Kedy sa na Slovensku dočkáme verejného zdôvodnenia politiky strašenia Ruskom? Časť VIII.

Demokratický Západ pod vedením USA si vybral Rusko za potenciálneho agresora. Ale bolo potrebné oklamať obyvateľstvo Európy tak, aby uverilo, že je to pravda. Preto sa hľadal spôsob, ako tohto potenciálneho agresora stvoriť. Našlo sa iba jedno riešenie. Použiť k tomu Ukrajinu a zrežírovať  základné politické udalosti tak, aby to prinieslo žiadaný efekt. V súvislostiach ukrajinskej krízy sa používajú argumenty, prečo sú potrebné  sankcie a prečo sa Európa musí obávať Ruska. Práve takáto politika Západu je z hľadiska medzinárodného práva či z etického hľadiska neprijateľná a je v rozpore so základmi každého demokratického štátu.

Demokratický Západ stvoril potenciálneho agresora v Európe pre svoje ciele a tým zásadným spôsobom zmenil medzinárodnú situáciu k horšiemu. Môžem tvrdiť, že vo vzťahu k Ukrajine a k Rusku demokratický Západ použil politické násilie, aby ako prvý získal výhodu – označiť Rusko za potenciálneho agresora. Demokratickému Západu na čele s USA však nikto nevzdoroval a tak sa politický agresívny čin  zahraničnej a európskej politiky nemohol zastaviť. Na úkor Ukrajiny a Ruska demokratický Západ získal niečo nesmiernej hodnoty: právo manipulovať s obyvateľstvom Európy podľa svojho uváženia a byť nekompromisný  a bezohľadný tak k potenciálnemu agresorovi  ako aj k nástroju svojej politickej agresivity – Ukrajine z pohľadu nezáujmu o jej skutočný demokratický charakter.

Kto môže vzdorovať potenciálnemu agresorovi? Odpoveď je jednoduchá. Iba ten, kto tohto agresora svojim politickým násilím stvoril. A kto to je? Demokratický Západ. Vzdor Západu dáva šancu potenciálnemu agresorovi  si premyslieť svoje správanie a zámery. Politológ a právnik Daniel Šmihula  si myslí, že možno v tomto prípade ( za situácie silného vzdoru ) potenciálny agresor uprednostní metódu interakcie – spoluprácu. Rusko teda môže ( či bude ) žiadať o spoluprácu.

Pán Daniel Šmihula vo svojom článku „Návrat k drsnej realite“ tvrdí, že z času na čas sa objaví narušiteľ ( zrejme rovnováhy ), ktorého je nutné priviesť k rozumu práve odvetným násilím. Musím iba hádať, o kom to ako narušiteľovi uvedený pán píše. Tipujem, že je to Rusko, hoci skutočným narušiteľom akejsi rovnováhy sú niektoré krajiny demokratického Západu na čele s USA. Nikto si však v rámci jednotného Západu nedovolí presadzovať politiku, ako priviesť k rozumu práve USA. Takže ostáva iba Rusko a vyjadrenia západných politikov  na adresu Vladimíra Putina či Ruska jednoznačne vyznievajú tak, aby bolo jasné, že sa Rusko má podvoliť.

V článku rezonuje pojem odvetné násilie. Môžem zase iba hádať, že ide o násilie, ktoré treba niekomu vrátiť, koho treba priviesť k rozumu. A k rozumu treba priviesť iba Rusko. Politici skôr používajú pojem odstrašiť Rusko. Akého násilia sa dopustilo Rusko vo vzťahu k demokratickému Západu? Žiadneho ! A akého násilia sa dopustilo Rusko vo vzťahu k Ukrajine? Žiadneho, existujú iba výmysly o anexií Krymu a podpore separatistov na východe Ukrajiny. Je veľmi dojemné sledovať všetkých politikov Západu, ako jednotne vystupujú  s tvrdením, že išlo o anexiu Krymu. Ani ich nenapadne uvažovať v zmysle, že otázka Krymu bola výsostne otázkou obrany pred kyjevskou chuntou, pred USA a NATO. Prečo? Pretože Krym a príchod amerických vojakov na jeho územie mal byť výsledkom toho, čo USA za pomoci EÚ pripravili v Kyjeve.

Pričlenenie Krymu nebolo o násilí, pretože na politických rozhodnutiach aktívne pracovala samotné obyvateľstvo. „Anexia“ Krymu bola teda výsledkom politiky USA a novej kyjevskej moci, ktorá bola pripravená dať toto územie  k dispozícií USA a NATO. Spôsob vlastnej obrany Krymu za pomoci Ruskej federácie ešte nie je docenený, ja však verím, že spôsob návratu Krymu k Ruskej federácií si zaslúži ocenenie, pretože bolo zabránené väčšiemu  vojenskému konfliktu medzi  Kyjevom a obyvateľstvom Krymu. Z uvedených hľadísk si Rusko nezaslúži, aby niekto o ňom tvrdil, ako nepriamo pán Daniel Šmihula, že musíme toto Rusko priviesť k rozumu nejakým odvetným násilím.

Keď sa oprieme o definíciu násilia podľa pána Daniela Šmihulu, tak potom sa môžeme ďalej dostať k otázke strašenia Ruskom. Autor článku je presvedčený, že násilie je veľmi výhodné, pretože umožňuje veľmi rýchlo a efektívne získať nejaké hodnoty od iného ( ! ), ktoré by za iných okolnosti bolo možné získať prácou a ja ešte k tomu dodávam: alebo aj peniazmi. Obraz poňatia násilia autor článku uzatvára tým, že násilným konaním sa získavajú evolučné výhody. Vychádzajúc z uvedeného poňatia násilia, strašenie Ruskom nemá žiadny zmysel a reálny základ. Treba pripomenúť, že Rusko ako surovinová veľmoc má svoje parametre evolučných výhod nastavené podľa prírodných podmienok či geopolitických zámerov a nepotrebuje ( ! ) byť vo vzťahu k žiadnej krajine Európy či USA agresorom, aby si potrebovalo navŕšiť tieto evolučné výhody.

Pre Rusko je dôležité, aby hodnoty, ktoré má na svojom území, boli zveľaďované prácou či peniazmi, aby sa na ich využití zúčastňovali krajiny sveta, ktoré tieto hodnoty potrebujú pre svoj rozvoj. Teraz je potrebné pripomenúť konanie demokratického Západu. Čo v súčasnej dobe robia USA? Robia takú politiku v EÚ, aby odvrátili krajiny EÚ od Ruska úplne a to práve tým, že Európa musí dokázať ( v prospech USA ) priam roztrhať svoje ekonomické väzby na Rusko. Túto politiku presmerovania využitia hodnôt Ruska na využitie hodnôt USA začala EÚ už realizovať.  Vyzerá to tak, že všetko, čo súvisí s Ruskom, je pre Európu neefektívne a všetko, čo bude súvisieť s USA bude znamenať podieľať sa na záchrane životnej úrovne USA.

Rusko nepotrebuje násilie a vojny, pretože túži žiť v mieri a nemusí riešiť žiadne evolučné výhody v svoj prospech, pretože tieto výhody na strane Ruska dominujú. Opis násilia podľa právnika a politológa Daniela Šmihulu je opisom, ktorý môžeme použiť pre niektoré demokratické krajiny Západu na čele s USA, pretože od nich je plánovaný zámer získať hodnoty od Ruska, nie však v rámci dvojstranných vzťahov založených na vzájomne výhodnej spolupráci. Bilaterálne vzťahy predstavujú niečo, čoho sa USA a EÚ boja, pretože vzájomné porozumenie či nenásilná interakcia umožňujú bezpečné a mierové spolunažívanie krajín. Bilaterálne vzťahy sú v súčasnosti potlačované myšlienkou  jednotnej Európy. Členské krajiny EÚ, ktoré nemajú prostriedky násilia na dostatočnej úrovni, sa musia prispôsobiť silným partnerom a v záujme jednotnej Európy držať hubu a krok. Tu treba hľadať dôvod, prečo sa predseda Výboru pre zahraničnú politiku pán František Šebej vyznačuje silnou rusofóbnou pozíciou, pretože vykrikuje, že Rusko chce narušiť jednotu Európy.

Ak si zoberieme príklad z praxe, tak pobaltské krajiny či Slovensko, Rumunsko, Bulharsko nesmú rozvíjať bilaterálne vzťahy s Ruskom na dobrej úrovni, pretože Západ sa bojí, že podľahnú vplyvom Ruska a preto musia  a môžu podporovať iba politiku strašenia Ruskom. Ak budem vychádzať z myšlienky Daniela Šmihulu, že bezpečné, mierové obdobie sa skončilo, musíme z toho vyvodiť dôsledky. Je škoda, že od erudovaného človeka sa nedozvieme, prečo došlo po rokoch 1990 až 2013 k takejto zmene. Demokratický Západ sa vyhovára na Rusko kvôli ukrajinskej kríze. Ukrajinská kríza bola však pripravená na želanie a v prospech Západu, nie v prospech Ruska. Dôkazov k tomu  existuje dostatok. Konfrontácia s Ruskom sa podľa autora článku črtá na dlhú dobu. Lenže táto konfrontácia nie je kvôli Krymu či podpore separatistov. Ak by sa Krym ( hypotetický ) na základe ľudového referenda   vrátil naspäť k Ukrajine, konfrontácia neprestane. Dňom návratu Krymu k Ukrajine sa na ňom zahniezdia  americkí vojaci či vojaci NATO podľa pôvodného plánu a proti obyvateľstvu  sa začnú organizovať  represie.  Uvedomujú si tieto súvislosti politici Západu?

Bezpečné a mierové obdobie sa muselo skončiť, pretože existuje veľmi veľký problém, ktorý treba riešiť a ktorý sa v masmédiách ani nespomína. Nebol spomenutý ani autorom článku, pričom jeho výhovorka, že násilie a vojenské ohrozenie patrí k ľudskej existencií, nám nepomôže. Už som spomínal, že týmto problémom je zadlženosť  USA a zachovanie svetového finančného systému založeného na dolároch. O tejto zadlženosti som sa zmienil v inej časti článku, keď som spomínal profesora P. Christie, výkonného riaditeľa Inštitútu globálnych perspektív pri Columbijskej univerzite. Podľa štátnej administratívy veľkú prekážku pre dosiahnutie či udržanie tohto cieľa predstavuje Rusko. USA sa nechcú vzdať svetového finančného systému založeného na dolároch, ktorý doteraz predstavuje ich evolučnú výhodu.

Dušan Hirjak

Koniec ôsmej časti