusie, ale záležitosťou všetkých občanov, ktorí majú mať príležitosť ( moc ) demokratickým spôsobom prijať rozhodnutie.

Vládna moc teda mala prijať opatrenia na prípravu a zrealizovanie celospoločenskej diskusie k problematike EÚ či NATO, aby bolo možné na záver prijať národnú predstavu o reforme EÚ a jej budúcnosti.  Nič také sa nestalo a nestane, pretože ústavní činitelia nedávno rozhodli svojimi podpismi, že v prvom rade je dôležitý ich zahraničnopolitický konsenzus. Ten však nie je a ani nemôže byť žiadnym demokratickým nástrojom rozhodovania sa SR o svojom ďalšom životnom osude.

Naši ústavní činitelia, už aj na čele s novou prezidentkou SR sa pred nami predviedli, že je to ich záležitosť, o ktorej majú rozhodovať. Ústavní činitelia potvrdili, že do ICH zahraničnopolitickej orientácie sa nesmie nikto miešať. Ich prihlásenie sa k deklarácií o členstve SR v EÚ a NATO je ich faktografickým materiálom, ktorý svedčí, komu v skutočnosti slúžia a chcú slúžiť aj naďalej.

Prezidentka SR Zuzana Čaputová súhlasom s deklaráciou  hneď na začiatku svojho mandátu potvrdila, že jej predstava byť prezidentkou všetkých občanov SR bola iba zhlukom prázdnych slov. Je to jednoduché: kto dáva prednosť, aby v zahraničnopolitickej orientácií nemohli demokratický rozhodovať občania, ale iba „ústavná trojka“ metódou konsenzu, ten nemôže byť prezidentom všetkých občanov.

Predseda vlády SR sa zase vážne zaujíma o osud Európy, aby bola silná. Len neviem, v záujme koho. Ústavní činitelia svojim praktickým konaním popierajú jasnú teoretickú poučku, že zahraničnopolitická orientácia štátu sa má odvíjať od národnoštátnych záujmov SR a od štátnej suverenity. Ak vládu a správu nad SR už roky postupne odovzdávame do Bruselu, potom zahraničnopolitická orientácia sa zákonite nemá z akých národnoštátnych záujmov a štátnej suverenity odvíjať. Potom je vládna moc orientovaná a úkolovaná predstaviteľmi nadnárodných štruktúr, ako sa majú v svojich vnútorných podmienkach správať, aby boli naplnené ciele nositeľov konceptuálnej moci.

Môžeme vysielanie silných odkazov ústavných činiteľov  v niečom porovnať so zložením sľubu vernosti českého národa Tretej ríši v roku 1942 ? Myslím si, že môžeme, pretože tak silný odkaz Bruselu ako aj sľub vernosti Tretej ríši dávajú pre našu súčasnosť celkom jasné ponaučenie a to za predpokladu, že stojíme o ponaučenie z novodobých dejín.

Čo treba pripomenúť ?

Že dňa 3.júla 1942, v čase Protektorátu Čiech a Moravy, sa na Václavskom námestí v Prahe uskutočnil azda najväčší a najmohutnejší Zraz českého ľudu, kde bolo prítomných okolo 200, tisíc ľudí z Prahy a vidieka. Z videa sa dá predpokladať, že organizátorom Zrazu českého národa  bola vtedajšia vládna moc na čele s predsedom vlády Dr. Krejčím. Masová účasť mala z pohľadu českej vlády demonštrovať vôľu ľudu, že chce a bude verne slúžiť Tretej ríši.

Všimnime si to zásadné na oboch politických aktivitách vládnej moci v roku 1942 a v súčasnosti:

1. v čase, keď bolo potrebné organizovať sa do boja za záchranu republiky a do boja proti hitlerovskému Nemecku, tak v tom čase vládna moc organizuje Zraz českého národa, aby sa verejne odprisahal sľub vernosti Tretej ríši. Za situácie, keď bolo potrebné bojovať so zbraňou v ruke proti votrelcov, tak vládna moc verí v zdravý rozum národa a ručí vodcovi Ríše, že český národ bude Ríši pomáhať v jej veľkom boji za Nemcov, za Čechov a ostatnú Európu.
2. v čase, keď je už zjavné, že po nás požadujú, aby sme sa úplne vzdali národnoštátnych záujmov a štátnej suverenity a zo všetkých síl sa snažili presadiť v otázke charakteru a fungovania EÚ jej reformu v prospech členských štátov, tak v tom čase naši ústavní činitelia vysielajú Bruselu ( Nemecku ) silné odkazy o našej vernosti v otázke členstva SR v EÚ a NATO a majú požiadavku pokračovať v ešte hlbšej  integrácií EÚ a v posilňovaní euroatlantického priestoru.

Naši ústavní činitelia  svojim prihlásením sa k deklarácií o členstve Slovenska v EÚ a NATO použili iný spôsob prísahy – metódu konsenzu v zahraničnopolitickej orientácií SR ako dostatočne účinnú pre zloženie sľubu vernosti Bruselu v prípade EÚ a NATO. Uveďme, komu bol adresovaný  sľub vernosti. V prípade Česka bol adresovaný Tretej ríši a jej vodcovi. V prípade SR bol a je priebežne adresovaný EÚ a NATO, teda Bruselu.

Na prvý pohľad, bez uvažovania a skúmania sa zdá, že medzi týmito adresátmi je zásadný a neprekonateľný rozdiel, dalo by sa povedať, že rozdiel je taký, ako medzi stavom vojny  a stavom mieru. Fašizmus a fašistické Nemecko, ktoré najmä zásluhou ZSSR  vojnu prehralo, sme podľa výsledku odsúdili a vraj aj proti fašizmu tvrdo bojujeme či vymedzujeme sa. Je to niečo neprijateľné pre dnešnú Európu a svet.

Lenže medzi adresátmi, ktorým bol daný sľub vernosti ( prísaha ) nemusí byť absolútny rozdiel, ak k ním pristúpime za situácie, že celkom pozorne vieme analyzovať politické ciele fašistického Nemecka a politické ciele EÚ a NATO.  S vojenskou porážkou fašistického Nemecka automatický nezanikli jeho politické ciele, napríklad, čo sa týka vlády Nemecka nad Európou. Nenávistný antikomunizmus či antisovietizmus sa pretrasformoval na antiruskú politiku a celkom konfrontačnú. Neboli odstránené koristnícke záujmy dravého kapitalizmu. Sú známe nacistické korene EÚ a spôsob vládnutia ( fungovania EÚ ) v mnohom pripomína riadiace procesy z doby fašistického Nemecka.

Po druhej svetovej vojne naplnenie nenaplnených a potrebných politických cieľov kapitalizmu si vyžadovalo nachádzať nové nástroje ovládania politických a ekonomických procesov v Európe a vôbec vo svete. Bolo napríklad založené NATO, ktoré má svoje stabilné politické a vojenské ciele: plán Barbarossa 2 proti Rusku ( či ďalšie plány proti Slovanom ) a plány na zrealizovanie  ovládania Európy a sveta podľa čiastočných plánov.

Zraz českého národa umožnil zložiť sľub vernosti  Tretej ríši, teda aj v období Protektorátu muselo byť zorganizované divadlo o podriadenosti Česka fašistickému Nemecku. Sľub vernosti ústavných činiteľov SR Bruselu vo veci EÚ a NATO metódou konsenzu sa dá čítať ako vyjadrenie súhlasu s ustanovením novej, Štvrtej ríše v Európe. Vernosť k EÚ a NATO má podľa ústavných činiteľov predstavovať nový zajtrajšok, skvelý životný priestor. Vtedajšia vláda Česka verila, že jedine presadením vernosti Tretej ríši môže český národ veriť v nový zajtrajšok. Aj u nás, v SR, veríme, že pod vedením Bruselu nás čaká nový a lepší zajtrajšok.

Táto politická chymera neopustila ani  myslenie a politické kroky našich ústavných činiteľov. Sľub vernosti Bruselu pokladajú za niečo mimoriadne dôležité, čo nám, občanom SR, má zabezpečiť dobrý život. Ústavní činitelia postavili náš slovenský národ pred rozhodnutie sľúbiť vernosť Bruselu ako jediná životná možnosť, čo znamená, že slobodu si môžeme vybrať iba v rámci nimi určeného priestoru s rozvinutým konzumným blahobytom.

Samotná idea prísahy, vernosti a dávania záruk Bruselu vo veci EÚ a NATO je pre náš slovenský národ a pre  skutočného občana demokratického štátu veľmi ponižujúca a nakoniec aj tragická, pretože dovoľuje či rieši, aby celý národ bol úplne odzbrojený od svojho pudu sebazáchovy, od svojej dôležitosti a dôstojnosti, od svojich vlastných síl a schopnosti a dal bezdôvodne svoj osud do rúk mocnostiam, ktoré doteraz ničím nepresvedčili, že sú na tom politický, ľudský, morálne, sociálne lepší a zodpovednejší.

Vláda Česka bola presvedčená, že zajtrajšok patrí novej Európe pod vedením Nemecka. S víťazným postupom nemeckej armády bola vláda presvedčená, že rastú možnosti českému národu.  V dnešnej dobe sa situácia opakuje v prípade EÚ a NATO. Naše možnosti nám stúpajú s tým, ako vieme byť spolu v jadre EÚ na čele s Nemeckom ( a Francúzskom ), čo nám vraj zaručí  pozitívny vplyv na ekonomický, sociálny a politický rozvoj SR. Toto všetko si bude vyžadovať, aby sme pre bezpečnosť našej krajiny posilňovali solidaritu a súdržnosť EÚ a NATO, pretože politická a vojenská moc do seba musia zapadať ako ozubené kolesa mohutného integračného stroja.

Zaujímavý je pohľad na otázku dôvery vlády k svojmu národu. Môžeme si všimnúť, že vláda Česka mala dôveru iba k zdravému rozumu národa a preto sa vodcovi Tretej ríše zaručila. Viera v zdravý rozum národa vtedy nemohla znamenať nič iné iba prísľub, že národ neurobí nič, čo by mohlo škodiť Tretej ríši. Je to katastrofálny postoj vlády k svoji občanom ako zdroja štátnej moci. A katastrofálny postoj k svojim občanom má aj naša vládna moc na Slovensku v dnešnej dobe. Viera v zdravý rozum národa z roku 1942 bola nahradená inými pojmami. Zdravý rozum dnes podľa vládnej moci a celej plejády prisluhovačov Bruselu reprezentujú také pojmy ako „byť proeurópsky“, „byť proatlantický“, „za slušné Slovensko“, „za progresívne Slovensko“. Táto orientácia neznamená nič iné iba prísľub ( odkaz ), že národ neurobí nič, čo by poškodilo Bruselu a teda EÚ a NATO.

Vládna moc aj s prezidentkou SR nedôverujú občanom SR, pretože sa boja čo i len hovoriť o tom, že sú to v prvom rade občania ako zdroj štátnej moci, kto má povinnosť rozhodnúť o tom, v akom štáte chceme žiť a akú medzinárodnú organizáciu majú mať k dispozícií národné štáty v Európe, aby účinne spolupracovali a pomáhali si. Žiaľ už v dnešných dňoch charakter a celkové fungovanie EÚ napĺňa znaky silného nadnárodného štátu, ktorý chce vládnuť na celom území členských štátov a to všetko bez jasného a súhlasného rozhodnutia občanov.

Na základe toho sa domnievam, že ak by demokracia v spoločenstve západných štátov skutočne fungovala, nikdy by nebolo možné, aby vlády v svojom štátnopolitickom konaní obchádzali svoj národ a nežiadali občanov o prijatie demokratického rozhodnutia. Je však nedôstojné, aby vláda SR a samotná prezidentka SR pokladali výsledky volieb do Európskeho parlamentu za argument, ktorý má podporovať ich spoločné úsilie o ďalšiu a hlbšiu integráciu. Ukazuje sa, že je potrebné sa zamyslieť nad tým, ako naši poslanci, členovia vlády SR a prezident SR dodržiavajú svoj sľub, ktorý boli povinní zložiť.

Poslanec NR SR sľubuje vernosť Slovenskej republike a povinnosti bude plniť v záujme jej občanov. Člen vlády SR sľubuje vernosť Slovenskej republike a svoje povinnosti bude plniť v záujme občanov. Bude zachovávať ústavu a ostatné zákony, aby sa uvádzali do života. Prezident SR sľubuje vernosť Slovenskej republike a bude dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín, svoje povinnosti bude plniť v záujme občanov a tiež je veľmi dôležité, že sľubuje zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.

Môžeme si všimnúť, že vo všetkých sľuboch, ktoré ústava SR predpisuje pre poslancov, členov vlády SR a prezidenta SR je uvedené, že si majú plniť povinnosti v záujme občanov, obhajovať ústavu a ostatné zákony. Všetci menovaní svoj predpísaný sľub zložili a teda by mali vedieť a politický konať tak, aby v záujme občanov aj pracovali. Ak by niekto z nich mal výhrady, že v sľube sa vyskytuje nevhodné slovné spojenie „v záujme občanov“, tak by to bolo odmietnutie sľubu a strata mandátu v prípade poslancov, neplatnosť voľby prezidenta SR. V prípade člena vlády SR to ústava SR nerieši.

To, čo je akýmsi základom sľubu našich politikov – pracovať v záujme občanov – to sa v praktickom politickom konaní v zásadných otázkach porušuje a záujem občanov sa najskôr môže vysvetľovať ako nevyhnutná potreba reprezentovať občanov a teda je na šikovnosti ústavných činiteľov, aby si dohodli už spomínaný „trojčlenný“ konsenzus a záležitosť za občanov je vybavená.  Pracovať v záujme občanov znamená chápať svoju ústavnú povinnosť v širších súvislostiach. Napríklad už článok 1 ods. 1 našej ústavy hovorí o tom, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Ústavní činitelia si teda nemôžu dovoliť vyhovárať sa, že pracujú v záujme občanov, ak pritom porušujú ( vraj v záujme občanov ) už spomínaný článok 1 ods. 1 Ústavy SR.

Je evidentné, že v politike ústavných činiteľov a vôbec v politike vládnej moci sa jasne ukazuje previazanosť na nadnárodnú ideológiu, ktorá sa týka práve Bruselu a samotnej EÚ. Túto previazanosť na nadnárodnú ideológiu si dovoľujú vysvetľovať práve tým, že „pracujú v záujme občanov SR.“ Naši politici môžu fandiť tejto ideológií v svojom osobnom svetonázorovom spektre, ale to neznamená, že môžu týmto spôsobom aj reprezentovať SR či zastupovať a vyhlasovať, že reprezentujú záujmy občanov SR. Záujmy občanov sa v každom prípade viažu  na takú politiku vládnej moci, ktorá je povinná zabezpečiť, aby SR bola zvrchovaný, demokratický a právny štát.  Iba z týchto charakteristík našej republiky jasne vyplýva potreba, aby vládna moc, poslanci NR či prezidentka SR  konali takým spôsobom, aby občanom zabezpečili ( vytvorili podmienky ) účasť na správe veci verejných, teda, aby dbali, že bez občanov nie je možné uvedené tri kritéria naplniť bez zabezpečenia politickej rovnoprávnosti.

Vládna moc či samotná prezidentka SR v záujme zabezpečenia politickej rovnoprávnosti sú povinní konať z vlastného rozhodnutiu, z vlastnej iniciatívy a preto nie sú povinní konať iba na základe petičnej iniciatívy občanov. Práve rešpektovanie článku 1 ods. 1 Ústavy SR si vyžaduje, aby vládna moc a vôbec ústavní činitelia  vo veciach Bruselu vytvorili podmienky pre občanov, v rámci ktorých bude možné organizovať celospoločenskú diskusiu a prijať demokratické rozhodnutie tak k členstvu SR v EÚ ako aj v NATO.

Iba výsledok tohto demokratického rozhodnutia dáva potom právo vládnej moci a ústavným činiteľom reprezentovať SR.  Ak teda ústavní činitelia za každú cenu chcú byť v jadre EÚ či ďalej pokračovať v hlbšej integrácií, tak to môžu robiť iba s podmienkou splnenia demokratického rozhodnutia občanov. Ak k presadzovaniu nadnárodnej ideológie nedostanú plnú moc občanov, sú povinní sa uskromniť a naplniť obsah predpísaného sľubu, ktorý zložili. Toto je spôsob, ako zachovať a brániť ústavnosť SR.

V praktickom politickom konaní našich volených politikov, ale aj tých, čo sa do politiky v týchto časoch „hrnú“ a plánujú celkom vážne získať vo voľbách politickú moc, sa pošliapavanie ústavnosti SR stalo už bežným javom, ktorý sa v rámci nášho politického poriadku nijakým spôsobom nerieši. V programoch politických strán a hnutí či v programovom vyhlásení vládnej moci či v bežných vyhláseniach našich zástupcov sa deklarovanie vernosti Bruselu pokladá za základný politický postoj, ktorý z Ústavy SR nevyplýva a ktorý vôbec neberie ohľad k tomu, aby  zahraničnopolitická orientácia SR bola realizovaná  v záujme občanov a teda aj s ich aktívnym podielom na prijatí demokratického rozhodnutia.

Bez nás, občanov SR sa otázka členstva SR v EÚ a NATO nemala riešiť a bez nás, občanov SR, sa otázka členstva v EÚ a NATO nesmie riešiť ani do budúcnosti.  Zahraničnopolitická orientácia SR nesmie byť doménou ústavných činiteľov, ale ani všelijakých „privátnych“ politických subjektov a ich predstaviteľov, pretože v zásade sú ľahko ovplyvniteľní, podplatiteľní, manipulovateľní a pod silným vplyvom nadnárodných štruktúr môžu ľahko kolaborovať a presadzovať ich záujmy. Ukazuje sa, že naši ústavní činitelia a vládna moc, rovnako ako ich partneri v ďalších členských štátoch, vrátane štátov západnej Európy, bez partnerskej súčinnosti s občanmi nedokážu ubrániť národnoštátne záujmy a štátnu suverenitu svojich krajín.

Preto potrebujú vysielať silné odkazy do Bruselu o svojej nekonečnej vernosti jeho nadnárodným štruktúram. Bez svojich občanov sú ich zástupcovia zbavení možnosti prijímať zásadné politické opatrenia. Napríklad, nemôžu sa prinútiť k tomu, aby pripravili návrhy členského štátu na reformu EÚ v prospech spoločenstva národných štátov, rovnako ako nedokážu pripraviť návrhy na vystúpenie z nadnárodných štruktúr, ktorých politika speje k zničeniu skutočnej Európy ako spoločenstva národov rovnoprávnych a priateľských.

Vysielanie silných odkazov Bruselu je prejavom politický a morálne nezdatných politikov, ktorých politické aktivity sú zúžené do priestoru ich „zlatej reprezentačnej klietky“, z ktorej sa nemôžu vymaniť a sú veľmi zraniteľní, pretože trvalo nedisponujú  žiadnou silnou podporou občanov národného štátu, pretože o podporu občanov nestoja a ich právo účasti na demokratickom rozhodovaní vo vlastnom štáte nepodporujú. Naši politickí vodcovia sa v skutočnosti neusilujú o česť, ktorá sa im má dostať od občanov vlastného štátu, ale sú skôr zameraní k tomu, aby ich uznával Brusel, či vôbec niekto zo sféry nadnárodných „proeurópskych“ štruktúr. Najčerstvejším príkladom je návšteva Zuzany Čaputovej, prezidentky SR  Bruselu dňa 25.6.2019, keď predseda EK Juncker povedal na adresu prezidentky toto: „Je to víťazstvo pre ňu osobne, ale aj pre Slovensko a celú Európu.“

Skutočný štátnik, politický a morálne zdatný  sa dôsledne stará o to, aby čo najlepšie a čo najefektívnejšie spravoval spoločné dobro svojho konkrétneho ľudu a tým aby sa usiloval  dostať česť od svojich občanov. Toto je jedna z podmienok, potrebných k tomu, aby celá spoločnosť dokázala vzdorovať všelijakým pochybným plánom nadnárodných síl a štruktúr, ktoré reprezentujú záujmy globálnych hráčov.  Bezpečnosť našej spoločnosti ako existencia kvalitnej ochrany pred záujmami globálnych hráčov sa nedá dosiahnuť tým, že naši politickí vodcovia nás budú neustále nútiť dosiahnuť akúsi jednotu a solidaritu práve s tými, ktorí nám chcú ublížiť – teda mať jednotu a solidaritu s globálnymi hráčmi.

Toto – úsilie o jednotu – sa práve deje v súčasnosti. Naši ústavní činitelia sa pritom zaviazali k tomu, že budú presadzovať kroky, ktoré posilnia bezpečnosť našich občanov a obranyschopnosť Slovenskej republiky. A aj na tomto ich záväzku je možné zistiť, že vôbec nerozmýšľajú o súvislostiach ich krokov, ku ktorým sa zaväzujú. Samotné posilňovanie obranyschopnosti SR nie je iba o potrebe nášho štátu, ale predovšetkým prispieva k posilňovaniu pozícií, v ktorých dominuje moc globálnych hráčov.

Lenže presadzovanie krokov vedúcich k bezpečnosti našich občanov v skutočnosti nemôže byť založené na vojenskej sile SR a NATO, ale na takých politických aktivitách, ktoré pomôžu riešiť  otázku bezpečnosti  našich občanov ako bezpečnosti našej spoločnosti a nášho štátu a v tomto prípade je potrebné uvažovať a konať v rovine  kvalitnej ochrany občanov a štátu pred  záujmami globálnych hráčov. Globálni hráči totiž nepotrebujú mať v Európe silný národný štát, ale atomizované indivídua potulujúce sa po Európe podľa ich jednotného scenára. Bezpečnosť národného štátu a jeho občanov sa teda nedá dosiahnuť v rámci NATO  a ozbrojených síl SR či v rámci odstrašovania Ruska.

Skutočná bezpečnosť SR a jej občanov sa dá dosiahnuť iba tým, že ústavní činitelia sa postarajú, aby sa správne robila vnútorná politika v štáte a na základe nej, aby bola správne nastavená zahraničnopolitická orientácia SR.  Nastaviť zahraničnopolitickú orientáciu SR znamená v prvom rade brať do úvahy, že hlavným protihráčom národného štátu a jeho občanov sú hráči nadnárodných štruktúr, ktorí majú v rukách globalizačné procesy vo svete, v rámci ktorých je potrebné úplne minimalizovať funkcie štátu na nepodstatné záležitosti, respektíve túto moc zrušiť jej prechodom na Brusel. Nastavenie zahraničnopolitickej orientácie národného štátu však vôbec nemôžeme si dovoliť stotožňovať s našim sľubom o proeurópskej a proatlantickej orientácií, pretože globálni hráči sa pohybujú predovšetkým v tom priestore, ktorý sa najviac predstavuje ako EÚ a NATO.

Takže ešte raz si to zopakujeme. Dosiahnuť potrebnú úroveň bezpečnosti našej spoločnosti a nášho štátu znamená robiť také politické aktivity, opatrenia z úrovne národnej vládnej moci, ktoré umožnia dosiahnuť kvalitnú ochranu národného štátu a občanov pred globálnymi hráčmi a nedovolia, aby globalizačný proces prerástol do podoby, že štátna moc sa dostane do područia globálnej moci. Nemožno preto prijať názor prezidentky SR, že napríklad NATO zabezpečí ochranu hodnôt ako právny štát, ochranu slobody, demokratických hodnôt a ľudských práv.  Je to obyčajné zavádzanie občanov, pretože fakty sú neúprosné.

Teraz je v móde do nekonečná vytrubovať o právach menšín. Ale všetko sa zahmlieva tak, aby sme  si ako občania vôbec nevšimli to ľudské právo, ktoré naozaj patrí bez rozdielu všetkým občanom danej spoločnosti a v ktorej nie je možné hovoriť o väčšine či menšine. Je to právo občanov, aby vládna moc a jej ústavní činitelia zabezpečili svojim občanom podmienky pre náležité  dosiahnutie politickej rovnoprávnosti, ktorá pre demokratickú spoločnosť je kľúčová. V záležitostiach charakteru a fungovania EÚ a NATO nebolo dovolené sa občanom vyjadrovať o zásadných otázkach týchto nadnárodných entít na spôsob prijatia ich demokratických rozhodnutí. Nepočítam do toho referendum k otázke, či si prajem, aby SR sa stala členom EÚ, lebo je to formálna politická aktivita.

Ústavní činitelia vysielajú silné odkazy do Bruselu, pretože zrejme akosi cítia potrebu deklarovať sľub vernosti. A zrejme vôbec si doteraz nevšimli napríklad to, že Merkelová a Macron v januári tohto roku podpísali Zmluvu o spolupráci, ktorá ich okrem iného zaväzuje k tomu, aby spoločnými silami urýchlili proces dokončenia integrácie EÚ. V svojej zaslepenosti vernosťou k  Bruselu si vôbec nevšimli ani to, že sa plánuje vytvoriť európska armáda pod vedením Bruselu. Globálna moc teda nezaháľa, ale plánuje a organizuje sa, pretože európska armáda  bude slúžiť predovšetkým pre jej potreby. Vytvorenie takejto armády vôbec neprispeje nášmu štátu a spoločnosti, pretože nebude možné riešiť bezpečnosť národného štátu a občanov práve pred vplyvom globálnych hráčov.

Ak naši ústavní činitelia vysielajú silné odkazy do Bruselu, tak nemôžeme od nich očakávať, že sa niečo v ich politickej orientácií zmení a povedie to k určitým zmenám v politickom konaní. Schopnosť vzdorovať globálnej moci, to je zásadná požiadavka na prácu ústavných činiteľov. Táto schopnosť sa môže rozvinúť v prospech národného štátu a celej spoločnosti len ak bude splnená ďalšia požiadavka:  ochota, povinnosť a schopnosť zapojiť občanov v otázkach EÚ a NATO do demokratického rozhodovania.

A toto rozhodovanie je dôležité k tomu, aby politik dostal česť od svojich občanov. Bude to najvyššia a najdôležitejšia cena, ktorou bude možné štátnika ovenčiť za jeho politické a morálne schopnosti. Lebo, ako si môžeme všimnúť, v prípade prezidentky SR globálna moc postupuje iným spôsobom. Vyberá si  podľa svojich zámerov  jednotlivcov z radov občanov príslušného štátu, aby ich aj s finančným príspevkom ocenila za „ mimoriadne činy“ v prospech „svetovej demokracie“ a tým ich získala pre myšlienky späté s nadnárodnou ideológiou.

Dokedy budú naši ústavní činitelia a vôbec naši zástupcovia ako politici neustále zavádzať a klamať, o čo ide v prípade EÚ ?  Čas už dávnejšie dozrel k tomu, aby sme uvažovali a prijali jasné opatrenia, ako sa pred  globálnou mocou zachrániť a ako zabezpečiť, aby náš národný štát mal silu ovplyvňovať všetky potrebné procesy súvisiace s vývojom a fungovaním spoločnosti, pretože občania sú základom štátnej moci a žiadni nadnárodní mocipáni so svetovládnymi a koristníckymi záujmami. Predstava, že za náš pokojný a dôstojný život bude bojovať Brusel, pretože jeho predstavitelia sú politickí a morálne na výške doby, je nemotorná a zavádzajúca.

Po zvolení Ursuly von der Leyenovej do čela Európskej komisie je už celkom jasné, o čo ide globálnej moci a teda čo bude táto dáma ( ako nežné pohlavie ) presadzovať. Takže naši ústavní činitelia a všetci tí politici, ktorí sa budú chcieť ďalej uchádzať o dôveru svojich občanov – voličov, majú konečne prestať s úslužnosťami cudzej moci. Najprv si dovolím pripomenúť, o čo ide v rámci Európskej únií. Použijem citát z jedného internetového portálu:

„Od samého vzniku EHS ( Európskej hospodárskej spoločnosti – doplnil D.H. ) a neskôr transformovanej podoby EÚ  nebolo v pláne nič menšieho, ako federalizácia celej Európy a zrušenie všetkých hraníc, všetkých štátov, všetkých vlád, všetkých armád, všetkých centrálnych bank a vznik jednotného federálneho útvaru, ktorý bude mať jedny hranice, jednu armádu,  jednu vládu, jednu centrálnu banku, jedny dane, jeden rozpočet a jeden globalizovaný multinárod. Takýto proces je  nachystaný pre Európsku úniu, nič menšieho a nič iného.“

Všetky procesy, ktoré sa odohrávajú v Bruseli, sú procesy, ktoré vedú k ustanoveniu európskeho super štátu.  Naši politici by to mali nám, občanom, konečne priznať. Nechce sa mi veriť, že o tom nehovoria iba preto, že týmto procesom nerozumejú. Mala by to stihnúť priznať ešte súčasná koaličná vláda, lenže  nedávne prihlásenie sa ústavných činiteľov SR k deklarácií o členstve SR v EÚ a NATO  túto nutnú a otvorenú komunikáciu vládnej moci s občanmi nepodporuje. Ak sa to, čo sa deje v rámci EÚ neprizná, tak vládna moc a naši ústavní činitelia budú iba ďalej zatĺkať , zatĺkať a zatĺkať  a to až do chvíle, keď už bude všetko dokonané. Práve toto nesmú naši ústavní činitelia a vôbec naši politici dopustiť. Nesmie sa stať, aby Slovenská republika do európskeho super štátu bola začlenená len na základe podpisov ústavných činiteľov a teda bez jasného súhlasu nás – občanov a našej plnej moci.

Ešte pred voľbami do NR SR vo februári 2019 naša súčasná generácia politikov ( väčšina z nich ) má príležitosť napraviť svoje politické a morálne schopnosti, ukázať, že ešte má svedomie aj v politike.  Preto prioritnou témou už po tejto uhorkovej sezóne má byť téma k problematike charakteru a fungovaniu EÚ. Na politickej scéne máme dostatočné množstvo politických subjektov, ktoré dokopy k uvedenej problematike úmyselne dosahujú mizerné výsledky a ich ochota bojovať za také členstvo v EÚ, ktoré z princípu nemôže si ani dovoľovať likvidovať národné štáty v nejakých Spojených štátoch európskych a to ešte bez jasného súhlasu občanov, tak takáto ochota neexistuje.

V Slovenskej republike na programe dňa je preto úsilie nájsť také politické strany či možné koalície politických strán, ktoré dokážu v čo najkratšom možnom čase aktualizovať svoj politický program tak, aby sa prioritou pred voľbami do NR SR a aj po voľbách stala otázka posúdenia charakteru a fungovania EÚ a to všetko z dôvodu, aby doposiaľ skrývaný cieľ ustanovenia európskeho super štátu bol otvorene zrušený ako z hľadiska národných štátov ( členských štátov ) nežiaduci a odporujúci skutočne potrebnej medzinárodnej organizácií.

Zrušenie skrývaného či zatajovaného cieľa je potrebné dať na rozhodnutie občanom SR. Plná moc od občanov SR dá predstaviteľom štátu konať iba v duchu  politického rozhodnutia občanov a s ich silnou podporou.

To je však iba prvý politický krok, ktorý je potrebné zrealizovať.  Oveľa dôležitejší a potrebný je urobiť druhý politický krok: pripraviť alternatívne návrhy na reformu EÚ z pohľadu členského štátu, pretože žiadny návrh reformy EÚ z hľadiska výhodnosti pre členské štáty Brusel nebude organizovať. Návrh na reformu EÚ z pohľadu členského štátu je potrebný z dôvodov prípravy a otvorenia celospoločenskej diskusie k téme charakteru a fungovania EÚ, ktorá bude ukončená prijatím dôležitých politických rozhodnutí za aktívnej účasti občanov.  V ďalšom politickom kroku bude potrebné návrh definitívnej podoby reformy EÚ predložiť ostatným členským štátom EÚ.

Zamietnutie návrhu reformy EÚ bude dôvodom, aby Slovenská republika pristúpila k prijatiu rozhodnutia o ukončení členstva v EÚ a teda o vystúpení z EÚ, v ktorej má jej štátnosť a slovenský národ ako taký zaniknúť.

Je ťažko byť optimistom v tom, či je možné nájsť politické subjekty, ktoré budú ochotné na svoje  plecia zobrať tak ťažký balvan, ako je rozriešenie otázky charakteru a fungovania EÚ. Zatiaľ sa o svoju existenciu na politickej scéne uchádzajú iba také nové politické subjekty, ktoré  EÚ pokladajú za skvelý projekt a preto súčasné smerovanie EÚ bez výhrad podporujú a budú ďalej podporovať, a nielen to – budú chcieť úspešne balamutiť občanov – voličov o tom, ako je prospešné byť  moderným človekom modernej a Novej Európy.

Koniec časti II – záverečnej časti.

Dušan Hirjak