Dokedy chceme čakať?

Jedným z hlavných dôvodov, prečo sme po 89-tom chceli čo najskôr vstúpiť do euroatlantických štruktúr, bolo zvýšenie životnej úrovne pospolitého obyvateľstva na povedzme aspoň priemernú úroveň v EÚ, čo v tej dobe mohlo predstavovať práve susedné Rakúsko. Na tribúnach predsa vykrikovali, že do piatich, najneskôr do desiatich rokov dobehneme Rakúšanov. A nikomu to neprišlo v tej dobe nereálne, ľudia tomu verili. Prečo? Pretože to skutočne mohlo byť v tej dobe reálne. Ak by …

Boli sme vtedy ešte súčasťou Československa – hádam najvyspelejšej krajiny bývalého východného bloku. So silnou tradíciou priemyslu, s vlastnými bankami a poisťovňami. A takmer bez zahraničných dlhov! 

Čo sa stalo ďalej, všetci vieme. Menová deregulácia, liberalizácia trhu, rôzne tie zahmlievacie definície a termíny. V skutočnosti menová reforma podobne ako tomu bolo v roku 1953.

Až prišiel ten slávny rok 2004 a Slovensko slávnostne vstúpilo (s holým zadkom) do EÚ. Životná úroveň alebo teda priemerný čistý plat dajme tomu tretinový ako v Nemecku.

A dnes sa píše už slávny rok 2026, čiže uplynulo 22 rokov a Slovák má zhodou nejakých okolností stále priemerný plat tretinový. A počúva v rádiu, že nemecký odborový zväz opäť žiada zvýšenie platov o 7 percent. Takže! Čisto hypoteticky, nemecký predavač v Kauflande ak má trojnásobný čistý plat – čiže 3000 €, tak sa mu pravdepodobne čoskoro zvýši o 210 €. 

Ceny potravín a energií sú pritom v Nemecku plus mínus rovnaké ako u nás.