Vládna moc vyhlásila občanom boj proti extrémizmu z ich radov. Prečo ? Časť IV.

V Európe nás najviac ohrozuje nie Rusko, ale rasizmus a xenofóbia politických elít demokratického Západu, pretože tento je spojený s nenávisťou proti Rusku a strachom z Ruska. Do tejto formy rasizmu a xenofóbie dobrovoľne sú zapojené aj naše politické elity a časť inteligencie. Ani si nechceme uvedomiť, že sme sa z titulu uznávania hodnôt Západu dali vedomé a bez odporu zatiahnuť do plánov, ktoré niekedy malo fašistické Nemecko za podpory jeho spojencov v ťažení proti boľševizmu či nadviazali sme na politiku klérofašistického režimu s jeho výrazne antikomunistickou orientáciou.

Boľševizmus je už minulosťou, ale Rusko a Slovania ostali, takže potreba urobiť nový pokus o dobytie Ruska a Slovanov ožila a je v súlade s Houstonským projektom. Nóvum v naplnení  fašistických cieľov je v tom, že front boja proti Rusku po dlhých rokoch bol sformovaný na celý priestor demokratického Západu na čele s USA. Spolupráca klérofašistickej vlády na prípravách prepadnutia ZSSR bola   zamenená spoluprácou demokratickej vlády na prípravách odstrašovania ( napadnutia ? ) Ruska.

Ťaženie proti Rusku sa stalo oficiálnou politikou demokratického Západu a bolo pripravené na spustenie tohto procesu zrealizovaním ukrajinskej krízy. Po zrealizovaní ukrajinskej krízy bolo rozhodnuté o posilňovaní východného krídla NATO a o zapojení  členských krajín NATO do vojenských príprav. Podobne postupovalo aj nacistické Nemecko na jar 1941, keď uvažovalo o zapojení svojich satelitov  do vojenských príprav v rámci „Plánu Barbarossa“. Z úrovne NATO boli v ôsmich krajinách východnej Európy založené Styčné integračné tímy NATO, ktoré budú priebežne plniť na danom území dôležité úlohy.

Za 2. svetovej vojny malo územie Slovenska svojou strategickou polohou mimoriadny význam pre nemecké vedenie vojny. Tí, čo priamo pripravovali konfrontačnú politiku s Ruskom, vedia, že najprv potrebujú, aby boli pre prípadný vojenský konflikt pripravené územia východných krajín NATO.  V priestore východnej Európy teraz máme styčne integračné tímy NATO, Nemci za klérofašistického štátu mali na našom území svojich ľudí, ktorí napríklad vykonávali kontrolu vyzbrojovacej politiky Ministerstva národnej obrany. Existoval  napríklad Vojnovohospodársky dôstojník, ktorý riešil otázky výstroja a vyzbroja  slovenskej armády. V apríli 1941 Nemci zvolali medziministerskú konferenciu do Bratislavy, na ktorej bola schválená zmluva o prechode a pobyte nemeckých vojsk na Slovensku. Podobné zmluvy sa schvaľujú aj v súčasnosti. Na Ukrajine bol schválený zákon, V Českej republike bola v tomto smere zmenená  aj Ústava ČR v jej príslušnom článku. Predpokladám, že podobne to bude postupovať aj na Slovensku.

Je zaujímavé, že dnešná politická elita a vládna moc zdieľa s klérofašistickou vládou rovnaké optimistické presvedčenie. V čase vstupu Slovenska do vojny proti ZSSR vo vládnych kruhoch to bolo optimistické presvedčenie, že vojna bude len akousi prechádzkou, Hitler sa stane pánom celej Európy a my budeme z toho profitovať – mať na tom zásluhy a podiel z koristi. V dnešných dňoch v radoch politickej elity vládne optimistické presvedčenie, že s NATO máme zabezpečený bezpečný a šťastný život. Nepoučili sme sa z toho, že západná Európa nás zradila a pomohla rozbiť Československo. A už spomínaný Houstonský projekt jasne ukazuje, aký má byť vzťah k Slovanom v budúcnosti.

Náš demokratický režim sa v súčasnosti teší z toho, že v rámci európskej integrácie a členstva v NATO budú mať občania Slovenska lepšie postavenie v budúcnosti. Podobne aj klérofašistický režim sľuboval lepšie postavenie v budúcej Európe. Už začiatok textu vyhlásenia o vstupe do vojny bol veľmi emotívny: „V plnej solidarite s Veľkonemeckou ríšou nastupuje slovenský národ v obrane európskej kultúry svoje miesto, čiastky našej armády prekročili už hranice Slovenskej republiky, aby sa pripojili k bojujúcej armáde nemeckej.“

Len tak na okraj si je možné všimnúť, že s touto solidaritou je argumentované aj v prípade vyslania našich vojakov do Lotyšska.  Je potrebné sa zastaviť aj pri armádnom rozkaze z 24.6.1941 generála Čatloša: „Vojaci ! Na východe Európy sa začala najväčšia vojna dejín. Víťazná nemecká armáda a s ňou po boku armády spriatelených štátov, medzi nimi aj armáda naša, postavili oceľový múr proti smrteľnému nebezpečenstvu ohrozujúcemu celú Európu a jej civilizáciu…V tomto boji ide o to, aby sme si vieru slobodne vyznávať mohli, aby sme si zabezpečili trvalý pokoj pre náš národ, čo i nám i celej Európe prinesie požehnanie práce, blahobytu a šťastia…“

Tento armádny rozkaz akoby niekto písal v dnešných dňoch. Ťaženie proti ZSSR sa iba zmenilo na ťaženie proti Rusku a postupuje podobným spôsobom a smerom ako za obdobia nacistického Nemecka. Táto politická prax demokratického Západu predstavuje skutočný nástup fašizmu, ktorý, žiaľ, podporujú aj naše politické elity a vládna moc.  Prečo to tak je ? Pretože vo veciach obrany krajiny a zahraničnej politiky sme sa vzdali štátnej suverenity. Vo veciach slovenskej armády sme sa úplne podriadili príkazom NATO a vo veciach zahraničnej politiky sme sa úplne podriadili EÚ či Bruselu. Dopadli sme rovnako ako tí, čo riadili slovenskú armádu a zahraničnú politiku za klérofašistickej vlády.

Na základe žiadosti Hitlerovi o prevzatie „ochrany“ nad slovenským štátom bola podpísaná Nemecko – slovenská zmluva o ochrane. Táto zmluva v čl. 3 zaväzovala Slovensko svoje vojenské sily organizovať v úzkej  zhode s nemeckou brannou mocou a v čl. 4 viesť zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou. Z toho vyplýva, že nacisti si vyhradili právo riadiť Slovensko v súlade so svojou politikou. Ak teda je potrebné hľadať, kto je tvorcom „plazivej fašizácie“ na Slovensku, tak z faktov jasne vyplýva, že je to vládna moc, pretože sa úplne stotožnila so zásadným cieľom fašizmu: zničiť ZSSR, teraz už Rusko.

O osude samotných Slovanov sa teraz nehovorí, pretože momentálne je potrebné dokončiť proces ovládnutia východnej Európy cez NATO a za pomoci EÚ.  NATO na čele s USA je priamym zadávateľom úlohy, ktorú fašistické Nemecko nestihlo dosiahnuť za Hitlera. A platí tu jedna zaujímavá skutočnosť. Demokratický Západ síce nakoniec pomohol s víťazstvom nad fašizmom, pretože iné možnosti už neboli k dispozícií, ale nebol schopný  zorganizovať sa takým spôsobom, aby zabránil fašistickému Nemecku a jeho satelitom zahájiť vojnové ťaženie proti ZSSR.

Je evidentné, že ak v súvislosti s obnovou fašistického cieľa poraziť ZSSR a likvidovať Slovanov, náš pán prezident republiky žiada spoločne so svojimi partnermi o trvalú a zásadnú prítomnosť základne NATO na našom území či vo východnej časti Európy vôbec, tak žiada, aby boli  pre naplnenie tohto cieľa vytvorené všetky potrebné politické, hospodárske a vojenské podmienky, čo znamená, že priamo podporuje „plazivú fašizáciu“ krajiny či v Európe a vo svete. Konfrontačnú politika demokratického Západu s Ruskom je možné propagandistický zdôvodňovať len  v súvislostiach vzniku a existencie ukrajinskej krízy. Bez nej nie je možné „vierohodne“ vysvetľovať, prečo sa aj Slovensko má podieľať na odstrašovaní Ruska.

Politika demokratického Západu má v sebe veľa zlá, je tragická, pretože bolo dovolené, aby v mene fašistického cieľa a propagandistického ovplyvňovania obyvateľstva EÚ mohli na Ukrajine masovo umierať nevinní ľudia, pretože bolo dovolené založiť občiansku vojnu. Náš prezident SR a ani vládna moc či mnohé politické elity sa nikdy nedokázali postaviť proti politike novej kyjevskej moci a jej fašistických praktík.

Pán Róbert Fico si vyčíta, že vraj podcenili  ( zrejme vládna moc ) novú vlnu fašizmu a extrémizmu. Nepodcenili ju, len nie sú si vedomí toho, že v prostredí demokratického Západu sa môžu diať také veci, pripravovať a realizovať taká politika, ktorá môže mať znaky fašizácie či fašizmu. Politické elity a vládna moc si u nás na Slovensku túto skutočnosť vôbec neuvedomujú. Rešpektovať princíp atlanticizmu znamená okrem iného podliehať aj takej politike, ktorá sa vyznačuje fašistickými praktikami a teda aj zločinmi.

Skutočný fašizmus sa už roky šíri z prostredia demokratického Západu a je spojený s nemilosrdnými plánmi na podriadenie si každej krajiny či oblasti, ktorá má v sebe zdroje potrebné pre život civilizovaného Západu. Naša vládna moc sa iba podriaďuje tomu, čo sa od nej žiada z úrovne nadnárodných štruktúr. A žiada sa od nej hlavne to, aby sa pravda o skutočnej zločinnosti demokratického Západu vo svete zatĺkala, zahmlievala, aby si pravdu verejnosť nikdy neosvojila. Platí to, čo uprostred 1. svetovej vojny v jednom rozhovore  povedal britský ministerský predseda pre denník The Guardian: „Pokiaľ by ľudia poznali skutočnú pravdu, vojna zajtra skončí.“

Verejnosť s poznaním pravdy predstavuje pre každú vládnu moc a politické elity veľkú hrozbu. Všimnime si, vládna moc ani pod vedením EÚ nevyhlásila program o nastolenie pravdy, ale iba boj proti extrémizmu verejnosti. Pán Róbert Fico je presvedčený, že fašizmus na Slovensku má pohrobkov aj dnes, pohybujú sa vo vlakoch v zelených tričkách. Ak by to aj mala byť aspoň čiastočná pravda, tak potom túto pravdu je treba podmieniť významným dodatkom, že rôzni vojnoví štváči či pohrobkovia fašizmu nenosia v práci zelené trička, ale biele košele a nájdeme ich vo vládnych či mimovládnych budovách a administratívach až po Brusel a ešte ďalej.

Ľudia, ktorí sa pohybujú v zelených tričkách, nenarobili, na rozdiel  od politických elít demokratického Západu, žiadne obrovské ľudské utrpenie, nedopustili sa zločinov proti ľudskosti. Zrejme zakrývanie pravdy o temnej stránke demokratickej spoločnosti viedli jedného britského spisovateľa ku konštatovaniu, že kultúra beztrestnosti je hlboko zakorenená vo vnútri britskej spoločnosti. A keď to platí pre britskú spoločnosť, musí to platiť pre celý demokratický Západ na čele s USA. Túto kultúru bravúrne podporuje vládna moc Slovenska, politické elity vôbec či ich prisluhovači.

Z úrovne vládnej moci čoraz naliehavejšie zaznievajú výzvy na boj proti popieračom holocaustu, pretože je to vraj pravý fašizmus. Podľa predsedu vlády SR spochybňovanie holocaustu či velebenie ľudí  uznávajúcich fašistov nemá nič spoločného s demokratickým štátom. Zdá sa, že podľa  týchto jeho reči ide o ozajstného bojovníka proti fašizmu. Lenže tento spôsob „predkladania“ jeho názorov v skutočnosti má občanov Slovenska dezorientovať a tak, aby sa im dobre žilo v naivných predstavách. V čom spočíva „farizejstvo“ predsedu vlády SR ?

( Pokračovanie v Časti V. )

Dušan Hirjak