Môže kapitalizmus na Západe existovať bez EÚ a NATO ? Časť I.

I.

Európska únia a Severoatlantická aliancia ako nástroje ochrany záujmov západného kapitalizmu.

Na položenú otázku nie je problém celkom jednoducho odpovedať: Áno, kapitalizmus na Západe celkom pokojne mohol a môže existovať bez Európskej únie a Severoatlantickej Aliancie. Politické úsilie o budovanie zjednotenej Európy v rámci dvoch nadnárodných politicko-vojenských štruktúrach bolo potrebné v zárodku potlačiť, lenže to nebolo možné zabezpečiť, pretože k tomu neexistovala politická vôľa predstaviteľov národných štátov. Žiaľ, proces vývoja kapitalizmu na Západe prebiehal a prebieha aj tým spôsobom, že národní vodcovia sa vždy priklonili k privilegovanej minoritnej triedy kapitalistov, v rukách ktorej je celý fungujúci ekonomický systém a nežiaduci veľký politický vplyv.

Myšlienka, že by samotní občania národných štátov mohli o niečom zásadnom rozhodovať, sa do dnešných dní nenaplnila. Privilegovaná trieda na Západe si nemôže dovoliť odovzdať rozhodovanie v mnohých dôležitých otázkach do rúk občanom národných štátov. Strach z uvedomelého občianstva je veľký a preto v kapitalizme nemôže existovať skutočná demokracia. A pretože neexistuje, tak sa v politike môžu a musia presadzovať aj skutočné záujmy západného kapitálu a ich predstaviteľov ako z času na čas najreakčnejšej časti spoločnosti, ak je to nevyhnutné.

Budovanie zjednotenej Európy v rámci Európskej únie a Severoatlantickej Aliancie sa tak dialo a deje s výlučným záujmom a súhlasom iba tých minoritných skupín každej národnej spoločnosti, ktorá je privilegovaná a má svojich verných prisluhovačov, vrátane tých, ktorí sa vo voľbách uchádzali a uchádzajú o právo byť zástupcami občanov. V tomto článku je dostatok faktov o tom, že v uvedených záležitostiach mali a majú rozhodujúce slovo. Z úst politikov a od mediálnych pracovníkov sa občania nikdy nedozvedia, že existencia EÚ a NATO ako dvoch nadnárodných mocenských štruktúr sa výrazne dotýka problematiky kapitalistickej expanzie a zahraničnej politiky a na ich vznik a existenciu sa je potrebné dívať cez prizmu kapitálu.

Americký filozof David Schweickart v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ o. i. uviedol, že kapitalizmus má tri črty, ktoré ak spojíme do jedného celku, vytvárajú dynamický deštruktívny systém. Týmito črtami sú: expanzívna kapitalistická dynamika, špecifická krízová tendencia vyplývajúca z podstaty námedznej práce a neobmedzená mobilita jeho rozhodujúceho prvku – kapitálu (str.143). EÚ a NATO sa stali veľmi dôležitou súčasťou štruktúr globalizovaného kapitalizmu, aby uľahčovali presadzovanie veľkej nerovnosti v príjmoch a bohatstve minoritnej triedy kapitalistov a jej záujmov, ktoré sa dajú aj jasne popísať. Lenže toto nie je celá pravda o tom, k čomu sú dobre uvedené nadnárodné štruktúry globalizovaného kapitalizmu.

V živote každej spoločnosti, teraz kapitalistickej, existujú rôzne otázky, o ktorých sa celkom verejne vôbec nerozpráva z rôznych dôvodov a to či už ide o rôzne fakty, domnienky, pochybnosti, hypotézy či rôzne hodnotiace súdy. Otázka, ktorú si dovolím nastoliť do pozornosti čitateľa, o ktorej sa za žiadnych okolnosti nehovorí a ani verejnosti nepripomína, sa týka existencie a fungovania tak Európskej únie ako aj Severoatlantickej Aliancie. Čoho sa týka ? Ideológie antikomunizmu v zahraničnej politike západných štátov, nakoľko komunizmus od začiatku vyvolával nepriateľské vášne medzi vyššími triedami. Komunizmus začali nenávidieť väčšmi ako fašizmus a nacizmu. Polyarchický Západ neprotestoval, keď v medzivojnovom období nasilu zlikvidovali demokratické inštitúcie v Taliansku, Nemecku a Španielsku, ale ticho toleroval tamojšie nové vlády. V svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ to tvrdí americký filozof David Schweickart, keď sa sa rozhodol v kapitole o zlých stránkach kapitalizmu venovať pozornosť aj problematike nedostatku demokracie a v tejto súvislosti uviedol aj niekoľko zaujímavých poznámok o antikomunizme.

Na prvý pohľad sa môže čitateľovi zdať, že otvárať tému ideológie antikomunizmu v súčasnosti už nemá žiadny zmysel, pretože socializmus zanikol a nie je čo riešiť. Lenže so zánikom socializmu nezanikol západný kapitalizmus a jeho niektoré základné črty ostali nedotknuté. Fašizmus a nacizmus sa podarilo práve z prostredia EÚ a NATO pod vedením Američanov po mnohých rokoch dostatočne obnoviť a využiť v prospech svojej konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou. Zjednotenie Európy v mene vojenského ťaženia na východ proti Ruskej federácií, to je v praxi práve realizovaný nový fašizmus, presne v duchu plánov predstaviteľov Tretej ríše. Oživenie a po štátnom prevrate vo februári 2014 na Ukrajine nastolenie nacizmu na čelo kyjevskej diktatúry to bol a je základný predpoklad k zásadnej zmene politiky Ukrajiny vo vzťahu k Ruskej federácií a k rusko-jazyčnému obyvateľstvu na Ukrajine. Fašizmus a nacizmus sa cez bruselských mandarínov v EÚ a NATO spojili v prospech vedenia zástupnej vojny proti Ruskej federácií.

Komunizmus sa pokladal za chorobu a preto bolo potrebné proti nemu nemilosrdne bojovať tak doma (na Západe – poznámka D.H.) ako aj v zahraničí. Podľa amerického filozofa dejiny dvadsiateho storočia by vyzerali inak, keby sa zahraničná politika pridržiaval ideálov demokracie namiesto antikomunizmu. Keby napríklad USA prijali, a ozaj, záväzok skutočnej demokracie, potom mnohé udalosti vo svete by sa jednoducho neudiali. Príklady takýchto udalosti sú uvedené na str. 134 – 135. A tak si mohol americký filozof dovoliť celkom jasne konštatovať, že vojny, štátne prevraty, utrpenie, teror a zabíjanie vedené v mene antikomunizmu pripravili o život prinajmenej toľko ľudí ako Hitler a Stalin. K tomuto konštatovaniu je záver filozofa jasný: Nemuselo sa to udiať. Ani by sa to nestalo, keby sme boli ozajstnou demokraciou a nie polyarchiou (str. 135). O tom, čo je polyarchia, sa zmieňuje nižšie v tomto článku.

Americký filozof si postavil otázku, prečo kapitalizmus tak ostro napadal komunizmus, keď pritom bol tolerantný k všetkým ostatným represívnym antidemokratickým režimom. Došiel k záveru, že reálna motivácií antikomunizmu nie je priamo spojená s ekonomikou kapitalizmu, ale má hlbšie korene. Na čom je založená motivácia antikomunizmu ? Tu je odpoveď: Kapitalistická trieda sa veľmi bojí, že komunisti by mohli mať pravdu. Bojí sa predovšetkým toho, že kapitalizmus neznamená koniec histórie, že ľudstvo čaká krajšia budúcnosť po kapitalizme a že pracujúci – a drvivá väčšina občanov – si to skôr či neskôr začne uvedomovať a podniknú potrebné kroky (str. 133-134). Ideológia antikomunizmu nemohla a nemôže žiť bez kapitálu a pokiaľ tento kapitál sa nepodarí určitým spôsobom skrotiť, tak táto ideológia bude potrebná aj naďalej, pretože západný kapitál sa v rámci svojich celkových ekonomických a ďalších aktivít musí poisťovať aj proti svojmu prirodzenému zániku.

Kto by mal určité nevhodné, protispoločenské či zločinné záujmy predstaviteľov západného kapitálu určitým spôsobom skrotiť ? Vždy to má byť úloha každej určitým spôsobom nastolenej novej štátnej moci a jej predstaviteľov, ktorá má byť sformovaná a uplatňovaná na základe silného vplyvu a moci občanov každého národného štátu. A na základe toho, čo napísal americký filozof o potrebe skutočnej demokracie, tak každá národná spoločnosť by sa mala usilovať presadzovať určité reformné kroky k dosiahnutiu skutočnej demokracie podľa jej základných kritérií, ktoré sú v tomto článku uvedené.

Na programe dnešnej doby by teda mala byť na Západe nastolená otázka, ako „poľudštiť“ západný kapitalizmus, ako zmeniť bezbrehý kapitalizmus na spoločnosť s „ľudskou tvárou“. K tomu je potrebný vznik skutočnej ľavicovej strany a aktívne občianstvo, ktorí sa budú postupne učiť sformovať, aké reformy sú potrebné pre existenciu západného kapitalizmu s „ľudskou tvárou“. A určite jedným z reformných krokov ma byť reforma politických systémov národných štátov. Ak to zoberiem na podmienky Slovenskej republiky, tak rozhodne sa bude treba postarať, aby politický systém umožňoval účasť občanov na správe vecí verejných a ústavné podmienky pre kreovania výkonnej moci a efektívnejšiu prácu zákonodarného zboru. Nižšie uvádzam, aký mechanizmus obmedzenia moci občanov a zboru zvolených zástupcov občanov sa uplatňuje v podmienkach volebného systému na území Slovenskej republiky.

Lenže to zásadné, čo má prispieť k „poľudšteniu“ západného kapitalizmu na základe mnohých skúsenosti z doterajšieho vývoja je už celkom jasné: treba ukončiť účasť SR v NATO ako v medzivládnej organizácií a vyvolať buď zásadnú reformu Európskej únie výlučne v prospech národných štátov alebo prijať rozhodnutie o ukončení členstva Slovenskej republiky v EÚ. Ktorý národný štát v rámci svojich politických predstaviteľov bude mať aj naďalej chuť ostať „nepoľudšteným“ kapitalistickým zriadením, ďalej pokračovať v konfrontačnej politike s Ruskou federáciou a podporovať nacistický režim na Ukrajine či pripravovať sa na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou, a tiež prijímať všetky možné opatrenia na totalitné ovládanie svojho obyvateľstva v zmysle nastolenia zdravotníckej diktatúry, ekologických nezmyslov v rámci politiky klimatického alarmizmu, digitálneho ovládania ľudských životov a nevhodných výtvorov umelej inteligencie, tak nech si to robí vo vlastnej réžií a od nikoho ďalšieho si nevyžaduje podieľať na vynucovaní jednoty vo vecí zlých úmyslov, plánov a projektov, založenej sa podriadení sa vyšším záujmom – záujmom kapitálu.

Čitateľ si môže postaviť otázku, čo majú spoločného EÚ a NATO so strachom kapitalistickej triedy na Západe. Myslím si, že veľmi veľa. Na rozdiel od komunistov minoritná trieda kapitalistov je presvedčená, že žiadna krajšia budúcnosť po kapitalizme nesmie existovať a že globalizovaný kapitalizmus je vlastne koniec histórie ľudstva. Stanovisko kapitalistickej triedy je celkom jasné: Iba kapitalizmus, niet inej alternatívy pre žiadny národ a pre žiadne ľudstvo ! Zo strany kapitalistov nejde o žiadnu slovnú hračku, o žiadnu hypotézu, ale o jasný program, ktorý sa už nesmie – ako v prípade socializmu – naplniť. Tento jasný program, ktorý pre kapitalistov nie je žiadnou chimérou, je potrebné neustále chrániť a ustrážiť. A také nadnárodné či nadštátne štruktúry ako EÚ a NATO to majú zabezpečovať praktický na dennej báze.

Pre ochranu záujmov minoritnej triedy kapitalistov bolo potrebné v prvom rade riešiť otázku budovania zjednotenej Európy po ekonomicko-politickej a vojenskej stránke. V publikácií vydanej v rámci edície Európska dokumentácia a s názvom „ABC komunitárneho práva“ sa píše: „Základ pre budovanie zjednotenej Európy tvoria elementárne idey a hodnoty, ktorými sa členské štáty cítia byť zaviazané a ktorých uskutočnením sú poverené výkonné orgány EÚ. K týmto uznávaným základným hodnotám patria: zabezpečenie trvalého mieru, jednota, rovnosť, sloboda, bezpečnosť a solidarita.“ Na tých istých hodnotách sa prezentuje aj samotná Severoatlantická Aliancia. Uvedený citát je príkladom úmyselného zavádzania každého, kto si to prečíta, respektíve niečo podobné to vyjde z úst politických predstaviteľov Západu. Uvedené tvrdenie o tom, na akom základe je založené budovanie zjednotenej Európy, je obyčajný nezmysel, pretože západný kapitál nikdy nemal a nemá nič spoločného s uvedenými hodnotami.

V skutočnosti zabezpečenie trvalého mieru je najskôr založené na záujmoch zničenia Ruskej federácie a nastolení svetovej vlády, jednota členských štátov je založená na zničení národných štátov a ich suverenity a na jednotnom podriadení sa ekonomickým a politickým záujmom západného kapitálu, pod zástavou zásady rovnosti sa úsilie potláčať v prípade jednotlivcov diskriminačné úsilie na celom priestore Európy mení na presadzovanie LGBT agendy, na boj proti extrémizmu občanov a v prípade členských štátov na udržanie časti členských štátov – mimo západnej 15 -ky na polokoloniálnej úrovni. Základné slobody sú v prvom rade určené k tomu, aby boli odstránené prekážky pre využitie potrieb ekonomického systému kapitalizmu a preto medzi nich vôbec nepatria politické slobody.

Ak to zhrniem, tak budovanie a vybudovanie zjednotenej Európy je to, čo pomohlo celkom excelentne naplniť záujmy minoritnej triedy kapitalistov a posilniť samotný západný kapitalizmus v jeho dravosti a bezuzdnosti. Existencia zjednotenej Európy po stránke ekonomickej, politickej a vojenskej je vhodne spojená s masmediálnou politikou, s politikou predstaviteľov národných štátov, s výchovou k európskemu občianstvu a európskych záujmov a v konečnom dôsledku vytvára priaznivý domino efekt v tom, že všetci sme zjednotení na potrebe uchovať kapitalizmus na večné časy a nikdy inak.

Ideológia antikomunizmu v skutočnosti vôbec nezanikla, pretože sa neustále organizuje ochrana každej národnej spoločnosti proti zámerom a „dejinnému osudu“, aby ľudstvo mohla čakať krajšia budúcnosť po kapitalizme. Úzkostlivo sa dbá iba o to, aby kapitalistický systém si žil a fungoval len podľa predstáv predstaviteľov západného kapitalizmu, aby ostala iba neoliberálna cesta aj s jej vernými bojovníkmi za kapitalistickú globalizáciu. Nepočíta sa s tým, že kapitalizmus sa stal dožívajúcim systémom, ktorý potrebuje transformáciu na systém nový – spojený napríklad s ekonomickou demokraciou.

K otvoreniu celospoločenskej debaty na tému nástupníckeho systému po kapitalizme sa v súčasnej dobe nikto neodváži, hoci pôjde o alternatívny ekonomický model, realizovaný v rámci postupnej reformnej agendy. Rovnako ako ja, tak aj čitateľ si môže postaviť otázku, prečo by sa mala každá národná spoločnosť na Západe začať zaoberať témou nástupníckeho systému, či vôbec určitými reformami v podmienkach západnej kapitalistickej spoločnosti. Podľa mňa dôvody k tomuto rozhodnutiu existujú.

Európska únia a Severoatlantická Aliancia sú dokonalým projektmi západného kapitálu. Pre uvedomenie si, o čo niekedy v minulosti išlo a o čo ide v súčasnosti, si dovolím uviesť niekoľko dôležitých myšlienok z článku „Nerozumieme imperializmu – sledujeme bábkové divadlo“, ktorý bol uverejnený 30.4.2026 na stránke zvedavec.news. Autor (ka) tohto článku – Karim – nás upozorňuje na niečo veľmi – veľmi dôležité, čo sa v skutočnosti vedome či plánovite obchádza, nezdôrazňuje, nepripomína a čo je najhoršie: ak sa to nezdôrazňuje, tak nie je možné vyvodzovať dôsledky. Vo verejnosti na celom svete sa pestuje iba kult silného muža. Tak napríklad Trump či Netanjahu sú architekti, tyrani či jedinečné zla našej doby. Ide o fikciu, podľa ktorej dejiny tvorí krutosť jednotlivcov viac ako mechanizmy, ktorým slúžia. Je to najužitočnejšia fikcia, ktorá sa používa vo vzťahu k ľudstvu, konkrétnejšie napríklad k obyvateľstvu Západu, pretože chráni celý mechanizmus kapitálu a jeho majiteľov a podporovateľov.

Výsledkom šírenia takejto fikcie je potom to, že rôzne katastrofy a udalosti sa personalizujú, čiže pozornosť za tragédie a katastrofy sa prenáša na silných mužov – jednotlivcov., zvyčajne politikov. Ak sa personalizuje katastrofa, potom dochádza aj k tomu, že katastrofu aj neutralizujeme. Neutralizácia sa týka toho, že keď požadujeme rezignáciu silného muža – politika, tak systém, ktorý ho stvoril, prežije neporušený a je pripravený vždy dostať na uvolnené miesto niekoho iného. A bábkové divadlo pokračuje. Najlepšie je to podľa mňa vidieť na volebnom systéme, ktorému politici hovoria, že je demokratický. V našej dobe platí, že vždy sa k moci – buď v rámci vládnej moci alebo do prezidentského úradu, dostanú len jednotlivci – kandidáti, ktorí potom vyjadrujú nespochybniteľnú lásku k EÚ a NATO a robia politiku, ktorá sa od nich vyžaduje.

V uvedenom článku sú uvedené príklady personalizácie katastrof, ktoré sa stali alebo existujú v súčasnosti. Prvým príkladom je Hitler, ktorého história ukazuje ako charizmatického šialenca, ktorý zhypnotizoval nemecký národ až k barbarstvu. Z pohľadu autora článku je to rozprávka pre deti a má pravdu. Skutočná pravda je veľmi ošklivá, hnusná a je aj celkom poučnejšia. Krupp vyrábal zbrane, IG Farben vyrábal Zyklon B, B. Thyssen a Flick vkladali do nacistickej strany milióny, Deutsche Bank prala skonfiškované prostriedky, Ford a IBM prispeli svojou americkou expertízou. Tábory smrti neboli výlučným dielom jedného kričiaceho muža, ale boli premysleným produktom rôznych spoločnosti, ktoré financovali, navrhli a dodali holocaust. A čo vyplýva z tejto pravdy? Kapitál hýbal Hitlerom, nie opačne. Lenže túto pravdu nesmieme poznať či si ju dokonca uvedomovať. Kto napríklad hýbal a hýbe predstaviteľmi USA, NATO a EÚ, aby bola zorganizovaná zástupná vojna proti Ruskej federácií ?

A v súčasnosti sa pozrime na Gazu. Máme sa pozrieť na trosky Khan Younisu, na mŕtvoly deti vytiahnuté z prachu, na lekárov popravených vo svojich nemocniciach, na novinárov prenasledovaných v ich nepriestrelných vestách, na neviditeľné ženy opakovane znásilňované v izraelských mučiacich celách. A potom sa pýtajme, kto vedie túto vojnu. Netanjahu ? Ten muž je iba tvárou a je nahraditeľný. V skutočnosti vojnu vedie BlackRock, ktorý drží väčšinové podiely v Lockheed Martin, Raytheon, General Dynamics, Northrop Grumman – vo všetkých výrobcoch, ktorí zasobujú masaker. Vojnu vedie Google a Amazon, ktorých zmluva v rámci projektu Nimbus je chrbticou okupácie. Vojnu riadi konštalácia miliardárov, ktorí financujú AIPAC (americko-izraelský výbor pre verejné záležitosti) a zaisťujú, že každý americký politik, ktorý ustúpi pred masakrom Palestíncov, bude v následujúcich primárkach zničený.

Podľa autora článku politici majú slobodnú vôľu. Trump si zvolil cla, Netanjahu si zvolil vojnu, ale obaja túto voľbu urobili iba v klietke. Politici majú priestor k tomu, aby sa rozhodli, ako budú slúžiť kapitálu. Nemajú priestor k tomu, aby tento kapitál spochybnili. Trump si môže vybrať svoj kabinet, nemôže si však vybrať svojich pánov. Autor článku prichádza k záveru, prečo existuje kult osobnosti. Kult osobnosti existuje preto, aby pohltil hnev verejnosti a nasmeroval ho proti jednému mužovi, aby aparát, ktorý tohoto muža stvoril, nebol nikdy obvinený, nikdy prešetrovaný, nikdy zvrhnutý !!!

Až Trump odíde, vojny budú pokračovať, ak Netanjahu odíde, apartheid bude pokračovať, vraždenie bude pokračovať, vyvlastňovanie bude pokračovať, pretože ani jeden z týchto mužov nič neriadil. Takže my všetci sledujeme len bábkové divadlo a diskutujeme o tom, ktorá bábka je najgrotesknejšia. A čo je na tomto pohľade na bábkové divadlo najzaujímavejšie ? Ruky, ktoré posúvajú bábkami, ostávajú neviditeľné !!! Toľko z obsahu článku od jeho autora. A aké je z toho poučenie pre každého občana – voliča na našom Západe ? A odkiaľ v prvom rade pochádzajú ruky, ktoré posúvajú babkami ? Nie je to náhodou prostredie západného kapitálu v prvom rade ? Ak v druhej svetovej vojne sa najmä zásluhou ZSSR a jeho Červenej armády podarilo dosiahnuť víťazstvo nad fašizmom a nacizmom, tak prečo oba trendy totalitnej politiky v súčasnej dobe povstali z popola ? Živnú pôdu, z ktorej vyrástli, je treba hľadať v kapitalistickom ekonomickom systéme a v jeho záujmoch a potrebách alebo niekde inde – v neschopnosti spravovať spoločnosť, v ľudských vášňach a podobne ?

Najprv k tomu, aké predpoklady kladú na postavenie a úlohu občanov – voličov tie persony, ktorých ruky sú v rámci politiky – bábkového divadla – neviditeľné. Politikov je potrebné čas od času meniť, aby záujmy západného kapitálu neboli nikým a ničím dotknuté, obmedzené a odstránené. Dôsledky neviditeľnosti sú dôležité: občania si majú myslieť, že za všetko zlo či nedostatky a rôzne problémy môžu iba tí, ktorých sa rozhodli zvoliť za svojich zástupcov. Ak treba politikov, najmä tých, čo sú pri moci, raz za čas vymeniť, potom sú potrebné voľby, určitým spôsobom zorganizované a hlavne tak, aby pri výbere kandidátov, voľbe kandidátov, spôsobe výberu do zodpovedných funkcií a spôsobu sformovania vládnej väčšiny bola promtne dodržaná hlavná zásada „neviditeľných rúk“ – vplyv a moc občanov a celého zboru zvolených zástupcov nesmie byť výlučná, ale určitými mechanizmami obmedzená. Tejto obmedzenej moci občanov nás naučili hovoriť, že sa zúčastňujú demokratických volieb a obmedzenej moci zvolených zástupcov sa má hovoriť, že pracujú v podmienkach parlamentnej demokracie.

Pokladám za potrebné uviesť, aký mechanizmus obmedzenia moci občanov a zboru zvolených zástupcov občanov sa uplatňuje v podmienkach volebného systému na území Slovenskej republiky. Pokúsim sa len stručne vymenovať, nie podrobne analyzovať.

A. Obmedzeniu výlučného vplyvu a moci občanov pri výbere kandidátov na poslancov je založené na tom, že:

1. O dôveru občanov a voľbu občanmi sa môžu uchádzať iba politické strany a hnutia.

2. Majú existovať iba celkom nenáročné kritéria pre založenie a činnosť politickej strany, respektíve hnutia.

3. V platnosti má existovať iba jeden volebný obvod pre celé územie Slovenskej republiky, nie podľa okresov.

4. Musia existovať možnosti privátneho financovania predvolebnej kampane.

5. Kampaň pred voľbami do NR SR je organizovaná spôsobom, ktorý neumožňuje, aby voličstvo bolo dobre informované.

6. V kampani pred voľbami občania – voliči sa nemôžu dočasne združovať k presadzovaniu aktívnych návrhov potrebných k úprave volebných programov politických strán a hnutí.

7. Neexistuje možnosť v priebehu volebného obdobia odvolať celú politickú stranu aj s ňou určenými poslancami z činnosti zákonodarného zboru.

8. Mnoho platných voličských hlasov, odovzdaných vo voľbách do NR SR, podlieha po spočítaní odovzdaných hlasov doslova scudzeniu v prospech iných kandidátnych strán a hnutí, pretože štátna komisia scudzenie hlasov vykoná na základe klauzúl o potrebe dosiahnuť pre vstup do NR SR hranicu 5%, 7% a 10% voličských hlasov zúčastnených vo voľbách. Znamená to, že sa s platne odovzdanými hlasmi zo strany voličov sa doslova kšeftuje, pretože politickým stranám, ktoré kandidujú a nedosiahnu požadovanú hranicu, sa platné voličské hlasy nepriznávajú a sú rozdelené politickým stranám, ktoré podmienky klauzuly splnili.

Poznamenávam, že vo voľbách do NR SR vo februári 2020 štátna komisia voličom nepriznala cez 820 000,- platných hlasov odovzdaných politickým stranám, ktoré nedosiahli hranicu pre vstup do NR SR vo výške 5% a 7%. Vyšlo mi, že v tomto prípade 43 mandátov bolo na základe scudzenia platných voličských hlasov pridelených iným politickým stranám, hoci tieto politické strany neboli volené. Potom ako bolo možné tvrdiť, že prebehli demokratické voľby, keď obrovskému množstvu voličov (cez 820,- tisíc) boli hlasy odobraté, pretože sa vlastne rozhodli zlé. A takáto uzákonená drzosť sa ďalej podporuje a bude sa využívať proti voličom, u ktorých sa po sčítaní výsledkov volieb ukáže, že sa nevedia „správne“ rozhodovať.

9. K obmedzeniu výlučného vplyvu a moci pri výbere kandidátov na poslancov výrazne prispievajú rôzne mediálne skupiny, ktoré sú vo vlastníctve súkromných spoločnosti a verejno-právne média.

B. Obmedzeniu výrazného vplyvu a moci zvolených poslancov – zástupcov občanov – a teda k obmedzeniu efektivity práce zákonodarného zboru pomáhajú tieto nelegitímne a nelegálne praktiky časti poslancov a ústavných činiteľov:

1. Rešpektovanie pravidla, niekym navrhnutého a určeného, že výsledky volieb do NR SR sa majú posudzovať ako športová súťaž, ktorá má mať víťaza a aj porazených. Víťazstvo vo voľbách do NR SR sa uznáva v dvoch formách: a) ako „súťaž jednotlivcov“ – jednotlivých politických strán a hnutí a za b) ako súťaž „bežeckých štafiet“ – dohodnutej skupiny politických strán a hnutí. Porazenými sa stávajú všetky tie politické strany a hnutia, ktoré vo voľbách nedosiahli požadovanú hranicu pre účasť v NR SR (5%, 7% a 10%).

2. Rešpektovanie pravidla, niekym navrhnutého a určeného, že akceptovanie volieb do NR SR ako športovej súťaže má byť či musí byť viazané na právo víťaza v obidvoch formách ( a, b) rozhodovať o ďalších opatreniach, spojených s potrebou kreovania vládnej moci a s činnosťou zákonodarného zboru. Ide o tieto opatrenia:

2.1. Predstaviteľ víťazného tímu má právo byť menovaný do funkcie predseda vlády Slovenskej republiky, respektíve do uvedenej funkcie určiť niekoho z vlastného tímu (aj koaličného).

2.2. Predstaviteľ víťazného tímu má výlučné právo buď v rámci svojej politickej strany alebo v rámci „bežeckej štafety“ (koalície) navrhnúť vymenovanie členov vlády SR.

2.3. Predstaviteľ víťazného tímu buď sám alebo v spojení s členmi „bežeckej štafety“ si prisvoja výlučné právo k tomu, aby vopred obmedzili vplyv, schopnosti a iniciatívy ostatnej – menšinovej časti zástupcov občanov – poslancov NR SR – tým, že v záujme svojich vlastných predstáv o politickom konaní a o plnení politického programu v rozpore s Ústavou SR a ústavne určenými úlohami pre Národnú radu SR, uzatvoria Koaličnú zmluvu a ustanovia nelegitímny politický orgán Koaličnú radu. Týmto neústavným krokom, iniciatívne zorganizovaným v rámci predstáv o vnútrostraníckom živote, nezákonným spôsobom Koaličná rada podriadi celý zákonodarný zbor svojim výlučným predstavám a potrebám, a teda aj tým politickým silám, s ktorými spolupracuje v zákulisí politiky, a zákonodarný zbor vopred rozdelí na dva proti sebe stojacie politické tábory: „zorganizovanú koalíciu“ a „nanútenú opozíciu“.

Tomuto opísanému mechanizmu postupného zbavovania vplyvu a moci občanov a časti zboru zvolených zástupcov občanov jednoducho pripisujem vlastnosť, že ide o „pánske huncútstvo“, o ktorom sa neustále zdôrazňuje, že je to práva demokracia. V skutočnosti je to polyarchia ako systém, v rámci ktorého si voliči vyberajú politických lídrov na základe súťaže kandidátov zapísaných na kandidátkach politických strán v čestných voľbách. Ako to uviedol v svojom diele americký filozof David Schweickart, polyarchia predstavuje politický poriadok, v ktorom je občianstvo rozšírené na pomerne veľkú časť obyvateľstva a občianske práva zahŕňajú možnosť byť v opozícií a hlasovaním odvolať najvyšších úradníkov vlády (Po kapitalizme ekonomická demokracia, str. str. 127 – 128). Iba dodám, že v našom prípade nejde hlasovaním odvolať najvyšších úradníkov vlády.

Tento mechanizmus postupného zbavovania vplyvu a moci občanov a časti zboru zvolených zástupcov občanov je potrebné jednoducho zrušiť, pretože sa celkom jasne zahniezdil do krvi a politického konania predstaviteľov politických strán a má nesmierne negatívne účinky na spoločenský, politický, ekonomický a kultúrny život spoločnosti. V súlade s uvedeným mechanizmom aktívne pracujú všetky mediálne skupiny na Slovensku a pomáhajú každodenne udržiavať „bábkové divadlo“ na vysokej profesionálnej úrovni.

II.

Európska únia ako dokonalý projekt západného kapitálu, ktorej súčasťou sú aj národné babky.

V týchto dňoch (apríl 2026) predseda vlády SR Róbert Fico na svojom stretnutí so študentmi dal slovenskej verejnosti vedieť, že Európska únia je dokonalý projekt, je dokonala organizácia, ale problémom je, že je dnes vo veľmi zlých rukách. V tomto momente nech si čitateľ spomenie na dôležité myšlienky z článku „Nerozumieme imperializmu – sledujeme bábkové divadlo“, ktoré som uviedol v tomto článku vyššie. Možno práve z tohto dôvodu si predseda vlády SR dovolil tvrdiť, že vedenie Európskej únie vôbec neslúži záujmom členských štátov. Lenže tvrdenie Róberta Fica ukazuje na určitý paradox, ktorý v sebe skrýva aj celkom zaujímavú pravdu: súčasťou veľmi zlých rúk v rámci EÚ sú aj predstavitelia národných vlád členských štátov, ktorí sú neodmysliteľnou súčasťou nadštátneho projektu. Ak EÚ podľa Róberta Fica neslúži záujmom členským štátom, keďže v skutočnosti ani kvôli záujmom národných štátov nebola vytvorená, tak to znamená, že predstavitelia národných vlád pomáhajú obhajovať iné, vyššie záujmy spojené v prvom rade s ideou unipolárnej globalizácie, ktorá je pre Západ rozhodujúca.

Uvedené tvrdenia predsedu vlády SR ma zaujali a tak som sa rozhodol, že sa pokúsim podľa svojich schopnosti z určitých pohľadov a súvislosti analyzovať problematiku EÚ a jej vzájomné vzťahy s členskými štátmi. Myslím si, že Európska únia nie je a nemôže byť z pohľadu záujmov národných štátov a aj samotnej Európy žiadny dokonalý projekt. Ak je dokonalým projektom, tak iba vo význame, že slúži záujmom západného kapitálu, nadnárodnej globálnej politike. Európska únia nie je a ani nemôže byť dokonalou organizáciou suverénnych národných štátov. Ak je dokonalou organizáciou, tak iba vo význame, že je nadštátnou mocenskou entitou, ktorá má za úlohu zlikvidovať národné štáty a vybudovať v priestore Európy Štvrtú ríšu. Ak je Európska únia vo veľmi zlých rukách, tak je to pravda, ktorá je založená na tom, že kvalita personálu je výrazom inštitucionálnej štruktúry EÚ, ktorá nedovoľuje, aby z hľadiska záujmov národných štátov bolo možné niekedy hovoriť o tom, že celá riadiaca štruktúra je v dobrých rukách.

Inštitucionálna štruktúra Európskej únie je výsledkom dlhodobého vývoja a je výrazom toho, že samotný systém zjednocovania členských štátov v Európe sa udial podľa modelu medziregionálneho konglomerátu. Ten je však orientovaný tak, aby riadenie existovalo z jedného centra a pritom bolo zničené riadenie v konkurenčných – členských štátoch. Vývoj v EÚ preto smeruje k doteraz nezrealizovanému politickému zjednoteniu a vytvoreniu európskej superveľmoci – super štátu. V našom prípade vývoj v EÚ likviduje našu národnú suverenitu a zvrchovanosť, čo vládnej moci vôbec nevadí. A nevadí to ani veľkej skupine opozície a tak sú všetci spoločne na jednej lodi a nemajú si čo vyčítať. Nadnárodná ideológia ovládla celý „demokratický“ Západ. Zrodila sa idea, že tento Západ stelesňuje hodnoty a nie politickú moc. Ukazuje sa, že proces premeny európskych štátov na federálnu Úniu je zatiaľ nezastaviteľný, hoci sa jasne zdá, že ide o utopický a totalitný projekt.

A takýto projekt ešte aj po mnohých rokoch skúsenosti s EÚ predseda vlády SR nazýva dokonalým projektom !

V skutočnosti bolo potrebné model medziregionálneho konglomerátu, ktorý bol použitý pre zjednocovanie členských štátov EÚ, vyhodnotiť ako nebezpečný a zrušiť či nepoužívať. Namiesto toho bolo potrebné sa riadiť zásadou, že v záujme zachovania zvrchovanosti a štátnej suverenity EÚ má byť organizovaná a riadená ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe. Tento model organizácie už má iný spôsob riadenia: riadenie je koordinované, je bezkonfliktné a v záujme všetkých účastníkov. Kultúrna a národná identita ostávajú plne zachované.

Táto zámena modelov zjednocovania členských štátov – plánovaná a úmyselne realizovaná nositeľmi konceptuálnej moci západného kapitálu – vyvoláva potrebu postaviť EÚ na iných základoch, ako je terajšia EÚ. Pre každú doterajšiu vládnu moc malo platiť, že prvky štátnej moci sa nemôžu – nesmú odovzdávať do pôsobnosti bruselským mandarínom a keď by mali existovať nejaké výnimky, tak iba so súhlasom občanov ! Teraz je už celkom jasné, že nadštátna tvorba vôle organizovaná Bruselom musí skončiť a máme sa opäť vrátiť k plnému rešpektovaniu vnútroštátnej tvorby vôle, ktorej priorita bola vládou Mikuláša Dzurindu a za priamej asistencie prezidenta Rudolfa Schustera v roku 2001 zrušená.

Takže tu si dovolím položiť celkom jasnú otázku: Ako je možné, že docent práva nerozumie tomu, na akom základe a akého charakteru je samotná Európska únia a po dlhých rokoch v politike dospel iba do takého štádia svojich poznávacích schopnosti a praktických skúsenosti, že osud slovenského národa spojil s potrebou byť v jadre Európskej únie ako dokonalom projekte a dokonalej organizácií. Táto otázka platí rovnako aj pre celú tú skupinu terajšej opozície, ktorá sa nevie dočkať, kedy sa naspäť vráti k moci a vynasnaží sa ešte viacej či úplne podriadiť záujmy nášho národného spoločenstva bruselským mandarínom.

Vyzerá to tak, že docent práva nerozumel a nerozumie modelom zjednocovania (spolupráce) národných štátov v Európe a v súčasnosti našiel problém EÚ v personálnom obsadení celej inštitucionálnej štruktúry, súčasťou ktorej sú predsedovia vlád a ministri národných členských štátov. Ak predseda vlády SR tvrdí, že vedenie Európskej únie vôbec neslúži záujmom členských štátov, tak to znamená, že vôbec doteraz nedokázal pochopiť, že Európska únia nebola ustanovená kvôli záujmom členských štátov, a za druhé, súčasťou vedenia Európskej únie sú aj členovia každej národnej vládnej moci. A práve vychádzajúc z uvedeného konštatovania môžem otvorene napísať, že vedenie EÚ nie je funkčné kvôli záujmom členských štátov, hoci v jeho orgánoch sú zastúpení členovia každej národnej moci, ale kvôli tomu, aby nad národnými štátmi dostatočne účinne vládlo.

Osobne nepokladám predsedu vlády SR za hlúpeho človeka, pretože sa nedokázal dopracovať k poznaniu, čo v skutočnosti predstavuje na mape Európy a na jej politickej a ekonomickej scéne Európska únia. V jeho konaní, podobne ako v konaní absolútnej väčšiny novodobých politikov – zástupcov občanov – je presadzovaný pragmatizmus (politický), ktorý je spojený s potrebou byť zameraný na praktickú užitočnosť, efektivitu či vecné riešenie problémov. Lenže v tomto okamihu je treba si postaviť otázku, v prospech koho má u národného politika dominovať pragmatizmus: v prospech národného spoločenstva alebo v prospech nadnárodných síl a ich rôznych štruktúr a organizačných foriem – čiže v prospech západného kapitálu ?

Po modeloch uvedeného zjednocovania nastupuje k riešeniu ďalšia tak teoretická ako aj praktická otázka: vzťah národného a globálneho, vzťah občianstva a západného kapitálu. Na ktorú stranu sa prikloniť a srdnato bojovať ? Dostávame sa tak k tomu, že človek ako občan a ako politik musí sa rozhodnúť prijať určité morálne rozhodnutie k tomu, aké miesto ako zástupca občanov chce zaujať v riešení vzťahu národného a globálneho, v riešení vzťahu občianstva a západného kapitálu, pretože na základe zaujatého miesta potom je možné a potrebné pochopiť, akú politiku bude v skutočnosti presadzovať, hoci v skutočnosti ústavným sľubom je viazaný iba k politike spojenej so záujmami Slovenskej republiky a záujmami občanov.

V politickej praxi súčasnej národnej elity dominuje akýsi „politický hybrid“: podpora súčasnej EÚ v jej stanovenej inštitucionálnej štruktúre je vraj za každých okolnosti potrebná a je účinná, pretože je zákonite spojená so subjektívnymi záujmami občanov (individuálnymi a skupinovými) – môžeme cestovať po Európe, môžeme žiť, kde chceme, môžeme podnikať, kde chceme a podobne. Výsledkom „politického hybridu“ je teda to, že zákonite sa výrazne musí oslabovať objektívny záujem národného spoločenstva, o ktorom sa zmieňujem trošku nižšie v tomto článku.

Morálne rozhodnutie občana a politika v jednom z veľkej časti súvisí predovšetkým s určitou politickou stranou a s jeho pôsobením a postavením v nej. Tí, čo sa angažujú v politických stranách to nerobia iba z potreby vnášať do života a vedomia celej spoločnosti cez svoje predstavy a politický program určitý uvedomovací proces, ale predovšetkým svoj pragmatizmus spájajú s túžbami získať potrebnú moc nad celou spoločnosťou, potrebnú k jej riadeniu a spravovaniu. Treba zdôrazniť, že politické strany aj svojimi členmi sa angažujú v podmienkach života kapitalistickej spoločnosti a z tohto dôvodu podľa mňa platí tvrdenie amerického filozofa Davida Schweickarta, že všetky pokrokové zápasy sa dnes chápu v rámci predstáv a koncepčných horizontov kapitálu !!! Podľa filozofa nenarúša sa kapitalizmus v jeho základoch, pretože sa dívame na svet cez okuliare dominantnej ideológie (globálneho kapitalizmu, nadnárodnej, neoliberálnej, doplnil D.H.).

A takto sa na svet a problémy s ním spojené dívajú všetky tie politické strany a ich vodcovia, ktoré sa dostanú k moci a niektoré aj tie, ktorým sa to zatiaľ nedarí. Potreba pragmatizmu v stanovených hraniciach kapitalizmu (koncepčných horizontov kapitálu) vyžaduje od zainteresovaných osôb na politike a moci, aby sa prispôsobovali dominantnej ideológií a z tohto dôvodu sa zabúda na ústavnú povinnosť neviazať sa na žiadnu ideológiu a dodržiavať predpísaný sľub verejného činiteľa. Pragmatizmus našich politických vodcov, rovnako ako všetkých ďalších vodcov v iných národných štátov, je založený práve na prispôsobovaní sa dominantnej ideológií západného kapitalizmu, na prispôsobovaní sa záujmom minoritnej triedy kapitalistov.

V plnej miere to platí aj pre nášho predsedu vlády SR Róberta Fica, hoci o prispôsobovaní sa dominantnej ideológií nikdy nehovorí, pretože je to téma, ktorej sa každý politik z pochopiteľných dôvodov bojí. Predseda vlády SR už dávno prijal morálne rozhodnutie, že keď sa v rámci EÚ vytvára nový nemecko – francúzsky integračný motor, tak Slovensko chce byť v jadre procesu, že bude náležitým ochráncom projektu EÚ, nakoľko nebude podporovať otváranie zakladateľských zmlúv, rovnako ako nebude patriť k tým, ktorí budú chcieť spochybňovať súčasnú podstatu EÚ či organizovať referenda o vystúpení. Predseda vlády SR aj napriek tomu, že je dostatočným ochráncom EÚ ako dokonalého projektu, tak napriek tomu je každý deň kritizovaný zo strany opozície, že nedrží jednotu s Brusel a dovoľuje si mať rôzne kritické poznámky. A to už nie je žiadna náhoda, ale jasný signál, že predstaviteľ národného štátu nemá mať vlastnú vôľu politika ako zástupca občanov a rovnako si nesmie dovoľovať rozvíjať kritické myslenie.

Nižšie v článku sa zmienim aj o tom, ako by sa mala chápať skutočná demokracia v kapitalistickej spoločnosti. Teraz len zdôrazním, že vplyv triedy kapitalistov na formovanie politickej garnitúry každej národnej vládnej moci či v našom prípade aj na formovanie EÚ a jej politik je veľmi veľký. Donald Tramp ešte v predvolebnom čase pred svojim prvým zvolením za prezidenta USA povedal: „Tieto voľby určia, či sme slobodný národ alebo žijeme len v ilúzií demokracie, ktorá je v skutočnosti kontrolovaná malou hŕstkou globálnych záujmových skupín, ktoré systémom manipulujú a systém je zmanipulovaný. Takáto je realita. Vy to viete, oni to vedia, ja to viem a skoro celý svet to vie“. A ďalej: „A je to naša skorumpovaná politická garnitúra, ktorá je v pozadí snahy o radikálnu globalizáciu a získaní prevahy nad pracujúcimi ľuďmi. Ich finančné prostriedky sú praktický neobmedzené, ich politické prostriedky sú neobmedzené, ich mediálny vplyv je nezrovnateľný. A v neposlednom rade – hĺbka ich nemorálnosti je naprosto neohraničená“.

Aj keď Donald Tramp je sám kapitalista, celkom jasne a výstižne sa vyjadril o časti svojej vlastnej triedy – hŕstke globálnych záujmových skupín – ktorá vystrája nielen v Amerike, ale predovšetkým v rámci EÚ a NATO a v ďalších častiach sveta a ktorá nakoniec v súčasnosti riadi aj jeho samého.

Časť III.

Do pozornosti táto myšlienka:

Podľa filozofie kritického racionalizmu (predstaviteľ K. R. Popper) nič nemôže byť vopred dané, čo by nebolo možné vystaviť racionálnej kritike.

Podľa skúsenosti z praktického života v našej spoločnosti, konkrétnejšie, podľa skúsenosti z politiky, ktorú robia naše politické elity a predstavitelia EÚ, je možné tvrdiť, že bolo vopred dané, a trvá to, že všetky aktuálne otázky (témy) týkajúce sa charakteru EÚ, jej fungovania a členstva Slovenskej republiky v EÚ (podobne aj v NATO), nie je možné vystavovať racionálnej kritike.

Je to v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami, ale rovnako aj s jedným z princípov klasického liberalizmu: verejným zdôvodňovaním politiky vládnej moci.

Poučenie: V tej najdôležitejšej otázke života spoločnosti – občanov SR sa zámerne zrušila politika ako stretávanie názorov a presvedčení a zápas o získanie súhlasu a väčšiny. Vznikla z toho požiadavka na falošnú solidaritu, pretože Brusel a EÚ (rovnako NATO) máme vnímať ako rodičov, ktorí svojím deťom chcú iba zabezpečiť dobrý a dôstojný život. Politický dôsledok tejto falošnej solidarity spočíva v tom, že my, ako občania, ručíme za to, čo sa deje v našom mene prostredníctvom štátnych orgánov a ich (našich) zástupcov. Prečo si máme myslieť, že iba v mene nás, občanov, sa v záležitostiach fungovania EÚ (a NATO) všetko deje ? Prečo si nepripustíme, že fungovanie EÚ (a NATO) môže sa diať v záležitostiach rôznych špecifických skupín a ich záujmov, ktoré disponujú bohatstvom, peniazmi a skutočnou mocou ?

Členstvo SR v EÚ a v NATO nemôže byť základom bytia svojbytného národa, ale iba jeho aktuálne možným doplnkom. Z Európskej únie, podobne ako zo Severoatlantickej aliancie, sa stalo politické náboženstvo, v rámci ktorého sú občania indoktrinovaní k povrchnému poznaniu, že majú povinnosť iba veriť a politici ako „zástupcovia občanov“ sú povinní zabezpečiť, aby základom ich politiky boli politiky bruselských mandarínov.

Najprv úvodné poznámky k dvom otázkam.

1. K otázke národného záujmu.

Táto poznámka je dôležitá pre každého z nás, aby sme si mohli uvedomiť, aké budú naše postoje k problematike fungovania EÚ. V prvom rade národný záujem je záujem politického národa, okolo ktorého existuje štát. Tomu zodpovedá ustanovenie v Ústave SR, že občania sú zdrojom štátnej moci. Národný záujem sa vzťahuje k zahraničnej politike a preto tento záujem majú mať občania a ich štát v svojej moci. Zásluhou vládnej moci toto sa zmenilo v neprospech občanov SR, ktorí o tom ešte dostatočne nevedia.

Národný záujem v sebe obsahuje (skrýva) dva dôležité záujmy. Prvý záujem je možné definovať ako objektívny záujem a týka sa zväčšovania či udržiavania štátnej moci na danom území, udržiavanie existencie, bezpečnosti, celistvosti a suverenity štátu. Štátna suverenita je právo vykonávať vládu a vydávať zákony vo vlastnej krajine a chovať sa ako nezávislá jednotka na medzinárodnom poli. Štátna suverenita je podmienkou pre obhajobu objektívnych záujmov a subjektívnych záujmov, o ktorých bude ešte poznámka.

Súčasťou národného záujmu sú aj subjektívne záujmy občanov ako agregátu individuálnych a skupinových záujmov a hodnôt príslušníkov politického národa. Najpodstatnejšie je pochopiť, že subjektívne záujmy sú formované v demokratickom politickom procese (politický boj, parlamentná demokracia, slobodné a demokratické voľby atď.) Dôležitá poznámka: subjektívna záujmy občanov SR nie je možné formovať na úrovni EÚ či Bruselu.

Pod vplyvom EÚ a národnej vlády je štátna suverenita potláčaná, pretože právo vykonávať vládu a vydávať zákony vo vlastnej krajine a chovať sa ako nezávislá jednotka na medzinárodnom poli, boli významne obmedzené. Zároveň dochádza k deformovaniu a obmedzovaniu demokratického politického procesu, pretože tento proces sa jednoznačne týka a súvisí s formovaním subjektívnych záujmov občanov v štáte.

V národnom záujme preto každý štát potrebuje byť členom iba takej EÚ, ktorá má fungovať ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe. Je potrebné si uvedomiť, že neexistuje európsky národný záujem. Lenže napriek tomu predstavitelia EÚ a národné vlády neustále pokračujú v integrácií tak, aby EÚ bola ustanovená ako európsky super štát.

2. K otázke pochybnosti, pochybovania.

Môžeme pochybovať o všetkom možnom: o existencií Boha, o vernosti partnera / partnerky, o svojom susedovi, o svojich schopnostiach o svojom zdraví, o svojich deťoch o svojej firme, o svojom štáte a podobne. Nesmieme však pochybovať o jednom: o Európskej únií so sídlom v Bruseli, o jej založení, o jej cieľoch a záujmoch, o jej nevyhnutnosti či potrebnosti. Neustále je nám zdôrazňované, že ak pochybujeme, tak chceme proti EÚ bojovať. A kto proti EÚ bojuje, ten ohrozuje hospodársky rast, pracovné miesta, euro, úspory ľudí v bankách ohrozuje teda európsku spoluprácu, prosperitu a dokonca aj mier. Toto ohrozenie nám za určitú krátku dobu predostreli politici zo SR: v prvom rade M. Šefčovič, v druhom rade I. Mikloš. A za nimi je možné spracovať menný zoznam ďalších prisluhovačov, ktorí nám pripomínajú, že máme byť poslušní. A poslušnosť si vyžaduje, aby sme nepochybovali, ale verili, teda mali nádej, že všetko bude dobre a v prospech všetkých, pretože architekti EÚ berú do úvahy len záujmy občanov.

Je takéto správanie sa politikov k občanom členských štátov EÚ a ich politické aktivity v tomto smere morálne dobre a morálne správne ? To rozhodne nie ! Niekedy dávno som čítal, že nemáme veriť nádeji, pretože nádej je prostitútkou života, lebo sa zveruje do rúk každému z nás. Pochybovanie je prirodzená potreba a vlastnosť človeka, pretože bez neho poznanie životných situácií a procesov, vrátane politických, nie je možné v dostatočnej hĺbke a s pochopením.

Aj v súčasnosti nám, občanom, vraj politici hovoria pravdu. Možno, lenže ich pravda sa netýka otázok nášho pochybovania, táto ich pravda sa netýka toho, aká je podstata a charakter EÚ, aby sme sa uistili, čo z nej vyrastá a k čomu má slúžiť. Pravda politikov je o tom, že nám nezakryte zdôrazňujú, že naše pochybovanie a vraj „boj“ proti EÚ bude mať pre všetkých negatívne dôsledky. Svojou pravdou zakrývajú inú a skutočnú pravdu a tá je o tom, že osud členských štátov v Európe sme neuvážene, s veľkou dávkou optimizmu a aj zásluhou rôznych konšpirácií z úrovne vládnej moci zverili do rúk EÚ, pričom sme sa jej charakterom vôbec nezaoberali, pretože dôvera k Západu bola a je bezhraničná.

EÚ za súčasného stavu je nadštátnou mocou, ktorá chce o všetkom rozhodovať, pričom práve táto nadnárodná moc ovplyvňuje život v Európe a preto môžeme pociťovať iba dôsledky jej moci a presadzovania jednotlivých politik. Ak sa teda zástancovia eurooptimistov či politici nadnárodných štruktúr rozhodli hovoriť pravdu, tak v skutočnosti zase nás, občanov iba zavádzajú, pretože občania nemajú žiadny vplyv na výkon moci z Bruselu. Ich pravda, žiaľ, má iba taký zmysel, ako téza, ktorú teraz uvediem: „Migrácia do Európy vznikla v dôsledku veľkých pochybnosti občanov členských štátov EÚ, pretože neverili, že je faktorom trvalo udržateľného rozvoja Európy.“ Takže v skutočnosti nám ľudia typu Šefčoviča, Mikloša či vládnej moci vôbec žiadnu pravdu o EÚ nepovedia, pretože nemajú záujem o tom viesť otvorené a racionálne diskusie.

Časť IV.

Pragmatizmus predstaviteľov súdnej moci

Na Hlavných správach ma jedného času zaujal článok k vypočúvaniu záujemcov o post ústavného sudcu pred Ústavnoprávnym výborom NR SR. Zásluhou poslanca NR SR Rastislava Schlosára bola kandidátom na sudcov Ústavného súdu SR položená otázka, ako vnímajú ustanovenie Ústavy SR uvedené v § 7 ods. 2, ktoré hovorí o ukotvení SR v EÚ a teda faktický o obmedzení štátnej suverenity.

Článok Hlavných správ uvádza, že štyridsať elitných ústavných právnikov dostalo priestor vyjadriť sa k položenej otázke. Z ich odpovedí (stanovísk) redaktor Hlavných správ urobil tento záver: „Elita ústavnoprávnych expertov SR sa viacmenej zhoduje v tom, že zvrchovanosť Slovenska nie je účasťou v EÚ porušená.“

Tento zovšeobecňujúci výsledok si dovolím doplniť dvoma konkrétnymi názormi. Prvý príklad. Advokátka Zuzana Pitoňáková, dlhoročná poradkyňa ÚS SR, nevidí rozpor v tom, že európske právo je nadradené slovenskému. Druhý príklad. Róbert Fico, expremiér SR, už dávnejšie vyhlásil, že ak ide o pozitívnu stratu suverenity, treba byť ústretoví !

Aký odkaz záujemcovia o post sudcov Ústavného súdu SR vyslali nám, občanom ?

Všetko je v poriadku, pokiaľ ide o členstvo SR v EÚ a fungovanie EÚ. Nič zlého sa nedeje. Nemajte obavy !

Ale záujemcovia o post sudcov Ústavného súdu SR občanom SR potvrdili aj niečo iné: v akom úbohom stave sa nachádza intelektuálna a morálna stránka ich osobnosti.

V období pred voľbami do Európskeho parlamentu je to medvedia služba našim vládnym politikom, našej vládnej moci od nezávislých kandidátov z radov súdnej moci. Táto medvedia služba má navodiť atmosféru v spoločnosti, že občania majú povinnosť prijať súčasný stav v EÚ, súčasnú politiku EÚ ako nadnárodnej inštitúcie bez výhrad, s pochopením, že ide o ich blaho bez alternatívy.

O čom svedčia výpovede záujemcov o post ústavného sudcu na položenú otázku ?

V prvom rade o tom, že Ústavný súd SR ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti nezistil žiadne nedostatky či porušenie Ústavy SR vo veci členstva SR v EÚ a fungovania EÚ. Predpokladám, že nezistil preto, že sa žiadnymi návrhmi na konanie nezaoberal a nepodal žiadny výklad Ústavy SR, ktorý by súvisel s otázkou zvrchovanosti a štátnej suverenity. Lenže s touto otázkou bezprostredne súvisí aj otázka, či vo veciach obmedzenia suverenity SR, súhlas s ustanovením (budovaním) nadnárodného právneho poriadku (komunitárneho práva) mali dostatočné kompetencie zákonodárny zbor a výkonná moc. Nech si čitateľ, napríklad, spomenie na konanie predsedu vlády SR v čase, keď si vyžadoval bezpodmienečne schválenie Lisabonskej zmluvy NR SR.

Z môjho pohľadu zovšeobecňujúca odpoveď záujemcov o sudcov ÚS SR na položenú otázku je ukážkou „učenej nevedomosti“ ako absencie schopnosti skúmať problematiku fungovania EÚ v širších súvislostiach, špecifický zameranú na problém, ako je možné (a ako bolo možné) prejsť od práva ako výsledku vnútroštátnej vôle k právu ES (EÚ) ako výsledku nadnárodnej tvorby vôle. Som šokovaný z toho, že u záujemcov o sudcov ÚS SR absencia schopnosti (či ochoty) skúmať uvedený problém vôbec existuje a že nemajú žiadne pochybnosti k aktuálnemu stavu, že nadnárodné právo EÚ je s požehnaním národných vlád členských štátov EÚ (nie s požehnaním občanov) nadradené národnému, slovenskému právu.

Je to priam tragické, že to nikomu z nich nevadí, nevidia v tom žiadny rozpor. Lenže ten existuje ! A malo sa to riešiť, pretože Ústavný súd SR je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti SR, konkrétnejšie, ústavnosti v rámci vnútroštátnej tvorby vôle. Je hanbou, že intelektuáli z prostredia súdnej moci či práva nemali (nemajú) vedomosť o tom, že zvrchovanosť SR je členstvom v EÚ významne narušená a že samotný vývoj v EÚ či v Európe sa uberá v smere toho, čo chce a plánuje napríklad Nemecko.

Kandidáti na sudcov ÚS SR zrejme nemali čas oboznámiť sa s výrokom Martina Schulza, bývalého predsedu Európskeho parlamentu: „Najneskôr v roku 2024 budú Spojené štáty Európske skutočnosťou.“ Rovnako si kandidáti ani nevšimli vyhlásenie Angely Merkelovej: „Národné štáty dnes musia – alebo povedzme, majú povinnosť – vzdať sa vlastnej suverenity.“

To, že si kandidáti nevšimli výroky uvedených politikov, to nie je až také dôležité. Dôležité (a veľmi) je to, čo súvisí s ich profesionálnou orientáciou v oblasti práva. Bolo potrebné si všimnúť (uvedomiť si ), že EÚ, celý jej integračný proces, je právnou realitou, pretože je výtvorom práva a je spoločenstvom na základe práva – lenže to všetko na úkor štátnej zvrchovanosti – suverenity národných štátov. Európsky súdny vor už dávno konštatoval, že členské štáty EÚ založením spoločenstiev obmedzili svoju zákonodarnú suverenitu a vytvorili samostatný právny poriadok, ktorý je záväzný pre ich členov a nich samotných a ich súdy ich musia (!) rešpektovať.

Bez samostatnosti komunitárneho právneho poriadku (unijného) nie je možné ustanoviť európsky super štát, pretože svoju moc Brusel uplatňuje a rozširuje na všetkých územiach členských štátov EÚ. Dnes sa už tvrdí, že dve tretiny všetkých právnych aktov v 27 členských štátov EÚ prichádza z Bruselu. Pritom treba dodať, že právo EÚ sa nemôže považovať za obyčajný súbor medzištátnych dohovorov, a teda ani za medzinárodné právo, a ani za časť alebo prívesok národných právnych poriadkov.

Pýtam sa, či štátna zvrchovanosť – suverenita už pre inteligenciu v oblasti práva neznamená nič a že to, že nadnárodná tvorba vôle prevláda nad vnútroštátnou tvorbou vôle, tiež nič neznamená ? Aká je jasná zásada štátnej zvrchovanosti – suverenity ? Že ide o štátnu moc národného spoločenstva, ktorá je vo vzťahu k ostatným štátom rovnoprávna a nezávislá a na svojom území najvyššia a výlučná. Ak sa dá tejto zásade štátnej zvrchovanosti bez problémov porozumieť, tak je tu stále otázka, prečo občanov SR predseda politickej strany SMER-SD a predsedovia a členovia ďalších politických strán neustále svojimi rozhodnutiami a výzvami nutia pokladať život v rámci EÚ a NATO za dobro, bez ktorého sa nedá prirodzene a ľudský žiť a vlastnými silami organizovať život celého národného spoločenstva.

Nerozumiem tomu, že elita ústavnoprávnych expertov SR sa mohla zhodnúť v názore, že zvrchovanosť Slovenska nie je účasťou v EÚ porušená. Ak by títo experti vychádzali iba z analýzy faktov o charaktere komunitárneho či unijného práva, potom v žiadnom prípade nemôžu sa zhodnúť v názore, že nejde o potieranie štátnej zvrchovanosti. Pokiaľ sa experti zhodli v názore, že o nič negatívneho pre SR nejde, znamená to, že sa orientujú v praxi nie podľa toho, že súdna moc je nezávislá, ale najskôr podľa iného kritéria. Iné kritérium súvisí s právomocou zákonodarného zboru – jeho ústavnoprávnym výborom a plenárnym zasadaním. A tak sa dostávame k problému, že síce súdna moc je nezávislá, ale výber predstaviteľov Ústavného súdu SR je úplne v rukách politikov a teda v rukách vládnej moci. Výsledkom takéhoto paradoxu je potom to, že ústavnoprávni experti na vypočúvaní pred Ústavnoprávnym výborom NR SR sa svojimi postojmi prezentovali ako tí, čo nie sú ani trošku znalí o problematike štátnej zvrchovanosti – suverenity či v otázkach komunitárneho ( unijného ) práva.

Zvrchovanosť Slovenskej republiky nie je účasťou v EÚ porušená ! – tak toto stanovisko je iba plne v súlade s politikou vládnej moci, ktorá bezvýhradne podporuje integračný proces v rámci EÚ v takom smere, ako som ukázal na stanovisku M. Schulza a A. Merkelovej. Pritom ani v samotných dokumentoch o komunitárnom (unijnom) práve sa vôbec určitá strata suverenity členských štátov EÚ nezakrýva a toto právo sa pokladá za nadriadené právu v národnom štáte.

Ak nie je zvrchovanosť Slovenskej republiky účasťou v EÚ porušená, tak to môžem mať či má svoju paralelu v tom, že sa bude tvrdiť, že vysvetľujúce stanoviska vlády SR sú právne záväzné pre každého občana a že na základe tejto paralely sa potom budú ľahko prijímať rôzne opatrenia v oblasti boja štátnej moci proti, napríklad, extrémizmu.

Časť V.

Európska únia a NATO ako monopol na ovládanie národov

Predstavitelia „demokratického“ Západu v postavení politických „elít“ a predstavitelia západného kapitálu národné štáty v Európe už nepokladajú za skutočných a rovnoprávnych partnerov a plnoprávnych subjektov v rámci medzinárodného práva, preto v súčinnosti s „národnými odpadlíkmi“ národné štáty aj s ich obyvateľstvom pomocou podvodných zmlúv a politických trikov zorganizovali do takej politicko-vojenskej štruktúry, ktorá môže a chce naďalej samostatne fungovať len na základe toho, že bez súhlasu občanov odobrala podstatnú časť štátnej moci pre seba, svojimi politikami rozvrátila zvrchovanosť každého zmluvného člena, svoju moc deklaruje ako nadnárodnú a nadradenú vnútroštátnej tvorbe vôle a vnútroštátnemu právu. Táto politicko-vojenská štruktúra má dve odnože, dva dôležité piliere: Európsku úniu a Severoatlantickú Alianciu.

Tieto dva piliere sú výsledkom namáhavej a zákulisnej práce privilegovanej skupiny západného kapitalizmu – minoritnej triedy kapitalistov aj s jej prisluhovačmi. Cez podporu EÚ a Severoatlantickej Aliancie naši politici aj na čele s pánom Róbertom Ficom či pánmi z opozičného prostredia – Sloboda a solidarita, KDH, Slovensko, Progresívne Slovensko, Demokrati atď – verne slúžia tejto privilegovanej skupine. A trošku nižšie sa čitateľ dočíta, že jednou z hlavných čŕt skutočnej demokracie má byť to, že nesmie existovať v spoločnosti privilegovaná skupina, na ktorú nikto nesmie siahať, na ktorú nikto nesmie mať žiadny vplyv a ktorá má ešte väčšiu moc ako volení zástupcovia občanov.

Západný kapitalizmus o sebe tvrdí, že je otvorenou spoločnosťou. V Ústave SR sa tvrdí, že Slovenská republika sa neriadi žiadnou ideológiou. Takže je dôležité zdôrazniť, čo je najdôležitejšou črtou otvorenej spoločnosti. A touto črtou je podľa R. Dahrendorfa, nemecko – britského sociológa, politológa a filozofa, absencia monopolu, ktorá znamená „žiadny monopol ideológie, žiadny monopol inštitúcií, žiadny ekonomický monopol…na každom poli sociálnej organizácie a intelektuálnej organizácie existujú súperiace názory, pohľady, subjekty a inštitúcie. Fungujú, pôsobia rôzne názory na svet, rôzne politické strany, rôzne druhy ekonomického podnikania a rôzne školy myslenia“. V podmienkach „demokratického“ Západu sa však stal pravý opak: po vzoroch z ekonomického systému v kapitalizme bol zorganizovaný silný a v extrémnej forme fungujúci monopol politicko-vojenskej štruktúry pod hlavičkami NATO a EÚ, ktorý má svoje spoločné sídlo – Brusel. A táto štruktúra má v svojej pôsobnosti všetky potrebné črty nadnárodnej ideológie, ktorej sa národné štáty podriadili a prispôsobili zásluhou svojich politikov.

Z úrovne politicko-vojenskej štruktúry NATO a EÚ aj na čele s ich organizátormi bola perfektne využitá tá skutočnosť, že národné štáty boli chápané ako otvorené spoločnosti, ku ktorým sa po 1989 roku pridali aj štáty bývalého východného bloku. O otvorenej spoločnosti sa mimoriadne zaujímal rakúsky filozof K. R. Popper. Teraz sa neplánujem uberať smerom k tomu, aby som sa začal rozpisovať o jeho projekte otvorenej spoločnosti. Aby bolo možné pochopiť, ako skutoční a konceptuálni tvorcovia uvedených dvoch nadnárodných štruktúr využili poňatie národného štátu ako otvorenej spoločnosti, je potrebné zdôrazniť to, čo napísal v svojej knihe profesor Marián Cehelník, ktorá vyšla pod názvom „Karl Raimund Popper – filozofia hľadania lepšieho sveta“. Citujem:

„Keď Popper hovorí o otvorenej spoločnosti, nemá na myslí jej definitívny, konečný tvar a podobu, ku ktorej ľudstvo má (či dokonca musí) nevyhnutne smerovať, ale predovšetkým proces a priestor, v dimenziách ktorého (najmä vládnu) politiku možno kritizovať a korigovať vo svetle skúsenosti a v ktorom je zaručené právo každého jednotlivca na kritiku a vypočutie. Naša budúcnosť je neistá a my musíme pokusne a s chybami pracovať v rámci inštitúcií, ktoré nám umožnia postupne zavádzať zmeny bez (ľudí) zničujúcej konfrontácie a krviprelievania. Nevhodná politika a politika s nevhodnými dôsledkami sa vykorení rovnakým spôsobom ako neadekvátne teórie vo vede“ (str.119). Treba zdôrazniť, že skutoční a konceptuálni tvorcovia NATO a EÚ dôsledne využili politický priestor každého národného štátu ako spoločnosti pluralistickej, aby v rámci svojich predstáv a záujmov presadili svoju ideu nadnárodného zjednocovania, prioritu globálneho a nadnárodného nad národným. Akurát bolo potrebné vykonať jedno opatrenie – uzavrieť spoločnosť pred slobodou názoru a prejavu vlastných občanov a na základe toho ich nepustiť k dôležitému rozhodovaniu.

Ak národný štát na Západe bol chápaný ako otvorená spoločnosť, potom bolo potrebné, aby v spoločenskom a politickom konaní mali možnosť ľudia či občania dostať príležitosť byť dostatočne konfrontovaní so svojimi vlastnými rozhodnutiami, aby mohli o nedostatkoch a problémoch v spoločnosti debatovať, radiť sa a učiť sa prijímať dôležité rozhodnutia aj v rámci poznania, že pred verejnou a celospoločenskou diskusiou nemajú byť skryté žiadne otázky, o ktorých sa nesmie pochybovať. Pluralistická spoločnosť má byť tak úzko spojená s požiadavkou uplatňovania kriticizmu. Na str. 121 uvedenej knihy o K. R. Popperovi a o jeho hľadaní lepšieho sveta je uvedená celkom jasná poznámka, že pre otvorenú spoločnosť je signifikantné, že jej „dynamom“ a vzpruhou je kritická konfrontácia diferencovaných stanovísk a tendencií. Dovolím si tvrdiť, že ak by boli v spoločenskej a politickej praxi dodržané všetky tie uvedené znaky súvisiace s poňatím otvorenej spoločnosti, nebolo by možné, aby sa idea nadnárodného zjednocovania a priorita globálneho a nadnárodného nad národným presadila.

Uvedená idea bola bez problémov presadená v každom národnom štáte, pretože sa vždy našli zástupcovia občanov, ktorí sledovali z určitých dôvodov a podľa určitých pokynov vyššie záujmy ako sú národné. Keď si k tomu doložíme, komu slúžia rôzne mediálne skupiny, tak je jasné, že s občanmi žiadneho štátu nebolo možné rozvinúť žiadnu celospoločenskú diskusiu o dôležitých témach a tým zároveň vytvoriť podmienky pre uplatnenie kriticizmu. O podstate a charaktere takej nadnárodnej entity ako EÚ sa otvorene neviedla celospoločenská diskusia. A rovnako to platí o členstve v NATO. Na zorientovanie občanov postačovalo len rozhodnutie o vhodnej propagande a tomuto štýlu politického konania v národných podmienkach potom zodpovedala aj jednoduchá otázka, či súhlasím s členstvom SR v EÚ. To bolo v prípade členstva v EÚ. V prípade nášho členstva v NATO sa naši predstavitelia nezdržiavali ani potrebou mizernej propagandy a ani potrebou referenda.

Tým, že západný kapitalizmus sa dokázal na úkor svojich národov v Európe zorganizovať do nadnárodnej mocenskej politicko-vojenskej štruktúry, tým len „vyrobil“ fakt, že otvorená spoločnosť na Západe môže byť iba chimérou či clonou, za ktorou sa skrýva politika absolutizmu. „V otvorenej spoločnosti (práve tak , ako v každej inej spoločnosti) jestvuje veľa ideí (dobrých aj zlých), ale okrem kriticizmu nemá táto spoločnosť žiadnu inú zjednocujúcu či nosnú ideu“ (str.121). Je jasné, že ak politickí predstavitelia „demokratického“ Západu, ktorí sa pokladajú za nejaké významné elity, to všetko zorganizovali tak, aby NATO a EÚ fungovali ako významné nástroje politiky západného kapitalizmu, tak v politickom konaní vznikla zaujímavá rovnica. Ak pri zakladaní či rozširovaní NATO a EÚ nebola na jednej strane úmyselne uplatnená podmienka kriticizmu v záujme nastolenia politicko-vojenského monopolu, tak na strane druhej je celá politika nadnárodných štruktúr organizovaná spôsobom, že zjednocujúcou ideou politického konania celej inštitucionálnej štruktúry sa stala požiadavka riadiť sa ideou jednoty ako priam rozhodujúcou hodnotou „demokratického“ Západu.

A naši politici, vraj skutoční zástupcovia občanov, rovnako ako celá plejáda dôležitých pracovníkov v masmediálnej sfére, tejto zámene hodnôt verí a bez zahanbenia túto zámenu aj presadzujú.

Na Slovensku máme dostatok politikov, a aj z radov súčasnej opozície, ktorí ideu jednoty majú v krvi a praktický každý deň bojujú proti vládnej koalícií a pripomínajú jej potrebu rešpektovať a podporovať za každých okolnosti jednotu v rámci NATO a EÚ a oboch najmä v rámci organizovania zástupnej vojny proti Ruskej federácií na území Ukrajiny. Čo si možno myslieť o takých politikoch, ktorí z osobnej lásky k Západu stratili akúkoľvek súdnosť a schopnosť používať vlastný rozum vo vzťahu k politikám, ktoré obidve nadnárodné štruktúry produkujú, pričom celá plejáda bruselských mandarínov si vyžaduje, aby produkované politiky boli plne rešpektované, realizované a bez uplatnenia racionálnych prístupov z prostredia národných štátov.

Čo by si teda mali osvojiť tí politici, ktorí bez rozmýšľania podporujú monopol nadštátnych vojensko-politických inštitúcií, sú nasiaknutí ideou jednoty celého západného spoločenstva v rámci štruktúr NATO a EÚ a presadzujú, že pravda o uvedených štruktúrach je nespochybniteľná a absolútna ?

Myslím si, že politici s uvedenými postojmi potrebujú pri hľadaní lepšieho sveta, respektíve pri určovaní a spravovaní životov obyvateľstva v svojich národných spoločenstvách mať ochotu lepšie či dôslednejšie si osvojiť racionalistický postoj a prijať ho. V tomto smere je dobre si zobrať na vedomie osobné vyznanie filozofa Poppera, ktorý otvorene sa priznal, že je racionalista a osvietenec. Racionalistom je preto, že verí v pravdu a verí v rozum, ale nie v jeho všemohúcnosť, preto si uvedomuje nezastupiteľnú, no zároveň skromnú úlohu rozumu v živote človeka – úlohu kritickej úvahy, kritickej diskusie. Zároveň sa Popper vyznal z toho, že je čistý osvietenec, pretože verí v možnosť precitnutia z dogmatického spánku a morálnu povinnosť netváriť sa ako prorok (str. 41 vyššie uvedeného diela).

To je to, čo západným politikom, vrátane našich mnohých politikov, chyba a čo chyba aj „majstrom rozumu“ v masmediálnej sfére. Absentujú teda určité kognitívne schopnosti a určité morálno-etické základy u politikov, rovnako ako aj u tých, čo sa intenzívne venujú propagande. Pre nás, občanov SR, bude veľmi dôležité, ak politici upravia svoje postoje a konanie podľa filozofa Poppera: ako byť racionalistom a osvietencom. Profesor Cehelník v svojom diele píše o tom, že keď Popper hovorí o rozume a racionalizme, potom nemá na myslí nič iného ako presvedčenie, že sa môžeme učiť kritikou vlastných chýb a omylov, ale tak isto aj sebakritikou. Dôraz teda leží na idei kritiky či kritickej diskusie. U Poppera je teda pojem racionalizmu spojený predovšetkým s pojmom kritika (str. 41).

Čitateľ nech si sám pre seba urobí akúsi rekapituláciu toho, či je vôbec vytvorené prostredie pre kritiku všetkých politik, ktoré sú produkované z úrovne NATO a EÚ. Pokiaľ ide o politikov samotných, tak z ich strany ide iba o konzervovanie ticha ako v hrobe, lebo postojom nespochybniteľnosti členstva Slovenskej republiky v NATO a v EÚ sa iniciatívne dokázali priviazať ku kotvám nadnárodných štruktúr a k ich autoritárstvu a totalitným praktikám.

Časť VI.

Komunitárne (unijné) právo ako nový právny subjekt vytvorený národnými štátmi a špekulatívny prístup vlády SR k integračnému procesu.

Toto všetko, o čom v tomto článku píšem, sa verejne neposudzuje, nesmie sa o tom veľmi hovoriť, nesmie sa takáto prax spochybňovať. Takáto prax „zatajovania“ významu a vplyvu komunitárneho (unijného) práva nie je iba výlučným problémom vládnej moci. EÚ ako nový výtvor, ktorý sa líši od predchádzajúcich pokusov o zjednotenie Európy, predstavuje silu práva, ktoré členské štáty zaväzuje, aby uľahčovali pôsobeniu EÚ a nevyvíjali nič, čo by mohlo ohroziť dosiahnutie zmluvných cieľov. Oficiálne sa tvrdí, že k novému pokusu o zjednotenie Európy nebola použitá moc alebo podriadenie, ale sila práva. Tu je potrebné rozlišovať a konkretizovať.

Nebola použitá moc vo význame „krvi a ocele“. Bola však použitá moc, ktorú môžeme nazvať pojmom „konceptuálna moc“. Konceptuálna moc má svojich nositeľov, ktorí najskôr pôsobia na „zadnom dvore“ politiky. Cez integračný proces ako „lávku premostenia“ boli členské štáty podriadené nositeľom konceptuálnej moci. Nemožno súhlasiť, že integračný proces za účelom zjednotenia Európy nie je podriadením si členských štátov EÚ, pretože samotnému komunitárnemu právnemu poriadku sú podriadené členské štáty a aj ich príslušníci. Konceptuálnu moc má v podmienkach „demokratického“ Západu privilegovaná trieda – minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi.

Ide o jasné podriadenie sa podmienkam, ktoré boli stanovené nositeľmi konceptuálnej moci. Túto podriadenosť k ustanovenému právneho poriadku EÚ zrealizovali pri plnom vedomí predstavitelia národných vlád a členských štátov EÚ. Bez ich súhlasu s podriadením sa navrhnutým podmienkam by nebolo možné vytvoriť primárne komunitárne právo, kde zakladacie zmluvy aj s doplnkami a prílohami predstavujú rozhodujúci zdroj komunitárneho práva. Bez ich súhlasu s podriadením sa navrhnutým podmienkam by nebola EÚ v dnešnej podobe, ktorá smeruje tam, kde v skutočnosti nechcem, aby skončila – vybudovaním zjednotenej Európy pod imperiálnou mocou super štátu a s definitívnym pochovaním štátnej zvrchovanosti – suverenity národných štátov.

Zatiaľ, ako sa zdôrazňuje, EÚ nie je hotovým útvarom, ale predstavuje určitý systém vo výstavbe a o konečnú definitívnu podobu sa v našej dobe zvádza tuhý boj. O členských štátoch EÚ sa napríklad píše, že vyhradili úpravu svojich práv a povinnosti, ktoré dovtedy podliehali ich vnútorným právnym poriadkom, do pôsobnosti komunitárneho práva. Alebo sa píše o tom, že sa vzdali časti svojej výsostnej moci, obmedzili svoje suverénne práva a vytvorili nový právny subjekt. Použitie pojmov „vyhradili“ či „sa vzdali“ neznamená nič iného iba podriadenie sa snahám konceptuálnej moci ustanoviť niečo vyššie a mocnejšie ako je vnútorný štátny poriadok v štáte.

Dovolím si upozorniť na článok britského historika a špecialistu na medzinárodné právo Johna Laughlanda zo 7.3.2017 s názvom „11.september 1990: zriadenie Nového svetového poriadku …“ Autor článku ukazuje na určitú postupnosť politických aktivít Západu na čele s USA v rokoch 1990 a 1991, ktoré viedli k zásadným zmenám vo svete. Tak napríklad 11.9.1990 pred Kongresom USA odznel prejav H.W.Buscha o Novom svetovom poriadku. Hlavy európskych štátov sa stretli v holandskom meste Maastricht 9.12.1991 a dohodli nielen odstránenie národných mien, ale aj prekonanie národných štátov.

Autor upriamil pozornosť na úlohu Helmuta Kohla. Ten veril, že akúsi anarchiu svetového systému založeného na národných štátoch bude možné obmedziť iba vytvorením nadnárodného núteného (!) poriadku. Autor článku pripomína, že nadnárodná ideológia nemeckého kancelára Helmuta Kohla bola zakotvená aj v nemeckej ústave. Nemecko sa stalo garantom tejto ideológie, z čoho vznikla zaujímavá situácia, že SRN je jediný štát EÚ, ktorý je povinný (!) zostať členom EÚ a spolupracovať na jej „rozvoji“, čiže centralizácií.

V duchu tejto ideológie už nešlo o nový svetový poriadok založený na medzinárodnej spolupráci a rovnováhe, ale išlo výhradne o nadnárodné štruktúry pod západným velením, predovšetkým americkým. Tento nadnárodný systém je v priamom rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN a preto z jeho pohľadu takáto štruktúra je nezákonná !!! Národné vlády, média, rôzni prisluhovači nadnárodných štruktúr, samozrejme, nemali a nemajú záujem takéto stanovisko prezentovať verejnosti a diskutovať o ňom. Skôr je to výzva pre ústavných sudcov a ústavné súdy v členských štátoch.

Prečo som si dovolil uviesť zásadné otázky z článku britského historika ? Pretože komunitárne (unijné) právo ES (EÚ) či právny charakter ES a EÚ sa priamo nadnárodnej ideológie a jej cieľov dotýka, pretože trpezlivo pracuje na zničení štátnej zvrchovanosti – suverenity členských štátov EÚ. K tejto úlohe je komunitárne právo predurčené práve svojim charakterom. Z rozhodnutí Európskeho súdneho dvora je možné uviesť tieto prvky osobitosti a špecifickosti právneho charakteru ES a EÚ:

a) inštitucionálna výstavba (inštitúcií EÚ), ktorá má zaručiť nadnárodnú tvorbu vôle v EÚ, ktorá musí byť ovplyvnená európskymi ( ! ) záujmami,

b) prenos kompetencií, ktorý sa postupne realizuje v úplnej tichosti, je veľmi rozsiahly na rozdiel od medzinárodných organizácií a výrazne zasahuje do oblasti, ktoré sú bežne vyhradené štátom,

c) EÚ má svoj vlastný právny poriadok zásluhou členských štátov (ich vlád a zákonodarného zboru), ktorý je nezávislý od právnych poriadkov členských štátov,

d) existuje priama uplatniteľnosť práva EÚ, čo znamená, že jeho ustanovenia nadobúdajú svoju plnú účinnosť vo všetkých členských štátoch,

e) prednosť komunitárneho práva plní funkciu, že toto právo nemôže byť zrušené a ani zmenené národným právom, pričom pri určitej kolízií má prednosť pred národným právom.

Už z týchto prvkov právneho charakteru EÚ vyplýva, že EÚ nie je žiadnou bežnou medzinárodnou organizáciou, ktorá štátnu zvrchovanosť – suverenitu nenarúša. V odborných kruhoch sa dnes už jasne tvrdí, že EÚ prináležia úlohy, ktoré ako celok vytvárajú charakter štátnosti, že EÚ je autonómnou entitou či supranárodnou organizáciou. Je to vlastne nadnárodná organizácia, ktorá smeruje k svojmu definitívnemu zavŕšeniu – ustanoveniu super štátu, ktorý si bude celkom slobodne svoje ciele voliť (oproti súčasným obmedzeniam), plniť všetky úlohy moderného štátu a teda bude disponovať všeobecnou kompetenciou – sám si stanovovať kompetencie.

Podľa úloh je EÚ podobná ústavnému poriadku štátu a prvky jej právneho charakteru jasne dosvedčujú, že nejde o „rovnocenného partnera“ existujúcich členských štátov, ale o už spomínanú autonómnu entitu s vlastnými výsostnými právami a od členských štátov nezávislým právnym poriadkom, ktorému sú podriadené tak členské štáty ako aj ich príslušníci v oblastiach úloh vyčlenených pre EÚ.

Tým niečim vyšším a mocnejším je nadnárodná tvorba vôle, ktorej sa členské štáty majú iba podriadiť (vrátane ich príslušníkov). Toto podriadenie sa malo takú nevinnú formulku: „Asociovaná krajina, ktorá požiada o členstvo v EÚ, sa môže stať jej členom po splnení politických a ekonomických kritérií, ktoré prijala Európska rada v júni 1993 v Kodani a v Madride 1995, kde bolo rozhodnuté, že kandidátske krajiny musia zabezpečiť aj vytvorenie nevyhnutných podmienok (administratívnych kapacít) pre implementáciu acqvis (komunitárneho práva).“

Na základe takejto formulky Slovenská republika na Konferencií o pristúpení dňa 15.2.2000 sa zaviazala zosúladiť svoju legislatívu s právom EÚ a vytvoriť zodpovedajúcu administratívnu kapacitu do konca roka 2002. Bolo preto potrebné zabezpečiť prístupové rokovania s EÚ, zrealizovať novelu Ústavy SR bez súhlasu občanov, neskôr vyhlásiť referendum o vstupe do EÚ a na základe toho schváliť Zmluvu o pristúpení k EÚ. Na prvý pohľad všetko sa zdá byť v absolútnom poriadku. Niečo sa od nás požaduje, my to vieme vzorne splniť a naše členstvo je isté. Skúsme si urobiť prehľad rozhodujúcich krokov – rozhodnutí.

1. Jún 1993

Európska rada v Kodani prijala záver, že asociovaná krajina, ktorá požiada o členstvo v EÚ, sa môže stať členom po splnení politických a ekonomických kritérií.

2. Jún 1995

Slovenská republika predložila žiadosť o členstvo v EÚ na rokovaní Európskej rady v Cannes vo Francúzsku.

3. December 1995

Európska rada v Madride rozšírila kodanské kritéria o to, že kandidátske krajiny musia zabezpečiť aj vytvorenie nevyhnutných administratívnych kapacít pre implementáciu acqvis (komunitárneho práva).

4. December 1997

Európska rada v Luxemburgu neodporučila otvoriť prístupové rokovania so Slovenskom pre nesplnenie politických kodanských kritérií ( vraj nestabilnosť ústavných inštitúcií a nedostatky vo fungovaní demokracie ).

5. 25. – 26.novembra 1998

Parlamentné voľby v Slovenskej republike. Predsedom novej vlády SR sa stáva Mikuláš Dzurinda. Pri prvej návšteve bruselských inštitúcií bola Dzurindovi daná ponúka vytvoriť Pracovnú skupinu na vysokej úrovni s cieľom dynamizovať proces prípravy SR na vstup do EÚ.

6. December 1998

Európska rada vo Viedni konštatovala, že demokratické voľby poskytli SR možnosť vyriešiť politické problémy a splniť politické kritéria.

7. December 1999

Európska rada v Helsinkách konštatovala, že SR plní kodanské politické kritéria a prizvala SR k rokovaniam o vstupe. Vlada SR prijala a začala implementovať stratégiu prípravy obyvateľstva na vstup do Únie, pretože integrácia vraj nie je len záležitosťou vlády či politikov, ale sa týka celej spoločnosti.

8. 15.februára 2000

Konferencia o pristúpení k EÚ. Slovenská republika sa zaviazala zosúladiť svoju legislatívu s právom EÚ, vytvoriť zodpovedajúcu administratívnu kapacitu do konca roka 2002 a do konca roka 2003 prijať a implementovať komunitárne právo.

9. Rok 2000, 2001 a 2002

Prístupové rokovania s EÚ v 31 kapitolách.

10. 23.februára 2001

Novela ústavného zákona číslo 460/1992 Zb. Vymedzenie ústavného rámca pre prijatie Zmluvy o pristúpení k EÚ.

11. 16.apríla 2003

Podpis Zmluvy o pristúpení k EÚ v Ríme.

12. 16. – 17.mája 2003

Referendum o vstupe SR za člena EÚ.

13. 1.júla 2003

Národná rada SR vyslovila súhlas so Zmluvou o pristúpení k EÚ.

14. 26.augusta 2003

Prezident SR slávnostne podpísal ratifikačnú listinu k Zmluve o pristúpení k EÚ.

15. 1.máj 2004

Slovenská republika ako nový členský štát EÚ.

Čo je dôležité si všimnúť z uvedeného prehľadu ?

A.

So vznikom samostatnej SR od 1.1.1993 sme takmer okamžite začali pracovať na priorite čo najskôr zakotviť v spoločnom európskom politicko-hospodársko-kultúrnom priestore Európy, teda vstúpiť do EÚ. V tom čase a ešte v ďalších rokoch platila Ústava SR, ktorá bola ústavou zabezpečujúcou výlučne vnútroštátnu tvorbu vôle.

B.

Pätnásť členských štátov EÚ si určilo, že každá krajina, ktorá požiada o členstvo v EÚ, musí splniť určité politické a ekonomické kritéria. Toto rozhodnutie súvisí s prijatím zásady, že plnenie pridelených úloh Európskeho spoločenstva ( ES ) či EÚ a riadenie integračného procesu zámerne ( ! ) nebolo prenechané iba iniciatíve a právomoci členských štátov či záujemcom o členstvo alebo medzinárodnej spolupráci. Toto je potrebné si zreteľne uvedomiť ! Zjednocovaniu Európy dával nové impulzy a ciele už inštitucionálny systém ES a EÚ vrátane úlohy tvoriť komunitárne právo záväzné pre všetky členské štáty a povinnosť pre záujemcov splniť v tomto smere určité podmienky, teda uznať, že sa musí rešpektovať nadnárodné právo Únie. V tom sa prejavovala sila nositeľov konceptuálnej moci zjednocovania Európy.

C.

Európskou radou v Kodani boli, v duchu zásady spomínanej v bode B, stanovené pre asociované krajiny politické a ekonomické kritéria, neskôr doplnené o kritérium z Madridu. Čo si je potrebné u týchto kritérií všimnúť ? Kritéria sú tri. Okrem stability inštitúcií, ktoré garantujú demokraciu, právny štát, ľudské práva, ochranu menšín a vytvorenie fungujúcej trhovej ekonomiky, je tu tretie kritérium, ktoré orientuje pozornosť záujemcu o členstvo v EÚ na schopnosť ( ! ) prevziať záväzky z členstva vrátane dodržiavania cieľov politickej, ekonomickej a menovej únie. Čo to všetko znamená, že štát má mať schopnosť prevziať záväzky z členstva ?

V bežnej reči znamená iba jedno – vedieť a byť ochotný podriadiť sa všetkému, čo sa požaduje alebo bude od asociovanej krajiny požadovať. Schopnosť, to je ochota vzdať sa vlastnej tvorby vôle v svojom vlastnom štáte. Túto schopnosť prevzatia záväzkov z členstva bolo potrebné určitým spôsobom prejaviť. A prejavenie oddanosti kritériám EÚ sa rázne začalo až po parlamentných voľbách v novembri 1998, keď bola inštalovaná vláda SR na čele s Mikulášom Dzurindom. Predpokladám, že predchádzajúca vláda V. Mečiara si určité „finty“ EÚ uvedomovala, pretože po spomínaných voľbách V. Mečiar jasne povedal občanom SR, že končí sa slovenská cesta samostatnosti.

V súlade so zásadou uvedenou v bode B bolo Mikulášovi Dzurindovi v Bruseli ponúknuté vytvorenie Pracovnej skupiny na vysokej úrovni k obnoveniu a dynamizovaniu procesu prípravy SR na vstup do EÚ. Pracovná skupina sústredila svoju činnosť na prijímanie a sledovanie plnenia kľúčových opatrení, ktoré Slovensko malo realizovať. Je potrebné hľadať odpoveď na otázku, prečo Európska rada v Luxemburgu v decembri 1997 neodporučila otvoriť prístupové rokovania so SR. Naproti tomu už v decembri 1999, rok po ustanovení vlády SR pod vedením M. Dzurindu Európska rada konštatovala, že SR plní kodanské kritéria. Predpokladám, že rozhodujúcu úlohu v tejto zmene zohrala Pracovná skupina na vysokej úrovni.

D.

Ako bola realizovaná schopnosť prevziať záväzky z členstva v EÚ ? Na Konferencií o pristúpení 15.2.2000 Slovensko sa zaviazalo zosúladiť svoju legislatívu s právom EÚ a vytvoriť zodpovedajúcu administratívnu kapacitu do konca roka 2002. Na Konferencií o pristúpení 15.2.2000 Slovensko sa zaviazalo zosúladiť svoju legislatívu s právom EÚ a vytvoriť zodpovedajúcu administratívnu kapacitu do konca roka 2002. A to v čase, keď žiadna novela ústavného zákona číslo 460/1992 Zb. neexistovala v podobe ustanovenia § 7 ods. 2 a keď sa vládna moc ani nerozpakovala nad tým, že občania jej nesmú do týchto záležitosti priamo zasahovať.

Na začiatku prístupových rokovaní Slovensko prehlásilo, že akceptuje ciele Amsterdamskej zmluvy v článku 2 o EÚ, že bude schopné akceptovať komunitárne právo ( !!! ) v aplikovateľnom rozsahu. Slovenská republika sa zaviazala k plneniu úloh, ktoré boli predmetom vtedy ešte 1., 2. a 3. piliera: teda išlo o začlenenie sa do jednotného trhu Únie a politik Spoločenstva, pripojenie sa k hospodárskej a menovej únií, prijatie spoločnej meny a tak ďalej.

E.

Orientácia SR na schopnosť prevziať záväzky z členstva v EÚ nebola dostatočne vyvážená analýzou fungovania takej organizácie ako je EÚ, ktorá vyrástla na základe Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu a ES. Národné ústavy a zákony boli základom politicko-ekonomického a spoločenského života jednotlivých štátov. Lenže pre nositeľov konceptuálnej moci to neprinieslo žiadne uspokojenie, pretože išlo o zjednotenie ( ovládnutie a ovládanie ) Európy, o rozvíjanie politického života na úplne iných základoch, o presadenie idey nového európskeho poriadku a nového rozmachu.

Do roku 1995, keď sme podali žiadosť o členstvo v EÚ, existovali organizácie rôzneho charakteru ako napríklad:

E.1. Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu ( OEEC ), založenú v roku 1948 v Paríži na základe iniciatívy USA. Neskôr v roku 1961 ju nahradila Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj ( OECD ).

E.2. Vojenská organizácia NATO založená v roku 1949.

E.3. Založenie Západoeurópskej únie v roku 1954 k posilneniu bezpečnostnej a politickej spolupráce.

E.4. Rada Európy ako politická organizácia založená v máji 1949. Rada sa stala orgánom medzinárodnej spolupráce, ktorá prijíma rôzne dohovory. Napríklad Európsky dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd, ktorý zakotvil aj systém právnej ochrany.

E.5. Organizácie a bezpečnosť a spoluprácu v Európe ( OBSE ), založená v roku 1994 a vznikla z Konferencie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.

Zvláštne a mimoriadne postavenie medzi európskymi organizáciami má EÚ. Nositeľ konceptuálnej moci zabezpečil, aby v porovnaní s tradičnými organizáciami národných štátov došlo k zásadnej zmene: členské štáty sa vzdali časti svojej suverenity v prospech Európskeho spoločenstva ( ES ) či neskôr EÚ, ktoré vybavili kompetenciami nezávislými od členských štátov. Vôbec nebolo našim predstaviteľom divné, že pri výkone svojich kompetencií môže ES vydávať suverénne európske zákony!!!

Bolo potrebné preskúmať Maastrichtskú zmluvu z roku 1992, ktorá založila EÚ a otvorila ďalšie smerovanie k politickému zjednoteniu Európy – až ku konečnému európskemu ústavnému systému.

Bolo potrebné preskúmať žalobu na Ústavnom súde v Nemecku proti parlamentnému súhlasu so zmluvou.

Bolo potrebné preskúmať Amsterdamskú zmluvu z 2.10.1997 a tri piliere, o ktoré sa pôvodne EÚ opierala.

Bolo potrebné preskúmať všetky prípady, keď bol zamietnutý vstup do EÚ ( Nórsko, Grónsko ).

Bolo potrebné analyzovať celkovú konštrukciu EÚ vrátane jej právneho poriadku.

Bolo potrebné spolupracovať s krajinami strednej a východnej Európy, s Cyprusom a Maltou, ktoré sa zúčastňovali na procese vstupu.

Bolo potrebné preskúmať vzťah medzi EÚ a Európskou zónou voľného obchodu ( EFTA ). Štyria členovia EFTA sú na tom lepšie v rámci porovnania HDP ako všetci členovia EÚ. Ľudia v rámci EFTA sú dvakrát tak bohatší ako ľudia v EÚ. Štáty EFTA plne participujú na štyroch slobodách voľného jednotného trhu, ale sú mimo spoločnej poľnohospodárskej politiky. Sami si riešia otázky ľudských práv. Sú vyňatí z veľkého množstva noriem EÚ v oblasti sociálneho a pracovného práva. Môžu si dojednávať dohody o voľnom obchode s tretími krajinami a nemajú problémy s demokraciou. Podstatný rozdiel medzi EÚ a EFTA je ten, že kým EÚ je colnou úniou, EFTA je zónou voľného obchodu. Rozdiel sa týka aj inštitúcií. EFTA ako obchodné združenie nepotrebuje obrovskú administratívu. Dozorný orgán EFTA ( niečo ako Európska komisia ) zamestnáva menej ako 50 pracovníkov. Pre Európsku komisiu pracuje 18 000 zamestnancov. Súdny dvor EFTA má iba 15 pracovníkov oproti Európskemu súdnemu dvoru s 1800 úradníkmi. V prípade EFTA ide o voľný obchod bez zbytočnej regulácie a úsilia o politickú Úniu.

Bolo potrebné podrobne analyzovať otázky právneho štátu a ich súvislosť s konštrukciou (štruktúrou) EÚ, pretože taká organizácia ako EÚ mala v skutočnosti iba slúžiť potrebám národných štátov a nie naopak. Dnes je potrebné skúmať, aká je skutočná povaha bruselskej EÚ, pretože od odtajnenia protokolov z Norimberského procesu so zástupcami farmaceutického koncernu IG Farben sa to už vyjasňuje či vyjasnilo, pričom média a politici nám to nepovedia. Takže je dobre si preštudovať knihu od medzinárodných autorov s názvom Fašistické korene „bruselskej EÚ“. Recenziu k uvedenej knihe napísal pán Vladislav Herink. Tento pán pripomenul, že v minulom storočí dva pokusy o vojenské podmanenie Európy a sveta nevyšli, zlyhali. Z tohto dôvodu petrochemický a farmaceutický kartel v Nemecku (IG Farben) investoval do tretieho pokusu: dobyť Európu ekonomický a politický nastolením bábkovej „bruselskej EÚ“. Pod kontrolou nacistov a kartelu sa robil nábor kľúčových aktérov pre bruselskú EÚ.

Autor pripomína, že kartel investoval miliardy dolárov do dezinformačnej kampane, ktorej cieľom bolo prepísať európske a svetové dejiny a zahladiť tak stopy svojej zločineckej minulosti. Autor je presvedčený, že teraz, keď bola zverejnená uvedená kniha, tak žiadny demokrat, žiadna organizácia, žiadna politická strana už nebudú môcť podporiť tretí pokus o dobytie Európy. Táto kniha je podľa autora jedinečnou príležitosťou pre politikov a politické strany, ktorí nemali ani potuchy o pôvode EÚ, určité nedopatrenia (v podpore EÚ) napraviť a podporu modelu Európy, vybudovanom na lži a klame, verejne odvolať.

Článok bol uverejnený v roku 2010 a musím konštatovať, že sa predstava autora o tom, čo sa stane, keď budú politici informovaní o skutočných koreňoch EÚ, vôbec nenaplnila. Nič sa verejne neodvolalo a naši ústavní činitelia do omrzenia pred kamerami opakujú, aký úžasný projekt predstavuje EÚ. Ukazuje sa, že ani fakty nepomáhajú v tom, aby človek mohol korigovať svoje postoje, názory a v ich zmysle mohol meniť aj svoje správanie.

K otázke fašistických koreňov „bruselskej EÚ“ je vhodné doplniť informáciu o tom, že existujú aj predstavy o spoločných črtách nacistickej i modernej verzie európskeho super štátu. K tomu bol uverejnený článok s rovnakým názvom na stránkach WM magazínu, ktorý tvoria poznámky z knihy „Masstrichtská zrada, deštrukcia národného štátu.“ V článku sa jednoznačne tvrdí, že celý „európsky“ podnik, od založenia Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ v roku 1951, ktorému sa Maastrichtskou zmluvou o EÚ dostalo značného posilnenie, je totiž presnou replikou nacistických predstáv o Európe. Ja ich nebudem v tomto článku rozoberať, čitateľ si ich môže vyhľadať na internete.

Nositelia konceptuálnej moci v mene budovania zjednotenej Európy (ovládnutej a ovládanej) prisúdili (určili) takej európskej organizácií ako je EÚ nielen to, že členské štáty sa museli vzdať časti svojej suverenity v prospech vydávania európskych zákonov, ale že EÚ musí byť:

I. Aj hodnotovým spoločenstvom, pričom členské štáty musia byť týmito hodnotami zaviazané. Ide o tieto hodnoty: zabezpečenie trvalého mieru, jednota, rovnosť, sloboda, bezpečnosť, solidarita. Nadnárodná ideológia bola základným zjednocovateľom členských štátov v Európe. Iba v rámci EÚ je možné vybudovať stabilný hospodársky poriadok (v prospech koho ?). Iba jednotná Európa dokáže presadiť svoju politickú a ekonomickú nezávislosť od ostatného sveta, pričom zároveň chce získať späť svoj vplyv na svet, mať účasť na svetovej politike (v prospech koho ?).

II. Aj spoločenstvom, ktoré bude riešiť individuálne základné práva občanov členských štátov, a to bez ohľadu k tomu, že tieto práva spadali do pôsobnosti národného ústavného práva. Na základe judikatúry ESD ako inštitúcie EÚ si tento súd určil, že rešpektovanie základných práv patrí ( ! ) ku všeobecným zásadám komunitárneho práva. ESD tým prvý krát uznal existenciu vlastného právneho poriadku v oblasti základných práv v ES.

Ani uvedené záležitosti v bodoch I, II, ktoré pomáhali vybudovať EÚ ako nadnárodnú inštitúciu, neboli podozrivé našej vládnej moci, aby v čase plnenia kodánskych kritérií (rok 1999), či v rokoch negociáčneho procesu (2000 – 2002) hlbšie analyzovaná, či štruktúra a charakter EÚ dostatočne vyhovujú našim národným záujmom a k čomu v konečnom dôsledku smeruje.

F.

Oficiálne sa zdôrazňuje, že všetky aktivity EÚ musia byť po právnej stránke a aj po stránke demokratickej legitímne. Ide o založenie, štruktúru, fungovanie, postavenie členských štátov a ich orgánov, postavenie občana. Toto si vyžaduje samostatné skúmanie a má vychádzať z problematiky právneho štátu, ktorého dôležité prvky boli doslova ignorované. Problematika právneho štátu sa výsostne dotýka formovania národného štátu, jeho existencie. Získať súhlas a vynútiť si oprávnenie od národných vlád členských štátov na nadnárodnú tvorbu vôle a jej nadradenosť nad vnútroštátnou tvorbou vôle, to bolo a je konanie EÚ (či nositeľov konceptuálnej moci), ktoré s legitimitou nemalo a nemá nič spoločného. A pošliapalo aj zásadu právneho štátu, pretože nadradenosť nad vnútroštátnou tvorbou vôle si v každom prípade vyžaduje súhlas občanov národného štátu.

Európska organizácia typu EÚ, na rozdiel od iných typov spomínaných organizácií, bola úmyselne postavená (ustanovená) tak, aby poslúžila v dlhodobom horizonte ustanoveniu európskeho super štátu. Prvý pokus k tomuto cieľu sa uskutočnil v čase, keď bola pripravená Ústava pre Európu (rok 2005) a keď bolo potrebné tento dokument schváliť a nepodarilo sa, pretože v referendách v Holandsku a Francúzsku občanmi bola odmietnutá. A tak celý proces s Ústavou pre Európu bol zastavený. Pod vedením A. Merkelovej bol vymyslený iný – podvodný spôsob: pripraviť klon euroústavy a s vládami členských štátov sa dohodnúť na schválení novej zmluvy bez referenda !!! Touto novou zmluvou sa stala Lisabonská zmluva. K Lisabonskej zmluve, okrem Írska, nikde referendum nebolo zrealizované., a teda ani v podmienkach Slovenskej republiky za vtedajšej vlády Róberta Fica.

Iba pripomínam, že čo sa týka návrhu na vyslovenie súhlasu s Ústavou pre Európu, či s Lisabonskou zmluvou, tak NR SR v oboch prípadoch vyslovila súhlas. Myslím si, že aj v týchto prípadoch došlo k potieraniu právneho štátu. V právnom štáte je potrebné zabezpečiť, aby bola limitovaná moc exekutívy, moc zákonodarná a moc súdna. V právnom štáte dominantnú prioritu majú občania pred štátom a je potrebná dôsledná kontrola štátnej moci. V prípade odsúhlasenia zmlúv, ktoré sa dotýkajú fungovania EÚ, otázok štátnej zvrchovanosti – suverenity či priamo právneho poriadku EÚ, predstavitelia našej exekutívy či zákonodarný zbor nemôžu disponovať neobmedzenou mocou, pretože v týchto záležitostiach vždy ide o podriadenie sa zákonodarcov, ktorí tvoria vnútroštátnu vôľu a reprezentujú právny štát, európskej organizácií – EÚ, ktorá si prisvojila právo byť tvorcom nadštátnej vôle, ktorú naviac táto organizácia (nadnárodná politická organizácia) pokladá za nadriadenú pred právom národným.

G.

Ak bezprostredne po parlamentných voľbách v SR (november 1998) Európska rada v decembri 1998 konštatovala, že demokratické voľby poskytli SR možnosť vyriešiť politické problémy a splniť politické kritéria, tak je možné toto konštatovanie interpretovať aj tak, že Európska rada za pár týždňov ľahko pochopila, že vládna moc v SR je v takom priaznivom zložení, že bude ochotná plniť bez reptania všetky požiadavky, ktoré sa kladú na tých, čo nemajú problém poslúchať v mene vyšších, nadštátnych záujmov.

Právny štát bol novou vládnou mocou na čele s Mikulášom Dzurindom bez problémov degradovaný na niečo nepodstatné. Vládna moc hneď od začiatku roka 1999 prejavila dostatok vôle a odhodlania pracovať na prístupových kritériách, zaväzovala sa ku všetkému, čo bolo potrebné vykonať v smere k EÚ. Z prehľadu rozhodujúcich krokov – rozhodnutí, ktoré som si v tomto článku urobil, sa ukazuje, že závažné rozhodnutia sa prijímali bez účasti a súhlasu občanov. Tunelovanie štátu a štátnej moci sa veselo pripravovalo bez toho, aby občania boli do procesu tvorby nadnárodnej vôle zapojení a to buď tým, že budú dostatočne informovaní, či tým, že je potrebný ich súhlas. Vláda SR síce už na konci roka 1999 prijala a začala implementovať stratégiu prípravy obyvateľstva SR na vstup do EÚ, lenže táto stratégia v skutočnosti nič zásadného neriešila a ostala iba formálnym dokumentom.

Všimnime si niekoľko krokov realizovaných v tomto poradí:

a) najprv sme v roku 1995 požiadali o vstup SR do EÚ,

b) potom sme sa zaviazali na Konferencií o pristúpení vo februári 2000 plniť kodanské kritéria,

c) potom sme od začiatku roka 2000 a ďalej v rokoch 2001 a 2002 viedli prístupové rokovania v 31 kapitolách,

d) medzitým vo februári 2001 bez zaváhania zákonodarný zbor prijal novelu ústavného zákona číslo 460/1992 Zb., čím sa vraj vymedzil ústavný rámec pre prijatie Zmluvy o pristúpení,

e) v apríli 2003 naši predstavitelia podpísali Zmluvu o pristúpení,

f) a keď už bolo všetko pripravené, tak prezident SR vyhlásil na 16.-17.mája 2003 ( ! ) referendum o vstupe SR do EÚ s otázkou: „Súhlasíte s tým, aby sa Slovenská republika sa stala členským štátom Európskej únie ?“

Ak vychádzame zo základných prvkov právneho štátu, tak rozhodne nemôžem súhlasiť s takýmto poradím rozhodnutí, ktoré pripravila a zrealizovala (zabezpečovala) vláda Mikuláša Dzurindu. Dať občanom príležitosť vyjadriť sa v referende až v roku 2003, to už bola iba pripravená a zrealizovaná formalita, ktorá mala posvätiť všetky nelegitímne a nelegálne kroky vládnej moci v prospech EÚ, zrealizované do mája 2003.

H.

Uvedené poradie zrealizovaných krokov nebolo stanovené náhodne. Občania SR boli postavení pred hotovú vec, aby pristúpenie k EÚ bolo za každú cenu zrealizované a bez problémov. Aj z tohto dôvodu najprv v tichosti bola schválená dňa 23.2.2001 novela ústavného zákona číslo 460/1992 Zb., ktorou sa SR vzdáva štátnej suverenity v oblasti vnútroštátnej tvorby vôle v prospech ES a EÚ, ktorou zverila právu ES a EÚ takú moc, že má prednosť pred zákonmi SR a ktorou sa zaviazala k prevzatiu právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu. Novela ústavného zákona bola vymedzená v § 7 ods. 2 Ústavy SR.

Touto novelou zákonodarná moc prekročila svoje kompetencie, pretože riešila otázku štátnej suverenity, otázku uznania či neuznania nadnárodnej moci a nadnárodného práva ako nadradeného nad národnými zákonmi a to všetko z vlastnej iniciatívy. V skutočnosti túto novelu bolo možné prijať iba za predchádzajúceho súhlasu občanov ako nositeľov štátnej moci v samostatnom referende, ale v znení, aké bolo schválené v § 7 ods. 2 Ústavy SR. Osobne predpokladám, že ak by bolo došlo k takému referendu, tak občania by vyjadrili nesúhlas s navrhnutým znení novely Ústavy SR. Občania takúto možnosť nedostali, čo pokladám za zásadnú chybu, ktorá má v skutočnosti aj svoje právne následky a to za predpokladu, že by u nás v týchto rokoch fungoval ústavný súd.

Podľa môjho názoru ustanovenie § 7 ods. 2 nemôže byť súčasťou Ústavy SR, pretože odporuje poňatiu právneho štátu a pretože samotná ústava má riešiť spôsob vnútroštátnej tvorby vôle a chrániť zvrchovanosť SR. Je zaujímavé, že Ústavný súd SR ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti tento problém neriešil. Ústavný súd totiž mohol zistiť nesúlad konania zákonodarnej moci s podmienkami právneho štátu a rozhodnúť, že ústavný rámec pre prijatie Zmluvy o pristúpení nebol zákonným spôsobom vykonaný a je potrebné, aby vládna moc v tomto smere urobila nápravu a vyhlásila referendum k § 7 ods. 2.

Toto referendum so zásadne iným obsahom na schválenie by automatický vyvolalo potrebu diskutovať o členstve SR v EÚ celkom otvorene a preto aj samotná stratégia prípravy obyvateľstva na vstup do EÚ by v skutočnosti musela byť stratégiou na prípravu obyvateľstva pre posúdenie vstupu SR do EÚ ako medzinárodnej organizácie, ktorá dostáva (či má) charakter štátu a teda ústavnosti. Vládna moc bola povinná práve o tomto závažnom zistení o akú organizáciu ide, informovať občanov, respektíve poučiť ich a aké to môže mať dôsledky. Nič také sa neudialo.

Iba na základe výsledku referenda vyhláseného k súhlasu s obsahom podľa § 7 ods. 2 Ústavy SR bolo možné rozhodnúť o ďalších krokoch vládnej moci, teda rozhodnúť o tom, či budú prijaté kodanské kritéria, či bude zahájený proces prístupových rokovaní a teda aj pripravená a podpísaná Zmluva o pristúpení k EÚ. Z toho vyplýva, že poradie potrebných krokov vládnej moci k zrealizovaniu priority riešiť otázku členstva SR v EÚ, malo byť iné, malo mať inú štruktúru, ktorá mala rešpektovať zásadu, že v právnom štáte dominantnú prioritu majú občania pred štátom a štátnou mocou.

CH.

Strach novej vládnej moci z toho, že sa jej túžba po ozajstnom deklarovaní vernosti Západu nemusí v prípade otvorenej komunikácie s občanmi naplniť, bol zrejme veľmi veľký, pretože dokázala cez určité „odtiene“ svojich politických aktivít skryť pred očami verejnosti svoju manipulovateľnú stránku. Mechanizmus tejto manipulácie bol veľmi jednoduchý: musíme plniť s úspechom politicko – ekonomické kritéria predložené zo strany EÚ, a tým sa odviedla pozornosť od povinnosti našej štátnej moci riešiť otázku pristúpenia SR k EÚ z hľadiska dodržania pravidiel demokratického právneho štátu.

Dodržanie demokratických pravidiel zodpovedného prístupu k posúdeniu členstva SR v EÚ bolo prinajmenšom rovnako dôležité ako predložené kritéria EÚ – európskej pätnástky. Veď základná požiadavka demokratickej ústavy mala byť jasná: všetká štátna moc musí vychádzať od ľudu a žiadna iná – cudzia moc nesmie vládnuť v národnom štáte. Napriek tomu naša vládna a zákonodarná moc urobili všetky kroky k tomu, aby vyhradili úpravu svojich práv a povinnosti, ktoré dovtedy podliehali právnemu poriadku štátu, do pôsobnosti komunitárneho práva, nadnárodného právneho poriadku. Naša vládna a zákonodarná moc nebrali do úvahy, že ES ( EÚ ) má k dispozícií inštitucionálny systém, ktorý mu umožňuje vyvíjať všetky potrebné aktivity k zjednocovaniu Európy a v pridelených kompetenciách tvoriť komunitárne právo záväzné pre všetky členské štáty. Dnes sme v situácií, že EÚ nie je možné zaradiť medzi žiadnu klasickú medzinárodnú organizáciu, pretože plní úlohy, ktoré ako celok majú charakter štátnosti a definitívne smerujú k ustanoveniu nového impéria – európskeho super štátu.

I.

Vzhľadom na potrebu dodržania demokratických pravidiel zodpovedného prístupu k posúdeniu členstva SR v EÚ bolo potrebné jednotlivé politické rozhodnutia zrealizovať v inej – pozmenenej schéme a postupnosti. Uvediem príklad:

1. Oznámiť predbežný záujem o členstvo SR v EÚ, čo znamená, že nejde ešte o žiadosť o členstvo v EÚ.

2. Zoznámiť sa s kritériami, ktoré súvisia s členstvom SR v EÚ ako hlavná podmienka.

3. Vykonať komplexnú analýzu fungovania EÚ ako nadnárodnej organizácie vrátane zakladajúcich zmlúv, komunitárneho (unijného) práva a aktivít EÚ v rámci vtedajších 15 členských štátov.

4. Pripraviť a schváliť plán optimálneho systému spolurozhodovania s občanmi SR vo veci posúdenia záujmu SR o členstvo v EÚ.

5. V zmysle plánu optimálneho systému spolurozhodovania s občanmi SR a na základe záverov z komplexnej analýzy fungovania EÚ otvoriť celonárodnú diskusiu k možnému členstvu SR v EÚ.

6. Po realizácií harmonogramu úloh súvisiacich s otvorenou celonárodnou diskusiou pripraviť a zrealizovať referendum o novele ústavného zákona číslo 460/1992 Zb. Predmetom referenda mala byť otázka, či občania SR budú ochotní udeliť exekutívnej a vládnej moci plnú moc k tomu, aby zákonodarný zbor súhlasil a exekutíva sa mohla zaviazať s určitou stratou štátnej zvrchovanosti – suverenity a s prenosom časti vnútroštátnej tvorby vôle na nadnárodnú tvorbu vôle. Predmetom referenda by teda bolo v súčasnosti schválené (nie platné) ustanovenie § 7 ods. 2 ústavného zákona.

7. Oznámenie SR EÚ o výsledku referenda a o tom, k čomu sa môže SR zaviazať v rámci plnenia podmienok k získaniu členstva v EÚ.

8. Poznámka:

a) otvoriť a zrealizovať prístupové rokovania bolo možné až po získaní plnej moci (súhlasu) od občanov a následnom schválení obsahu novely ( §7 ods. 2 ) Národnou radou SR,

b) v prípade, že referendum plnú moc exekutívnej a zákonodárnej moci neudelí, prístupové rokovania neotvárať.

Približne takýto politický postup (konanie ) mala vládna a zákonodarná moc zabezpečiť v rokoch pred vstupom do EÚ. Aké základné poučenie vyplýva z „úmyselných či neúmyselných podvodov“ štátnej moci ?

O plnení politických kritérií súvisiacich s pristúpením SR k EÚ mali právo rozhodovať občania ako nositelia štátnej moci, pretože si to vyžadoval charakter tejto nadnárodnej organizácie, ktorá sa úplne vedomé inštalovala do pozície ustanoviť si so súhlasom každej členskej národnej štátnej moci (vlády a zákonodarného zboru) nadnárodné právo, ktoré bude nezávisle od národného práva a bude tomuto právu nadriadené. Rozklad štátnej zvrchovanosti – suverenity nie je možné vedomé a iniciatívne organizovať bez plnej moci občanov ako nositeľov štátnej moci.

Toto poučenie z obdobia prístupových rokovaní SR k EÚ je potrebné využiť v súčasnej politickej situácií a má byť súčasťou reformy EÚ na úplne nových základoch, ak sa včas nájdu politické sily, ktoré budú predpokladať, že je ešte možné EÚ reformovať a presadiť, aby otázka reformy EÚ bola za aktívnej účasti občanov určená ako hlavná politická priorita na nové volebné obdobie alebo aby v alternatíve bolo možné zásadným spôsobom riešiť ukončenie členstva Slovenskej republiky v EÚ, ešte skôr, ako nás bruselskí mandaríni úplne ovládnu.

 

Dušan Hirjak

Koniec časti I.

Pokračovanie v časti II – záverečnej