Rodáci – Milan Rastislav Štefánik (1)

Venujem  malým dengľavým a chorľavým mládencom, ktorí neveria, že sa môžu dostať vyššie ako všetci ich rovesníci.

Milana Rastislava Štefánika všetci poznáme ako generála, diplomata, politika a jedného z otcov – zakladateľov prvej Česko-Slovenskej republiky. V legende, ktorú sa o Štefánikovi dozvedáme v školách, sa z jedného z najschopnejších Slovákov minulého storočia stáva farebná vosková figurína, až má človek dojem, že jeho obraz začal vznikať až po jeho smrti 4. 5. 1919, mimochodom presne pred 99 rokmi. V nasledujúcej sérii článkov chcem ukázať, že Štefánik bol veľká osobnosť už dávno pred Veľkou vojnou a bol by sa presadil bez ohľadu na to, do čoho by sa pustil.

Narodil sa 21. 7. 1880 v Košariskách blízko Myjavy v rodine evanjelického farára. Od detstva sa dobre učil a rýchlo chápal. Postupne prešiel cez školy v Šamoríne a Bratislave až na Pražskú techniku, všade sa mu darilo študijnými výsledkami získať na prilepšenie aj prospechové štipendium. Podľa pamätníkov bol Štefánik v Prahe veľmi spoločenský a často navštevoval rôzne mládežnícke a umelecké spolky, kde získaval priateľov a kontakty. Mal citlivú a empatickú povahu a preto si ľudí vedel získať rýchlo.

V roku 1900 prestúpil z techniky na filozofickú fakultu, kde vtedy pôsobil aj profesor Masaryk, na odbor astronómia. Tá Štefánika celkom pohltila. Treba uviesť, že už od staroveku patrila k nutným zručnostiam astronómov aj meteorológia, takže aj tá sa vtedy vyučovala na filozofickej fakulte. Meteorológia je pre astronómov životne dôležitá, preto sú meteorológmi pre vlastnú potrebu. Rovnako dôležitá je meteorológia aj pre letcov a Štefánik ju využíval pri svojej bojovej službe počas neskoršej Veľkej vojny ako letec.

V letnom semestri 1902 pôsobil na Polytechnike v Zürichu (v tom čase tam pôsobil „rodák“ Aurel Stodola) u profesora Wolfera. Zürich bol v tom čase špičkovým svetovým pracoviskom, ktoré sa venovalo pozorovaniu a štúdiu slnečných škvŕn. Špecializáciou profesora Wolfera boli slnečné protuberancie. Tento pobyt nadlho nasmeroval Štefánikov odborný záujem na Slnko.

Cestou späť do Prahy sa Štefánik neponáhľal. V Ženeve navštívil slávneho optika Schaera, aby sa dozvedel z prvej ruky informácie o konštrukcii optických prístrojov a o ich brúsení. Určitý čas tiež strávil v knižniciach a hvezdárňach v Taliansku, kde zbieral materiál na svoju dizertačnú prácu, ktorou v roku 1904 ukončil štúdium na filozofickej fakulte. Jej názov znel Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea. Diplom mu do rúk odovzdal prodekan Emil Jakub Frída, ktorého skôr poznáme pod menom Jaroslav Vrchlický.

Po ukončení štúdií sa vybral do Paríža. Mal vo vrecku odporúčajúce listy pre slávnych astronómov Flammariona a Janssena, ale inak bol bez znalosti jazyka a bez prostriedkov, len s pôžičkou, ktorú mu v Ružomberku pomohol získať priateľ Vavro Šrobár.

V Paríži mal Štefánik spočiatku smolu. Ohlásil sa v observatóriu v Meudone u Janssena, no ten bol práve v Taliansku a nechal na seba čakať až do jari 1905. Bez priateľov z českých a slovenských rodín, ktorí v tom čase žili v Paríži, by sa musel otočiť na päte.

Janssen bola dobrá voľba. Bol to nestor astronómie vo Francúzsku. V čase, keď sa zoznámil so Štefánikom, mal už cez 80 rokov, no bol to práve on, ktorý používal dômyselné fotografické prístroje na pozorovanie slnečnej koróny pri zatmení, objavil spetrohelioskop a pomocou neho zistil v spektre slnečnej koróny čiary dosiaľ neznámeho prvku, ktorý pomenoval hélium podľa Slnka. Kvôli pozorovaniu Slnka pri zatmení cestoval po celom svete a v roku 1870, keď bolo zatmenie v Alžírsku, ho nezadržalo ani pruské obkľúčenie Paríža. Za pruské línie sa dostal dobrodružne – balónom. Janssen bol ako prototyp hrdinov Julesa Verna.

Astronóm Janssen pri výstupe na Mont Blanc.

Štefánikove znalosti a nadšenie urobili na Janssena veľký dojem. Dovolil mu voľne pracovať v Meudone, zoznámil ho s mnohými ľuďmi a podporoval publicitu Štefánikových odborných prác. Písomne to vyjadril takto: „Budem vás podporovať vo vašej snahe, pokiaľ budem živý, ale kto má 81 rokov ako ja, má viac za sebou ako pred sebou. Vy musíte postupovať rýchle. Ak chcete, pripojte sa k výprave na Mont Blanc s Millochauom.“

Štefánik nadšene pozvanie prijal. Observatórium na Mont Blancu bolo v tom čase unikátom a najvyšším observatóriom na svete (4810 mnm). Janssen sa na svojich cestách presvedčil o výhodách pozorovania v čistom horskom prostredí a tak presadil tento projekt budovy na ľadovci. Konštruktérom bol Alexander Gustáv Eiffel a stavba prebiehala v rokoch 1890 – 1893. Hlavný ďalekohľad mal objektív s priemerom 33 cm a bol pevne nasmerovaný severne v smere zemskej osi. Pred objektívom sa nachádzalo rovinné zrkadlo (siderostat) s priemerom 60 cm a jeho naklápaním bolo možné pozorovať cez pevný objektív ľubovoľné miesto na oblohe.

Dňa 18. 6. 1905 teda Štefánik, Millochau (iný blízky spolupracovník Janssena) a štyria nosiči vyrazili na Mont Blanc. Mali však smolu, lebo krátko po výstupe sa zhoršilo počasie, pozorovania neboli možné a nedalo sa ani zostúpiť. V observatóriu museli stráviť 18 dní, čo bol v tom čase výškový rekord. Štefánik si robil z pozorovaní aj života pravidelné, i keď strohé a vecné zápisky, tak si vieme predstaviť tvrdosť podmienok podľa zápisu z 1. 7. 1905: „Strava je takmer studená… polievka pekelná. Nájdený kúsok chleba, ktorý tu zanechali pred dvoma rokmi turisti, rozmočený vo vode z topiaceho sa snehu, s kúskom antického syra…“

Po neúspechu na Mont Blancu dostal Štefánik ďalšiu veľkú príležitosť o mesiac neskôr, keď sa  pripojil k Janssenovej výprave do Alcosebre v Španielsku na pozorovanie úplného zatmenia Slnka. My, čo nie sme astronómovia, si snáď ani nevieme predstaviť, koľko energie a príprav sa pri pozorovaní zatmenia sústreďuje do krátkeho a presne ohraničeného časového úseku. Veď úplné zatmenie trvá určite menej ako 10 minút, typicky skôr okolo piatich. V tých piatich minútach je nutné urobiť a zapísať všetky naplánované merania, fotografie a pozorovania, pritom človek nesmie na nič dôležitého zabudnúť, lebo nič sa nedá opakovať.

Štefánik na nováčika vynikal zručnosťou, chladnokrvnosťou a precíznosťou. Vedecký plán pozorovania v Španielsku sa aj vďaka priaznivému počasiu splnil a niektorých účastníkov výpravy, medzi ktorými nechýbali ani Janssen a Štefánik, prijal na audiencii španielsky kráľ. Výsledky pozorovaní spracoval Štefánik do vedeckej práce Spektroskopické výskumy počas zatmenia 30. augusta 1905 v Alcosebre (Španielsko). Janssen bol touto prácou nadšený, postaral sa o jej širokú publicitu a sám ju predniesol v Akadémii vied v Paríži.

Štefánik trvale ostal Janssenovým obľúbencom. Hneď začiatkom nasledujúceho roka dostal v Meudone vlastnú pracovňu a právomoci samostatne používať prístroje potrebné na pozorovanie. Naďalej tiež úzko spolupracoval s Millochauom, s ktorým strávili spolu niekoľko krušných týždňov na Mont Blancu. Vzťahy v observatóriu v Meudone však neboli idylické. Najmä vadili napäté vzťahy medzi Janssenom a prevádzkovateľom Deslanderom, ktoré silne pocítil aj Štefánik ako Janssenov obľúbenec.

V Štefánikovom denníku nájdeme aj takýto zápis: „27. 1. 1906, sobota. Jdem do laboratória. Počínam sa zariaďovať vo svojom oddelení. Odniesol som si spektroskop Dubosq. Od p. Lamiablea žiadal som stôl a…; odbavil ma úradnícky, snáď že prítomným bol p. Kannapel. Je on jednoduchá, bezfarebná duša prospechárska. Jednak chcel sa ukiazať odmeraným pred Deslandrom, jednak byť čačaným pred p. Janssenom. Nie je jeho priateľom a predsa žiarli na každého, kto je priateľsky prijímaný u direktora.“

No o zložitosti vzťahov svedčí aj zápis z 5. 2. 1906: „Šiel som do laboratória. Millochau schoval pri mojom príchode akýsi zošitok s nápisom Spektroheliograf. Dačo kutí. Je predsa len žiarlivá, nespoľahlivá firma, mnoho nasiakol po tejto stránke od Deslandra. Ináč je pracovník. Práve robil pokusy o vibrácii elektrickej. Spomenul som mu, že mám predložiť svoj plán automatickej výhybky, hneď oživnul a hovoril o „našom“ (?) vynáleze. Musím sa mať na pozore.“

V snahe zlepšiť svoje postavenie, nezávislosť a vedecké možnosti adresoval v tomto čase Štefánik žiadosť o štipendium Českej akadémii cisára Františka Jozefa pre vedy, slovesnosť a umenia v Prahe. Jeho žiadosť uvediem v plnom znení, lebo jednak v nej pisateľ stručne zhrnul svoj životopis, jednak dokumentuje jeho skromnosť a vecný štýl. Bude to však na začiatku ďalšej časti tohto miniseriálu.

(Pokračovanie o týždeň.)

Zdroje:

https://veda.sav.sk/kniha/rusinvojtech-astronom-milan-rastislav-stefanik

https://www.hvezdaren.sk/buxus/images/2010/fyzikovia/stefanik/s07.jpg

https://www.osobnosti.sk/osobnost/milan-rastislav-stefanik-392

https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Rastislav_%C5%A0tef%C3%A1nik

https://www.rozhlas.cz/brno/upozornujeme/_zprava/ecce-homo-pierre-jules-cesar-janssen–409186

https://media.gettyimages.com/photos/the-french-astronomer-jules-janssen-during-the-ascent-of-mont-blanc-picture-id526886400?s=612×612

https://webzine.bm-lyon.fr/webzine/wp-content/uploads/2010/07/Observatoire_Janssen.jpg

Predchádzajúce články o rodákoch:

Jozef Dekret Matejovie – muž, ktorý sadil stromy

Matej Hrebenda – slepý milovník kníh

Dionýz Ilkovič – siahol si na Nobelovu cenu

Adam František Kollár – slovenský Sokrates

Jozef Maximilián Pecval – ovládol svetlo

Ján Adam Rayman – prvý imunológ

Aurel Stodola – Einsteinov učiteľ

———————————————————————

Písané pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)