1968 – keď sa revolúcia stane normalizáciou a po 89-om “hlavným prúdom”

História aj hystéria sa zvyknú opakovať. Pre tých, ktorí sa nedokážu z chýb poučiť. Len to poučenie ľudí z vývoja akosi stále Chýba a kríva. Od augusta 1968 až do tzv. “nežnej revolúcie” (rozumej: nežná transformácia komunistov na sociálnych demokratov a podnikateľov…)  sa okupácia a invázia u nás nazývala bratskou pomocou,  vlastizrada (velezrada) štátnikov sa označila za záchranu a pozývací list, čistky, odstavenie a likvidácia oponentov a odkaz spoločnosti, aby držala hubu a krok sa premenovala na normalizáciu (dnes je sa to volá „hlavný prúd“ – mainstream…) a dočasný pobyt okupačných vojsk sa stal novou politickou dĺžkou času čakania masy na zmenu – 21-23 rokov … Dočkali sme sa, ale len prevrátenia kabátov…

Ako išlo vajce na vandrovku z Východu na Západ

Zradu na národe aktéri prezentovali ako politický zápas, tí, ktorí sa chceli dostať k moci pochopili, kde je sever – no predsa na Východe (po 89-tom zas rýchlo pochopili, že sever je na Západe).  Mnohí ľudia v 1968-om aj po 1989-om  sklopili zrak, vymenili pravdu za lož, pretvárka znamenala postup v kariére, do povinných prehlásení o vysporiadaní sa s náboženskou otázkou pribudlo aj ubezpečenie o podpore bratskej pomoci, zmena kurzu v (komunistických) elitách znamenala nástup k moci, k chovaniu väzňov pribudli aj cudzí vojaci… Hm, až tak veľa sa toho nezmenilo, veď ani jeden pohlavár sa do basy nedostal… Nicolae Ceaușescu bol len náhoda alebo ojedinelá výnimka. Brutálny komunizmus sa snažil prezentovať ako socializmus s ľudskou tvárou,  brutálny kapitalizmus sa dnes skrýva za liberálnu demokraciu…

Národy mienia, veľmoci menia

Mocnosti sa opäť nakoniec dohodli na prerozdelení moci a vplyvu nielen na celom svete v dramatickom roku 1968 (vietnamská vojna, ľavicový terorizmus Rote Brigade, vlnu študentských nepokojov na Západe odštartovali Francúzi na Sorbonne, Rudi Dutschke a jeho Socialistický zväz mládeže robil vetry v Nemecku, atentáty…). V tom roku dvíhal ako študent a nadšený Maoista v Lisabone nad hlavu červenú zástavu s kosákom a kladivom aj bývalý predseda Európskej komisie Manuel Barroso (2004-14) a tento rok znamenal mohutný nástup jeho partajníkov a neomarxizmu na Západe k moci a vplyvu. Západ sa zľakol invázie do Česko-Slovenska, zľakol sa možného nástupu komunistov aj na Západe, preto dal priestor ich “umiernenejším” bratancom neomarxistom, ktorí dnes už totálne ovládajú dianie v EÚ… akurát, že opozíciu odstavujú a likvidujú o niečo „nežnejšie“, než komunisti…

Historické poučenia?

A „poučenie z historického vývoja po 68-om a 89-om?  Socializmus stále láka, ale nikdy nedospel na systém s ľudskou tvárou, lebo sa riadi chorou ideológiou. To sa nedarí ani kapitalizmu so „sociálnym cítením“, preto kde sa dvaja bijú, tretia cesta (z)víťazí… Nezabúdajme, že normalizácia sa dnes označuje za hlavný alebo štandardný prúd (mainstream). Ako píše Charles Tilly, „k mobilizácii skupín dochádza až vtedy, keď dovtedajšie inštitúcie neumožňujú, aby bol ich hlas vypočutý“.  História sa cyklicky zvykne opakovať. Keďže elity dusia evolúciu, v novej „revolúcii“ sa nesmú ľudia zastaviť na polceste a mali by presne odlíšiť, kto je baran a kto je vlk prezlečený do baranej kože, nepočúvať ideológov. Lebo prezliekanie kabátov a ideologické a propagandistické kreslenie skvelej budúcnosti je stále módnym hitom na Západe, aj na Východe. A bude aj pri novej zmene, to mi verte! Dúfam, že generácia, ktorá to zažije sa už poučí, že jednookí nikdy nemôžu obrodiť, „reformovať“ ani spasiť slepých. Zmení sa to až vtedy, keď ľudia budú pod lampou hľadať svetlo a nie najväčšiu tmu. Vtedy skončia aj ideologickí tmári. A je mi úplne jedno s akou maskou na tvári.

Autor je predseda Inštitútu národnej politiky (INP)