Arogancia moci

Presnejšie, arogancia poslaneckej moci. Poslanci v minulom režime boli zamestnanci v štátnych podnikoch, teda brali plat od svojho kmeňového zamestnávateľa a do parlamentu išli pracovať a schvaľovať zákony ako česť, poctu a výsadu.

Keď sme si vyzvonili demokraciu, všetko sa zmenilo. Vedeli sme, že bude potrebné prijímať množstvo „demokratických“ zákonov, množstvo zákonov vo vzťahu k závidenej západnej životnej úrovni a tiež množstvo socialistických zákonov rušiť.

Ešte na námestiach sme v predstihu zrušili článok Ústavy, ktorý hovoril o vedúcej úlohe komunistickej strany. To bol prvý krok a potom už to išlo ráznaráz. Nechceli sme, aby náš vyštrnganý zákonodarný zbor tvorili zamestnanci podnikov. Chceli sme vlastných, našich delegátov moci demokraticky vybraných a demokraticky zvolených na plný úväzok. Vedel sme, že ich čaká namáhavá práca. Schválili sme im dôstojné platy, kanceláriu, asistenta a ak potrebujú aj ubytovanie. To nie je všetko, naši drahí delegáti majú bezplatné cestovanie, cestovné náhrady, a náhrady na ubytovanie. Za poctivú a namáhavú prácu po skončení mandátu dostanú dva, prípadne tri mesačné platy.

Vyjadrené v číslach: základný plat poslanca je 4 115€, paušálne náhrady takmer 2 900€. Ak poslanec na svojom pracovisku, teda v Rade má funkciu, pridávame k platu predsedovi 497,91€, podpredsedovi 331,94€, predsedovi výboru 165,97€, podpredsedovi výboru 82,99€. Každému platíme kanceláriu a asistenta vo výške 4 115€.

Čo to robí ročne? Každý poslanec má plat 49 380€, paušálne náhrady 38 412€, jeho osobný asistent + kancelária nás stojí 49 380€, spolu = 137 172€. Teda stopäťdesiat zákonodarcov nás ročne príde na 20,58 miliónov eur ročne. Ročné výdavky Kancelárie Národnej rady sú približne 47,45 milióna eur.

To nie je všetko. Na Hradnom kopci sme im postavili nový areál v ktorom majú príjemné pracovné prostredie. Ten si vyžaduje ďalšie náklady na pracovníkov, na energie, na stráženie a ochranu, na upratovanie.

Suma sumárum: Jeden poslanec ročne 316 314€, jeden rokovací deň 708 166€, hodina rokovania v pléne 79 079€. (Zdroj: Oficiálny rozpočet Kancelárie NR SR na rok 2026).

V pondelok poslanci slávia modrý pondelok – nepracujú. V piatok pracujú do 16,00. Dodržujú dva mesiace prázdnin, sami si určujú počet rokovacích dní. Napríklad pre tento rok si ich určili 67. Rokovací týždeň má 43 hodín. K tomu musíme pripočítať ešte prácu vo výboroch, ale proti bežnému pracujúcemu, ktorý za rok odrobí 1 900 až 2 000 hodín je to luxus.

To dávame a platíme my, občania. A čo zato? Zajímal by ma názor Útvaru hodnoty za peniaze Ministerstva financií. Aká je poslanecká pracovná realita?  Jeden príklad za všetky. V rokovaní je práve teraz životne dôležitý zákon, ktorý ovplyvní našu sociálnu úroveň v budúcom roku a v celkovom pohľade od „zamatovej“, aj dlhodobú realitu finančného vývoja nášho štátu. Sami tento zákon nazývajú zákon roka.

Pozrime sa do rokovacej sály. Je takmer prázdna. Poslanci koalície mali jedinú starosť – nazbierať aspoň 76 hlasov, potrebných na jeho prijatie. Podarilo sa. Kreslá v rokovacej sále ich omínajú, tak tam nesedia. Poslanci opozície tiež nesedia v sále v plnom zastúpení, ale usilovne poukazujú na chyby a riziká predloženého zákona. A je čo kritizovať. Minister financií Kamenický predložil zákon v predstihu niekoľkých hodín tak, že ho nemohla posúdiť žiadna relevantná organizácia, ba ani poslanci. Predniesol ho v pléne a o dušu ho obhajuje. Arogantne, pod čiernu zem zakopal výhrady riaditeľa Najvyššieho kontrolného úradu. Obvinil celý jeho úrad z lenivosti, lebo za 24 hodín nedokázali mnohostranový zákon posúdiť. Podľa vyjadrení diskutujúcich poslancov je zákon zlý, rizikový, hospodársky a finančne nebezpečný. Som laik, ale podľa prednesených výhrad je to naskutku zákon plný nástrah, rizík a z pohľadu  budúcnosti plný finančného ohrozenia štátu.

Koaličníkov zákon nezaujíma, nepoznajú ho, preto ho ani nekomentujú ani neobhajujú. Vedia, že s opozíciou sa nehlasuje, a diskusia je iba zbytočné naťahovanie času. Majú vystarané. Sedemdesiatšesť hlasov stačí, zákon nech bude aký aj tak prijmú. Neboja sa. Vedia, že sú beztrestní rovnako ako ich predchodcovia a zrejme aj ako ich nasledovníci. Majú pred sebou volebný rok a ak budú mať šťastie a vsadia na správneho koňa, teda, na silnú politickú stranu, možno budú opäť delegovaní. Ešte lepšie to majú opozičníci. Štvrtý rok poukazujú na chyby a neschopnosť koalície. Darí sa im naštvať voličov vládnych strán, preto majú veľkú šancu získať opäť všetko na ďalšie štyri roky, lebo ani právo ich odvolať voličom nedali.

Nám ostáva iba škrípanie zubov a oči pre plač. Nič sa nezmenilo na volebnom systéme, nezmenili sa predvolebné nároky na poslanca, parlament ostáva rozdelený, štátni úradníci majú mamon ukrytý a rodiny zabezpečené. Ani vládnutie prostredníctvom politických strán sa nezmenilo napriek tomu, že ani v jednom štáte nefunguje. Arogancia moci víťazí nad voľou a životmi občanov. To je vraj DEMOKRACIA.