Tento deň – 6. október – je oficiálnym pamätným dňom, ktorý nesie názov Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie (v minulosti známy aj ako Deň obetí Dukly). Kto pozná dejiny, vie, že Karpatsko-duklianska operácia bola veľmi krvavá, a že Červená armáda vkročila na naše územie už skôr. Tento deň nie je štátnym sviatkom ani dňom pracovného pokoja, ale slúži na uctenie si pamiatky tisícov mŕtvych vojakov viacerých národností. Dalo sa tejto krvavej operácii vyhnúť? Zaiste. Ja však nejdem konšpirovať a ani špekulovať o vojenských aktivitách na našom území počas druhej svetovej vojny. Len poznamenávam, že mohli sme sa im vyhnúť. Keby…
Keby napríklad iného 6. októbra v roku 1938, na stretnutí všetkých vtedajších slovenských politických strán – okrem komunistov a sociálnych demokratov, ktorí však čakali na pozvanie len niekoľko sto metrov od Katolíckeho domu v Žiline, kde v ten deň, 6. októbra 1938, vyhlásili autonómiu Slovenska – vyhlásili slovenskú štátnu samostatnosť. Takto to navrhoval napríklad Matúš Černák, niekoľkodňový minister pražskej vlády (české – československé – tajné služby ho pripravili o život na pošte v Mníchove v roku 1955). Nestalo sa, lebo Slováci sa v tom čase ešte samostatnosti „báli“ a až o niekoľko mesiacov už nemohli inak, 13. marca im priložil Adolf nôž na krk.
Nahlas sa len pýtam: nemali by sme si pamätným dňom pripomínať aj vyhlásenie slovenskej autonómie? Veď, chceme-či nechceme, aj toto bol a je míľnik na ceste k súčasnej Slovenskej republike.
3. októbra 2026
.JPG)
